Uspávanka
Cieľom uspávanky je utíšiť alebo uspať dieťa. Textovo sa preto uplatňujú prvky zvukomalebnosti (napr. hajaja hajaja), deminutíva (Janíčko, Anička-dušička), opakovanie slov (usniže mi, usni). Text uspávanky následne spĺňa utišujúcu funkciu aj funkciu privrávania sa dieťaťu. Častými motívmi sú tiež zmienky o speve, príprave jedla a sociálnych otázkach. Rytmus aj melódia sú voľné, na jeden nápev sa spievajú rozličné kombinácie relatívne samostatných strof.[4]
Uspávanka môže byť:
- pieseň, ktorou matka prejavovala lásku svojmu dieťaťu. Spievali sa nad kolískou vyznačujúc sa pokojným rytmom a melódiou. Spev uspávanky bol sprevádzaný rytmickými pohybmi kolísky.[1] Žánrovo patria uspávanky k lyrickým ľudovým piesňam využívajúc žartovné aj vážne motívy. Ide o žáner nachádzajúci sa u každého národa a býva považovaná za prvý stret človeka s estetickým a umeleckým prejavom. [2]
- umelá vokálna alebo inštrumentálna upokojujúca skladba.[3] Hudobní skladatelia inšpirovaní rytmom uspávanky zvykli týmto termínom označovať svoje diela vytvorené pre jeden alebo viac hudobných nástrojov - napríklad uspávanka pre klavír, opus 57 od F. Chopina. Podobne tomu bolo pri básnikoch, ktorých diela z niektorého hľadiska pripomínali žáner uspávanky (napríklad Verlaine alebo Kipling). [2]
Ďalší text sa zaoberá uspávakou v prvom význame.
Uspávanky sa klasifikujú ako žáner detského folklóru. Patria k nemu slovesné, hudobné, dramatické aj tanečné prejavy primárne určené detskému adresátovi. Podľa týchto kritérií je uspávanka definovaná ako citovo zafarbený monológ matky adresovaný dieťaťu. S týmto žánrom sa dieťa stretáva ako s prvým už v útlom veku. Texty sú slovnou aj zvukovou hrou, pričom autor (ľudový umelec) pracoval primárne s prvkami eufónie v materinskom jazyku. Uspávanky boli komponované tak, aby sled slov a slabík pôsobil na detské zmysly upokojujúco.[5]
Uspávanky na Horehroní
Žáner uspávanky nie je v tejto oblasti Slovenska mimoriadne rozvinutý. Pri uspávaní dieťaťa sa nespievalo vôbec alebo sa využívala akákoľvek ľudová pieseň. Ženy zvyčajne poznali iba málo uspávaniek a z uvedenej oblasti je ich zachovaných v písanej podobe iba jedenásť. Často išlo o uspávankove motívy na spievané na melódiu trávnicových piesní. Uspávanky majú tiež charakter príležitostných piesní a reprezentujúci celoslovenský štandard. Okrem hudobného prepojenia s trávnicami majú aj samostatné melódie. Dominuje v nich primárne dvojdielnosť, ale taktiež aj kvartonálne a kvinttonálne melódie. Rytmus plynie voľne v zmysle parlanda, čiže skôr hovorovo ako spievane.[6]
Príklad slovenskej uspávanky
| „ |
|
“ |
| – [1] | ||
Referencie
- uspávanka. In: ŠTRAUS, František. Príručný slovník literárnovedných termínov. 2. rozš. a preprac. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2005. 416 s. ISBN 80-8061-208-0. S. 385.
- SOURIAU, Étienne. Encyklopedie estetiky. 1. vyd. Praha : Victoria publishing, a. s., 1994. 939 s. ISBN 80-85605-18-X. S. 872.
- uspávanka. In: LABORECKÝ, Jozef. Hudobný terminologický slovník. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, [1997]. 263 s. ISBN 80-08-01037-1. S. 249.
- uspávanky. In: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska 2. Vyd. 1. Bratislava : Veda, 1995. 448 s. ISBN 80-224-0235-4. S. 280 – 281.
- KOPÁL, Ján; TUČNÁ, Eva; PRELOŽNÍKOVÁ, Eva. Literatúra pre deti a mládež. 1. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1987. 244 s. S. 36 – 37.
- BURLASOVÁ, Soňa. Ľudová pieseň na Horehroní. 1. vyd. Bratislava : Opus, 1987. 176 s. S. 36 – 40.
Ďalšia literatúra
- Ukolébavka. In: MOCNÁ, Dagmar; PETERKA, Josef, a kol. Encyklopedie literárních žánrů. 1. vyd. Praha; Litomyšl : Paseka, 2004. 704 s. ISBN 80-7185-669-X. S. 662 – 666.
- Ukolébavka. In: Lidová kultura : národopisná encyklopedie Čech, Moravy a Slezska. Ed. Stanislav Brouček, Richard Jeřábek. Vyd. 1. Zväzok 3 O – Ž. Praha : Mladá fronta, 2007. ISBN 978-80-204-1713-8. S. 1086.
