Uhorský snem

Uhorský snem (iné názvy: krajinský snem, krajinské zhromaždenie, staršie ľudovo Rákoš) bolo najvyššie zhromaždenie privilegovaných stavov a vrstiev Uhorska (zhruba od roku 1860 ho možno označiť ako parlament) v rokoch 1298 až 1918.

Zasadanie uhorského snemu v roku 1830

Vznikol priamo z generálnych kongregácií, čiže celokrajinských zhromaždení šľachty, ktoré sa zvolávali od 12. storočia. Za Anjouovcov sa snemy nezvolávali okrem roku 1351, kedy Ľudovít I. požiadal šľachtu o súhlas s vyberaním dane. Riadnu činnosť snemu obnovil až Žigmund Luxemburský. V 15. storočí snem získal početné kompetencie (schvaľovanie daní, voľba kráľa, palatína, sudcov a podobne, upravovanie poddanských povinností atď.) a zaužívalo sa, že každú právnu normu kráľa musel odsúhlasiť aj snem. Pred rokom 1536 snem zasadal najčastejšie v Stoličnom Belehrade alebo na Rákošskom poli pri Pešti. Po obsadení dnešného Maďarska Turkami sa zasadania konali v rokoch 1536 až 1848 takmer vždy v Bratislave.

Roku 1608 bol snem rozdelený na dve komory (tabule):

• Hornú pre prelátov a svetských veľmožov; na čele stál palatín
• Dolnú pre ostatnú šľachtu a feudálnych vlastníkov, pričom bola tvorená po 2 poslancoch z každej stolice, slobodného kráľovského mesta a kapituly, a po 1 poslancovi z každého prepošstva a opátsva; na čele stál kráľov osobník (personál)

V roku 1849 Habsburgovci snem zrušili. V roku 1860 Októbrový diplom zriadil nový krajinský snem, ale o rok neskôr ho panovník rozpustil. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní bol zriadený dvojkomorový snem (v Budapešti) rozdelený na dve komory (snemovne):

• Hornú pre dedičných členov (šľachta, arcibiskupi a biskupi; v roku 1885 zreformovaná)
• Dolnú pre volených poslancov (právo voliť malo len 6,7 % obyvateľstva, od roku 1874 len 5,9 %)

Hoci Nemaďari tvorli vyše 50% obyvateľstva Uhorska, v Dolnej komore snemu boli zastúpení ani nie 10 percentami. Slováci po viacerých voľbách nemali vôbec žiadneho zástupcu.

Uhorský snem zanikol koncom októbra 1918 v súvislosti so zánikom Rakúsko-Uhorska.