Ján Palárik

Pochádzal z Kysúc z učiteľskej rodiny (rodičmi boli Šimon Palárik a jeho manželka Anna, rod. Pastorková) a tak počiatočné klasické i hudobné vzdelanie (otec bol miestnym organistom) dostal od rodičov. Študoval na gymnáziu v Žiline, Kecskeméte, teológiu študoval v Ostrihome, Bratislave a Trnave.

Po vysviacke v Ostrihome 15. januára 1847 pôsobil ako kaplán v Starom Tekove, vo Vindšachte (dnes Štiavnické Bane) (1850 - 1852), v Banskej Štiavnici a v rokoch 1851 – 1862 na nemeckej fare v Budapešti. Pôsobenie v hlavnom meste Uhorska bolo vlastne trestom za jeho „boj proti cirkevnej hierarchii“, ktorým vyjadroval túžbu za vytvorenie samostatnej národnej cirkevnej provincie so slovenským arcibiskupstvom v Nitre alebo v Trnave.

Budapeštianske „väzenie“ mladému Palárikovi umožnilo väčšiu rozhľadenosť v politických i kultúrnych otázkach no zároveň znamenalo odlúčenie od domoviny, po ktorej tak veľmi túžil. Svoje úsilie preto sústredil na návrat domov. Prvým pokusom malo byť obsadenie uvoľnenej fary v Komjaticiach.

Vyšiel až druhý pokus o návrat na Slovensko. Na príhovor grófky Heleny Esterházyovej, rodenej Bezobrazovovej, sa 23. novembra 1862 dostal ako administrátor do Majcichova neďaleko Trnavy (o pol roka, 19. mája 1863, sa stal majcichovským farárom). Toto pôsobisko bolo jeho posledným. Jedným z dôvodov, prečo grófka, príslušníčka rodu, ktorému až do roku 1817 Majcichov patril [3] intervenovala v cirkevných kruhoch, boli Palárikove intelektuálne a jazykové schopnosti (plynule ovládal latinčinu, gréčtinu, maďarčinu, nemčinu, ruštinu, poľštinu a francúzštinu).

Majcichovské pôsobenie znamenalo okrem duchovných povinností (vysluhovanie sviatostí nielen v Majcichove ale aj vo filiálnych obciach Abrahám a Hoste) aj napr. prácu na farskom gazdovstve, ktoré zabezpečovalo obživu kňaza. Zároveň tu začal organizovať verejný a kultúrny život.

Okrem kňazstva významnou bola Palárikova činnosť literárna, publicistická, organizačná a vzdelávacia. Do povedomia sa dostal predovšetkým ako významný autor divadelných hier. Stal sa jedným zo zakladateľov modernej slovenskej drámy a priekopníkom divadla a divadelníctva na Slovensku.

Po prvých dielach - brožúre Ohlas pravdy v záležitosti spisovné reči slovenské (1852) a preklade mravoučných a náboženských poviedok nemeckého autora Christopha von Schmida (1768 - 1854) Spisy pre mládež (1855 - 1856) - svoje prvé významné dielo napísal počas pobytu v Budapešti. Bola ním divadelná hra Inkognito (1858). Hru napísal ešte rok predtým pod názvom Slovenský kosec. V uvedenom roku bola vydaná v almanachu Concordia no už pod súčasným názvom. Tu po prvý raz použil svoj pseudonym Beskydov, ktorý si zvolil podľa názvu pohoria Beskydy, čím poukázal na lásku k rodným Kysuciam (Beskydy zasahujú do oblasti Kysúc). V máji 1859 mala hra premiéru vo vtedajšej Nemeckej Ľupči (dnes Partizánska Ľupča).

O dva roky nato napísal hru Drotár, ktorá mala svoju premiéru ochotníckym súborom v rodnej Rakovej 11. apríla 1860.

Posledným dielom, napísaným v Budapešti, bola veselohra Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch (1862). Premiéra tejto hry bola v septembri toho istého roka v Trnave.

Pamätná tabuľa v predsieni Kostola Všetkých svätých v Majcichove pripomínajúca tunajšie pôsobenie Jána Palárika

Literárne neupadol ani po príchode do Majcichova. Tu v roku 1864 dopísal svoju poslednú divadelnú hru, päťdejstvovú veršovanú historickú drámu inšpirovanú ruskými dejinami, Dimitrij Samozvanec. Rozsahom najobsiahlejšia hra však nedosiahla kvalitu predchádzajúcich diel. Jej premiéry sa autor nedožil - po vyše sto rokoch od Palárikovej smrti ju až v roku 1988 uviedlo Slovenské národné divadlo v Bratislave.

Popri týchto dielach nemožno obísť ani jeho menšie práce náboženského a vzdelávacieho charakteru, ktoré vznikli na fare v Majcichove. Išlo predovšetkým o rôzne učebnice, napr. Katechizmus pre začiatočníkov, Prvá čítanka a mluvnica, Druhá čítanka a mluvnica, Šlabikár slovenský, Tretia mluvnica slovenská či Náuka skladania listov písomností jednacích. Svojimi literárnymi článkami a polemikami prispieval tiež do viacerých novín a časopisov.

Ján Palárik sa do povedomia zapísal aj svojou publicistickou a editorskou činnosťou. Ešte ako kaplán v Štiavnických Baniach začal s vydávaním periodika Cyrill a Method, „prvého Slovenského cirkevného časopisu pre Cirkev a školu“.

Keď sa stal kaplánom v Banskej Štiavnici, okrem pokračovania vydávania Cyrilla a Methoda začal vydávať ďalší časopis Listy pro výchovu, školu a literatúru.

Ďalším periodikom boli Katolícke noviny pre dom a cirkev, vydávané v Budapešti. Spolu s priateľom, kňazom Jozefom Viktorínom vydával beletristický almanach Svornosť (1857), časopis pre literatúru a umenie Sokol (1861) a spolu s ním a ďalšími národovcami známe politické noviny Pešťbudínske vedomosti.

Palárikovo meno sa často uvádza v súvislosti s organizovaním náboženského a kultúrneho života na Slovensku.

Prvý raz sa organizačne prejavil ešte počas „kaplánčenia“ v Starom Tekove, kde založil spolok s veľavravným názvom Spolok striezlivosti (podnetom pre jeho založenie bola existencia spolku s podobným zameraním, ktorý pod názvom Spolok miernosti čili Braterstvo strízlivosti a protipálenkové vznikol v Palárikovom rodisku v roku 1845 a ktorého založenie sám Palárik inicioval[4]).

V roku 1854 spoluorganizoval národnú slávnosť pri odhalení pomníka básnika Jána Hollého na miestnom cintoríne v Dobrej Vode.

Významnou mierou sa zapojil do príprav na založenie Matice slovenskej, stál pri zrode nábožensko-kultúrnej inštitúcie Spolok svätého Vojtecha (na prvom valnom zhromaždení, 14. septembra 1870, bol zvolený do výboru Spolku ako hlavný účtovník) a novej politickej skupiny – Novej školy slovenskej (1868).

Venoval sa aj organizovaniu národného školstva a osvety.

Hrob Jána Palárika na cintoríne v Majcichove

Ján Palárik 7. decembra 1870 v ranných hodinách na následky podlomeného zdravia na majcichovskej fare umrel. Jeho telo s veľkou pompou uložili na miestnom cintoríne a hrob označili jednoduchým železným krížom. Dnes však jeho telesné ostatky odpočívajú na tom istom cintoríne, no na inom mieste. Po polstoročí od úmrtia boli v októbri 1928 exhumované a uloženého do nového, dôstojnejšieho hrobu. 18. novembra 1928 nad hrobom odhalili jednoduchý žulový pomník, ktorý svojmu dobrodincovi dal postaviť kanonik nitrianskej kapituly Juraj Gajdošík.

Pôsobenie veľkého národovca a obľúbeného kňaza v Majcichove pripomína okrem toho niekoľko pamiatok. Predovšetkým je to pamätná izba, zriadená pri príležitosti storočnice Palárikovho úmrtia pôvodne v budove niekdajšieho notárskeho úradu (od roku 2005 je umiestnená v obecnom kultúrnom dome). Na bočnom múre dnešnej fary je od roku 1993 zásluhou Matice Slovenskej osadená pamätná tabuľa pripomínajúca pôsobenie Jána Palárika v obci. Vľavo v záhrade kostola stojí na mramorovom podstavci bronzová busta Jána Palárika, dielo Fraňa Štefunku, rodáka z neďalekých Vlčkoviec.

V rodisku, ako aj mestách a obciach, v ktorých strávil časť svojho života Ján Palárik, si ho pripomínajú sochami a pamätnými doskami; v Palárikovom rodisku sa okrem toho od roku 1968 každoročne uskutočňuje súťažný festival ochotníckych divadelných súborov s názvom Palárikova Raková.

Literárnou ako aj publicistickou činnosťou významne prispel k pozdvihnutiu slovenskej kultúry 19. storočia, ktorá sa stala dôležitým prvkom procesu národného sebauvedomovania Slovákov v období Bachovho absolutizmu.

Vo svojich dielach vyjadruje najmä dve myšlienky: ozajstné vlastenectvo a snahu o rozmach slovenského jazyka, kultúry, no najmä o uvedomenie si a dôležitosť postavenia vlastného národa. Jeho diela tiež verne opisujú dobovú atmosféru, čím sú dôležitým prínosom pre pochopenie doby, v ktorej žil. Druhým, nemenej významným aspektom Palárikovej tvorby je pranierovanie spoločenských nešvárov (alkoholizmus, povýšenectvo, odrodilstvo).

• 1852 – Ohlas pravdy v záležitosti spisovné reči slovenské, brožúra
• 1855 - 1856 – Spisy pre mládež, preklad z nemeckého diela Ch. Schmida
• 1858 – Concordia, almanach vydaný v spolupráci s J. Viktorinom
• 1858 – Inkognito, veselohra
• 1860 – Drotár, veselohra
• 1860 – Dôležitosť dramatickej národnej literatúry, stať
• 1862 – Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch, veselohra
• 1862 - O slovanskej vzájomnosti, úvaha uverejnená v časopise Sokol (1862) a v almanachu Lipa (1864)
• 1871 – Dimitrij Samozvanec, tragédia (vydaná posmrtne)

• kol. autorov, Slovensko - Kultúra I. časť, Obzor, Bratislava, 1979
• kol. autorov, Encyklopédia Slovenska IV. zväzok, Veda, Bratislava, 1980
• Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Majcichove a kňaz Ján Palárik Dostupné online
• Kronika obce Raková Dostupné online

• Sobrané dramatické spisy Jána Palárika (Beskydova), 1. sväzok - dostupné v Digitálnej knižnici UKB
• Sobrané dramatické spisy Jána Palárika (Beskydova), 2. sväzok - dostupné v Digitálnej knižnici UKB
• Palárik ako zodp. redaktor novín Cyrill a Method
• Palárik ako zodp. redaktor novín Katolícke nowiny : Pre obecní lud

• Kompletné dielo Jána Palárika dostupné na stiahnutie