Slovenská literatúra

Ranostredoveká slovenská literatúra sa datuje od doby začiatku pôsobenia vierozvestcov Cyrila a Metoda[5] a ich ďalších piatich učeníkov, ktorým sa hovorí celkovo aj Sedmopočetníci[6], na území štátneho celku Veľká Morava.[7]. K historicky doloženým autorom patria:[4]

• Konštantín Filozof, (sv. Cyril) (827 – 869), vierozvestca, autor písma hlaholika a autor prvého staroslovienskeho textu „Proglas“[7] napísaného v hlaholike, preklad Biblie do hlaholiky.[8]
• sv. Metod, (815 – 885), vierozvestca a možný spolutvorca hlaholiky, narodený v Solúne, autor a spoluautor so sedempočetníkmi prekladu Biblie do hlaholiky a viacerých ďalších cirkevných diel[9][8]
• Konštantín Preslavský (Presbyter), autor cyriliky,[10] jeden zo žiakov sv. Metoda
• Gorazd, žiak Cyrila a Metoda, (koniec 9. storočia), pripisujú sa mu diela ako sú: „Život Metodov“, „Kyjevské listy“ a ďalšie diela, čo však nie je dokázané.[9]
• Kliment Ochridský (koniec 9. storočia), je autorom asi 50 diel v hlaholike[11]
• sv. Sáva, vie sa, že zostal v Konštantinopole počas svojej misie asi v roku 882. Pripisujú sa mu dve diela: Služba sv. Cyrilovi a Rozprava o žaltári.[9]
• Naum Ochridský (okolo 830 – 910), autor diela Kánon sv. apoštolovi Andrejovi .[9][12]

Po vyhnaní Metodových žiakov v roku 887[13], alebo v roku 886[4] z územia Veľkej Moravy sa Sloveni na jej území ocitli pod vplyvom západného kresťanského obradu a tým aj latinčiny, ktorá sa stala jediným literárnym a cirkevným jazykom.[5] Po porážke Svätoplukových synov v bavorsko-staromaďarskej bitke pri Bratislave (dobový názov Brezalauspurc) 9. augusta 907 [14]sa hlaholika a staroslovienčina prestala používať, no hlavne od nástupu Štefana I. (sv. Štefan) k moci.

V slovenskom ľudovom prostredí však pretrvávala ľudová slovienčina, vyvíjala sa ľudová slovesnosť a pôsobili igrici. Igrici šírili verbálne a hudobne sloviensku kultúru ešte ďalšie storočia, hoci v písanej forme neexistovala. Príkladom pre toto tvrdenie je pieseň Nitra milá Nitra, čo je najtajomnejšia historická hymnická pieseň, ktorú Ján Kollár uviedol vo svojich Národných spievankách a považoval ju za ľudovú, no podľa analýzy je autorským dielom[15][pozn 1]

Igrici boli kultúrny fenomén, ktorého diela nie sú písomne doložené, no je spomínaný v iných písomnostiach vtedajšej latinskej spisby. Významný zdroj tohto tvrdenia je Anonymova kronika Gesta hungarorum (1200) obsahujúca zmienku o igricoch, ktorí vystupovali na verejnosti a na dvoroch slovanskej šľachty v období 10. – 12. storočia a zmnieňuje sa aj o povestiach kolujúcich v dedinskom ľude, „fabulae rusticorum”, hoci formou „per negationem”, teda odmietania tejto kultúry[16]. Anonymus bol notárom na dvore uhorského kráľa Bela III. a mal za úlohu spísať dejiny Maďarov od doby „zaujatia vlasti” na Veľkej Morave.

Kyjevské listy sú napísané v najstaršom type hlaholiky tzv. hlaholskej unciále, kde nie sú ešte veľké písmená[17]

• Proglas, autor je Konštantín Filozof, pôvodné dielo v staroslovienčine v písme hlaholika, úvod k prekladu biblie[19]
• Frizinské pamiatky, cirkevná literatúra písaná hlaholikou pôvodne v staroslovienčine
• Adhortácia k vladárom, staroslovienčina v hlaholike, slov. Napomenutie vladárom[20][21]
• Adhortácia k pokániu, staroslovienčina v hlaholike
• Zakon sudnyj ľudem, staroslovienčina v hlaholike[22]
• Kánon na počesť svätého Demetera Solúnskeho, staroslovienčina v hlaholike
• Moravsko-panónske legendy, v staroslovienčine dve biografie sv. Cyrila a Metoda[23][24][25][26]
• Ustanovenia svätých otcov o pokání za vraždu a o každom hriechu, preložené z latinčiny do staroslovienčiny v hlaholike
• Kyjevské listy - staroslovienčina v hlaholike
• Svätoemerámske glosy - nad latinskými vetami sú rydlom vyryté staroslovienske slová

Latinská tvorba zahŕňa poéziu, prózu, vecnú literatúru, náučnú literatúru a vedecké a cirkevné pojednania. Dráma v stredoveku sa orientovala na frašky a na mystériové a moralitné hry prispôsobené svetskému a reálnemu mysleniu. Texty hier sa však dodnes nezachovali. Niektoré príklady tvorby v stredovekej literatúre:

Uhorská kronika

• Moravsko-panónske legendy - preložené zo staroslovienčiny do latinčiny, vznik 9. storočie
• Maurus, biskup v Nitre, (asi 1000 – 1070), autor diela „Legenda o sv. Svoradovi a Benediktovi“ (1064), v latinskom jazyku[5][27]
• Nitriansky kódex približne z roku 1083, dnes uložený v Nitre
• Ján z Turca (asi 1435 – 1488/89), autor diela „Uhorská kronika“ v latinčine[5]
• Vítaj, milý Spasiteľu, hymnus, vyznačujúci sa jednoduchým, ale sugestívnym poetickým jazykom[28], 14. storočie.
• Chváloreč na básnické umenie (1461), lat. Laudes artis poeticae od Krištofa Petschmessinga je „príkladom vysokej jazykovej, rétorickej a básnickej kultúry, odlišujúcej sa od plebejského jazyka. Toto dielo pripravilo pôdu pre nástup humanizmu a renesancie v podmienkach slovenskej literatúry a kultúry”[28]. V inom prameni sa meno autora nachádza v tvare Krištof Petschmessingsloer[29], magister, ktorý pochádzal z Levoče. Prepísal dielo Satiry od rímskeho básnika Decima Junia Juvenala a pridal vlastný úvod o básnickom umení Laudes artis poeticae. Dielo je stredovekou literárno-teoretickou rozpravou o poézii a rétorike. Petschmessingsloer postavil teóriu stredovekého poetického diela na antických autoroch a Tomášovi Akvinskom, Boethiusovi a súpútnikoch, pričom definuje jednotlivé druhy poézie, jej kompozičné princípy a štyri príčiny tvorby diela. Tiež sa zaoberá členením viet a súvetí a tematikou.[30]. Chváloreč na básnické umenie je podpísané autorské dielo, čo nebolo v stredoveku samozrejmosťou.

Zaujímavou etapou vývoja bolo založenie univerzity Academia Istropolitana v Bratislave v roku 1465 pápežskou zakladacou listinou, ktorá mala vplyv na vývoj humanistickej literatúry väčšinou písanou v latinčine [31].

14. storočie znamenalo posilnenie slovenskej vzdelanosti a tým aj literatúry. K tomu prispelo založenie Karlovej univerzity v Prahe (1348), čo iniciovalo používanie češtiny na území Horného Uhorska. Začali sa objavovať texty v češtine, napríklad mestské kroniky (viď. Žilinská kronika z roku 1451). V týchto záznamoch sú zistiteľné aj čiastočné prejavy slovenských nárečí.

Veľký podnet pre uplatnenie českého jazyka v Hornom Uhorsku znamenal vpád husitov a hlavne vojsk Jána Jiskru z Brandýsa, ktoré v polovici 15. storočia okupovali všetky slovenské župy. Čeština sa presadila aj u vtedajšej vládnucej elity, evanjelického duchovenstva a meštianstva a pretrvávala ako literárny jazyk v 15. a 16. storočí.[32]

Ján Sambucus

Známym a dobre doloženým autorom obdobia humanizmu je polyhistor Ján Sambucus (1531 – 1581), ktorý ako príslušník slovenského etnika písal v latinčine. Preložil z maďarčiny do latinčiny báseň Dobytie Szigetu na žiadosť cisára Maximiliána II., čím získal jeho štipendium. Básnická zbierka Poemata (Padova, 1555) vyšla počas jeho pracovného a študijného pobytu v Padove.

V českom jazyku tvoril Ján Silván (1493 – 1572), ktorý pôvodom zo Slovenska ale pôsobiaci v Čechách dosiahol ako prvý publicitu svojou poéziou nielen cirkevnou (prebásnenie žaltára) ale aj subjektívnou lyrickou tvorbou. Silván vydal svoje jediné samostatné dielo Písně nové a na sedm žalmů kajících a jiné žalmy (Praha 1571) ako zbierku piesní (kancionál) a žalmov.

Martin Bošňák (asi 1500 – 1566), vojak a básnik, je zaujímavý zjav v dejinách slovenskej literatúry tým, že napísal jednu historickú epickú poému v českom jazyku, ktorá bola medzi prvými v histórii slovenskej literatúry. Tento dôležitý posun vo vývoji sa udial v polovici 16. storočia (okolo 1549), keď vytvoril epickú poému Píseň o zámku muránském.[36]

Druhá historická poéma Píseň o sigetském zámku, ktorá zrejme vznikla okolo roku 1566, kedy bol zámok Sziget (slov. Sihoť) dobytý armádou sultána Sulejmana II., je podľa slovenskej literárnej vedy dielom anonyma, i keď býva pripisovaný tiež Martinovi Bošňákovi ako účastníkovi bitky o tento hrad. Historická poéma je napísaná v slovakizovanej češtine, čo je ďalší významný jav slovenskej literatúry a jazyka. Táto poéma sa zároveň považuje za veľmi hodnotné básnické dielo. Čo sa týka jeho formy, je skomponované zo sto 5-veršových slôh, ktoré majú striedavo 6-slabičné a 7-slabičné verše.[37]

Martin Rakovský (asi 1535 – 1579) bol básnik tvoriaci poéziu v latinskom jazyku, ktorej témami už nie sú cirkevné inšpirácie ale je v nich prítomná občiansko-politická téma. Zveršované pojednania v elegickom distichu O svetskej vrchnosti a O rozvrstvení obyvateľstva a príčinách prevratov v kráľovstvách a impériách sú tematicky zamerané na ideál vrchnosti a mestské a štátne zriadenie. Písal aj príležitostnú poéziu, napr. Palusus ako hold cisárovi Maximiliánovi II. Jeho latinské ódy, elégie, žartovné básne a preklady sa zachovali a vyšli v zobranom spise Opera omnia v roku 1974, čo naznačuje význam jeho diela.[38]

Vavrinec Benedikt z Nedožier (1555 – 1615) je dôležitý nielen svojím pedagogickým vedeckým dielom, ale aj matematickým a literárnovedným. Bol nepochybne významným humanistickým polyhistorom, doživotným profesorom na Karlovej univerzite a jej prorektorom. Vavrinec Benedikt napísal v roku 1607 latinskú básnickú skladbu v hexametroch, ktorá hovorila o novej zreformovanej školskej sústave pod názvom Penitioris scholae structura (Vnútorná školská sústava, resp. Štruktúra nižšej školy).

Špeciálnym prípadom je uhorský vojak a básnik Valentín Balaša zo Zvolena a Modrého Kameňa (1554 – 1594) ovládajúci viaceré cudzie jazyky. Písal maďarsky, slovensky a turecky. V prevažnej miere je maďarským autorom, no v jeho literárnej pozostalosti sa našli niektoré slovenské texty. Tento zakladateľ modernej maďarskej lyrickej poézie napísal slovenskú báseň Pieseň v mene peknej devy (pozri Kódex Jána Jóba Fanchaliho[39]) a v slovenčine nábožensky ladené básne. Podľa jedného prameňa napísal aj divadelnú hru Credulus a Júlia v slovenskom jazyku, ktorá je ravdeodobne prekladom maďarskej komédie Krásna maďarská komédia .[40]

Uveďme ešte básnika Daniela Pribiša (1580 – 1645), ktorý sa vyznačuje tým, že do svojho diela z roku 1634, čo bol preklad Luthera Katechizmy (Rosarum animae, O způsobu modlení, Písně duchovní), zaradil do pripojeného spevníka aj slovenské piesne, ktoré zobrazujú vtedajší sociálny život v Uhorsku.

Ján Bocatius (1569 – 1621) bol uhorský humanistický básnik nemeckého pôvodu, ktorý po štúdiách v Nemecku odišiel pôsobiť do Uhorska a stal sa pedagógom a autorom píšucim latinsky a nemecky. Jeho význam spočíva v šírení humanizmu na východnom Slovensku. Pracoval ako pedagóg, verejný činiteľ a tvorivý básnik. V roku 1599 vydal prvú kompozične celistvú zbierku básní vydanú v Uhorsku pod názvom Päť kníh uhorských básní (Hungaridos libri poematum) v latinčine rozdelených na päť tematicky rozdielnych častí. Od Rudolfa II. dostal titul poeta laureatus caesareus.

Humanistická próza je ukážkou toho, ako ťažko a zložito sa vymaňovala slovenská reč a literatúra z neexistencie. Pomaly a nenápadne sa cez drámu dostávala k ušiam a očiam divákov. Tu sa cez komediálne kusy dostala na slobodu prostredníctvom češtiny, slovakizovanej češtiny a ľudového jazyka.

Ján Sambucus (1531 – 1581) okrem poézie tvoril prózu s využitím výlučne latinského jazyka. No napísal Obrazy starších a mladších lekárov a filozofov vydaných roku 1574, v ktorých sa priznáva k slovenskému pôvodu. Písal historické diela, napríklad komentáre k Ransanus – Epitome rerum hungaricarum a Goltzius, C. – Caesar sive historiae. Zložil aj smútočnú reč nad hrobom cisára Ferdinanda Oratio cum epigrammatis aliquot epitaphiisin obitum Imp. Ferdinandi primi, čo mu zabezpečilo pozíciu dvorného historika. Vydal zbierku emblémov s názvom Emblemata (1564) v Antverpách, v dobových podmienkach to znamenalo súbeh drevorytu, motta a epigramu na danú osobnosť. Bol dvorným lekárom a nositeľom viacerých titulov a hodností na dvoroch Habsburgovcov.

Medzi humanistických prozaikov patrili väčšinou autori cirkevných diel. Takým bol Izák Abrahamides (1557 – 1621) píšuci v latinskom jazyku a Pavel Kyrmezer ( 1530 – 1589), ktorý písal nielen latinské cirkevné diela, ale aj v češtine bibliou inšpirované hry, z ktorých sa zachovali viaceré veršované komédie v ľudovom jazyku. V tejto fáze tvorby sa Kyrmezer ocitol na pôde už nie cirkevnej ale na pôde meštianskeho laického divadla. To implikovalo, že sa jeho hry zaradili na vrchol českej a slovenskej dobovej literatúry. Sú to biblické drámy vo veršoch Komedia o Tobiášovi, Komedia nová o vdově a Komedia česká o bohatci a Lazarovi.

Protestant Jur Tesák Mošovský (1545 – 1617) napísal veľa cirkevných traktátov v latinčine a viacero českých komédií, ktoré sa však stali obeťou jezuitského cenzora Koniáša. Dodnes sa zachovala len jediná, a to Komedie z knihy Zákona božího, jenž slove Ruth (1604 zásluhou jeho syna Adama, ktorý ju dal vydať v Prahe. Vo veršovanej komédii použil živý dobový jazyk (český) a ľudový zemitý humor. Táto hra predstavuje typ nábožensko-reformačnej renesančnej dramatickej tvorby.

Člen protestantskej šľachty, vzdelanec aj vojak Peter Révai (1568 – 1622) písal historické a právnické diela v latinčine, v ktorých ako uhorský historik objasňoval starobylosť Slovanov a o Uhorsku písal ako o mnohonárodnom štáte. V súkromnej korešpondencii používal slovenčinu. Spomedzi viacerých treba vyzdvihnúť obsiahlejšie historické dielo „De monarchia et sacra corona regni hungariae centuriae septem“. Jeho tvorba mala vplyv na neskoršiu slovenskú historiografiu a obrodenecké hnutie.

Juraj Tranovský. ex libris

Juraj Tranovský, alias Tranoscius (1592 – 1637) tvoril na predele medzi renesanciou a barokom. Tento česko-poľský evanjelický farár bol nútený odísť po bitke na Bielej Hore do exilu, čím sa ocitol v Hornom Uhorsku. Jeho najdôležitejším dielom je spevník Cithara Sanctorum, ktorá obsahovala v pôvodnej verzii 412 piesní duchovného, lyrického a sociálneho charakteru. Viac ako 150 piesní preložil alebo zložil sám Tranovský. Kancionál bol v biblickej češtine: Apocv. Pjſne Duchownj Staré y Nowé Kterychž Cyrkew Kreſtanſká pri Weyročnjch Slawnoſtech a Památkách Jakož y wewſſelikých potrebách ſwých obecnich yobwzlaſtnijch proſpechem mnohým uživá: Knimžto pridaný gsau Pjſne Dr. M. Luthera wſſecky z Nnemecké reči do naſſi Slowanſké Preložené.

Benedikt Sőlőši (1609 – 1656) bol slovenský jezuitský kňaz, ktorý napísal ako prvý spevník v slovenčine, vytlačený v roku 1655. Obsahoval 290 piesní aj s notami. Pod názvom Písne katholické latinské i slovenské, nové i starodávné (Cantus catholici) sa skrývajú piesne slovenského aj českého pôvodu určené pre príležitosti vianočné, veľkonočné, mariánske a didaktické. Piesne sú latinsky, česky a piesne zo slovenského prostredia v ľudovej reči, ktorých je vyše 40.

Peter Benický (1603 – 1664), rodák z Trnavy a potomok zemianskeho rodu sa ako vojak zúčastnil kráľovského posolstva do Konštantinopolu. Je autorom básnickej zbierky Slovenské verše (1652) (vyšli až v 1873) v slovenčine a ďalšej zbierky Maďarské rytmy (Magyar rhitmusok) (1666) maďarčine). Slovenské verše však Jaroslav Vlček kritizuje ako menej hodnotnú poéziu, s čím ale treba polemizovať. Čistokrvnú ľudovú slovenskú prozódiu a lyrickú tému nachádza len v jednej pesničke o Bátoryčke, ktorá začína veršom Brodil sa kôň sivý podľa panskej nivy...atď.[42][43]

Františkán Hugolín Gavlovič (1712 – 1787) tvoril výhradne v predspisovnej forme slovenčiny. Nechal po sebe dielo, z ktorého sa veľa stratilo, no predsa sa našlo deväť jeho rukopisov, zbierok básní a jedna zbierka kázní. Významná je zbierka Valaská škola mravúv stodola[44] (knižne vyšlo až v roku 1830 – 1831). Je to didakticko-reflexívna poézia, ktorá čerpá námet zo života pastierov.

Katolícky kňaz Ján Sekáč (1767 – 1818) bol barokový básnik tvoriaci v slovakizovanej češtine. Vydal básnickú skladbu Rapsódia o francúzkéj vojne a revolúcii a v roku 1800 zborník básní Laskavé karhání smíšno-pochabých svetských mravúv. Zbierka obsahovala veršované príbehy a anekdoty, historky zo života rôznych spoločenských vrstiev. Bola to svetská literatúra, ktorá mala čitateľa poučiť aj zabaviť.

Evanjelický kňaz Bohuslav Tablic (1769 – 1832) napísal svoje najvýraznejšie dielo v češtine s názvom Poezye. Paměti česko-slovenských básnířův ane veršovců. Jedná sa o prvú prácu o dejinách slovenskej poézie vôbec. „Paměti“ obsahujú charakteristiky 77 uhorských básnikov a veršovníkov. Poezye je výber básnickej tvorby vlastnej ako aj Tablicových prekladov.[45]

Matej Bel

Štefan Ferdinand Selecký napísal obsiahlu báseň s 332 veršami Obraz panej krásnej perem malovaný, která má v Trnave svoje prebývání (1701), ktorá má alegoricky opisovať Trnavskú univerzitu. Obraz univerzity splýva s obrazom krásnej ženy, ktorú opisuje autor ako nadpozemskú bytosť.

Medzi prozaikov je treba zaradiť polyhistora a encyklopedistu Mateja Bela (1684 – 1749), najvýznamnejšieho barokového učenca 18. storočia. Bel písal v slovakizovanej češtine, maďarčine, nemčine a latinčine. Je autorom rôznych vedeckých spisov. Skladal duchovné piesne a písal poéziu. Jeho najvýznamnejšie celoživotné dielo Historicko-zemepisný poznatok o súvekom Uhorsku (lat. Notitia Hungariae novae historico geographica) sčasti vydaný tlačou v 4 zväzkoch, stihol publikovať sám, po jeho smrti zvyšné rukopisy skončili pri nehode na Dunaji vo vode a vážne sa poškodili. Bel napísal úvod ku Gramatika slovensko-česká Pavla Doležala (1746), v ktorom sa pochvalne vyjadril o slovenčine nezaostávajúcej za svetovými jazykmi.

Autor: Martin Sentiváni

Martin Sentiváni alebo Martin Svätojánsky (1633 – 1705), alias Sentivanius,[46] bol slovenský polyhistor a filozof. Ako člen starého slovenského šľachtického rodu zostal verný svojmu pôvodu. Je autorom prvej encyklopédie vydanej na Slovensku Curiosiora et selectiora variarum scientiarum miscellanea I-III., slov. Vzácnejšie rozmanitosti vybrané z rôznych vedných odborov), zv. I. – III. Publikoval množstvo diel, všetko v latinčine a jedno v slovenčine: Čtýri a dvatcet pochybovaní na dar Nového leta tisiciho sedmi stého pastírum augustánského a helvetského vyznání doufánlive obetovaná. Magister filozofie Sentiváni sa zaoberal viacerými vednými odbormi, bol profesorom, správcom knítlačiane, prefektom univerzitnej tlačiarne a knižnice v Trnave a vydavateľom. Vo svojich spisoch obhajoval autonómiu Slovanov a Slovenska.

Ján Simonides (1648 – 1708) rodom zo Spišských Vlachov písal cestopisy a memoáre v slovakizovanej bibličtine. Obhajoval význam materinskej reči pre Slovákov. K námetu cestopisu Krátke opísanie toho, čo sa stalo s kňazmi uhorskej evanjelickej cirkvi (Brevis consignatio eorum, quae facta sunt cum ministris ev. ecclesiae Hungaricae) (1676) sa dostal tak, že sa zúčastnil Vesselényiho sprisahania. Dali ho do väznice v Leopoldove a odsúdili na galeje. Cestou na neapolské galeje ušiel spolu s Tobiášom Masníkom, po ich opätovnom zajatí ich vykúpil istý nemecký kupec. Simonides potom precestoval viacero štátov a usadil sa v Nemecku. Posledných dvadsaťpäť rokov prežil v Banskej Bystrici. Celkom je známych jeho šesť diel žánrovo zaradených medzi cestopisy, memoáre, kázne, úvod ku katechizmu (slovakizovaná biličtina) a denník.

Daniel Krman ml. (1663 – 1740)[47] je výnimočný tým, že už v období baroka zostavil a vydal Základy slovanskej gramatiky (lat. Rudimenta grammaticae Slavicae) (1740). Pritom, za slovenský jazyk považoval češtinu, ktorá bola vlastná evanjelikom čítajúcim Kralickú bibliu v bibličtine. Ďalším dielom, ktoré má aj literárny aj historický význam je cestopis Itinerarium, cestovný denník z rokov 1708 – 1709.[48] Jeho význam podčiarkuje aj jeho publikovanie v roku 1969 v Bratislave vo forme bilingválneho latinsko-slovenského vydania cestovného denníka. Daniel Krman uskutočnil cestu za švédskym kráľom Karolom XIII. a bol svedkom bitky pri Poltave.

Móric Beňovský

Cestovateľ, kolonizátor a kráľ Madagaskaru Móric Beňovský (1746 – 1786) zo slovenského Vrbového zasiahol rozhodnou rukou aj do literatúry, keď napísal cestopis vo francúzskom jazyku, ktorý publikovali v roku 1808 v slovenčine. Z angličtiny preložené Pamäti a cesty Mórica Augusta Beňovského, magnáta kráľovstiev uhorského a poľského, jedného z vodcov poľskej konfederácie, pozostávajúcich z jeho vojenských operácií, jeho vyhnanstva na Kamčatke, jeho úteku a cesty z toho polostrova cez severný Tichý oceán, s krátkym pristátím v Japonsku a na Tchajwane, do Kantonu v Číne, so správou pre francúzske úrady, bol poverený vládnuť nad ostrovom Madagaskar sa stali celosvetovým bestsellerom preloženým do mnohých rečí.[49]

Ján Baltazár Magin (1681 – 1735), absolvent kňazského seminára v Pázmaneu vo Viedni a Viedenskej univerzity odišiel slúžiť ako kňaz na slovenské fary. Keď vydal Michal Bencsik v roku 1721 svoje právnické dielo s vecne chybnou časťou o pôvode Slovákov v Uhorsku určené uhorskému snemu Novissima dieata (slov. Najnovšiemu snemu), Magin napísal polemický spis v latinskom jazyku Ostne alebo obrana slávnej Trenčianskej stolice a mesta tohože mena (1728),[50] v ktorom zdôrazňuje autochtónnosť Slovákov v Uhorsku, jeho starobylosť a etnickú celistvosť. Dielo sa stalo jedným zo základov sebauvedomovania sa slovenského národa ako etnického celku. Okrem tejto apológie Magin napísal rozsiahlu oslavnú báseň Ekloga (1729) pre Jozefa Ilesházyho, syna trenčianskeho župana.[51]

Samuel Hruškovic (1694 – 1748) slovenský evanjelický kňaz, písal slovenské modlitby, slovenskú mytologickú komédiu „Polyfémus“, preklad z nemčiny Katechismus D. M. L., kterýž slove menší, (Lutherov malý katechizmus). V latinčine vydal vlastnú biografiu a dielo Rozprava obsahujúca preskúmanie ducha Brendelovho (Dissertatio continens explorationem spiritus Brendeliani), rozprava“. Hruškovic napísal 17 vlastných piesní v slovenčine a 74 prekladov nemeckých piesní do slovenčiny, všetky barokového charakteru.[52]

Eliáš Ladiver (1633 – 1686),[53] žiak Jana Amosa Komenského tvoril v latinčine filozofické rozpravy a divadelné hry. V roku 1668 zverejnil hru s biblickým príbehom Vo viere stály Eleazár (lat. Eleazar constans), ktorá pojednáva o téme vernosti svojej viere. V 1669 publikoval hru s antickým námetom o etických východiskách čo sa týka bezprávia a násilia Udatný Papinián (lat. Papinianus tetragonos). Ladiver, Aristotelov prívrženec, tvoril v latinskom jazyku a ako Komenského žiak uplatňoval jeho inovácie vo vzdelávaní.

Ján Rezik (asi 50. roky 17. storočia – 1711) bol laický autor, učiteľ a rektor lýcea v Prešove. Jeho latinské hry boli z pôvodného znenia preložené do slovenčiny neskôr. Boli to v roku 1707 Lenivosť, nepriateľ školy, odvlečená na Kaukaz (lat. Pigritius scholarum hostis ad Caucasum deportatus), školská dráma „Themistokles“ v roku 1708, nezachovala sa celá, len s načrtnutím deja.[54]

Juraj Láni (1646 – 1701)[55] sa profiloval podobne ako všetci evanjelickí autori, ktorých postihlo prenasledovanie a exil. Písal školské divadelné hry, dišputy a kázne, do diel vkladá emócie, dobrodružné zážitky, používa ľudové vyjadrovacie prostriedky, píše latinsky a nemecky.

Filozof, dramatik a teológ Izák Caban (1632 – 1707) je predstaviteľ Prešovskej školy.[56] Napísal vedeckú prácu Existencia atómov (Existentia atomorum)[57] (1667), dva súbory divadelných hier ako zdramatizovaná učebná látka pre lýceum a jeden zdramatizovaný biblický príbeh David.

Daniel Speer (1636 – 1707) bol barokový hudobník pôvodom zo Sliezska, ktorý napísal v nemčine dobrodružnú cestopisnú prózu Uhorský Simplicissmus (1683). Toto dielo je zároveň aj autobiografiou, ktorá opisuje zážitky z cestovania v období svojej mladosti od siedmeho do dvadsiatehopiateho roku života. Cestopis je dielom, ktoré zobrazuje reálie barokového života v Hornom Uhorsku, jeho atmosféru aj prírodné krásy, opisy východoslovenských miest, poznámky o krojoch a zvykoch, poverách a sociálne zloženie nižších vrstiev slovenskej pospolitosti.[58]

Augustín Doležal (1737 – 1802) bol slovenský básnik, evanjelický kňaz a učiteľ. Autor ódy Veselost rolí boží hybské pod rakouským skřivánkem (1781), oslavná báseň pri príležitosti vydania Tolerančného patentu a Pamětná celému světu tragoedia (1791), veršovaná náboženská rozprava o Adamovi a Eve a ich synovi; vo svojej dobe bola najväčšou tlačou vydanou veršovanou skladbou.

Karol Kuzmány (1806 – 1866) zložil zbierku 13 sonetov Hrání fantazie, ktorými sa hlásil ku Kollárovmu dielu. Písal balady, epos, spevník s 94 piesňami a v roku 1848 krásnu a dokonalú báseň Kto za pravdu horí.

Štefan Leška (1757 – 1818) napísal v rokoch 1781 – 1795 Básne príležitostné, Nová kniha zpěvů (1796) a Pjesničky duchovní (1810).

Juraj Palkovič (1769 – 1850) (1769 – 1850), profesor „Bratislavského evanjelického lýcea“, poslanec uhorského snemu a plodný autor v slovenskom jazyku napísal okrem iných diel divadelnú veselohru Dva buchy a tri šuchy, napísanú v slovakizovanej češtine. Činil sa aj ako organizátor kultúrneho života a umožnil Ľudovítovi Štúrovi začať učiť na lýceu. Je autorom básne Muza ze slovenských hor (1801) a Zpěvopanna ze slovenských hor (1798), ktorá však zostala nevydaná.

Ján Hollý (1785 – 1849), bol slovenský katolícky farár, spisovateľ a prekladateľ. Hollý písal poéziu v intenciách klasicizmu, v bernolákovčine, v časomernej prozódii. V roku 1828 preložil Vergíliovu Eneidu ako prvý medzi slovanskými spisovateľmi. Hollý zaujal pevnú pozíciu na klasicistickej scéne svojimi historickými eposmi Cyrillo-Metodiada (1835), alegorickým eposom Sláv (1839) s národnohistorickým posolstvom.[60]

Juraj Rohoň (1773 – 1831) vydal v roku 1791 v latinčine Ode in honorem Michaeli Járossy, ktorej text sa stratil. V 1791 napísal veršovanú obranu národa Chvála Slováků a zbierku v čiastočne bohemizovanej slovenčine Kratochvílne zpěvy pro mládež rolníckou (1802). V 1827 vydal zbierku ľudových piesní Starodávne zpěvy lidu slovenského v Uhrách.

Pavol Jozef Šafárik[61] písal nemecky a česky. V roku 1814 napísal príležitostnú oslavnú ódu na baróna a kolonela Ondreja Mariassyho, patróna Kežmarského lýcea, pri príležitosti jeho návratu z vojny proti Napoleonovi s názvom Ode festiva. Tvoril poéziu podľa Schillerovho vzoru Tatranská múza s lyrou slovanskou (Levoča, 1814) a podľa ľudovej legendy báseň Juraj Jánošík.[60]

Anton Bernolák, autor slovenskej gramatiky Grammatica Slavica (1790)

Anton Bernolák (1762 – 1813), šľachtic a katolícky kňaz, s kvalitným vzdelaním na Pázmaneu vo Viedni (teológia), na Štefaneu v Trnave a Emerciáne v Bratislave (rétorika, filozofia a poetika) bol najvplyvnejšou osobnosťou Slovenského učeného tovarišstva. A. Bernolák sa stretol s myšlienkami osvietenstva už na štúdiu na generálnom seminári v Bratislave a stal sa ich presvedčeným šíriteľom.[62] Za jeho najvýznamnejšie dielo dnes považujeme prvú normotvornú gramatiku slovenského jazyka „Grammatica Slavica“ (vyšla: Bratislava 1790).[60] Polyglot Bernolák napísal viaceré lingvistické diela: Stručná a zároveň ľahká ortografia, Etymológia slovenských slov, Slowár Slowenskí, Češko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí.

Katolícky farár Jozef Ignác Bajza (1755 – 1836) vstúpil do literatúry pokusom o vydanie zbierky básní –  epigramov, ktoré sa nepodarilo vydať kvôli názoru slovenského cenzora v Bratislave. Zbierka Rozličné verše dokončená v roku 1782 obsahoval 300 epigramov, často veľmi kritických voči cirkvi, radným pánom, šľachte a byrokracii v úradoch. Zo zbierky sa zachoval len prvý diel. V roku 1784 mu vydali René mládenca príhody a skúsenosti,[60] v slovenskom jazyku napísaný prvý pôvodný román, ktorý mal sentimentálny aj didaktický charakter. Napriek zásahom cenzúry sa stal román zenitom Bajzovej literárnej činnosti. Prvý diel rozpráva o exotických príhodách mládenca Reného na jeho cestách z Benátok do Tripolisu, kde chce zachrániť svoju sestru. Druhý diel obsahuje už otvorenú kritiku cirkevných pomerov na Slovensku. Z druhého dielu sa zachovali dva výtlačky. Slovenské dvojnásobné epigrammatá jednako-konco-hlasné a zvuko-mírné je Bajzove posledné básnické dielo. Zbierka epigramov má v sebe zahrnuté aj epigramy z „Rozličných veršov“. Treba podotknúť, že dielo J.I. Bajzu je napísané v bernolákovčine, je celé klasicistické a na konci života sa v ňom nachádza odmietnutie osvietenstva.

Juraj Fándly (1750 – 1811) ako katolícky kňaz neurobil v cirkvi kariéru, pretože napísal kritické dielo ako svoju prvotinu v bernolákovčine Dúverná zmlúva medzi mňíchom a diáblom o prvních počátkoch, o starodávních, aj včúlajších premenách reholňíckích. Fándly bol stúpencom Antona Bernoláka a ideológie osvietenstva. Tvoril hlavne náučnú literatúru o poľnohospodárstve - Piľní domajší a poľní hospodár, O nemocách ai o viléčeňú nezdravéj rožnéj lichvi, vyšlo aj druhé vydanie v roku 1825, o včelárstve - O úhoroch ai včelách rozmlúváňí, knihu Slovenskí včelár, o bylinkách - Zeľinkár, dielo, ku ktorému napísal len predslov a zotriedil ho, obsah prevzal z diela Jána Tonsorisa „Sana consilia medica, aneb Zdravá radda lékařská“ (1771, 1793). Napísal historické dielo Krátke dejiny slovenského národa (Compendiata historia gentis Slavae) a básne Vzdych a nárek (Gemitus et lamentatio), Prátelské porozumeňí (Amica cointelligentia).

Ján Chalupka (1791 – 1871), evanjelický kňaz, dramatik, publicista a prozaik vyštudoval okrem teológie aj filológiu a filozofiu. Ako bernolákovec vystupoval proti maďarskému šovinizmu. Svoju literárnu kariéru začal pôsobením v divadelnej branži, kde začal novú éru slovenského moderného divadla kusom Kocourkovo, aneb: Jen abychom v hanbě nezůstali, bola to veselohra, ktorá znamenala začiatok sústavného pôsobenia ochotníkov v Liptovskom Mikuláši. Chalupka napísal desať veselohier, satirické románové dielo Bendeguz, Gyula Kolompos a Pišta Kurtaforint. Donkichotiáda podľa najnovšej módy,[63] zložil 45 duchovných piesní a vydal Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Chalupkov tvorivý odkaz je stále živý v jeho veselohrách, ktoré sa hrávajú aj dnes.

Opäť spomeňme Pavla Jozefa Šafárika (1795 – 1861)[64] ako plodného autora vedeckých diel. Slovanské starožitnosti (1837 a 1865, Praha) a Slovanský národopis (1842 – 2 vydania, Praha) sú dve súdobé diela najviac uznávané odborníkmi na históriu a etnológiu. Šafárik zbieral ľudové slovenské piesne Písně světské lidu slovenského v Uhřích. Sebrané a vydané od P. J. Šafárika, Jána Blahoslava a jiných a písal etnografické, historické a lingvistické vedecké publikácie.

Svetozár Hurban-Vajanský (1847 - 1916), spisovateľ, publicista, literárny kritik a politik pochádzal z rodiny štúrovca Jozefa Miloslava Hurbana a Aničky Jurkovičovej. Vajanský napísal zbierku básní Tatry a more (1879)[111], ktorá zaujala už v počiatočnej etape tvorby svojím novátorstvom v zmysle intenzívneho nástupu realizmu. V poézii sa Hurban pokúsil zaviesť nový sylabotonický prozodický systém, čo sa mu aj podarilo v spomenutej zbierke. Celkovo je autorom piatich zbierok poézie. Bol redaktorom v Národných novinách v Martine a v časopise Slovenské pohľady od 1881 spolu s Jozefom Škultétym. V próze sa uviedol črtami, poviedkami, novelami a románom Suchá ratolesť (1884). Témou Suchej ratolesti je zbližovanie stavu zemianstva s národným hnutím. Možno spomenúť aj román Kotlín (1901), ktorý je Vajanského najrozsiahlejším dielom. Je to typ diskurzívneho a polemického románu presahujúceho do žánru román-pamflet[112].Vajanského ideový základ v tvorbe je vyskladaný sčasti z konzervativizmu, kresťanstva a nacionalizmu. Literárny realizmus je však uňho novým moderným elementom.[113] V poézii sa Hurban pokúsil zaviesť nový sylabotonický prozodický systém, čo sa mu aj podarilo (zbierka Tatry a more).

Terézia Vansová[114] (1857 – 1942) sa v prvej vlne realizmu zaslúžila o rozvoj románovej a novelistickej tvorby. Bola najvýznamnejšou dovtedajšou ženskou autorkou slovenskej literatúry. Napísala prvý román pre ženy v dejinách slovenskej literatúry v roku 1889, ktorý bol vytvorený ženou o ženskom údele pod názvom Sirota Podhradských. Vansová písala kvalitnú poviedkovú a novelistickú tvorbu v modernejšej slovenčine, než bola Vajanského konzervatívnejšia jazyková mutácia. Z mnohých prozaických textov možno oceniť príbeh Pani veľkomožná[115]. Novela zachytáva historické obdobie začiatku prvej svetovej vojny a ako tento zasiahol do života rodiny a dediny. Napísala divadelné hry Potopa (1886), V salóne speváčky (1889), Môj Jožko (1906, veselohra), Ľúbezní hostia (1901, jednoaktovka) a Svedomie (1897, dráma o 5. dejstvách). Zozbierala aj kuchársku knihu (1914), založila časopis Dennica, ktorý sa stal platformou pre literárny smer slovenská moderna. V súčasnosti je známy celoslovenský festival prednesu Vansovej Lomnička.[116]

Pavol Országh Hviezdoslav[117][118](1849 – 1921) bol mimoriadny zjav v slovenskom realizme. V situácii, keď všetci chceli písať prózu, Hviezdoslav tvoril poéziu, prekladal a písal divadelné hry. Epická poézia bola živená biblickými námetmi (Agar, Ráchel, Kain, Sen Šalamúnov) a príbehmi zo slovenského prostredia (Hájnikova žena, Bútora a Čútora, Ežo Vlkolinský, Gábor Vlkolinský). Lyrická poézia dosiahla vysoké kvality, boli to Krvavé sonety (1914) ako umelecká odozva na prvú svetovú vojnu (vyšli až v 1918), Letorosty I. až III, Prechádzky jarom, Prechádzky letom, Sonety. Hviezdoslav je autorom drám Herodes a Herodias, Pomsta, Oblaky, Otčim, Vzhledanie. [119] Založil tiež almanach Napred (1871), v ktorom začali spolu s Banšellom uverejňovať prvé diela slovenského realizmu, čo sa stalo terčom útokov konzervatívnych romantikov na čele s Jozefom Miloslavom Hurbanom[120]. Po prvej svetovej vojne (1919) ho zvolili do kresla predsedu Matice slovenskej (ako jedného zo štyroch). V roku 1918 viedol delegáciu zo Slovenska na oslavy 50. výročia založenia Českého národného divadla v Prahe, kde dal vo svojom prejave najavo nádeje v spolužitie v spoločnom štáte. Hviezdoslavova predstava o pokojnom rozvoji slovenskej kultúry pod ochranou spoločného štátu sa naplnila. On sám čoskoro (v 1921) zomrel. V súvislosti s Hviezdoslavom sa používajú superlatívy ako geniálny básnik a jeho tvorba má pevné a stále miesto v učebniciach literatúry.

Martin Kukučín, (vlastným menom Matej Bencúr, 1860 – 1928) a jeho vlastný dobrodružný život sa vymykajú z rámca biografických príbehov ostatných realistov. Kukučín nebol len spisovateľ a dramatik, ale aj lekár, cestovateľ, publicista, zakladateľ modernej slovenskej prózy. Pre svoje dielo čerpal témy z prostredia slovenskej dediny (Rysavá jalovica, Keď báčik z Chochoľova umrie, Dies irae), chorvátskeho ostrova Brač (román Dom v stráni), z ciest po Patagónii (Črty z ciest, Prechádzky po Patagónii, cestopis), zo svojho pätnásťročného pobytu v Čile (Mať volá, román o chorvátskych vysťahovalcoch v Čile). Napísal tri drámy (Komasácia, Bacuchovie dvor, Obeta) a dva historické romány Bohumil Valizlosť Zábor a Lukáš Blahosej Krasoň (obidva vydal v 1927). Kukučín v neskoršom období častejšie vkladal do svojej prózy skepsu a disharmonické črty. Dielo Dom v stráni je hodnotené ako najlepší slovenský román vydaný do roku 1918[121]. [122]

Elena Maróthy-Šoltésová (1855 – 1939), bola jedna z mála slovenských spisovateliek prvej vlny realizmu, redaktorka a publicistka, zakladajúca osobnosť ženského spolku Živena a výrobného a obchodného spolku Lipa, ktoré poskytovalo prácu slovenským ženám - vyšívačkám. Šoltésová je považovaná za priekopníčku ženskej emancipácie na Slovensku a autorku druhého ženského románu po Terézii Vansovej. Je to dvojzväzkový román Proti prúdu, ktorý tematicky čerpá z prostredia slovenskej šľachty. Písala novely a poviedky, v ktorých spracovávala tému slovenského života v druhej polovici 19. storočia.[123]

Koloman Banšell (1850 – 1887), slovenský básnik, prozaik, literárny teoretik, ktorý počas svojho krátkeho života stihol založiť almanach Napred spolu s Hviezdoslavom a uverejniť v ňom prvé dielo realizmu. Význam Banšellovho diela spočíva v novátorskom prístupe k tvorbe, v ktorej uplatnil nové realistické princípy a prešiel tak od preromantizmu k realizmu. Okrem poézie a kratších foriem prózy napísal tieto literárno-teoretické práce: Rozbor znelky, teoretická úvaha (periodikum Dennica), Dľa čoho sa má súdiť báseň?, teoretická úvaha (Dennica), Duch maďarskej revolučnej poézie, teoretická úvaha (Slovenské noviny, 1874). Banšell stihol popri svojich psychických peripetiách zozbierať a vydať aj básnickú zbierku Túhy mladosti (1886) obsahujúcu jeho subjektívnu lyriku skombinovanú s národne-buditeľskými myšlienkami[124].[125]

Jozef Gregor Tajovský (1874 – 1940), prozaik a dramatik druhej vlny realizmu. Bol jej najvplyvnejšou osobnosťou. Pre svoju prózu aj drámu si bral námety zo života Slovákov v jeho rodisku v Tajove a jeho okolí, z miest kde študoval (Tajov, Banská Bystrica, Kláštor pod Znievom), zo svojej armádnej služby v prvej svetovej vojne, z činnosti v česko-slovenských légiách v Rusku. Zaujímala ho hlavne sociálna situácia pracujúceho ľudu. Veľkú prácu vykonal pre slovenskú dramatickú tvorbu. Je autorom mnohých divadelných hier, ktoré predstavujú na javisku život slovenského ľudu, napríklad Ženský zákon, Statky-zmätky, Matka. Napísal množstvo kratších aj dlhších prozaických diel (Maco Mlieč, Apoliena, Nové časy, Besednice, Mamka Pôstková, Horký chlieb). Pred vojnou v 1907 sa oženil s neskoršou spisovateľkou Hanou Gregorovou a presťahoval sa s rodinou do Bratislavy, kde žil do konca života.[126][127]

Božena Slančíková-Timrava (1867 – 1951) bola spisovateľka slovenského kritického realizmu[128]. Timrava bola z väčšej časti novelistka: Pomocník, Ťažké položenie, Tak je darmo, Pozde, Nemilí, Bál, Boj (1896 – 1900), no napísala aj divadelné hry (Chudobná rodina (1921), Páva (1923), Odpoveď (1934), Prekážky (koniec 40. rokov). Ako slovensky píšuca autorka sa do roku 1918 len ťažko prebíjala životom. Písala príbehy zo života slovenského malomesta a dediny. V roku 1947 bola ocenená titulom Národná umelkyňa.[129]

Ľudmila Podjavorinská

Ľudmila Podjavorinská (1872 – 1951) mala podobný osud ako Timrava, nevydala sa a žila z publikovania svojich diel. Jej realistické príbehy zo slovenského prostredia mali zo začiatku humoristické sfarbenie (Kmotrovia figliari, Fako Ďura Kotúlku, Pod svietňom - humoresky), v neskoršej tvorbe nabrali vážnejší tón. Pochádzala z učiteľskej rodiny, ktorá ju podporovala v literárnej tvorbe. Boli to hlavne jej strýko Ľudovít Rizner a Ján Pravoslav Leška. V začiatkoch tvorby písala lyricko-epické (Z vesny života, zbierka lyrických veršov) a epické básne: Balady (1930) a Balady a povesti (1946). Próza sa však stala jej dominantným žánrom (novely Za neistými túžbami, Rôznymi cestami, Za šťastím, Z domova, Postupne). Je známa aj ako autorka literatúry pre deti (Čin-čin, veršovaná rozprávka, Sadaj, slnko, sadaj, báseň), ktorej sa stala zakladateľkou. Dielka pre deti boli často adaptované v rozhlase, na javiskách a neskôr v televízii. V roku 1947 dostala titul národnej umelkyne. Jej tvorbu zaraďujú na úroveň vplyvných autorov realizmu ako boli Vajanský, Tajovský a Kukučín. [130]

Janko Jesenský[131] (1874 – 1945) patrí medzi spisovateľov druhej vlny slovenského realizmu, pričom jeho tvorba presahuje aj do symbolizmu[132]. Jesenský napísal významný román Demokrati, ktorý bol zároveň jedným z mála v dovtedajšej románovej spisbe v slovenskom jazyku. Toto dielo sa zaoberá politickou témou, vyšlo v roku 1934. Jesenský opísal v románe vlastné skúsenosti z advokátskej praxe a práce v štátnej správe. Ironizuje v ňom spôsoby v politike medzi dvoma vojnami, aj názov Demokrati je myslený ironicky. U Jesenského je poézia dôležitou súčasťou jeho tvorby, použil v nej ľahkú piesňovú formu kontrastujúcu s drsnejším textom. Jeho verše vznikali na východnom fronte v Rusku (zbierka Zo zajatia), aj počas Slovenského štátu. Posledné ilegálne prenášali do Londýna, odkiaľ boli vysielané v rádiu BBC. Táto zbierka básní vyšla pod názvom Na zlobu dňa. Jesenský bol presvedčený čechoslovakista.

Ladislav Nádaši - Jégé

Ladislav Nádaši-Jégé[133] (1866-1940) tvoril v neskorej fáze slovenského realizmu, vplýval naňho Zolov naturalizmus a realizmus ruských klasikov 19. storočia. Nádaši-Jégé bol výhradne prozaik, stal sa najplodnejším autorom románov spomedzi slovenských spisovateľov. V 20. rokoch napísal viacero prác s historickými námetmi, z toho dva romány (Adam Šangala[134], Svätopluk), v 30. rokoch opäť dva (Alina Orságová, S duchom času) a viacero historických noviel (Wieniawského legenda, Kuruci, Magister rytier Donč, Horymír). V jeho prácach s historickou témou sa významne prejavuje naturalizmus[135] Písal prózu aj o súdobom spoločenskom živote, ku ktorému sa staval kriticky. Väčšinu života prežil v Dolnom Kubíne, kde aj pôsobil ako lekár a publicista.

Ján Čajak (1863 – 1944) bol slovenský spisovateľ a prekladateľ, ktorý študoval na slovenských gymnáziách, teológiu v Bratislave nedokončil. Po učiteľskej činnosti na Slovensku odišiel v 1899 nastálo do Báčskeho Petrovca v Srbsku, kde začal písať prózu ovplyvnenú Jozefom Gregorom Tajovským. Stal sa reprezentantom kultúry dolnozemských Slovákov. Napísal svoj jediný román Rodina Rovesných (1909), prózy s tematikou prostredia Dolnej zeme (Vysťahovalec, Obyčajná história, Baťa Kalinský, Suchoty a i.) a ďalšie poviedky. V roku 1914 vydal svoj Dejepis Slovákov, ktorý sa stal populárnym čítaním. Čajak bol organizátor kultúrneho života v Petrovci, spoluzakladateľ slovenského gymnázia v Báčskom Petrovci a redaktor mesačníka Náš život.[136]

Ivan Krasko[138], rodený Ján Botto ( 1876 – 1958)[139],[140] súčasť slovenskej moderny a básnik symbolizmu slovenského aj svetového, tiež jeho zakladateľ. Na jeho básnickú tvorbu vplýval francúzsky symbolizmus, no próza je postrealistická a novoromantická. Jeho zbierka básní Nox et Solitudo (1909) je plne symbolistická subjektívna lyrika a zbierka Verše II. (1912) je jej vystupňovaním s pridaním náboženského lyrizmu.[141]

Janko Jesenský (1874 - 1945), v próze realista, v poézii ranný symbolista. Vo veršoch je prechod od realizmu k naturalizmu a symbolizmu, hlavne pod vplyvom zážitkov z prvej svetovej vojny. To znamená, že v poézii je Jesenský členom prvej vlny slovenskej moderny. No aj v próze je považovaný za prvého autora-realistu, píšuceho skutočnú modernú realistickú prózu. Vydal viaceré zbierky poézie, napríklad: Vyznanie, báseň (vyšla v časopise Slovenské pohľady), debut v roku 1897, Verše J. Jesenského, zbierka básní (1905), Po búrkach (1932), Náš hrdina (1944) - lyricko-epická skladba, Na zlobu dňa (1945), Jesenný kvet (1948) - vydaná po jeho smrti.

Martin Rázus (1888 – 1937 [142][143][144]evanjelický kňaz, politik a spisovateľ slovenskej moderny, ktorý písal poéziu čiastočne novoromantickú, s prírodnou lyrikou, okrajovo sa dotýkajúcu aj symbolizmu. V poézii sa významnejšie priklonil k epickej a baladickej forme. Názorovo stál pevne na základoch slovenského nacionalizmu, zo začiatku čechoslovakizmu, ktorý sa postupne menil smerom k autonomizmu. Rázus bol predsedom Slovenskej národnej strany a poslancom Národného zhromaždenia. Dohodol politickú koalíciu s Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou. Napísal viacero zbierok poézie, ktoré mu vychádzali až do jeho skonu v 1937: Z tichých a búrnych chvíľ (1917), debut, Hoj, zem drahá (1919), To je vojna! (1919), Kameň na medzi (1925), Kresby a hovory (1926), Šípy duše (1929), Bača Putera, veršovaný román (1934), Cestou (1935). Napísal aj divadelné hry Hana, Ahaswer, Obrodenie a Malý detektív, z ktorých posledné dve neboli publikované. Okrem zbierky krátkej prózy Z drobnej prózy (1926) vydal 4-dielny román Svety (1929) opisujúci život na dedine, pozoruhodný historický román Júlia (1930). Umelecky hodnotné romány Maroško a Maroško študuje vydané v rokoch 1932 – 1933 boli určené deťom, no stali sa veľmi obľúbeným čítaním nielen mládeže. V 60. rokoch 20. storočia boli s úspechom natočené pre slovenskú televíziu. V roku 1937 mu vyšli novely Bombura a Surovcovci, ktoré sú považované za jeho najpôsobivejšie diela. V tom istom roku Rázus predčasne skonal.

Druhá vlna moderny[145] znamená ešte výraznejšie roztrieštenie jednotného názoru na to, aké literárne postupy tvorby sa majú používať. Môžeme začať u Mila Urbana, ktorého psychologické postupy v jeho realistickej próze sa nachádzajú na opačnom brehu literárnej rieky moderny, než vplyvy západných avantgardných autorov. So zamietnutím konzervativizmu a tradicionalizmu sa v literárnej tvorbe ocitli mnohé avantgardné prúdy a školy. U niektorých boli hlavnou metódou tvorby, u ďalších len marginálne či efemérne dotyky so zahraničnými literatúrami. Aj autori s najvýraznejším modernistickým prejavom oscilujú medzi viacerými štýlmi písania a majú viacznačný výpovedný efekt. Deje sa to i v rámci jediného diela, napríklad zbierky poviedok, v ktorej možno nájsť odlišné umelecké postupy. Spomeňme tu autorov, ktorí zanechali najvýraznejšie stopy v medzivojnovej literatúre druhej vlny modernizmu.

Maša Haľamová

Maša Haľamová [146][147] (1908 - 1995) bola jednou z mála poetiek slovenskej moderny, ktorá svojou tvorbou náleží k symbolizmu Ivana Kraska, no nielen k nemu. Po symbolizme možno aj pod vplyvom svojej cesty do Francúzska (1929 - 1930) prešla k ďalším avantgardným smerom, čomu nasvedčuje aj jej často používaný voľný verš. Haľamová písala ľúbostnú lyriku (zbierky Básne, Červený mak, Balada, V zakliatej hore, Májová), no zaujímala sa aj pod vplyvom Jiřího Wolkra aj o sociálnu tému. Maša Haľamová sa zaslúžila aj o žáner literatúry pre deti.

Vladimír Roy (1885 - 1936)[148] je básnik zaraďovaný do druhej vlny moderny, ktorý bol ovplyvnený tvorbou Ivana Kraska a Janka Jesenského. Debutoval epickou skladbou o M. R. Štefánikovi Náš Ikarus (1920) a pokračoval vydaním ďalších šiestich zbierok poézie: Keď miznú hmly, Rosou a tŕním (obe 1921), Cez závoj a Peruťou sudba máva (obe 1927), Zvlnený prameň (1933), In memoriam (1934) a výber poézie Básne (1963). Jeho prózy Môjmu mladému životu, Čierna krv, Pri ohni a i. zostali v rukopisnej forme. Písal aj estetické a literárno-historické eseje, napríklad o P. O. Hviezdoslavovi, Samovi Chalupkovi, Aloisovi Jiráskovi, M. R. Štefanikovi, R. Browningovi a ďalších. Vladimír Roy je považovaný za vedúceho básnika druhej vlny moderny.

Janko Alexy (1894 – 1970), okrem svojej hlavnej činnosti výtvarného umelca písal aj prózu s črtami podobnými Gašparovej tvorbe. Preferoval fikciu pred realitou, nostalgia, sentimentalita, intimita, naivita, clivota boli jeho témami, s ktorými sa stotožňoval v pozícii rozprávača. Typický je preňho baladicko-elegický tón, z ktorého sa vymaňuje opäť príbehmi z umeleckej bohémy, kde ženskými postavami sú ikony lásky ako ciele lyrického blúznenia nesúceho znaky fetišistického posadnutia. Jeho tvorba má však aj inú stránku, tam, kde využíva inšpiráciu svojím detstvom a mladosťou používa láskavý humor, naivitu a ako rozprávač podáva príbeh z pohľadu rojčiaceho chlapca. Alexy sa zaoberal osudmi malých detí, často smutnými, bol ich obrancom a tým aj kritikom sociálnych krívd páchaných na deťoch. Písal krátke prózy - Jarmilka(1924) - knižka krátkych próz; úvod jej napísal Štefan Krčméry, Grétka (1925) - zbierka krátkych próz, Veľká noc (1930) - zbierka krátkych próz, Ondrejko (1956). Vydal viacero románov, debut s názvom Hurá !(1935, dvojdielny), Už je chlap na nohách (1936), Zlaté dno (1940), Dom horí (1942) - román o osudoch jeho rodiny, Profesor Klopačka (1949). Je autorom beletrizovaných životných príbehov slovenských výtvarníkov Osudy slovenských výtvarníkov (1948).

Zuzka Zguriška

Zuzka Zguriška (1900 – 1984) vlastným menom Ľudmila Šimonovičová, vydatá Dvořáková,(1900 – 1984)[149][150] bola slovenská spisovateľka, prekladateľka a dramatička, ktorá sa spočiatku ťažko prebíjala rakúsko-uhorským vzdelávacím systémom. V roku 1924 po maturite, učiteľskej praxi a vydaji sa presťahovala s manželom do Bratislavy, kde tvorila a počas Slovenskej republiky vyštudovala na Slovenskej univerzite dejiny umenia a filozofiu. Školu ukončila s doktorátom z filozofie a po vojne odišla aj s manželom do Prahy. Debutovala už v roku 1922 prozaickou črtou Pri muzike. Pokračovala v písaní humorne ladenej krátkej prózy, ktorú umiestňovala v Živene, Robotníckych novinách, Slovenských pohľadoch a Eláne, (zbierka próz Obrázky z kopaníc (1929), knihy poviedok Dvanásť do tucta (1932) a Ženích s mašinou (1935). Svojím pohľadom na život a tvorivým spracovávaním humorných príbehov z prostredia myjavských kopaníc je ju možné považovať za autorku humoristickej prózy. Vytvorila zbierky rozhlasových humoresiek Svadba (1943), Hostina (1947) Podobizne (1957 a Manželstvo na úver (1967). Jej najúspešnejším dielom je román Bičianka z doliny (1938 o príbehu ženy z myjavských kopaníc, bohatej gazdinej, ktorá musela prejsť svojím zložitým obdobím počas vojny, aby sa zmenila na lepšiu a život chápajúcu bytosť. Po úspechu Bičianky začala písať románovú trilógiu, tiež z prostredia jej rodného kraja Myjava Metropola pod slamou (1949), v ktorom sa zamerala na obyvateľov malého mesta v období niekoľko rokov pred prevratom 1918. Druhý diel trilógie Mestečko na predaj (1954) rozpráva o medzivojnovej realite rokov 1918 – 1929 a tretí diel Zbojnícke chodníčky predstavujú krátku históriu Slovenskej republiky v rozmere malého mestečka 1939 - 1945 napísanú v štýle socialistického realizmul[151]. Zguriška napísala aj historické romány pre mládež Husitská nevesta (1962) a Kráľova zajatkyňa (1982), divadelnú hru Mor na farme (1967), ojedinelý cestopis Španielske pohľadnice (1931), preložila Osudy dobrého vojáka Švejka a tvorivé obdobie zavŕšila autobiografickým beletrizovaným dielom Strminou liet (1972).

Kvetoslav Florián Urbanovič (1885 - 1963)[152] bol celý život učiteľom na západnom Slovensku. Napísal romány Poklesky (1922), Tridsať strieborných (1923), voľne nadväzujúci román Bez vesla (1926), dvojdielny román Oráčina (1933). Písal aj drámy, ktoré vyšli v súbornom diele v roku 1925. Osobitne vydal hru Vyvrheli (1929). Urbanovičova tvorba patrí ku komerčnej aj bulvárnej spisbe zameranej na sociálnu vrstvu bratislavskej elity a s ňou sa prelínajúcej umeleckej bohémy a sveta sociálnej periférie.

Ivan Minárik (1909 - 1967)[153] je autor, ktorý pokračoval v postupoch tvorby podľa Tida Gašpara a Hrušovského, charakteristických pre štýl „fin de siècle”. Venoval sa témam ako je mysticizmus, spiritualizmus a dekadentne spodobený katolicizmus, satanizmus a okultizmus. Minárik je teda autorom dekadencie konca 19. storočia, jeho postavy končia dezintegráciou ega.[154] V začiatkoch tvorby bol príslušník literárnej skupiny „Utópia”. Vyšla mu zbierka prozaických prác Smaragdový amulet (1946), no po roku 1943 sa autorsky odmlčal. Posmrtne mu vydali výbery próz Purpurový medveď (1967) a Vášeň (1970). Je autor románu s historickým námetom Sprisahanie v Prešporku (1940).[155]

Milan Thomka Mitrovský (1875 – 1943)[156] bol slovenský neoklasicistický akademický maliar. Popri svojej výtvarnej činnosti napísal zbierku noviel Pani Helène (1930), za ktorú dostal štátnu cenu. Témou týchto próz je prostredie umeleckej bohémy vo Florencii, ktoré boli reakciou na jeho študijný pobyt v tomto meste. Mitrovský písal aj literárnu a umeleckú publicistiku, napríklad Maiestas artis. Umenie, veda a literatúra[157]

Ďalší autori sa druhej vlny dotkli len okrajovo alebo chvíľkovo: Ján Rob Poničan(1902-1978), Jarko Elen[158], Štefan Letz[159] Peter Zván[160], Vladimír Wagner, Imro Frits.

Lyrizovaná próza je špecifický literárny štýl týkajúci sa skupiny prozaikov slovenskej moderny, ktorí lyrizovali svoje prozaické texty vkladaním postáv a statí s lyrickými výjavmi, snami, spomienkami a fantastickými predstavami, pričom používali aj témy zo slovenských balád a rozprávok. Týmto dosahovali subjektívne ladenie umeleckého textu, ktorým sa im podarilo vytvoriť rozšírený obraz vedomia rozprávača, novú rozšírenú realitu v próze. Termín „Lyrizovaná próza” prvýkrát použil Ján Števček vo svojom lterárnovednom diele Lyrizovaná próza[162]. Časť literárnych kritikov však považuje tento smer za súčasť slovenského naturizmu, o čom ale prebieha dlhodobejšia diskusia literárnych vedcov. Predstavitelia spomenutí nižšie sú hlavné literárne osobnosti, zakladatelia lyrizovanej prózy na Slovensku: Ľudo Ondrejov (1901 – 1962), Dobroslav Chrobák (1907 – 1951)[163], Margita Figuli (1909 – 1995)[164], František Švantner (1912 – 1950)[165], Tido J. Gašpar (1893 – 1972)[166].

Tido J. Gašpar (1893 – 1972) je vysoko cenený ako jeden zo zakladateľov avantgardnej prózy, v ktorej sa prejavuje dekadencia, kult formy, estétstvo, ornamentalizmus a lyrický pátos. Takéto postupy tvorby mali byť prejavom vycibreného vkusu a elitnejšej kultúry. Diela mali nielen delikátnejšiu formu ako predošlý realizmus ale aj delikátnejší obsah spojený s vlnami extázy, striedaním nálad a túžob. Láska, krása a sny, to sú témy, ktoré majú v jeho diele ukázať krajšiu, príjemnejšiu realitu, čo ale kontrastuje so smútkom, ktorý sa v jeho tvorbe často spája s láskou. V súvislosti s týmito pojmami sa v Gašparovej próze vyvinul typ ženskej postavy - „femme fatale”, ktorá je obrazom zlých vlastností ako milovníčka luxusu, ničnerobenia, členka mondénnej spoločnosti. Inšpiratívnym prameňom tohto ženského profilu boli Gašparovi Gustav Klimt a Arthur Schnitzler. Gašpar písal hlavne novely, napríklad Karambol a iné novely (1925), V cudzine a iné rozprávky(1935).[167]

Ján Hrušovský (1892 – 1975) bol výhradne prozaik. Debutoval prózami s témou prvej svetovej vojny Zo svetovej vojny (1919), Muž s protézou (1925), Peter Pavel na prahu nového sveta (1930), František Ferdinand (1935) a Sprisahanie proti svetu - 4 diely(1941 – 42). Vydal zbierky poviedok: Pompiliova Madona (1923), Zmok a iné poviedky, Dolorosa (obe 1925), Kariéra (1961) a Rozmarné poviedky (1974). Písal dobrodružnú, detektívnu a historickú beletriu. Bol tiež autorsky plodný novinár a publicista. Jeho románopisné dielo tiež nie je malé: Jánošík 1 – 4 (1933), Dráma na ostrove, Verný hrdina (oba 1935), Búrka nad Devínom (1936), Neuveriteľný príbeh dr. Gallusa (1937), Dva železné dvory 1 – 2 (1938), Prízrak (1941), Pohroma (1962), Čarovný kľúč (1966) a Rákócziho pochod.

Štefan Gráf[168] (1905 – 1989) je autor prozaického diela zaradeného slovenskou kritikou medzi autorov lyrizovanej prózy. Ako autor debutoval básnickými zbierkami V horúcom príboji (1937) a Žeravý bod (1940) uverejňovanými od polovice 30. rokov v rôznych časopisoch (Slovenské smery, Slovenské pohľady, Elán). Napísal romány Zmätok (1938), jeho voľné pokračovanie Oceľové vlny (1941), Zápas (1939), Cesta za snom (1942) a dvojdielny román Jur Janošiak (1944). Po dlhšej odmlke spôsobenej politickými podmienkami mu vyšiel výber z noviel V horúcom príboji (1968), neskôr poviedkový triptych Nábrežie Františka Jozefa (1975) a venoval sa prekladaniu diel Aloisa Jiráska, J. Š. Baara, T. Novákovej, z nemčiny T. Storma a W. Raabeho.

Milo Urban (1904 – 1982) [169][170] je románopisec, ktorý písal realisticko-psychologickú prózu. Je autorom kľúčového románu slovenskej medzivojnovej literatúry Živý bič (dva diely 1927). Jeho dielo je ovplyvnené realizmom Vajanského, Kukučína, Tolstého a Andrejeva. Vo veku 16 - 17 rokov napísal prvotiny Nešťastník, Už je pozde, Vanitas vanitatum a v osemnástich publikoval prvotinu Jašek Kutliak spod Bučinky, v ktorej ako mladý autor prvýkrát použil svoju metódu koncentrovanej epiky. Táto metóda kulminovala v zbierke próz Výkriky bez ozveny a najmä v novele Za vyšným mlynom. Posledná menovaná novela je syntézou tvorivých postupov, ktorými sa dostáva do psychologickej hĺbky postáv a tým aj deja. V tomto štýle napísal aj Živý bič publikovaný s veľkým úspechom, keď mal 23 rokov. Bol preložený do nemčiny, no po nástupe nacizmu bol v Nemecku pálený spolu s knihami Thomasa Manna, E. M. Remarqua a iných. Román je zobrazením života na oravskom vidieku koncom prvej svetovej vojny, jeho dej oživujú postavy vo vleku svojho osudu, ktorému sa bránia, no nedarí sa im to. Ich profily sú vykresľované psychologickou metódou, čo v súčinnosti so silne dramatizovaným dejom vytvára napínavý príbeh. Po vojne a takmer dvadsaťročnej pauze tvorby (kvôli svojej práci šéfredaktora novín Gardista a ďalších periodík Hlinkovej strany) pokračoval v románe Živý bič dielmi Zhasnuté svetlá a Kto seje vietor, ktorým však kritika vyčíta schematizmus a povrchné stvárnenie pováh. V memoárových prózach Zelená krv (Spomienky hájnikovho syna), Kade-tade po Halinde, Na brehu krvavej rieky a Sloboda nie je špás sa Milo Urban vrátil ku svojmu dramatickému rozprávačskému štýlu a psychologickej hĺbke postáv. Je vysoko oceňovaným románopiscom a má trvalé miesto v dejinách slovenskej literatúry.

Ivan Horváth (1904 – 1960)[145][171] je tiež žánrovo aj štýlovo polymorfný autor, ktorý osciluje medzi impresionizmom, novoromantizmom, dekadenciou, expresionizmom, vitalizmom a i. Horváth bol prozaik, publicista, diplomat a politik, ktorý okrem fakulty práva v Bratislave absolvoval aj diplomatické vedy v Paríži. Bol účastníkom protifašistického odboja na Slovensku, členom Ústredného výboru KSČ od roku 1944. Po roku 1945 zastával vysoké funkcie v SNR, v Zbore povereníkov Slovenskej národnej rady od 18. septembra 1945 do 16. augusta 1946 a v Národnom zhromaždení ČSR. Nakoniec bol ambasadorom ČSR v Maďarsku. V roku 1950 ho odsúdili za buržoázny nacionalizmus a uväznili na 18 rokov, po 9 rokoch dostal milosť (Iný zdroj uvádza príčinu uväznenia rozsudok za velezradu a špionáž[172]). Krátko nato skonal v Bratislave. Jeho debutová práca Mozaika života a snov (1923) bola časopisecky publikovaná zbierka poviedok. Čo sa týka témy, spracovával rozpor medzi skutočnosťou a snom, sústredil sa na emocionálnosť vo vzťahoch. Poetizmus sa objavil v jeho novele Laco a Bratislava, je to lyricky a sviežo podfarbený príbeh zo života študentov v Bratislave. Za jeho najlepšie dielo je považovaný súbor piatich noviel Vízum do Európy (1930), v ktorom opisuje atmosféry európskych metropol. Novely sa vyznačujú pútavým dejom, psychologickým uhlom pohľadu. V 1944 vydal zbierku noviel Tak sa to malo stať (1944), ktorou pokračuje v psychologickom nazeraní na konanie postáv. V roku 1948 vyšiel jeho dokument o atmosfére v jeho umeleckej generácii pod názvom Život s Laurou, ktorá sa zaoberá témou vzťahu umelec a jeho múza. V roku 2004 vyšla jeho zbierka esejí Európa koktail, ktorý bol zbierkou portrétov slovenských spisovateľov.

Margita Figuli bola priama potomkyňa Jana Amosa Komenského, ktorý vydal svoju dcéru za Petra Figulusa Jablonského, svojho chovanca. Margita Figuli sa narodila v Dolnom Kubíne v tom istom dome ako sa narodil P.O. Hviezdoslav.

Margita Figuli (1909 –  1995), (rodné priezvisko Figuliová, vydatá Šustrová), absolvovala obchodnú akadémiu v Banskej Bystrici a pracovala ako banková úradníčka v Bratislave. V roku 1941 prišla v Tatrabanke o prácu kvôli publikovanej novele Olovený vták, ktorej dej sa týkal vojenského napadnutia Poľska Nemeckom. Od tej chvíle sa sústavne venovala len literárnej tvorbe. V roku 1936 vydala debutovú novelu Uzlík tepla, ktorú ilustroval umelec Koloman Sokol. V roku 1937 jej publikovali zbierku desiatich noviel Pokušenie, v ktorých hľadá svoj štýl písania v rámci romantizujúceho naturizmu až po okrajové dotyky s impresionizmom. Jej poviedka Tri noci a tri sny (1942) bola bibliofilským vydaním s ilustráciami maliara Ľudovíta Fullu. V emblematickom románe slovenského naturizmu Tri gaštanové kone (1940) sa Figuli zaoberá konfliktom zákonov prírody a zákonov civilizačného procesu, pohanským fatalizmom a kresťanskými normami[173]. Vynútenú prestávku počas druhej svetovej vojny v publikovaní využila na písanie 4-zväzkového historického románu Babylon (1946), za ktorý jej v roku 1947 udelili štátnu cenu. Je to fiktívny príbeh na pozadí rozvratu Babylonskej ríše napadnutej Perzskou ríšou. Jedná sa o rozsiahlu epickú prózu, ktorá mohla byť alegóriou na Tisov bábkový režim, čím sa stalo, že toto dielo nemalo šancu na uverejnenie do konca druhej svetovej vojny. Po roku 1948 mal Babylon problém s komunistickou cenzúrou. Táto ho skrátila kvôli autorkinej kritike diktátorského režimu v diele. Figuli sa vynútene ako spisovateľka odmlčala do roku 1956, kedy vydala svoj autobiografický román Mladosť. V roku 1964 jej vyšla memoárová esej Ariadnina niť a v roku 1974 román Víchor v nás. [174] [175]

František Švantner (1912 – 1950) dosiahol na najvyšší stupeň lyrizovanej prózy naturizmus, ktorý spoznávame v jeho kratšom ale umelecky koncentrovanom diele. Ako autor bol ovplyvnený Jeanom Gionom, Ramuzom a slovenskými autormi lyrizovanej prózy (Margita Figuli). Švantnerove prozaické diela Nevesta hôľ (román) a Malka (zbierka noviel)[176] sú považované za vrchol tvorby slovenského naturizmu (inak aj lyrizovaná próza). V príbehu, ktorý rámuje slovenská príroda, lesy, lúky, rieky, sa nachádza niekoľko vrstiev, reálny život popretkávaný lyrickými, magickými, hororovými časťami príbehu a všetko toto prepojené s historickými javmi (prvá svetová vojna, Povstanie v 1944) a starými mýtmi (tajomná nevesta hôľ). Švantnerova výstavba príbehu je natoľko plastická, že ju možno nazvať aj rozšírenou realitou. Napísal, respektíve nedokončil tiež román Život bez konca, ktorý bol poňatý ako široká historická freska v rozmedzí rokov 1894 – 1934. František Švantner predčasne zomrel, no jeho pozostalý román je predsa len svedectvom doby medzi dvoma svetovými vojnami na Slovensku.[177]

Dobroslav Chrobák (1907 – 1951)[178], rodným menom Ľudovít Mistrík, zostavil zbierku poviedok Kamarát Jašek (1934) a napísal románovú novelu Drak sa vracia (1943), ktoré sa stali tiež emblematickými dielami slovenského naturizmu. Drak sa vracia je naturisticko-psychologická novela, v ktorej sa spracúva dramatický príbeh vzťahu troch postáv v rámci života horalskej dediny zarámcovaný prírodou. Nechýba napätie a tajomno, no autor na rozdiel od Švantnera vynechal mystiku a fantastičnosť. Na jeho tvorbu mali vplyv autori Hermann Hesse, Henri Pourrat aj Knut Hamsun. Chrobák pôsobil po štúdiu v Prahe na Vysokom učení technickom v Bratislave, kde sa stal redaktorom Rádiožurnálu v Československom rozhlase. Od roku 1947 sa stal hlavným riaditeľom rádia na Slovensku. V roku 1946 vstúpil do Komunistickej strany Československa. Kariéru mu zahatala vážna choroba a v mladom veku 44 rokov skonal.

Ďalšími autormi tretej vrstvy sú Ľudo Ondrejov (1901 – 1962) a Jozef Cíger Hronský (1896 – 1960)[179]. Ondrejov písal poéziu a detskú literatúru (Zbojnícka mladosť, Jerguš Lapin a Na zemi sú tvoje hviezdy), u Cígera Hronského sa hlavne zdôrazňuje jeho próza Jozef Mak, ktorá opisuje slovenského človeka ako bezvýznamnú a osudom bitú bytosť. Títo dvaja autori mali zložitý ideologický a politický postoj (čo nebol výnimočný jav medzivojnových generácií autorov). Ondrejov sa po arizácii známeho kníhkupectva Steiner a udania majiteľov pokúsil o nápravu obrazu o sebe a odišiel do SNP. Cíger Hronský v roku 1945 emigroval zo strachu, že ho budú súdiť za jeho ľudácku činnosť počas Slovenského štátu. Po páde komunizmu bola jeho osobnosť plne rehabilitovaná. Znova a v úplnosti začína vychádzať aj jeho literárne dielo. V roku 1993 previezli jeho telesné pozostatky do Martina a uložili ich na Národnom cintoríne. Symbolicky ho pochovali spolu so Štefanom Krčmérym.

Katolícku modernu rozvinuli do literárneho smeru mladí autori zjednotení okolo osoby františkána Rudolfa Dilonga. Tento prúd moderny obsahuje hlavne medzivojnovú a vojnovú tvorbu poézie. Za prvé programové vystúpenie autorov katolíckej moderny sa považuje Antológia mladej slovenskej poézie, ktorej zostavovateľ bol Dilong. Autorov možno rozdeliť do dvoch vetiev podľa miesta výskytu, jedna skupina zostala na Slovensku, druhá v zahraničnej emigrácii. Písali lyricko-reflexívnu poéziu s náboženskou, nacionálnou a vlasteneckou tematikou, ich umelecké postupy tvorby boli inšpirované avantgardnými smermi západnej Európy (symbolizmus, poetizmus, surrealizmus, existencializmus). Domácimi prameňmi inšpirácie im bola ranná stredoveká literatúra (Proglas, Moravsko-Panónske legendy), klasicizmus (Bernolák, Fándly, Hollý, Kollár), spevníky (Cantus catholici - Benedikt Szőllősi, Cithara sanctorum - Juraj Tranovský), romantizmus (Samo Chalupka, Hurban, Hodža, Andrej Sládkovič, realisti (Záborský, Palárik, P. O. Hviezdoslav).

Rudolf Dilong (1905 – 1986) [181][182][183] je spoluzakladajúca osobnosť katolíckej moderny. Spisovateľ, publicista, katolícky kňaz a františkánsky mních sústredil okolo časopisov Postup (1934 - 1935) a Prameň (1936 – 1937) mladú generáciu katolíckych autorov moderny. Okrem toho, v roku 1933 vydal prácu Antológia mladej slovenskej poézie. Dilong sa od svojho debutu Budúci ľudia (1931) vyvíjal štýlovo aj významovo od konzervatívnych foriem k avantgardnej tvorbe. Začal poetizmom v zbierkach Helena nosí ľaliu a Mladý svadobník. Ja, svätý František je kniha, v ktorej uplatnil svoj pohľad na vieru v spirituálnom a meditatívnom štýle. 30. a 40. roky 20. storočia boli venované v jeho tvorbe smerom poetizmus a surrealizmus (zbierka Mesto s Ružou). Stanislav Šmatlák definoval medzivojnovú Dilongovu tvorbu ako „...bytostné osvojenie si a subjektívne prežitie i básnické artikulovanie novej podoby lyrizmu...”. Protivojnovo ladené básne Konvália, Nevolaj, nevolaj a iné sú v ideovom konflikte s jeho agitačnými veršami v zbierkach (Gardisti na stráž!, Vojna), ktoré zase kontrastujú s jeho celoživotnou láskou a básnickou múzou Valériou Reiszovou, ktorá bola židovského pôvodu. Dilong musel v období vojny prerušiť bohatú tvorivú a publikačnú činnosť odchodom na východný front v hodnosti poľného kuráta slovenskej armády. Od chvíle jeho emigrácie z Ríma do Argentíny a USA bola jeho tvorba po roku 1948 bielym miestom na mape slovenskej literatúry. V exile napísal viac ako 70 básnických zbierok, prozaické texty aj drámu v slovenskom jazyku. Po roku 1989 vyšli na Slovensku Ja, Rudolf Dilong, trubadúr (výber z diela so silným sentimentom túžby po vlasti), Mladosť z očistca (denník).

Andrej Žarnov (1903 – 1982), vlastným menom František Šubík[184] bol univ. prof. v Patologickom ústave Slov. univerzity v Bratislave, odborník na patológiu, člen medzinárodnej komisie, ktorá vyšetrovala zločiny proti ľudskosti v Katyńskom lese. Kvôli výsledku vyšetrovania bol po roku 1945 prenasledovaný komunistickou vládou a preto v roku 1952 definitívne emigroval do USA[185][186], kde vykonával lekársku prax do roku 1974. Žarnov bol aj významný autor slovenskej moderny tvoriaci poéziu od roku 1925, kedy začal vydávať zbierky poézie Stráž na Morave, Nástup otrávených (1925), Brázda cez úhory (1929), Hlas krvi (1932), zbierka lyriky Kocky (1936) a zbierka Štít (1940)[187]. Bol aj výborný prekladateľ Danteho, napríklad prvá časť Božskej komédie Peklo a Väzenská balada od Oscara Wilda). Žarnov tvoril aj politickú lyriku, kvôli ktorej mal problémy s československým režimom kvôli autonomizmu v jeho básnickej zbierke Stráž na Morave. Po smrti jeho prvorodeného syna Ivana vydal zbierku básní Mŕtvy (1941).

Valentín Beniak (1894 – 1973) [188] je uznávaný básnik symbolizmu a poetizmu. Medzi dvoma vojnami vydával zbierky poézie inšpirované cestami do Talianska a Francúzska (Ozveny krokov, Kráľovská reťaz, Lunapark). V zbierke Poštový holub reflektuje už blížiacu sa druhú svetovú vojnu, dobovú spoločenskú atmosféru blížiacej sa vojnovej a politickej kataklizmy odzrkadlil v zbierke Bukvica (1938). Medzi rokmi 1939 - 1944 sa tematicky sústredil na prežívanie negatívnych emócií vyvolaných vojnou a túžbu po mieri (zbierky Žofia, Popolec, Igric[189]). Július Pašteka v predhovore k výberu Beniakových básní v zbierke Slovenský igric sa búri aj žalostí charakterizuje jeho tvorbu" : „V roku 1939 povedal, že národ nám dnes žije z dvoch fondov, z kresťanstva a nacionalizmu, i jeho poézia žila z týchto zdrojov, z kresťanského a nacionálneho. Univerzalistický kresťanský svetonázor umožnil mu ten nadhľadový výšvih ponad zúžené nacionálno-politické hľľadiská i ponímanie domácej reality v širšom, európskom kontexte.” Beniaka po roku 1947 komunistická vláda zakázala publikovať ako bývalého pracovníka sekretariátu ministra vnútra Slovenskej republiky (1939 – 1945) [190]. Beniak sa tak ocitol v spoločenskom vákuu, no neprestal písať. Jeho básnická šuplíková tvorba presahuje kvalitu aj kvantitu tvorby do roku 1945, sú to zbierky Plačúci Amor (1969), Sonety podvečerné (1970), Medailóny a medailónky (1971). Vigílie I., Vigílie II., Popolec. Stal sa básnickým solitérom s výnimočným umeleckým prejavom a dnes je zaraďovaný k veľkým autorom ako sú Ján Smrek, Emil Boleslav Lukáč, Laco Novomeský, Miroslav Válek.[191].

Emil Boleslav Lukáč[192] (1900 - 1979) bol básnik neosymbolista, evanjelický kňaz a učiteľ. Zaoberal sa publikačnou činnosťou, prekladateľstvom, divadelnou kritikou a napísal libreto k opere Detvan od Viliama Figuša-Bystrého. Je autorom trinástich zbierok poézie, v ktorých sa zrkadlí jeho silné náboženské presvedčenie a humanistické zmýšľanie. Vo svojej tvorbe bol ovplyvnený Vladimírom Royom, P. O. Hviezdoslavom a Martinom Rázusom. Jeho najlepšie diela sú zbierky básní Dunaj a Seina (1925), O láske neláskavej (1928), Moloch (1938), Bábel (1944), Parížske romance (1969) a Srdce pod Kaukazom (1978).[193][194]

Pavol Ušák Oliva (1914 – 1941) bol mladý básnik katolíckej moderny, ktorý predčasne skonal na tuberkulózu. Počas svojho života stihol vydať jednu básnickú zbierku Oblaky (1939)[195] a posmrtne mu vydali Čierne kvietie (nedatovaná bibliofília), Tak umieral básnik Paľo Oliva (1942), zostavili Janko Silan a Mikuláš Šprinc a výber z diela Bozk pozná smútok úst (1991), ktorý zostavil Štefan Moravčík. Ušák Oliva písal nielen viazaný rýmovaný verš s náboženským vytržením prepojeným s platonickou láskou k žene, ale aj voľný verš, v lyrickom štýle poetizmu a surrealizmu[196].

Karol Strmeň (1921 – 1994) (vlastným menom Karol Bekényi)[197] vydal na Slovensku len dve prvé zbierky Výžinok života (1943) a Testament (1945), zvyšných šesť v USA a Taliansku (Putovné piesne 1950, prvá exilová kniha, spoluautor Mikuláš Šprinc), Čakajú nivy jar (1963, Cleveland), Žalm cyrilometodský (1963, Cleveland), Znamenie Ryby (1969, Rím), Preblahoslavená, zbierka lyricko-reflexívnych básní (1977, Rím), Sfinga spieva pri jasličkách, 1991, výber z celoživotnej tvorby). Strmeň celý svoj aktívny život strávil v emigrácii, no bol ocenený medailami Rad Bieleho dvojkríža, Medaila Spolku slovenských spisovateľov a Medaila Matice slovenske na území Slovenska.

Mikuláš Šprinc (1914 - 1986)[198]patrí k spisovateľom katolíckej moderny, ktorí väčšinu svojej tvorby publikovali v emigrácii okrem debutovej zbierky Ozveny v samotách (1939). Jeho príspevok slovenskej moderne v exile zahŕňa šestnásť zbierok poézie, napríklad Na Floride sám (1953 Cleveland), Tvárou proti slnku (1955, Cleveland), Z poludnia a polnoci (1960, Cleveland), Mladosť orla (1962, Cleveland), Oči moje pútnice (1965, Cleveland), Andante ( 1967, Rím), Bratislavský park (1968, Rím). Šprinc je autorom literárno-vednej práce Paul Verlaine (1953, Cleveland) a dvoch cestopisných memoárov. Ideová stránka jeho diela zobrazuje názorový svet katolíckeho kňaza. Obsahuje subjektívne reflexie, emócie, predstavy.

Svetloslav Veigl, rodným menom Ferdinand Veigl, (1915 – 2010)[199]slovenský básnik, rehoľný kňaz františkánskeho rádu a gymnaziálny profesor napísal rozsiahlejšie poetické dielo. Jeho tvorba bola prerušená na 22 rokov potom, ako publikoval Cestami vetrov (1938), Výstup na horu Tábor (1939), Menom ťa neviem osloviť (1941), Kvety na troskách (1945), Láska smrť (1946), Volanie z diaľky 1946. V roku 1968 mu vyšla zbierka Mesto na návrší. Nastalo obdobie nepriaznivé pre tvorbu katolíckej moderny, až v roku 1990 začal uverejňovať postupne ďalších 10 zbierok poézie. Veiglova poetika stojí na základoch viazaného verša a morálnych hodnotách kresťanstva a dáva najavo lásku k človeku, Bohu a kresťanstvu. Báseň Ako chutí moc [200] zo zbierky Keď anjel v tebe spieva (2006) dokazuje ako Veigl zľahka narába z výrazovými prostriedkami a jazykom, pričom morálne ponaučenie nie je násilné či suchopárne.

Ján Frátrik[201] (1916 – 2000)[202]Jeho príspevok k moderne zahŕňa celkovo šestnásť zbierok poézie okrem debutu z roku 1941 (Vám moji rodní), ktoré boli publikované po 1968. Napísal aj dve literárno-vedné diela Moderné postupy pri rozbore verša 1972) a K rozboru literárneho diela (1976. Nakoniec, svojim kolegom z katolíckej moderny venoval a zostavil antológiu Slovenská katolícka moderna v premenách času (1994).

Štefan Sandtner[203] (1916 - 2006)[204][205], saleziánsky kňaz s kvalitným vzdelaním (vyštudoval teológiu v Ríme, slovenčinu a históriu na FFUK v Bratislave) sa stal ako mnoho ďalších jeho kolegov obeťou komunistickej čistky v cirkvi. V roku 1960 ho omilostili po deviatich rokoch väzby, v ktorej sa ocitol za údajnú velezradu. Do roku 1968 pracoval ako skladový robotník v Pezinku. Od roku 1989 žil v saleziánskom domove v Bratislave a redigoval časopis Don Bosco. Sandtner pokračoval v smere katolíckej moderny aj v 60. rokoch 20. storočia až do konca svojho života. Tvoril aj v žalári, a to viazaný verš s rýmom, ktorý najprv zložil spamäti a po jeho naučení naspamäť ho prepisoval na papier. Rýmovaný verš sa ľahšie zapamätal. Inšpiroval sa prírodou, hviezdnym nebom, biblickými príbehmi (Z litánií o stromoch, Všetky žiarivé hviezdy, Vtáčia symfónia, Tie šaštínske zvony).

Ján Motulko[206] (1920 – 2013)[207]nedokončil štúdium na FF UK v Bratislave, lebo bol povolaný do armády a odišiel na východný front, neskôr ho poslali na Taliansky front. Aj v tomto období písal básne, ktoré publikovali ako zbierku Blížence, považovanú za prekvapivo zrelé dielo, ktoré reaguje na tvorbu českého poetizmu, Reinera Maria Rilkeho a celkovo katolícku modernu. Po vojne sa stal redaktorom Spolku sv. Vojtecha v Trnave. Následne sa presťahoval do Bratislavy, kde bol v rokoch 1959 až 1987 redaktorom Katolíckych novín. V mimózach vietor je zbierka publikovaná v roku 1947 a prózy Z ohňa a krvi (1948)[208], po ktorých sa básnik publikačne odmlčal a v roku 1970 stihol vydať zbierku Zobúdzanie popola (1970). Potom opäť nútená odmlka do roku 1992. Od tohto roku postupne vydával ďalšie zbierky básní (Fialové žalmy, Strmé schody, Čas Herodes, Na Božej brúske, Jesenné paberky).

Gorazd Zvonický (1913 – 1995)[209]patrí ku skupine proskribovaných básnikov katolíckej moderny, ktorí museli emigrovať pod tlakom komunistického systému. Zvonický bol saleziánsky kňaz, ktorý odišiel z vlasti v roku 1950 cez Taliansko do Buenos Aires, kde bol farárom vo štvrti La Boca medzi 1951 – 1963. Od 1963 do 1990 pôsobil ako profesor humanitných vied na Slov. gymnáziu A. Bernoláka pri Slov. ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Svoju tvorbu začal zbierkou poézie Sejba perál (1943), Mýtnik pred Madonou (1948) bola nasledujúca zbierka, ktorú mu zhabali na zásah cenzúry. Exilová tvorba pozostáva zo zbierok poézie S ukazovákom na mraku (1958), Prebúdza sa zem (1964), Na jubilejné víno (1965), Slnko ma miluje (1967), Len črepy…, Prekutávam lovištia (obe 1968), Na Igricovom kare (1973), Napárať čím viac lyka (1978), Obolus (1985), Smer Mariánska hora (1988) a antológiu Si krajšia, moja vlasť (1993). Zvonický prekladal aj Francesca Petrarcu a Uga Foscola a napísal knihu esejí Keď mlčať nie je zlato (1988).

Severín Zrubec[210](1921 – 2011) napísal pätnásť zbierok subjektívnej lyriky, debutoval so zbierkou Hodina stromov (1965). Svoje dielo venoval väčšinou rodine a priateľom v malých nákladoch. Celý život prežil vo svojej vlasti.

Imrich Kružliak (1914 – 2019)[211] okrem rôznej spoločenskej, politickej a publikačnej činnosti napísal jedinú básnickú zbierku Piesne a smútky (Rím 1974). Patrí k exilovej časti katolíckej moderny.

Ján Smrek (1898 – 1982), rodným menom Ján Čietek, [212][213][214] sa vypracoval na významnú osobnosť slovenskej literatúry z chovanca Modranského sirotinca na autora poézie vitalizmu, zakladateľa časopisu Elán a organizátora literárneho života. V roku 1916 uverejnil prvú báseň Heydukovi v časopise Slovenský týždenník. V roku 1913 začal písať básne v meste Petrovec, až kým v roku 1917 narukoval k delostrelcom. V roku 1918 sa s rakúsko-uhorskou armádou dostal do Istanbulu a na palestínsky front. Napriek tomu, že tu ochorie na maláriu, svoju poetickú múzu nezastaví a píše básne, ktoré posiela z Blízkeho východu do časopisu Živena. Prvý debut Odsúdený k večitej žízni mu publikovali v Martine. V roku (1924) edične pripravil antológiu Zborník mladej slovenskej literatúry, v ktorej doslove opísal stav povojnovej slovenskej literatúry a charakterizoval jej autorov. V období 1925-1929 písal v Národných novinách v Martine politické a kultúrne články a úvodníky, v tomto období tiež vydal svoju zbierku básní Cválajúce dni (1925)[215], ktorá ho posunula do centra literárneho diania. Paralelne s týmito činnosťami založil a viedol Edíciu mladých slovenských autorov (EMSA) vydávanú v Mazáčovom nakladateľstve v Prahe. V roku 1929 vydal zbierku básní Božské uzly[215]. V rámci Mazáčovho vydavateľstva založil a viedol časopis Elán (1930-1947). V roku 1931 editoval reprezentatívnu publikáciu Slovenská prítomnosť literárna a umelecká, v ktorej poprední odborníci hodnotia slovenskú literatúru a umenie v desaťročí po prevrate. Následne vydával zbierky poézie Iba oči (1933)[215], básnickú skladbu Básnik a žena (1934)[215] a zbierku básní Zrno (1935)[215]. Po rozpade Česko-slovenska v 1939 odišiel do Bratislavy. Časopis Elán sa stal súčasťou Spolku slovenských spisovateľov. Vydal zbierku Hostina v roku 1944, kedy Elánu zakázali vychádzať a v roku 1945 mu vyšla protifašistická básnická zbierka Studňa. V roku 1948 vydal výber z poézie pod názvom Knihy mladosti. Okrem vitalistickej poézie napísal aj libreto k opere Jána Cikkera Beg Bajazid, ktorá sa stále hráva a vydal preklad básnickej skladby Ruslan a Ľudmila od Puškina. Do roku 1965, kedy mu udelili titul Národný umelec, ešte vydával poéziu (Obraz sveta (1958), Struny(1962), Nerušte kruhy moje (1965) a Písané na sude 1964). Po jeho smrti v roku 1993 prekvapivo vydala jeho rodina (syn Ivan Čietek) zbierku nepublikovanej šuplíkovej tvorby so silným antikomunistickým názorom Proti noci.[216]

Ján Poničan (1902-1978), autorský pseudonym Ján Rob Poničan, [217] [218]bol advokát, básnik, člen skupiny DAV. Ľavicovo orientovaný nielen vitalista sa stal v roku 1924 aj spoluzakladateľom časopisu Dav spolu s Vladimírom Clementisom, Eduardom Urxom, Andrejom Siráckym[219] a Danielom Okálim. V tom istom roku vstúpil do komunistickej strany a bol aktívny ako redaktor nielen v DAV-e ale neskôr aj v komunistickej Pravde. V roku 1923 vydal Poničan vlastným nákladom svoju prvú básnickú zbierku Som, myslím, cítim a vidím, milujem všetko, len temno nenávidím. Ilustroval ju Ľudovít Fulla. Táto zbierka básní inklinuje k „fin de siècle”, expresionizmu a proletárskej poézii [220]. Po incidente počas exekúcie bol Poničan ako advokát súdený za poburovanie, ale pred konečným rozsudkom, ktorým mu prisúdili dva týždne väzenia stihol v roku 1929 vydať zbierku poézie Demontáž. Demontáž flirtuje s viacerými literárnymi smermi: konštruktivizmus, futurizmus, expresionizmus a proletárska poézia[221]. Jej obálku vytvoril opäť Ľudovít Fulla a patrí k najkrajším slovenským knižným vydaniam. V roku 1932 napísal utopistickú divadelnú hru Všetkostroj. Poničan tu vymyslel stroj, ktorý vyrobí všetko a tým vytvorí davy nezamestnaných. Jedná sa tu o klasický problém proletariát verzus výrobné prostriedky. V roku 1932 vydal v Umeleckej besede tretiu básnickú zbierku Večerné svetlá. Kritika ju označuje za impresionistickú medzihru, literárna štúdia Michala Habaja zaraďuje túto zbierku k smerom vitalizmus, poetizmus, senzualizmus a Apollinairov surrealizmus, ale bez rámca avantgardnej poetiky[222]. Jedna z jej básní Momenty z väzenia je impresiou z väzenia v Banskej Bystrici, kde sedel za poburovanie. Ďalšiu divadelnú hru napísal o udalostiach vzbury na čele so Štefanom Majorom, ktorého kauzu riešil. Pod názvom Vzbura na rozkaz (Toronto, 1936) sa skrýva opäť téma proletárskeho boja. V roku 1934 vydal básnickú zbierku Angara vytvorenú pod dojmom svojho cestovania po ZSSR majúcu podobne ako Demontáž multižánrové poetické smerovania. Nasledovali romány Stroje sa pohli a Pavučina, opäť napísané pod vplyvom zážitkov z riešenia súdnych sporov kvôli antiexekučným demonštráciám. V divadelnej hre Iskry bez ohňa v celom druhom dejstve Poničan zobrazil skutočný súdny proces, čo stupňuje emocionálny postoj k nespravodlivého rozsudku.

Slovenský nadrealizmus tu treba chápať ako pokračovanie surrealizmu francúzskeho pôvodu, v štýle ktorého začal tvoriť Rudolf Fabry súc ovplyvnený prekladmi z francúzštiny do českého jazyka.

Rudolf Fabry (1915 - 1982)[224][225]bol slovenský nadrealista, zakladateľ tohto smeru v poézii aj výtvarnej grafike a kresbe. Po prvotnom kontakte s pražským prostredím surrealistov vrátane Nezvala a Teigeho Fabry odštartoval nadrealistickú tvorbu v Bratislave svojou debutovou zbierkou Uťaté ruky (1935). Prvá signálna zbierka bola zároveň aj prvou nadrealistickou zbierkou v slovenskej literatúre. V tvorbe poézie pokračoval nadrealistickými zbierkami Vodné hodiny, hodiny piesočné (1938) a vrcholom jeho poézie Ja je niekto iný (1946). Kytice tomuto životu (1953) bola zbierka, v ktorej podľahol démonovi socialistického realizmu. Najlepšími a hodnotovo ucelenými sú jeho knihy publikované v 30. a 40. rokoch 20. storočia. Skala nekamenná bralo neskalnaté je z tých najlepších básní a je venovaná pamiatke romantika Janka Kráľa. Po prestávke v tvorbe úspešne pokračoval poéziou Nad hniezdami smrti vánok (1969), Metamorfózy metafor (zbierka vlastných koláží s vlastnými komentármi na aktuálne témy, všetko v štýle nadrealizmu, 1978). Vydal aj prózu, zbierku poviedok Takým zvony nezvonia (1978).

Štefan Žáry (1918 - 2007)

Vladimír Reisel (1919 - 2007)[226][227] tvoril surrealistickú poéziu, prvá vydaná zbierka Vidím všetky dni a noci (1939) obsahuje básne z rokov 1936 – 1938. Reisel pokračuje publikovaním nadrealistických diel do roku 1945: Temná Venuša obsahuje texty z obdobia 1938 – 1940, publikované však v 1967, V zrkadle a za zrkadlom (básnický cyklus, 1945). Po roku 1951 sa obrátil k aktuálnym požiadavkám vydavateľstiev písať ideologicky angažovanú literatúru, ktorá zapadla do schematizmu. Jeho zbierky básní Svet bez pánov (lyricko-epická skladba, 1951), zbierka Doma (1953), Dobrí vtáci 1954), Milovaní milujúci (1954), Spevy sveta (1955), Ďakujem ti (1957) a More bez odlivu (1960) sa venovali témam triedneho boja, Povstania, oslobodenia, industrializácie, združstevňovania, vlastenectva, internacionalizmu. Jeho poézia uviazla v socialistickom realizme, takisto aj novinárske fejtóny a pamflety, ktoré obhajovali diktatúru proletariátu vykazujú čiernobielu zjednodušenosť, vyhýbanie sa surrealistickej paradoxnosti a obrat k idealizovaniu socialistickej prítomnosti. V období uvoľnenia diktatúry koncom 60. rokov Reisel začal postupovať vo svojej tvorbe spätne k surrealistickému smeru, kde však uviazol v socializme s ľudskou tvárou a do rozpornej ale pravdivej surreálnej nadskutočnosti sa už neprepracoval. Po roku 1970 v období normalizácie vydal Oči a brezy (1972) a Moja jediná (1975). Znamenali návrat k oslavovaniu ZSSR a SNP, čo zaklincovalo vydanie výberu z jeho poézie 50. rokov. Neskôr v období Husákovho režimu vydáva výbery zo skoršej erotickej poézie Lásky stolisté (1976), Premeny milovania (1979, 2. vydanie 1980), Taká si, taký som (1985), výber z juvenílií Trpké plánky (1988), S tebou bez teba ,1988)). V roku 1983 vydal svoju novú básnickú skladbu Žena a muž, v ktorej formou dialógu predstavuje intímny život dvojice, čo je nový originálny nápad v jeho poetickej tvorbe. Reisel urobil dobrú prácu v prekladaní z francúzskeho jazyka, čo znamenalo, že priblížil slovenskej poetickej scéne diela francúzskych surrealistov (Apollinaire, Breton, Eluard, Char, Reverdy, Prévert).