Osvietenstvo

Osvietenstvo bolo kultúrne hnutie, filozofický smer, životný postoj a dejinné obdobie s cieľom nahradiť názory opierajúce sa o náboženskú a politickú autoritu názormi, ktoré sú výsledkom činnosti ľudského rozumu a zároveň obstoja pred jeho kritikou.

Prvá strana Diderotovej a d'Alembertovej Encyklopédie

Jean-Jacques Rousseau, významná osobnosť osvietenstva

Pojem osvietenstva v naznačenom zmysle bol vytvorený reflexiou procesu globálneho prevrstvovania sa kultúry v Európe v období od 16. do 18. storočia a používa sa aj pri reflexii iných kultúrno-historických epoch a v konštitúcii ich pojmu (napríklad pri konštitúcii pojmu kultúrnohistorickej náplne posokratovských storočí v antike).

V Anglicku vystupuje osvietenstvo počnúc 16. storočím v náboženstve a politike, vo Francúzsku od 17. storočia spoločensky a morálnokriticky a víťazí v 18. storočí, pričom vyúsťuje do Francúzskej revolúcie v roku 1789. V Nemecku sa osvietenstvo šíri v 18. storočí bez výraznejších vonkajších úspechov, skôr ako vnútorne formujúca sebareflexia nemeckej filozofie a literatúry v zmysle Kantových slov: Osvietenstvo je prebúdzanie sa človeka z nedospelosti zavinenej ním samým.

Taliansko a Španielsko epochu osvietenstva takmer nepoznajú. Osvietenstvo v Taliansku znamená antiklerikalizmus.

Základom osvietenstva je empirizmus a racionalizmus. Osvietenstvo podrobuje všetko (napr. náboženstvo, tradičné politické a spoločenské poriadky) novoobjavenému meradlu: v znamení empirizmu je týmto meradlom zmyslová skúsenosť, v znamení racionalizmu je ním rozumový dôkaz. V obidvoch prípadoch tu ide o obrat k subjektu, o snahu oslobodiť vedomie a revolucionizovať existujúce pomery. V obidvoch prípadoch je životom osvietenstva pátos viery vo vedu a v pokrok.