Emil Boleslav Lukáč

Študoval v Strhároch, v rokoch 1906 – 1910 v Hodruši, v rokoch 1910 – 1918 na lýceu v Banskej Štiavnici, neskôr pokračoval v rokoch 1918 – 1922 na Evanjelickej bohosloveckej fakulte a Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a v rokoch 1922 – 1924 študoval protestantské bohoslovie a filozofickú fakultu v Paríži. V roku 1928 sa venoval štúdiu evanjelickej teológie na fakulte v Lipsku, až napokon v roku 1934 získal doktorát z filozofie.

Ako kňaz pôsobil len krátko, keď bol v rokoch 1922 – 1924 kaplánom vo viacerých slovenských mestách (Martin, Modra, Brezno). V roku 1924 pôsobil ako generálny tajomník evanjelickej a. v. cirkvi na Slovensku pre odbor mládeže, v rokoch 1926 – 1933 bol učiteľom slovenského jazyka na Hudobnej a dramatickej akadémii, v rokoch 1933 – 1947 bol profesorom na Dievčenskom reformovanom gymnáziu. V predvojnovom období začal byť tiež politicky činný. V rokoch 1936 – 1939 bol poslancom Národného zhromaždenia v Prahe, v období Slovenského štátu bol poslancom Slovenského snemu, v rokoch 1947 – 1950 pracoval na Povereníctve školstva a osvety. V rokoch 1950 – 1955 pôsobil v Literárnom múzeu Janka Jesenského a v rokoch 1955 – 1966 bol korektorom v Západoslovenských tlačiarňach. Potom sa venoval výhradne literárnej činnosti.

Okrem bežných povolaní bol celý život činný tiež v oblasti literatúry. V roku 1924 sa stal zakladateľom Spolku slovenských spisovateľov, kde bol neskôr v rokoch 1933 – 1938 tiež tajomníkom. V roku 1940 založil časopis Tvorba, ktorý aj do roku 1944 viedol. K časopisu sa vrátil v rokoch 1948 – 1950, kedy preň pracoval ako redaktor, no nebolo to jeho jediné pôsobenie v literárnej redakcii. Ako redaktor pracoval vo viacerých časopisoch: v roku 1920 to boli Národné noviny, v rokoch 1924 – 1934 redigoval časopis Nový rod, v roku 1928 redigoval časopis Mladé Slovensko, neskôr to boli časopisy LUK, Slovenské smery a iné.

Prvé verše začal písať už počas štúdií v Bratislave. V tomto období napísal prvé verše, ale tiež prekladal z francúzskej moderny (Charles Baudelaire) a maďarskej (Endre Ady) poézie, neskôr sa venoval tiež prekladom z nemeckej, orientálnej, ruskej a anglickej literatúry. Okrem prekladom a vlastnej tvorby sa tiež venoval posudzovaniu, opravovaniu a korigovaniu tvorby mladších slovenských spisovateľov, pričom často publikoval mnohé ich prvotiny.

Okrem písania poézie sa venoval i publicistike, kde uverejňoval svoje drobné články, komentáre, recenzie, ale i rozsiahlejšie state a štúdie z oblasti literatúry, sociálnej sféry, či k filozoficko-náboženskej a politickej problematike.

Neosymbolizmus

Ako nemanželské dieťa sa vedel vciťovať do bôľov a smútkov iných ľudí, preto mu ostal najbližší symbolizmus a najbezpečnejšou istotou mu bol domov. Svojou tvorbou sa stal vedúcim predstaviteľom neosymbolizmu v slovenskej medzivojnovej poézii. Nadväzuje na tradície symbolizmu a sprostredkúva tak skôr pesimizmus, smútok, melanchóliu a tragiku. Autor sa vyznačuje prvkami relfexie, hĺbavosti, meditácie a uvažovania. Bol ovplyvnený hlbokým kresťanským presvedčením. Využíva paradoxy, kontrast a protiklasy. Vplyv na jeho tvorbu malo aj priateľstvo so slovenským spisovateľom Vladimírom Royom; zo starších autorov ho ovplyvnila tvorba najmä Pavla O. Hviezdoslava či Martina Rázusa.

___________________

V roku 1936 sa stal organizátorom I. kongresu slovenských spisovateľov v Trenčianskych Tepliciach. Po roku 1948 padol do nemilosti a do poézie sa vrátil až v polovici 60. rokov. Napriek tomu mu bol v roku 1976 udelený titul zaslúžilý umelec.

Tri obelisky /Rázus, Lukáč, Rúfus/je názov dokumentárneho filmu STV Bratislava o tvorbe troch významných slovenských spisovateľov /scenár Miloš Kovačka, réžia Fedor Bartko, 1999/.