Symbolizmus

Básnické a umelecké hnutie vzniklo vo Francúzsku v 80-tych rokoch 19. storočia. Ako o básnickom smere píše prvýkrát o symbolizme Jean Moréas, ktorý je spolu s Gustavom Kahnom, zakladateľom revue Symbolisme a autorom Manifestu symbolizmu.

Už na začiatku 90-tych rokov 19. storočia začína symbolizmus ustupovať, keď sám Moréas uverejnil vo Figare manifest novej románskej školy, kde žiada návrat k zrozumiteľnosti a k tradíciám renesančnej a klasicistickej jasnosti.

Po smrti Stéphana Mallarméa sa epocha symbolizmu považuje za uzavretú a jej oživenie sa považuje buď za úsilie „druhej symbolistickej generácie“ alebo za „neosymbolizmus“.

Mnohí kritici vidia veľmi malý rozdiel medzi symbolizmom a dekadenciou, takže rovnaké diela a rovnakí autori bývajú často zaraďovaní do iného smeru.

Symbolizmus sa sociologicky charakterizuje ako výraz krízy európskej duchovnej kultúry a umenia, najmä po porážke Parížskej komúny (1871). Symbolizmus sa spočiatku vôbec nedotýka spoločenských problémov, takisto v otázkach náboženstva nie je jednotný. Verlainove diela sú miestami až silne religiózne, Mallarmého poézia je zasa voči náboženstvu indiferentná, niektoré diela sú úplne ateistické.

Básnici používali metaforu, alegóriu, inotaj a kládli dôraz na eufóniu verša.

Symbolisti sú v opozícii k pozitivizmu, naturalizmu i parnasizmu. Snažia sa preniknúť až k samotnej podstate bytia. Podľa Mallarméa má básnik skutočnosť vyvolávať, sugerovať a nie pomenúvať, pretože „pomenovať predmet znamená potlačiť tri štvrtiny zážitku, ktorý máme z rozkoše hádania tajomného“.

Takisto sa symbolizmus líši od impresionizmu. Zatiaľ čo tu pozorujeme cit a nežné zaobchádzanie so slovom, symbolisti sa snažia zo slova urobiť magický kryštál, v ktorom je zoskupených čo najviac významov vrhajúcich na seba vzájomne oslnivé svetlá, zmysel vyplýva práve z tohoto zrkadlenia.

Symbolizmus má okrem iného aj zásluhu v zblížení poézie s hudbou. Melódia mala podporiť celkový dojem z veršov. Symbolistická poézia bola preto často sprevádzaná rôznymi skladbami, veľmi často od skladateľa Richarda Wagnera. Odtiaľ záujem básnikov o slovo ako o hudobný element a nakoniec aj prozodická revolúcia – nástup voľného verša.

Na poetiku symbolizmu mali vplyv najmä Baudelairove Súvislosti (fr. Correspondences) a Rimbaudove Samohlásky.

V próze a dráme sa so symbolizmom takmer nestretávame, mal byť vpádom poézie na javisko, ostal však často len dialogizovanou lyrikou. Bol najmä reakciou na naturalizmus, ktorá prinášala maximálnu štylizáciu, ale aj nezáživnú abstraktnosť.

Vo výtvarnom umení symbolizmus do určitej miery splýva v secesii s impresionizmom a dekorativizmom a využíva mýty, rozprávky a poéziu.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Symbolizmus