Viedeň
Viedeň (nem. Wien, lat. Vindobona, maď. Bécs, čes. Vídeň, slovin. Dunaj, chorv. Beč, angl. Vienna) je hlavné a najväčšie mesto Rakúska, ležiace na rieke Dunaj.
| Viedeň | |||
| Hlavné mesto Rakúskej republiky | |||
 Zhora zľava doprava: Umeleckohistorické múzeum, Viedenská radnica, Dóm svätého Štefana, Viedenská štátna opera a budova rakúskeho parlamentu | |||
|
|||
| Prezývky: Mesto valčíkov | |||
| Štát |  Rakúsko | ||
|---|---|---|---|
| Región | Viedeň, hlavné mesto | ||
| Obec | štatutárne mesto | ||
| Rieka | Dunaj | ||
| Súradnice | 48°12′30″S 16°22′23″V | ||
| Najvyšší bod | Hermannskogel | ||
| - výška | 542 m n. m. | ||
| Najnižší bod | Lobau | ||
| - výška | 151 m n. m. | ||
| Rozloha | 414,82 km² (41 482 ha) | ||
| Obyvateľstvo | 1 888 776 (1.1.2018) | ||
| Hustota | 4 553,24 obyv./km² | ||
| Primátor | Michael Ludwig (SPÖ) | ||
| Časové pásmo | SEČ (UTC+1) | ||
| - letný čas | SELČ (UTC+2) | ||
| PSČ | 1010–1239, 1400, 1450 | ||
| Telefónna predvoľba | 01 | ||
| Lokalita svetového dedičstva UNESCO | |||
| Názov | Historické centrum mesta | ||
| Rok | 2001 (#25) | ||
| Číslo | 1033 | ||
| Kritériá | ii, vi, iv | ||
 Poloha hlavného mesta v Rakúsku  Poloha hlavného mesta v Rakúsku
| |||
 Viedenské obvody 1 – 23 Viedenské obvody 1 – 23
| |||
| Wikimedia Commons: Viedeň | |||
| Webová stránka: wien.at | |||
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:
| |||
| Demonym: Viedenčan (Wiener), Viedenčanka (Wienerin) | |||
Viedeň má takmer 2 mil. obyvateľov a metropolitná oblasť, ktorú vytvára, viac ako 2,5 milióna. Je politickým, priemyselným, hospodárskym a kultúrnym centrom štátu. Mesto leží na úpätí Viedenského lesa („Wiener Wald“). Pre zaujímavú polohu, históriu a impozantnú výstavbu mesto nazývajú aj Dunajskou metropolou. Spolu s Bratislavou, ktorá sa nachádza iba 60 km východne od Viedne, vytvára najtesnejšie zoskupenie dvoch hlavných miest v Európe.
Je sídlom mnohých medzinárodných organizácií OSN a iných inštitúcií, napr. UNIDO, OPEC, IAEA, CTBTO, OSCE, ako aj UNCITRAL. Historické centrum Viedne bolo v roku 2001 zapísané na Zoznam svetového dedičstva UNESCO.[1]
V rebríčku Economist Intelligence Unit miest najlepších pre život z roku 2019, ktorý hodnotil 140 miest sa Videň umiestnila na 1. mieste. Zopakovala tým úspech z roku 2018.[2]
Dejiny
Už v 1. storočí tu bol tábor rímskej légie a civilná osada nazývaná Vindobona. Počas markomanských vojen (166 – 180) sa tu zdržiaval rímsky cisár Marcus Aurelius, ktorý tu aj zomrel. Na konci 4. storočia vojenská posádka opustila tábor, s vojakmi odišla aj väčšina civilného obyvateľstva, zvyšok civilistov sa usadil v dvoch samostatných dedinách, ktoré vznikli na mieste vojenského tábora. Vláda Rimanov skončila približne v 5. storočí príchodom germánskych kmeňov. V písomných záznamoch sa mesto spomína v roku 881 ako Wenia. V roku 1137 prvýkrát ako Wien. Od roku 1156 bola sídlom rodu Babenbergovcov a v roku 1221 dostala ako druhé mesto v rakúskom vojvodstve (po Ennse (1212)) mestské práva[3]Po vymretí dynastie Babenbergovcov si robil nároky na ich územie Přemysl Otakar II., ktorého však porazil Rudolf I. Habsburský v bitke na Moravskom poli. Za vlády rodu Habsburgovcov sa Viedeň stala sídlom cisára Svätej ríše rímskej. Od roku 1365 tu sídli univerzita a je aj sídlom biskupa. Za panovania cisára Karola VI. (1711 – 1740) a jeho dcéry Márie Terézie (1740 – 1780) a jej syna Jozefa II. (1780 – 1790) sa stáva Viedeň jedným z centier strednej Európy a prekvitajúcim strediskom kultúry a umenia. V 18. a 19. storočí žili vo Viedni umelci ako Haydn, Gluck, Mozart, Beethoven, Schubert, Brahms, Bruckner, ako aj zakladateľ populárnych valčíkov Strauss. Viedeň je v súčasnosti po New Yorku a Ženeve tretím centrom, v ktorom sídlia orgány OSN. Sídli tu aj organizácia pre atómovú energiu. Viedeň je obľúbeným mestom medzinárodných konferencií a rokovaní na najvyššej diplomatickej úrovni.
Poloha a geografia
Viedeň leží v rámci Rakúska dosť excentricky, pri jeho severovýchodnom okraji. Kým od najvzdialenejšej časti rakúskeho územia (Vorarlbersko) je vzdušnou čiarou cez 500 km ďaleko, je jej centrum vzdialené iba okolo 55 km od hranice s Českom a Maďarskom a len 40 km od hranice so Slovenskom.
Príčinou je historický územný vývoj Rakúska, ktorého jadro zostávalo v Dolnom Rakúsku, ale z niekdajších dŕžav sa udržali prakticky len tie alpského, juhozápadne od Viedne. Sama Viedeň sa nachádza na východnom úbočí Viedenského lesa, pod miestom, kde Dunaj preteká Korneuburskou bránou a vstupuje do Viedenskej panvy.
Obyvateľstvo
Ku dňu 1. januára 2011 mala Viedeň 1 713 957 obyvateľov, ale tesne pred prvou svetovou vojnou bola Viedeň štvrtým najväčším mestom na svete s počtom obyvateľov prevyšujúcim dva milióny.
Pestrý pôvod obyvateľov Viedne je zreteľný dodnes na veľkom počte priezvisk slovanského a maďarského pôvodu, ktoré v iných spolkových krajinách Rakúska často poukazujú na viedenský pôvod nositeľa.
Mnohí miestni doteraz používajú viedenský dialekt, ktorý sa ale postupne u mladších generácií vytráca, alebo sa obmedzuje len na niekoľko základných slov, či slovných obratov. Úradne uznaný štatút jazykovej menšiny majú hovoriaci slovenským, českým, maďarským a rómskym jazykom.
V roku 2014 malo prisťahovaleckú pôvod 49% obyvateľov Viedne. Vo Viedni je viac než 120 moslimských materských škôl, ktoré prevádzkuje miestna moslimská komunita.
Vierovyznanie
Podľa prieskumu Rakúskej akadémie vied sa v roku 2011 sa 42% Viedenčanov hlásil k rímskokatolíckemu kresťanstvu (no v roku 1961 to bolo až 82%). Mesto je sídlom rímskokatolíckej arcidiecézy. Bez vyznania je takmer tretina obyvateľov. Moslimov je v meste 12%, pravoslávnych kresťanov 9% a evanjelici 4%. V minulosti významná židovská náboženská obec má dnes aj kvôli Holokaustu len niekoľko tisíc členov a tvorí len 0,5% populácie mesta.
Prelom 19. a 20. storočia
V druhej polovici 19. a začiatkom 20. storočia bola Viedeň centrom veľkej mnohonárodnostnej ríše, čo jej vytvorilo charakter sídla tvoreného ľudmi rôzneho pôvodu, kultúr, a náboženstva. V roku 1900 bola až štvrtina obyvateľov pôvodom z dnešného Česka - hlavne Česi a českí Nemci. Významné prisťahovalecké prúdy prišli aj z Haliča (najmä Židia a Poliaci) a dnešného Chorvátska. Po prvej svetovej vojne mesto prišlo o množstvo obyvateľov, ktorí sa vrátili do svojich rodných krajín. Išlo hlavne o Čechov, Slovákov a Maďarov.
20. storočie
Počet obyvateľov sa koncom 30. rokov 20. storočia zvýšil vytvorením Veľkej Viedne, vzápätí ale poklesol v dôsledku odchodu 140 000 a vyvraždenia ďalších 60 000 viedenských Židov nacistami. Zanikol tým aj osobitný charakter druhého viedenského okresu Leopoldstadt, ktorý predtým táto menšina určovala. Po druhej svetovej vojne klesol počet obyvateľov až na 1,6 milióna. Vo vojne padlo alebo sa nevrátilo zo zajatia množstvo viedenských vojakov. Mesto bolo z 20% zničené a bolo okupované spojeneckými vojskami. Počet obyvateľov postupne klesal aj po vojne, v roku 1987 vo Viedni žilo menej ako 1,5 milióna obyvateľov. Svoj podiel na demografickom prepade mala aj zmena životného štýlu a tiež vysťahovalectvo na dolnorakúsky vidiek.
Následný opätovný nárast počtu obyvateľov Viedne nebol dôsledkom zvýšenia pôrodnosti, ale nastal vďaka prisťahovalcom. V rokoch 1987 až 1994 v meste našlo azyl 60 000 utečencov, predovšetkým z bývalej Juhoslávie. Medzi rokmi 1998 až 2005 sa prisťahovalo ďalších 85 000 nových obyvateľov.
21. storočie
Podľa sčítania ľudu z roku 2001 žilo vtedy vo Viedni len 1,55 milióna obyvateľov. Z toho sa necelá štvrtina nenarodila v Rakúsku a necelá pätina nemala rakúske štátne občianstvo. Polovicu cudzincov tvorili občania štátov bývalej Juhoslávie (120 000 obyvateľov) a občania Turecka (48 000); ďalej tam vtedy žilo 26 000 Nemcov, 25 000 Poliakov, 21 000 Čechov, 12 000 Maďarov a 10 000 Rumunov.
Počiatkom roku 2009 žilo vo Viedni už 1,69 milióna obyvateľov. Vzhľadom k rastu pôrodnosti aj prisťahovalectva sa predpokladá, že okolo roku 2030 môže hlavné mesto Rakúska opäť dosiahnuť počtu dvoch miliónov obyvateľov.
Doprava
Viedeň, rozdelenú riekami Dunaj a Nový Dunaj, spája 12 mostov. Mesto má veľkú sieť verejnej dopravy, zloženú z metra, lokálnych železničných liniek (S-Bahn), električkových a autobusových liniek. Viedenská verejná doprava je súčasťou integrovaného dopravného systému Verkehrsverbund Ost-Region.
Viedenská električková sieť je tretia najväčšia na svete[chýba zdroj]. Vo väčšine obývaných oblastí chodí doprava tak často aj mimo špičky, že nie je potrebné poznať ani cestovný poriadok. Kvalita verejnej dopravy sa odráža na jej popularite. Verejná doprava premáva aj v noci, nočné autobusy premávajú na dôležitých linkách, väčšina z nich každých 30 minút.
Na všetky vyššie uvedené druhy dopravy platia rovnaké lístky integrovaného systému. Je s ním možné aj prestupovať, čiže ak je nutné použiť pri ceste viaceré dopravné prostriedky, stačí jeden lístok označený na začiatku cesty. V predaji sú aj časové lístky, napríklad 24-hodinový.
Ak chcete spoznať Viedeň na bicykli, môžete využiť systém Citybike. Na viac ako päťdesiatich miestach vo Viedni sú k dispozícii automatizované požičovne bicyklov. Prvá hodina je zdarma, za dlhšiu výpožičku treba zaplatiť.
Mestské časti
Samotné mesto je zložené z 23 mestských častí (Bezirke), ktoré okrem svojho názvu sú očíslované z praktických dôvodov.
Partnerské mestá
Klenoty viedenskej architektúry
Karlskirche
Parlament
.JPG.webp)
Referencie
- Weltkulturerbe „Historisches Zentrum von Wien“, Stadt Wien, 11. október 2003, prístup 16. marec 2011
- BALLOVÁ, Denisa. Je pomalá a bezpečná. Viedeň zostáva najlepším mestom na život. dennikn.sk (Bratislava: N Press), 2019-09-05. Dostupné online [cit. 2019-09-08]. ISSN 1339-844X.
- Felix Czeike: Historisches Lexikon Wien. Band 5, Verlag Kremayr & Scheriau, Wien 1997, ISBN 3-218-00547-7, S. 306f.
Pozri aj
Zdroj
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Vídeň na českej Wikipédii.
| | |
