Jozef Miloslav Hurban

Do národnobuditeľskej, literárnej a kultúrno-organizačnej činnosti sa zapojil v roku 1835. Spolu s Ľudovítom Štúrom, ktorý na neho osobne vplýval, sa stal najaktívnejším členom Společnosti česko-slovanskej a neskôr po jej zrušení i Ústavu reči a literatúry československej. 24. apríla 1836 sa zúčastnil stretnutia štúrovskej mládeže na Devíne, kde prijal slovanské meno Miloslav. V rokoch 1837 – 1840 bol aktívnym členom tajného spolku Vzájomnosť. V roku 1837 vystúpil s tézou o kmeňovej svojbytnosti Slovákov, v roku 1839 podnikol cestu do českých krajín. Za jeho pôsobenia v Brezovej pod Bradlom a Hlbokom sa stal podjavorinský kraj centrom národnooslobodzovacieho hnutia a taktiež centrom jeho boja proti feudalizmu, útlaku zo strany Maďarov či boja za spoločenskú emancipáciu Slovákov. Tu tiež organizoval prvé ochotnícke divadelné predstavenia, čitateľské krúžky, nedeľné školy a spolky miernosti, čím veľmi úspešne šíril osvetu medzi slovenským obyvateľstvom. V tomto období bol ešte stúpencom Jána Kollára a svoje diela taktiež písal výhradne v biblickej češtine. V júli 1843 sa však na jeho fare v Hlbokom uskutočnilo jeho stretnutie so Štúrom a Hodžom, na ktorom na základe spoločnej dohody rozhodli o prijatí stredoslovenského nárečia za základ celonárodného spisovného slovenského jazyka, ktorý mal slúžiť na zjednotenie národnobuditeľského hnutia, no taktiež ako prostriedok osvety, vzdelanosti a kultúry pre široké vrstvy národa. Vďaka tomu už v druhom vydaní almanachu Nitra v roku 1844 uviedol novú spisovnú slovenčinu, hoci Štúrova kodifikačná gramatika vyšla až o dva roky neskôr. V tom istom roku sa tiež stal zakladajúcim a najaktívnejším členom celoslovenského literárneho a kultúrneho spolku Tatrín.

V rokoch 1848 – 1849 bol jednou z hlavných postáv Slovenského povstania. 18. marca 1848 sa uskutočnila na jeho fare v Hlbokom porada slovenských národovcov. Tu vznikol plán mítingov s cieľom vypracovať celonárodný revolučný program. 28. apríla 1848 sa vďaka jeho neúnavnej práci konal v Brezovej pod Bradlom veľký národnorevolučný míting, kde bol vyhlásený národný program, tzv. Nitrianske žiadosti. V máji toho istého roku potom na zhromaždení v Liptovskom Mikuláši prijali predstavitelia národného revolučného hnutia celonárodný program, Žiadosti slovenského národa, ktoré vychádzali z Hurbanovho regionálneho programu. Hurban bol publicistom týchto revolučných rokov (vydal revolučno-mobilizačnú báseň Bije zvon slobody! a ako ohlas na revolučný program báseň Bratia Slováci), jeho petentom (bol autorom regionálneho programu Nitrianske žiadosti a tiež celonárodného programu Žiadosti slovenského národa). V rokoch 1848 – 1849 sa tiež stal spolupredsedom prvého slovenského národnopolitického orgánu, Slovenskej národnej rady a hlavnou postavou podjavorinského revolučného hnutia.

Štátne úrady a peštianska vláda zareagovali veľmi ostro. Na Hurbana bol vydaný zatykač, a tak bol nútený odísť do českých krajín, aby sa vyhol zatknutiu. No ani tu neprestával bojovať. Na Slovanskom zjazde v Prahe sa snažil o prijatie princípov demokratickej rovnosti a ústavnosti pri riešení štátoprávneho postavenia jednotlivých národností v rámci monarchie (Žiadosti Slovákov a Rusínov uhorských, ktoré zjazdu predložil 7. júna 1848). Aktívne sa zúčastnil i pražského povstania a po jeho potlačení sa spolu so Štúrom presunul do Chorvátska a neskôr do Srbska, odkiaľ naďalej pracoval na podpore slovenského revolučného hnutia. V rokoch 1848 a 1849 bol tiež jedným z hlavných organizátorov a vodcov slovenských dobrovoľníkov, ktorí bojovali s podporou a účasťou Čechov na strane cisárskych armád. Po víťazstve kontrarevolúcie v Rakúsku bol v čase neoabsolutizmu pod policajným dohľadom a odstavený od politického života. Napriek tomu však trval na kontinuite jazykových, literárnych a kultúrnych úsilí štúrovskej generácie zo 40. rokov a najmä jej osvetovej a literárnej činnosti. V tomto období mu bolo taktiež znemožnené vydávanie periodík, a tak sa zameriaval viac na teologické štúdium a na náboženskú spisbu. Po páde Bachovho absolutizmu koncom 50. rokov sa začal znovu aktívne zapájať do národnej politiky a tiež do literatúry. Hoci v memorandovom období už nepatril medzi vodcov slovenského národa a jeho odboja, ešte stále sa významne zúčastňoval všetkých národných podujatí. V roku 1861 bol spolutvorcom Memoranda národa slovenského, dokumentu, ktorý uvádzal požiadavky štátoprávneho riešenia slovenskej otázky v konštitučnej monarchii, a ktorý odovzdal na Ministerstve vnútra vo Viedni. Stal sa členom memorandového výboru, memorandového vyslanectva, bol hlavným obhajcom Daxnerovej koncepcie štátoprávneho riešenia slovenskej otázky, no taktiež sa stal zakladajúcim členom a výborníkom Matice slovenskej.

Po neúspechu memorandových akcií sa začal venovať cirkevno-politickým otázkam a spolupracoval na tom, aby sa začal zavádzať do života protestantský patent z roku 1859. Po smrti Karola Kuzmányho bol od roku 1866 superintendentom slovenských evanjelických patentálnych cirkví, čo spôsobilo prehĺbenie jeho moralizátorských a dogmaticko-konzervatívnych čŕt. Napriek tomu vystúpil najostrejšie zo všetkých slovenských politikov proti princípom rakúsko-maďarského vyrovnania a uhorského národnostného zákona z roku 1868. Stalo sa tak v článkoch Čomu nás učia dejiny? a Pravdivé slovo, za ktoré bol 6. decembra 1869 uväznený na 6 mesiacov a odsúdený na pokutu 239 zlatých. V roku 1875 bol znovu uväznený, tentoraz na tri mesiace, a dôvodom jeho uväznenia bol jeho politický článok v Cirkevných listoch. Na protest proti zatvoreniu slovenských gymnázií a Matice slovenskej vydal ďalší ročník almanachu Nitra (1876 – 1877), tentoraz v češtine, aby tak demonštroval staré tradície literárnej jednoty československej a obnovenie spoločného jazyka, no tento jeho spiatočnícky krok nenašiel priaznivú odozvu ani medzi jeho najbližšími spolubojovníkmi za slovenskú rovnoprávnosť. V závere života sa snažil o zrekapitulovanie národnoobrodeneckej a národnorevolučnej aktivity štúrovcov tým, že spracoval rozsiahly životopis Ľudovíta Štúra a historické pojednania o slovenskom povstaní v roku 1848. Zomrel 21. februára 1888 v Hlbokom a po jeho smrti mu v roku 1892 postavili na hrobe z verejných zbierok pomník. K pomníku hneď po odhalení uhorské úrady zakázali prístup nielen verejnosti, ale i jeho manželke a synovi.

Okrem nerozvinutosti slovenského politického života, vážnou prekážkou šírenia národnej spisby bol maďarizačný tlak štátneho aparátu, podnikov, úradov, ale aj vysokej cirkevnej hierarchie. Vo väčších mestách v Bratislave, v Košiciach, Nitre, Prešove, v Banskej Bystrici a inde vládli bohatí maďarskí a nemeckí mešťania, ktorí tu slovenský život systematicky utláčali a vyháňali na perifériu. Roztratená a napospol chudobná inteligencia, ako aj kupci a remeselníci, bez väčších mestských stredísk, bola slabou zárukou rozvoja našej kultúry a novinárstva. Veď mnohí z nich odoberali noviny a časopisy „na borg“ a ani po rokoch ich nezaplatili. Vydavatelia však napriek tomu dávali noviny na úver, už aj z obavy pred obvinením, že „nemajú rodáckej dôvery, ani šetrného súcitu s tými, ktorí okamžite predplatiť nemôžu“. „Keby niekto,“ tvrdil Daniel Lichard, „nazrel do účtov slovenských redakcií, zhrozil by sa nad sumami, ktoré sú pre vydavateľstvá stratené.“

Inou a nemenej boľavou stránkou distribúcie slovanskej literatúry a novín bol nedostatok kníhkupcov, ktorí sa tým zaoberali. Už spôsob predaja kníh a časopisov bol zaostalý. Pred rokom 1848 významnejší kníhkupci, aký bol napr. bratislavský Karol Fridrich Wigand, debrecínsky Juraj Gsáthy a veľkosibiňský Martin Hochmeister, boli nútení s vozmi kočovať po okolitých stoliciach a tak predávať svoj tovar. Podľa zákonného článku VIII. z roku 1872 sa umožňovalo aj zakladanie kníhkupectiev, z ktorých mnohé sa zaoberali vydávaním kníh a časopisov. Slovenskí kníhkupci mali však len malé obchody, v ktorých nemohli čakať na zákazníkov, ale museli tiež za nimi chodiť na výročné trhy, púte a pod. Mohli sa pritom spoliehať len na vlastnú propagáciu knižných a časopiseckých noviniek. Aby neprerobili, počínali si opatrne. Preto sa aj málokedy počet vydaných exemplárov líšil od počtu dopredu prihlásených predplatiteľov, no ani tak sa nedali vylúčiť finančné straty. Ani J. M. Hurban, ktorý si subskripciou zabezpečoval odbyt svojich časopisov a kníh, sa za dlhé roky nevedel zbaviť dlžôb.

Zarážajúce je, že práve roku 1863, keď sa zakladá Matica slovenská a „národná aktivita“ je na pomerne vysokom stupni, slovenskí redaktori sa sťažujú na malý počet predplatiteľov. Pešťbudínske vedomosti mali vtedy 404, Černokňažník 290, Sokol 211 predplatiteľov. Roku 1865 oznámil Viliam Pauliny-Tóth, že jeho Sokol má už len 171 predplatiteľov a to vtedy, keď sa očakávala veľká kampaň Matice slovenskej za rozšírenie počtu odberateľov a čitateľov slovenskej tlače.

Redaktori slovenských novín a časopisov pred prvou svetovou vojnou, medzi ktorými J. M. Hurban vyvodil, museli vtedy bojovať nielen s chudobou, nedostatkom spolupracovníkov, s odtrhnutosťou od významnejších mestských centier, ale aj so zlým komunikačným spojením, s tlačovými pravotami, s cenzúrou a konfiškáciou novín – i s chladným prijatím vo vlastných radoch. Preto sa aj Ján Francisci nad hrobom Mikuláša Š. Ferienčíka takto vyslovil o životnom osude vtedajších slovenských novinárov: „Čože je to za postať, tá postať časopisnej činnosti slovenskej? Je to boj proti presile iných a proti slabosti vlastných; je to boj, v ktorom keď i víťazíš, predsa často podliehaš, je to boj, v ktorom keď krvácaš, keď podliehaš, nepríde Ťa podporiť ten, za koho podliehaš a keď omdlievaš, nejde Ťa obživiť ten, za koho omdlievaš“.

V Hurbanových článkoch v súlade s jeho naturelom, je veľa polemiky, kritiky i vášnivého osobného zaujatia. Svoje polemické príspevky nielen v novinách publikoval, ale významnejšie z nich znovu vydával tlačou ako osobitné separáty, čím chcel znásobiť ich spoločenský vplyv. Chránil sa, ako sám v Slovenských pohľadoch povedal, „polemie jalovej“, no neustúpil, keď bolo treba brániť vyššie národné záujmy nielen proti maďarizátorom typu Zaya, Šimku, ale aj proti odporcom spisovnej slovenčiny, medzi ktorými začiatkom päťdesiatych rokov minulého storočia patrili Ján Kollár, Daniel Lichard, Jonáš Záborský i Andrej Radlinský. Hurban bol ako polemický a kritický novinár obávaným protivníkom. Môžeme ho charakterizovať hlavne ako spravodajcu, reportéra a kritika, kým napr. jeho generačný druh Ľudovít Štúr bol predovšetkým úvodnikárom a politickým komentátorom. Kým Štúrovi aj do novinárskych článkov preniká vedeckosť, Hurbanovi aj do vedy preniká publicistika. V bojovnosti a v kritičnosti by sme mu ťažko hľadali podobného medzi slovenskými novinármi minulého storočia.

Pre novinársku prácu sa Hurban nijako špeciálne nepripravoval a zoznamoval sa s ňou takrečeno v pochode. Vyplývalo to z obmedzených možností národného i sociálneho života na Slovensku, ale aj z pracovnej preťaženosti tohoto muža. Hurbanovi, tak ako aj Ľudovítovi Štúrovi i Jánovi Franciscimu, nebolo novinárske povolanie cieľom, ale prostriedkom, pomocou ktorého mohol vhodne a pohotovo reagovať na meniacu sa situáciu a ovplyvňovať ju. V podmienkach surového nacionálneho útlaku bol však vplyv jeho publicistiky mnohonásobný. Novinárska činnosť J. M. Hurbana je rozsiahla. Písal veľa článkov do novín a časopisov, ktoré sám vydával.

• Hronka – vydavateľ Karol Kuzmány (1837)
• Květy – periodikum vydávané v Prahe (1838 – 1845)
• Slovenskje národňje novini (1845 – 1848)
• Orol tatranský (1845 – 1848)
• Národné noviny – vydavateľ Karel Havlíček Borovský
• Víděnský denník – pritohavlíčkovské periodikum
• Slovenské noviny a ich príloha Světozor – periodikum vydávané vo Viedni (1857)
• Pešťbudínske vedomosti
• Národné noviny
• Černokňažník (1861 – 1862)
• Sokol – vydavateľ Pavol Dobšinský a Viliam Pauliny-Tóth (1861)
• Letopis Matice slovenskej (1870)
• Slovenskje pohladi na vedi, umeňja a literatúru (1846 – 1851) a Slovenské pohľady (1881 – 1887); vydávané a redigované jeho synom Svetozárom a Jozefom Škultétym
• Česká včela (1842)
• Slovanský pozorník (1842)
• Jahrbücher für slawische Literatur (1844)
• almanach Nitra (1842 – 1853, 1876 – 1877)
• almanach Concordia (1858)
• Lipa (1862)
• Slovenská čítanka (1864 – 1865)
• Tábor (1870)
• Ruch (1882)
• Slovník naučný – vydavateľ Riegler

Jeho príspevky nájdeme aj v cirkevných časopisoch, akými boli:

• Evanjelické cirkevné noviny (1860 – 1861)
• Stráž na Sione (1871 – 1872)
• Cirkevné listy (1863 – 1871) a iné.

Predpokladáme, že Hurbanove príspevky sú aj v novinách viedenských, peštianskych, záhrebských a iných.

Aj zo zbežného prehľadu článkov J. M. Hurbana vidíme ich neobyčajne bohatú tematickú a žánrovú paletu. Písal literárno-historické štúdie, kritiky, recenzie, úvodníky, fejtóny, komentáre, správy i glosy. V príspevkoch sa zaoberal slovenskou i slovanskou národnou prítomnosťou i minulosťou, otázkami školskými, kultúrnymi, národnoobrannými, politickými, ľudovýchovnými, osvetovými, cirkevnými, filozofickými a inými.

Hurbanov novinársky záujem, ako aj jeho literárna práca sa dotýkali predovšetkým slovenského života. Bol vždy jeho bdelým strážcom, obrancom, pozorne sledoval jeho pulzovanie a v nie jednom prípade dával mu aj smer. Zo zorného uhla domácich, národných potrieb a záujmov sledoval a posudzoval aj vonkajšie udalosti európske a svetové. Podľa všetkého, Hurbana k novinárskej práci pritiahol o dva roky starší Ľudovít Štúr, ktorý ho získal pre členstvo v Spoločnosti česko-slovenskej pri Evanjelickom lýceu v Bratislave už v roku 1835. Tu sa Hurbanovi, ako sám hovoril „rozžela svíce, rozplápolala pochodeň života“. Hurban potom zastával rozličné funkcie v Spoločnosti i v Ústave reči a literatúry československej, ktorý sa stal roku 1837 jej nástupcom. Hurban sa stal tiež zapisovateľom Ústavu, pričom vybavoval aj jej korešpondenciu s nebývalou horlivosťou. Práve touto dopisovateľskou činnosťou, ktorá zabezpečovala kolobeh informácií medzi bratislavským národným strediskom a slovenským vidiekom, Hurban získaval zručnosť v písaní i v komentovaní správ, čo neskoršie vo svojej novinárskej práci vhodne uplatňoval.

Na kvalitatívne vyšší stupeň z informatívneho a spravodajského hľadiska postavili spolkové korešpondovanie príslušníci radikálneho tajného spolku slovenskej mládeže Vzájomnosť, vedeného A. Vrchovským, B. P. Červenákom, P. Ollíkom a M. M. Hodžom. Tento spolok na návrh Daniela Krnúcha začal vydávať rukopisné Vzájomné listy, ktorých redaktorom v roku 1839, po odchode B. P. Červenáka na univerzitné štúdia do Halle, bol práve Hurban. Keď Hurban získal funkciu ústredného korešpondenta a redaktora rukopisných novín, dal im pokrokové zameranie. Viedol ich v protifeudálnom, protimaďarizačnom a v kritickom duchu. Rozsah týchto rukopisných novín bol už aj z technických príčin malý a počet ich exemplárov sa rátal len na desiatky. Preto ani nemohli mať, napriek tomu, že ich čísla kolovali medzi mnohými, taký spoločenský vplyv a ohlas, ako si to vedenie Vzájomnosti želalo. Preto sa aj začala medzi štúrovcami rozsiahla výmena názorov na zameranie, charakter a pomenovanie budúcich slovenských novín a časopisov, ktoré už chceli vydávať tlačou. Hurban vtedy radil, aby si Slováci založili politické noviny, ale aj beletristicko-literárny časopis.

Hurban sa potom zúčastnil na zložitých zápasoch spojených s koncipovaním a s predložením Slovenského prestolného prosbopisu z roku 1842 viedenskému panovníckemu domu, v ktorom sa tiež slovenská inteligencia dovolávala povolenia na vydávanie politických novín, ako aj vymenovania osobitných slovenských cenzorov, čo by bolo podstatne uľahčilo vydávanie národnej literatúry. Hurban sa podieľal v rokoch 1841 – 1845 na ťažkom zápase o povolenie vydávania Slovenských národných novín a Orla tatranského. Ako sme spomínali aj po roku 1845 veľmi pozorne sledoval osudy tohto tlačového orgánu a neváhal Štúra kritizovať vtedy, keď sa domnieval, že si ako redaktor novín správne nepočína. Vidieť to aj z jeho článku „Našim novinám a Orlovi tatranskému k novému roku“, Ktorý 25. decembra 1845 poslal do redakcie Štúrových novín. Štúr však tento kritický článok nechcel uverejniť, takže uzrel svetlo až o dva roky v Hurbanových Slovenských pohľadoch. Hurban Štúra ako redaktora vtedy kritizoval aj v súkromných listoch. Bolo to však len prechodné, lebo Hurbanovi kritika redaktorskej práce Ľudovíta Štúra nebránila ho zastávať proti útokom Jána Kollára, proti predstaviteľom maďarskej vládnucej triedy, ktorí boli zásadnými nepriateľmi Slovenských národných novín. O týchto prvých slovenských politických novinách sa Hurban vyslovil, že ich „celuo Slovensko so zápalom čítalo“.

Hurban, ktorý písal svoje články aj pod skratkami a pseudonymami (Dr. H., J. M., J. L. Trenčiansky, Ľudovít Pavlovič, M. Z. Bohuslavíc, M. Selovský a pod.), bol už v začiatkoch svojej novinárskej práce zásadným a neústupným. Tak si možno vysvetliť aj jeho nechuť robiť kompromisy a prispôsobovať sa pri písaní článkov konzervatívnym požiadavkám Juraja Palkoviča, ako vydavateľa Tatranky. Hurban preto aj odmietol publikovať svoje príspevky v Palkovičovom časopise. V tej istej dobe posielal už Hurban svoje komentované správy o kultúrnom a literárnom živote Slovenska do pražských Květov. Pri Hurbanovi nájdeme len veľmi zriedkavo tzv. čistú správu. To sa priečilo jeho naturelu, pretože bol zvyknutý ku všetkému zaujímať vlastné kritické stanovisko, ktoré často mávalo aj ironické ostrie. Po roku 1838 sa stal Hurban popri Bohuslavovi Nosákovi a B. P. Červenákovi najvýznamnejším slovenským dopisovateľom pražských Květov. Aj v týchto príspevkoch bol síce nadšeným propagátorom československej spolupráce postavenej na základoch rovnoprávnosti, no neváhal pritom obraňovať štúrovskú spisovnú slovenčinu a nárok každého, teda aj slovenského národa na vlastnú, v rodnom jazyku vytváranú literatúru, kultúru a vedu podľa zásady: “V záležitostiach kmeňových svojich rozhodovať musí kmeň sám, rokovať o nich náleží všetkým Slovanom". Odmietal preto aj názor tých ojedinelých českých vzdelancov, ktorí vtedy považovali slovenskú spisbu len za „taký duovažok a accidens literátov českých“. Za veľmi významné a v slovenskej žurnalistike, priamo za prevratné považujeme Hurbanove vystúpenia so Slovenskými pohľadmi "na vedi umeňja a literatúru" na Veľkú noc roku 1846 – v dobe vrcholenia predrevolučnej činnosti štúrovskej generácie.

• 1837 – Žalospěv na smrt Jana Volka (uverejnené v Hronke)
• 1842 – Osudové Nitry, báseň
• 1861 – Piesne nateraz, básnická zbierka
• 1930 – Básně a písně českolovenské, básnická zbierka
• Chlebář, báseň
• Odhlasy Slovomila Kořennatého, báseň

• 1841 – Cesta Slováka ku bratrům slavenským na Moravě a v Čechách – cestopisná reportáž z vlastnej cesty po českých zemiach
• 1842 – Svadba krále velkomoravského
• 1844 – Prítomnosť a obrazy zo života tatranského
• 1844 – Prechádzky po považskom svete
• 1845 – Svatoplukovci: aneb Pád říše Velkomoravské
• 1861 – Gottšalk
• 1846 – Olejkár – historická povesť z počiatku 14. storočia
• 1846 – Rázmocký kúpeľ – Hurban je pravdepodobným autorom, vyšlo v Orli tatranskom
• 1847 – Korytnické poháriky
• 1847 – Od Silvestra do Troch kráľov
• 1853 – Slovenskí žiaci

• 1954 – Od Silvestra do Troch kráľov
• 1956 – Obrazy zo života
• 1983 – Dielo I a II

• 1851 – Karel Štúr
• 1852 – Pán Daniel Lichard jako mstitel smrti Kollárovej
• 1877 – Viliam Pauliny-Tóth a jeho doba
• 1928/1944 – Ľudovít Štúr I – IV
• 1959 – Ľudovít Štúr - Rozpomienky na revolučné roky 1848/1849

• Slovo o spolkoch miernosti a školách nedeľných, ľudovovýchovný spis
• 1972 – Slovensko a jeho život literárny
• 1973 – Životopisy a články
• 1975 – Od Silvestra do Troch kráľov
• 1975 – Svadba kráľa veľkomoravského
• 1976 – Slovenskí žiaci

• 1846 – Unia čili spojení lutheranů s kalviny v Uhrách
• 1846 – Zněuctění památky Dra Martiha Luthera
• 1855 – Nauka náboženství křesťanského
• 1860 – Cirkevní světlo ve tmách času přítomného
• 1861 – Cirkev evanjelicko-lutheránska v jejich vnitřních živlech a bojích na světe, dielo, za ktoré získal doktorát z teológie na lipskej univerzite
• 1861 – Die Kirchenparteien und die Kirche
• 1863 – Svědectví pravdy sedmi starších cirkve ev. a v. Něm. lupčanské
• 1864 – Sedm hromů
• 1868 – Dra Martina Luthera malý katechizmus
• 1873 – O vývině řádneho manželstva a jako se zásadně chovati má cirkev evanjelicko-luteránska v krajine, v které je platný rychářsky sobáš?
• 1890 – Slovo páně zustáva na věky