Ján Hollý (spisovateľ)

Rodičia Jána Hollého boli chudobní manželia-roľníci Vavrinec (Laurentius Holi, 1755 – 1830) a Alžbeta, rod. Blečáková (Elisabeth Blecsak, Blecsacska, 1757 – 1814), obaja z Borského Mikuláša. Pár sa zosobášil v roku 1775. Ján bol tretím dieťaťom po Matúšovi (1777 – 1845) a skoro zosnulej Maríne (1780 – 1783). Po ňom sa roku 1788 narodil ešte Jozef.

Ján Hollý začal chodiť na základnú školu v Borskom Mikuláši. Potom vychodil druhú a tretiu triedu gramatickej školy v Skalici (1797 – 1799) a nakoniec navštevoval v Bratislave dva roky trvajúce humanitné triedy (1799 – 1802).

V Trnave absolvoval najprv filozofické štúdiá v rokoch 1802 – 1804, následne teológiu v rokoch 1804 – 1808 v mariánskom seminári. Tu bol pod vplyvom literárne a publikačne činných vzdelancov, čo mu okrem znalostí a vytríbenia literárneho talentu prinieslo aj posilnenie národného povedomia. Z nich najväčšiu stopu na ňom zanechal profesor filozofie a teológie Jur Palkovič (nar. 1763), ktorý sa neskôr stal jeho mecénom.

V čase svojich štúdií sa Hollý už venoval aj tvorbe (a aj anonymnej publikácii) básní. Spočiatku ich písal po latinsky, k rozhodnutiu používať (bernolákovskú) slovenčinu dospel niekedy medzi rokmi 1805 – 1807. (V roku 1805 sa dostal v otázke výberu jazyka do polemiky s Jurajom Fándlym. O tom, či sa s ním stretol osobne, sú však pochybnosti.) Zaoberal sa aj teoretickými otázkami poézie. Jeho programovou básňou k tvorbe s rodným jazykom je Podzbudzání Nemnislava.

V roku 1808 bol vysvätený za kňaza a zakrátko sa stal kaplánom v Pobedime. Pri pravidelných prechádzkach po okolitých hájoch, poliach a lúkach sa snažil nachádzať inšpiráciu pre svoje lyrické básne. Jeho „selanky“ z tohto obdobia sa však nezachovali. Zároveň prekladal Vergília. Pri vykonávaní svojich povinností bol taký horlivý, že až zanedbával svoje zdravie. (Viackrát sa stalo že, po tom, čo vyviedol neposlušného koňa z veľkej vody, slúžil omšu vo vedľajšej filiálke v tých istých šatách a prezliekol sa až, keď sa vrátil domov. To mu, samozrejme, prinieslo prechladnutie.)

V roku 1812 nastúpil Ján Hollý opäť ako kaplán do Hlohovca. Z tohto jeho dvojročného pôsobenia máme málo správ. V auguste 1813 bol svedkom veľkej povodne Váhu, no inak žil zrejme pokojným rytmom života.

Od 13. februára 1814 bol Hollý farárom v Maduniciach. Tu mu učarovala okolitá príroda a z nej zvlášť háj Mlieč (Mlíč), kde zvykol sedávať pod rozkošateným dubom. To bolo preňho to pravé tvorivé prostredie. V roku 1820 vyšla Hollému báseň na počesť Alexandra Rudnaya.

V roku 1824 boli s Palkovičovou pomocou vydané Rozlišné básne (preklady antických básnikov). Vyšiel tiež Hollého preklad Vergíliovej Eneidy. Práve pri horlivom prekladaní tohto eposu skrsla v Hollého hlave myšlienka na vytvorenie čohosi podobného na slovenský spôsob. Dej sa rozhodol vsadiť do obdobia Veľkej Moravy. Hollý pod vplyvom Juraja Papánka a Juraja Fándlyho považoval slovenský národ za jadro Svätoplukovej ríše a Slovákov za priamych dedičov Veľkej Moravy. Básnik, túžiaci kriesiť národné povedomie Slovákov pomocou heroických veršov, sa pustil do svojho veľdiela Svatopluk v roku 1827 a v roku 1830 bol už so všetkými dvanástimi spevmi hotový. Po korekciách, ktorým sa venoval v priebehu roku 1831, poslal Hollý na Veľkú noc rukopis do Trnavy kníhtlačiarovi Jelínkovi. Svatopluk vyšiel opäť nákladom Jura Palkoviča roku 1833.

Pritom Hollému v roku 1829 vyhorela fara a okrem toho mu vyťali milovaný háj. Roku 1831 sa zúreniu cholery vyhol. Pri všetkých strastiach hľadal básnik útechu a nádej vo svojej tvorbe.

Svatopluk vyvolal búrlivú, nadšenú odozvu, najmä zo strany mladej generácie. Na literárnych stretnutiach sa recitovali spevy zo Svatopluka hneď vedľa Mickiewicza a Kollára. Energia, vyžarujúca z epopeje, záujem o ňu len rokmi zintenzívňovala.

V roku 1835 umrel Hollého veľký podporovateľ Jur Palkovič. Hlavným spolupracovníkom „slovenského Homéra“ sa odvtedy stal Martin Hamuljak. Hamuljak a Hollý sa poznali už v roku 1828 a zblížili sa v roku 1834 v súvislosti so založením Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej v Budíne. Hamuljak bol hlavným hýbateľom spolku.

Po vydaní Svatopluka pracoval Hollý na novom epose, tentokrát o pôsobení sv. Cyrila a Metoda na Veľkej Morave. Hollý dokončil dielo v septembri 1834 a v roku 1835 vyšla Cirillo-Metodiada „v šesťi spevoch“ v Budíne na Hamuljakov náklad. Hollý sa už v tom čase venoval skladaniu selaniek a poslednému eposu Sláv. Tieto diela si našli v rokoch 1835, 1836 a 1839 miesto na stránkach almanachu Zora. Hollý však nepísal len eposy a selanky; tvoril aj ódy v ktorých vzdával hold nielen historickým osobnostiam, ale i svojim priateľom a podporovateľom.

V tom čase bol Hollý už skutočnou legendou. Nastupujúci hlavný prúd slovenského národného obrodenia, štúrovci, podnikali k bardovi návštevy a z nich potom čerpali oduševnenie k svojej tvorivej práci. Tieto madunické „púte“ nekonali len oni – k slovenskému básnikovi Hollému sa unúvali merať cestu aj nemecký maliar a spisovateľ Friedrich Kaiser, aj ruský slavista Izmail Ivanovič Sreznevskij a iné zahraničné osobnosti.

V roku 1843, keď už slabozraký a s popáleninami (v dôsledku požiaru na madunickej fare v máji toho roku, kedy zároveň prišiel o celý majetok) býval na odpočinku na Dobrej Vode u svojho priateľa z mladosti, dekana Martina Lackoviča, sa odohrala azda najpamätnejšia návšteva. Mladoslováci Štúr, Hurban a Hodža, zamestnaní myšlienkami na nový spisovný jazyk, poprosili o názor katolíckeho básnika, ktorého tak obdivovali a na ktorého roku 1839 zložili oslavnú báseň. Jozef Miloslav Hurban o návšteve píše: „On nielenže nič nemal proti čistej slovenčine, ale práve vyhováral sa, že za jeho časov nebolo možnosti na Slovensku inou slovenčinou knihy písať ako tou, v ktorej už nebohý priateľ jeho Bernolák bol gramatiku spísal. ´Aj, ´ povedal, ´moje metrum dalo sa výborne v tejto reči užiť. Už tie národné piesne najkrajšie znejú v tej hornoslovenskej reči.´ To bol náhľad Hollého, s ktorým, rozumie sa, my úplne súhlasili. Hollý nám dal požehnanie svoje k dielam vtedy umieneným.“ Hollý sám však ostal pri bernolákovčine do smrti.

• 1824 – Rozličné básne hrdinské, elegické a lirické, táto zbierka obsahovala preklady Vergília, Theokrita, Homéra, Ovídia, Tyrtaia a Horácia
• 1828 – Vergíliova Eneida

• 1833 – Svätopluk, víťazná báseň v dvanástich spevoch; dôležité dielo pre formovanie národného uvedomenia
• 1835 – Cyrillo-Methodiada (vydaný za pomoci Martina Hamuljaka)
• 1839 – Sláv

• 1835, 1836, 1840 – Selanki
• 1836 a 1840 – Žalospevi

• 1842 a 1846 – Katolíckí spevňík

• 1841 / 1842 – Básne
• 1950 – Dielo (10 zv.)
• 1965 – Selanky (do stredoslovenčiny prebásnil Ján Kostra)
• 1967 – Korešpondencia Jána Hollého

• 
  Pamätná izba Jána Hollého
• 
  Pamätná izba Jána Hollého

Záujemcovia o návštevu Pamätnej izby Jána Hollého sa môžu nahlásiť na Obecnom úrade Dobrá Voda.