Valentín Beniak

Narodil sa v roľníckej rodine a vzdelanie získaval v rokoch 1900 – 1906 v Chynoranoch, v rokoch 1913 v Topoľčanoch a v rokoch 1914 – 1916 v Nitre. V rokoch 1916 – 1917 pokračoval v štúdiu na právnickej fakulte v Budapešti, no z finančných dôvodov musel štúdium zanechať.[2] Pracoval ako praktikant na notárskom úrade, neskôr ako podnotár v Bánove, v rokoch 1919 – 1935 bol vedúcim notárom v Chynoranoch, v rokoch 1936 – 1939 v Novej Bani. V roku 1939 sa presťahoval do Bratislavy, kde pracoval ako úradník. Pôsobil v prezidentskej kancelárii Jozefa Tisa a neskôr pokračoval vo svojej úradníckej kariére ako vedúci na sekretariáte ministerstva vnútra (od roku 1940 bol ministrom Šaňo Mach).[3][4] V roku 1939 alebo 1940 bol zvolený za predsedu Spolku slovenských spisovateľov a vo funkcii zotrval až do roku 1945, kedy začal pracovať na Povereníctve školstva a osvety.[5] V roku 1947 odišiel do dôchodku.

Publikovať začal v roku 1922 v časopise Slovenské pohľady. Na jeho tvorbu vplývali napr. Ivan Krasko, Endre Ady či Jiří Wolker. Vo svojich básňach vyjadroval najmä hlboké putá k domovu, k rodnej zemi a jej ľuďom. Preciťoval tragiku ľudských osudov, ale i vlastného života, lásku k človeku a súcit s jeho nešťastím, no taktiež sa s čitateľmi delil o dojmy so stretnutiami so svetom. Vo svojej tvorbe začínal s dielami, ktoré sa radili k symbolizmu a poetizmu (Ozveny krokov, Lunapark a i.) a v zrelej tvorbe sa sústredil na problematiku existenciálnu (napr. Plačúci Amor, Sonety podvečerné). Jeho knihy veršov vyšli v troch zväzkoch Vybraných spisov. Po skončení 2. svetovej vojny sa venoval viac prekladom, a to najmä z anglickej, maďarskej a nemeckej literatúry (William Shakespeare, Johann Wolfgang Goethe, Oscar Wilde, Imre Madách a iní).