Daniel Krman

Bol synom evanjelického farára a náboženského spisovateľa Daniela Krmana staršieho (1624 – 1687). Jeho matka Anna Masníková bola dcérou kňaza Daniela Masníka a sestrou Tobiáša Masníka. Krman od roku 1669 študoval v Sobotišti, Ilave, Diviackej Novej Vsi, Drietome, Trenčíne, neskôr na vyšších školách vo Vratislavi (1678 – 1680 a 1681 – 1682), Lipsku (1682) a Wittenbergu (1682 – 1683). Po ukončení štúdia pracoval ako rektor v Ilave (1684) a Mošovciach (1684 – 1687), pôsobil ako farár na Turej Lúke (1687 – 1690), v Myjave (1690 – 1704, potom 1711 – 1729), v Žiline (1704 – 1708) a v Bardejove (1709 – 1710). Od roku 1706 bol superintendentom Liptovskej, Trenčianskej, Oravskej, Nitrianskej a Bratislavskej stolice. Krman bol dvakrát ženatý – prvou manželkou bola Katarína Klaudiová (? – 1719), druhou Alžbetá Sivá, vdova po banskobystrickom senátorovi Jánovi Benediktim. Z manželstiev mal sedem vlastných detí.

Po začatí povstania Františka II. Rákociho ho najprv prijal s istým odstupom, ale neskôr toto protihabsburské stavovské povstanie podporoval. V roku 1708 ho Ružomberská synoda evanjelickej cirkvi vyslala ako posla k švédskemu kráľovi Karolovi XII., ktorého mal požiadať o finančnú pomoc pre prešovské evanjelické kolégium a tiež o politickú podporu uhorských protestantov. Krman začal svoju cestu v máji 1708, cestoval cez územie Poľsko-litovského kráľovstva a Východného Pruska na územie terajšej Ukrajiny, kde Karol XII. práve viedol vojnu s ruským cárom Petrom I. Švédskeho kráľa Krman zastihol krátko pred bitkou pri Poltave, ktorej bol očitým svedkom. Porážka švédskych vojsk a následný útek Karola XII. na územie Osmanskej ríše znemožnili poskytnutie pomoci uhorským protestantom. Krman sa cez územie dnešného Moldavska a Sedmohradska vrátil späť do Uhorska v septembri roku 1709. Počas putovania si viedol podrobný cestovný denník, ktorý bol v 20. storočí publikovaný v komentovanom latinsko-slovenskom vydaní. Do denníka si okrem záznamu osobných zážitkov a dôležitých politických udalostí zapisoval aj svoje postrehy, týkajúce sa geografických, hospodárskych a sociálnych pomerov v krajinách, ktorými prechádzal. Všímal si dosť detailne hlavne cudzie etniká (Židov, Poliakov, Ukrajincov a Rusov, Tatárov), o ktorých zanechal v denníku cenné etnografické záznamy. Denník obsahuje aj pozoruhodné portréty dobových osobností, najmä Karola XII. Celkovo sa Krmanov cestovný denník zaraďuje k najlepším cestopisným prózam v slovenskej literatúre.

Po návrate z cesty za Karolom XII. ostal na území ovládanom povstaleckým vojskom uhorských stavov, ktoré viedol František II. Rákoci. Zdržiaval sa v Bardejove, Mukačeve, Szerencsi a Sárospataku. V čase uzavretia Satmárskeho mieru sa zdržiaval na poľskom území (v lokalitách Jarosław, Dubieck, Dynów a Dukła). Po uzavretí mieru a amnestii pre účastníkov povstania žil na panstve grófa Vavrinca Zaia v Podlužanoch. Napokon sa vrátil späť k rodine na Myjavu. Rodina bola počas jeho neprítomnosti perzekuovaná, manželka strávila istý čas vo väzení, majetok, vrátane Krmanovej bohatej knižnice, bol rozkradnutý.

Krman sa aktívne zapájal do náboženského, politického a občianskeho života v Uhorsku. Jeho aktivity boli tŕňom v oku jezuitom, panovníkovi (ktorý v roku 1716 nariadil jeho zatknutie) a katolíckemu vyššiemu duchovenstvu, ktoré ho v roku 1721 obvinilo z urážky katolíckej cirkvi, panovníka a celého habsburského rodu. Tieto obvinenia sa mu aj za pomoci niektorých vplyvných uhorských protestantských šľachticov podarilo odvrátiť. V roku 1729 ale panovník Karol III. opäť vydal rozkaz na jeho zatknutie a v dlhotrvajúcom súdnom procese bol napokon Krman dňa 20. 5. 1731 odsúdený na doživotné väzenie na Bratislavskom hrade. Napriek faktu, že vo veci jeho prepustenia internovali viaceré významné osobnosti (napríklad aj pruský a švédsky kráľ), Krman ostal vo väzení, v ktorom aj zomrel.

Krman patril k najplodnejším autorom barokovej literatúry. Svojou tvorbou sa snažil povzbudiť slovenských evanjelikov počas stavovského povstania Františka II. Rákociho. Svoje diela písal latinsky a česky, pričom považoval češtinu za jazyk, ktorý by mal byť i slovenským spisovným jazykom. Písal príležitostné latinské básne, kázne, polemiky, memoárovú a cestopisnú literatúru.

• 1718 – Man hu?, Co jest to za Mannu skytau, kterauž P. Stephanus Dubniczay, Pleban teplanský na světlo vydal, polemika s katolíckym spisovateľom Štefanom Dubniczayom
• 1704 – Základy slovanskej gramatiky (Rudimenta grammaticae Slavicae)
• 1707 – Actus inaugurationis vexillorum, to jest: Posvěcování zástav, vojenská kázeň
• 1704 – Kniha života, pohrebná kázeň
• 1708 – Osudy krmanovskej rodiny (Fata familiae Krmannianae), vlastný životopis, no tiež životopis jeho otca a starého otca (len rukopis)
• 1717 – Vyhnanstvá troch Krmanovcov (Trium Krmannorum exilia), autobiografia (len rukopis)
• 1717 – editoval a bol jedným z vydavateľov Evanjelického kancionálu od Václava Klejcha
• 1722 – Biblia sacra, to jest: Biblí svatá, len predhovor (spolupracoval pri tom s Matejom Belom)
• 1718 – Evanjelické Uhorsko (Hungaria evangelica), cirkevnohistorické dielo (len rukopis)
• 1704 – Kniha života, to jest: Řeč z zjevení S. Jana kap. 3, v. 5 v pohřebním kázání…
• 1718 – Katechyzmus učení křesťanského, pro mládež
• 1719 – De Slavorum origine dissertatio, nezvestný spis
• Chvála budiž tobě, náš předobrý Bože, česká náboženská pieseň
• 1969 – Itinerarium. Cestovný denník z rokov 1708 – 1709. Bratislava 1969 [bilingválne latinsko-slovenské vydanie cestovného denníka]

GOLÁŇ, K.: Osobnost Krmana ve světle pramenů moravské protireformace. In: Bratislava, zv. 3, 1929, s. 276 - 291.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Daniel Krman

• Plné texty diel Daniela Krmana