Ján Botto

• Otec: Juraj Botto
• Matka: Katarína Gajdáčova

Ján Botto sa narodil vo Vyšnom Skálniku, pochádzal z roľníckej rodiny. Študoval na latinskej škole v Ožďanoch v rodnom Malohonte, od roku 1843 na lýceu v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej. Prispieval do literárnych časopisov Sokol a Orol. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol romantický básnik, autor balád a povestí.

Prvotiny publikoval v rukopisných zábavníkoch levočského lýcea (Život, Holubica, Považie). Čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Obraz súčasného Slovenska premietal do alegorického sveta povestí, svojím rozprávkovým námetom dával vlastenecký podtext. 

Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova, komponovanou metódou kontrastu. Cez postavu ľudového hrdinu sa vyslovoval o dobových problémoch a situácii v národnom živote, aktualizoval ľudové tradície a zvýraznil v nej hodnoty živé aj v tom období. 

Z ľudových tradícií si vzal námety aj pre balady. Neaktualizoval ich, rešpektoval postupy baladického žánru, zvýrazňoval v nich predovšetkým tragické životné pocity. 

Inšpiroval sa aj slovenskou národnou poéziou, ktorú voľnejšie adaptoval. Jeho poézia dôsledne využívala melodiku ľudovej poézie. Ukázala na nové možnosti básnického zobrazenia skutočnosti oživovaním ľudovej tradície a vystihnutím národného koloritu. 

Vyslovoval sa aj k aktuálnym dobovým otázkam, zaujímal k nim postoj a spoločensky sa angažoval. Písal vlastenecké a príležitostné básne, v ktorých reagoval na dôležité udalosti v národnom živote. Vzdal v nich aj hold významným osobnostiam národnej kultúry – Kollárovi a Sládkovičovi. Prekladal zo slovanskej poézie (A. Mickiewicz, A. S. Chomiakov) a z maďarčiny (S. Petöffi).

Botto patrí popri Samovi Chalupkovi, Andrejovi Sládkovičovi a Jankovi Kráľovi medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu. Bol najmladším štúrovským básnikom. Jediný z nich neštudoval v Bratislave, nezúčastňoval sa na prácach v Ústave reči a literatúry československej a stretol sa s Ľudovítom Štúrom. Stretol sa aj s myšlienkami bratislavskej mládeže v Levoči pod vedením Jána Francisciho a svojimi dielami sa zaradil medzi najlepších zo Štúrovej básnickej školy. Celý život sledoval pozorne slovenské národné a kultúrne úsilia a podporoval ich. Agitoval a zbieral na Maticu slovenskú. S príspevkom dvesto zlatých sa stal zakladateľom a patrónom revúckeho slovenského gymnázia.

Jedným z najdôležitejších a najpodstatnejších vecí, ktoré ho ovplyvnili, bolo práve štúdium v Levoči. Ešte v roku 1856 založil pri levočskom lýceu podľa bratislavského vzoru Slovenskú spoločnosť Michal Hlaváček, v ktorej si národne uvedomelí študenti doplňovali vedomosti hlavne zo slovenskej gramatiky, literatúry a histórie. Učili sa samostatne vystupovať, na spoločné zasadnutia prinášali vlastné náučné a beletristické práce a sami si ich posudzovali. Väčšinou sa zaoberali poéziou. To vysvetľuje Bottov neskorší vzťah k poézii a jeho zameranie na básnické skladby, no básnicky sa začal prejavovať už v Levoči.

Táto spoločnosť vydala roku 1840 výber zo svojej poézie v almanachu Jitřenka. Takmer okamžite bol almanach zakázaný, kvôli slovanskému charakteru básní, maďarskou tlačou. Výsledkom tejto udalosti bol zákaz slovenských spoločností na všetkých vyšších školách okrem Bratislavy, Levoče a Banskej Štiavnice. V roku 1843 pozbavil bratislavský cirkevný konvent Ľudovíta Štúra námestníctva profesora Katedry reči a literatúry československej. Na protest opustilo bratislavské lýceum dvadsať študentov. Trinásti odišli do Levoče, lebo tamojšie lýceum bolo prakticky v slovenských rukách. So študentmi z Bardejova odišiel aj Štúrov spolupracovník Ján Francisci. Ján Francisci mal na Bottu veľký vplyv, ktorý okrem iného zbieral s Pavlom Dobšinským slovenské ľudové piesne a rozprávky. Botto taktiež začal zbierať ľudovú slovesnosť, čo sa odzrkadlilo v jeho tvorbe. Jeho zbierka povestí vyšla u Pavla Dobšinského. Aj po posilnení Spoločnosti bratislavskými študentmi bolo jej postavenie neisté, kým ju roku 1845 definitívne nezakázali. Ján Francisci v Levoči zostal a združil slovenskú mládež do súkromnej Jednoty mládeže slovenskej. Mladý Botto sa už ako šestnásťročný člen Jednoty zriekol pitia a fajčenia. Takéto združenia boli aj v iných mestách a všetky sa združili do Jednoty mládeže slovenskej pod vedením Francisciho až do revolučnej jari roku 1848, kedy zanikla. V roku 1846 sa zúčastnil na založení rukopisného časopisu levočských študentov Holubica s prílohou Sokol.

Ján Botto bol reprezentatívnym básnikom Jednoty a tu sa ukázalo Bottovo nadanie, keď prispieval do študentských rukopisných zábavníkov Život, Holubica a Považie. Do časopisov prispieval pod pseudonymom Janko Maginhradský (J. M-ski). Tento pseudonym si vybral podľa vrchu nad jeho rodiskom. Jeho básnické začiatky spadajú do obdobia, keď slovenský literárny romantizmus nadobúda vyhranenejšiu podobu. Hlásil sa k Francisciho ideovo-umeleckému programu a usilovne tvoril. Až do svojho odchodu z Levoče roku 1847 patril medzi najusilovnejších účastníkov Jednoty. Medzi svojimi druhmi sa vyznačil ako najplodnejší a najnadanejší. Jeho prvá tlačená báseň Hrob vyšla v časopise Orol tatranský. Prvotiny publikoval v rukopisných zábavníkoch levočského lýcea (Život, Holubica, Považie), neskôr prispieval do literárnych časopisov Sokol a Orol.

Čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Obraz súčasného Slovenska premietal do alegorického sveta povestí, svojím rozprávkovým námetom dával vlastenecký podtext. Cez postavu ľudového hrdinu sa vyslovoval o dobových problémoch a situácii v národnom živote, aktualizoval ľudové tradície a zvýraznil v nej hodnoty živé aj v tom období. Z ľudových tradícií si vzal námety aj pre balady, ktoré neaktualizoval, ale rešpektoval postupy baladického žánru. Inšpiroval sa aj slovenskou národnou poéziou, ktorú voľnejšie adaptoval. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova.

Vyslovoval sa aj k aktuálnym dobovým otázkam, zaujímal k nim postoj a spoločensky sa angažoval. Písal vlastenecké a príležitostné básne, v ktorých reagoval na dôležité udalosti v národnom živote. Vzdal v nich aj hold významným osobnostiam národnej kultúry – Kollárovi a Sládkovičovi. Okrem vlastnej tvorby a zbierania ľudovej slovesnosti tiež prekladal zo slovanskej a maďarskej poézie (Mickiewicza, Chomiakova a Petöfiho).

• 1846 – Báj na Dunaji
• Báj Maginhradu
• Báj Turca
• Povesť bez konca

• pamätná tabuľa v Banskej Bystrici na Lazovnej ul. č. 11 na dome, kde žil a zomrel
• rukopisná pozostalosť v LAMS
• rodný dom vo Vyšnom Skálniku s pamätnou tabuľou (1967)
• náhrobný pomník a hrob v Banskej Bystrici
• pamätná izba a pamätník v rodisku (1967)

• Slovenský biografický slovník, I. zv. (A - D). Martin : Matica slovenská, 1986, s. 307  –  308.
• VONGREJ, Pavol: Dvaja romantici : prípad Janko Kráľ a Ján Botto. Martin : vydavateľstvo Matice slovenskej, 1994. 240 s. ISBN 80-7090-288-4

• Záznam o narodení a krste v matrikeevajelického zboru v Nižnom Skálniku; záznam číslo 1
• Záznam o úmrtí v matrike evanjelického cirkevného zboru v Banskej Bystrici
• Ján Botto (zlatyfond.sme.sk)
• Dielo Smrť Jánošíkova PDF
• Regionálne osobnosti VKMK – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.

• Wikizdroje ponúkajú pôvodné diela od alebo o Ján Botto

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ján Botto