Elita

Elitizmom je nazývaný taký prístup k politike a k histórii, ktorý vyjadruje presvedčenie, že spoločnosť je vždy ovládaná menšinou (elitou), ktorá v nej uskutočňuje hlavné rozhodovanie a sústreďuje moc vo svojich rukách.

Hlavným činiteľom hierarchickej stratifikácie je fenomén moci, ktorá delí spoločnosť na dve základné časti:

1. vládnúcu sociálnu triedu, t. j. elitu
2. ovládanú triedu, t. j. non-elitu.

Podľa teórií elít je rozdelenie spoločnosti na elitu a non-elitu historickým zákonom každej spoločnosti.

Väčšina teoretikov elít tvrdí, že elita si uchováva svoje dominantné postavenie prostredníctvom kombinácie nátlaku a manipulácie.

Relatívne malý počet príslušníkov elity umožňuje jej členom konať spoločne, vedome a súdržne. Procesy komunikácie v elite sú ľahšie a jej členovia sa dokážu rýchlo zmobilizovať k formulácii politickej línie a k prevzatiu iniciatívy.

Elita má kontraste s „masou“ non-elity výhodu vo svojej organizácii. Non-elita, vzhľadom na podmienky, ak nie je vedená nejakou elitou či “kontra-elitou” je atomizovaná a neschopná konať rýchlo a spontánne.

Elita sa takmer nikdy nevzdáva dobrovoľne svojej dominancie. Rozhoduje o dosadzovaní na vedúce miesta a môže sa pokúsiť zvýhodniť vlastnú rodinu, príbuzných či priateľov. Elitisti tiež často využívajú predovšetkým ideológiu v ospravedlnení elity a jej uchopení a držby moci, i keď stáva sa, že elita v záujme svojho udržania moci použije nátlak.

Napriek obrovskej moci nie sú schopné elity si svoje postavenie vždy a navždy udržať. História je v zmysle teórie elít záznamom striedania sa elít. Pád elity tieto teórie obvykle vysvetľujú zlyhaním politickej obratnosti či politickej vôle. Bežným vysvetlením je, že elita môže byť čím ďalej uzatvorenejšou a nemusí sa jej podariť otvoriť sa novým ideám a asimilovať nových členov. Hodnoty a priority elity tak narážajú na hodnoty a priority spoločnosti ako celku, čo vyvoláva vznik kontra-elity, ktorá schopná mobilizovať masu je a dokáže nájsť v nej oporu pre nahradenie zavedenej elity novou vládnúcou skupinou.

Východiskom teórií elít je poznanie, že ľudia sú biologicky a psychologicky rôznorodí. Táto rôznorodosť má byť základom prirodzenej a večnej spoločenskej nerovnosti a z nej vyplývajúceho hierarchického rozvrstvenia každej spoločnosti.

Elitizmus má dve hlavné odnože:

• klasický elitizmus, ktorý sa snaží dokázať, že demokracia je vždy mýtus
• moderný, racionálny elitizmus poukazujúci na rozdiel medzi reálnymi politickými systémami a ideálom demokratickej spoločnosti. V reálnom živote je založený na predstave "kompetentnosti odborníkov" v rozhodovaní a nekompetentonosti širokých vrstiev spoločnosti. Z tejto predstavy vyplýva aj odoberanie kompetencií a okliešťovanie slobody "radových" členov spoločnosti.

Najvýznamnajšími klasickými predstaviteľmi teórie elít sú C. H. Saint-Simon, F. Nietzsche, K. Marx, G. Mosca, V. Pareto, R. Michels.

Teórii elít sa venovala tiež americká sociológia. Čerpala z empirických výskumov (20. a 30. roky storočia) a bola stimulovaná dobovou ekonomickou situáciou. Veľká hospodárska kríza a jej dôsledky viedli vládu USA k zasahovaniu do hospodárskych otázok i do ďalších oblastí života spoločnosti. Mimoriadny vplyv elity na chod celej spoločnosti vyvolal zvýšený záujem o túto tematiku.

Téma elity sa objavuje napr. u Harolda D. Lasswella, dostal sa k nej pri skúmaní násilia, štátu, ideológie, revolúcie a propagandy. Všetky tieto fenomény sú podľa neho dôsledkom činnosti malej kvalifikovanej skupiny ľudí, ktorí sú schopní učiť nielen iných, ale tiež seba.

Medzi moderných kritikov reálnej demokracie patrí i Charles Wright Mills. V diele nazvanom "Mocenská elita" hodnotí štruktúry USA a poukazuje na vzájomnú prepojenosť vodcovských skupín v krajine. Špičky hospodárskych korporácií, politického vedenia a armády charakterizuje ako "veľkú trojku". Všetky tri systémy prelínajú, kompaktnosť trojuholníka moci chápe Mills ako ohrozenie demokracie v USA. Poukazuje na to, že kombináciou ekonomickej moci, byrokratickej kontroly a prístupu k vrcholovým úrovniam administratívy práve len mocenská elita uskutočňuje závažné historické rozhodnutia na poli obrany a zahraničnej politiky, aj v oblasti stratégií ekonomickej politiky.

Podobne Joseph Alois Schumpeter na elitárstvo poukazuje vo svojej knihe Kapitalizmus, socializmus a demokracia. Výsledkom je "realistický" model demokracie, nejde o priamu demokraciu, o možnosť širokej verejnosti osobne zasahovať do diania, pretože moc rozhodovať získavajú politici-jednotlivci prostredníctvom boja o hlasy ľudí.

Model konkurenčného elitizmu rozpracoval Antony Downs (1957). V jeho ponímaní volebná konkurencia predstavuje tiež trh: voliči vystupujú v roli „spotrebiteľa“, politik v roli "podnikateľa". Jeho "ekonomická teória demokracie" poukazuje na to, že volič môže rozhodovať, ktorá elita vládne, nemôže však zmeniť fakt, že vždy vládne nejaká vybraná skupina ľudí – elita.

Slovo elita získalo vďaka ideologickému pôsobeniu skupín s výsadným postavením oproti pôvodnému poňatiu (vybraní ľudia, ktorí v určitom systéme či subsystéme zaujímajú vedúcu alebo inú významnú úlohu) posunutý význam. Príslušníkom elity sa často nekriticky prisudzujú vyššie kvality už len vďaka príslušnosti k tejto privilegovanej skupine ľudí. Tento pohľad popiera okkrem iného aj Stanfordský väzenský experiment. Dokázal, že elita a non-elita vznikne i v skupine úplne rovnorodých ľudí. Rozvrstvenie na tieto dve skupiny bolo v tomto prípade výhradne dielom náhody a šťastia, pretože rozvrstvenie nastalo prostredníctvom žrebovania. Obe skupiny však už v priebehu niekoľkých hodín vykazovali vlastnosti elity a non-elity

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
• Jodl, M.: Teorie elity a problém elity, Victoria Publishing, Praha 1994
• Blackwellova encyklopedie politického myšlení, Proglas, Brno 1995