Habsburgovci

Prvopočiatky rodu sú zahalené tajomstvom. Starí genealógovia mu dávali biblický pôvod, neskôr rímsky, iní ho spájali s franským kráľovským rodom Merovejovcov. Až v 18. storočí nastal seriózny výskum dejín rodu. František Jakub Hergott začal rod odvodzovať od alamanského vojvodu Eticha, ktorý žil v 7. storočí a pokladal ho za prapredka nielen habsburského, ale i lotrinského rodu. Naproti tomu Fridolin Kopp dokazoval, že s určitosťou možno považovať za prapredka rodu istého Guntrama Bohatého. Podľa neho je isté, že predkovia rodu boli alamanského pôvodu a mali panstvá v Alsasku, Švábsku a severnom Švajčiarsku (najmä v Aargavsku a Thurgavsku). Jeho úvahy potvrdzovali i tzv. Acta Murensia, zbierky spisov kláštora Muri z polovice 12. storočia (objavených v r. 1618), v ktorých tamojší mnísi zapísali genealógiu zakladateľov habsburského rodového kláštora.

Dnešný vzhľad hradu Habsburg

Na základe tohto prameňa možno habsburský rod odvodzovať od spomenutého Guntrama († 26. marec 973). Syn Guntrama Lanzelin (Kanzelin), aargavský gróf (* asi 950 - † 991) mal štyroch synov. Syn Lanzelina, a Guntramov vnuk, klettgavský gróf Radbot (* 985 - † 1045) založil v r. 1020 kláštor Muri a jeho brat Rudolf založil kláštor Ottmarsheim v Hornom Alsasku. Tretí z tejto zakladateľskej generácie Werner, štrasburský biskup († 28. október 1028), ich brat, založil na sútoku riek Aare a Reuss (v kantóne Aargau) hradisko Habichtsburg alebo Habsburg (Jastrabí hrad), po ktorom sa potom rod pomenoval.

Radebotov vnuk Otto II. († 8. november 1111) ako prvý člen rodu začal používať prídomok gróf z Habsburgu (comes de Haubichburch). Jeho syn Werner II. († 19. august 1167) bol landgrófom v Hornom Alsasku, a tento titul prešiel na jeho syna Albrechta III. zv. Bohatý († 25. november 1199). Tomu sa v r. 1172 podarilo získať do vlastníctva majetky (v Sempachu a i.) po vymretom rode Lenzburgovcov.

Rod ďalej pokračoval Albrechtovým synom Rudolfom II., zv. Starý († 10. apríl 1232), a vnukmi Albrechtom IV. zv. Múdry († 13. december 1239) a Rudolfom III. († 1249). Dvaja posledne menovaní si rozdelili zdedené majetky tak, že starší Albrecht dostal panstvá v Alsasku i v Aargavsku, mladší Rudolf, zakladateľ mladšej habsburskolaufenburskej vetvy, panstvá klettgavské a panstvo Laufenburk, Rheinfelden i niektoré ďalšie v Breisgavsku.

Do majetku rodu sa ženbou Albrechta IV. s Heilvigou dostali i majetky bohatého rodu Kyburgovcov. Albrecht sa ako križiak zúčastnil piatej križiackej výpravy do Palestíny (v r. 1228 – 1229), na ktorej zahynul. Jeho nástupcom a hlavou rodu sa stal jeho syn Rudolf IV., ktorý sa 29. septembra 1273 (ako Rudolf I.) stal rímskonemeckým kráľom a po bitke na Moravskom poli v roku 1278) s českým kráľom Přemyslom Otakarom II. získal do rodovej držby rakúske krajiny. Dejiny ho poznajú ako prvého významného predstaviteľa rodu.

Rudolf ako kráľ svojou sobášnou politikou veľmi prispel k rozšíreniu habsburských rodových dŕžav. Vydajom svojich dcér uzavrel príbuzenské vzťahy s poprednými kráľovstvami – českým (Guta), uhorským (Klementína), s vojvodstvami bavorským (Matilda a Katarína) a saským (Anežka) i s brandenburským markgrófskym rodom (Hedviga). Rudolfov syn Albrecht I. bol jeho nástupom v kráľovskej hodnosti. Druhý syn Hartman než stačil prevziať vládu v Burgundsku, sa utopil († 21. decembra 1281). Tretí syn Rudolf (II.) († 10. máj 1290) sa zo začiatku delil so svojím starším bratom Albrechtom o cisárske krajiny, ale r. 1283 sa ich v bratov prospech vzdal. Za manželku mal dcéru českého kráľa Přemysla Otakara II. Anežku. Jeho syn Ján Parricida († 13. december 1313) sa preslávil ako vrah svojho strýka, cisára Albrechta I.

Albrecht I. svojím sobášom s Alžbetou (* 1262/1263 - † 1313), dcérou Meinharda II.Tirolského získal do dedičského užívania korutánske vojvodstvo. Z jeho početného potomstva sa významnejšie prejavili Rudolf III., ktorý sa v roku 1306 stal českým kráľom (ako Rudolf I.), Fridrich, ktorý sa pod menom Fridrich III. stal 19. októbra 1314 rímskym kráľom, Leopold (* 4. august 1290, † 28. február 1326), Albrecht II. zv. Múdry, Henrich (* 1299, † 3. február 1327) a Otto (* 23. júl 1301, † 26. február 1339), ktorý sa druhý raz oženil s dcérou českého kráľa Jána Luxemburského Annou (* 1319 - † 1338). Albrechtova dcéra Anežka (* 1281 - † 1364) sa vydala sa uhorského kráľa Ondreja III., Alžbeta (* 1285 - † 1352) sa stala manželkou Fridricha IV. Lotrinského († 1329), Guta († 1329) Ľudovíta Oettingenského († 1346).

Albrechtovou smrťou nastali spory a snahy o delenie majetku. Až Albrecht II. Múdry po smrti svojich bratov i synovcov, pochádzajúcich z manželstva jeho brata Otta, Henricha II. a Leopolda II., spojil a rodovým zákonom (25. november 1355) stanovil nedeliteľnosť rodových dŕžav.

Habsburský páv predstavujúci rodokmeň dynastie, 1555, Augsburg

Jeho nástupcom ako hlavy rodu sa stal syn Rudolf IV. On prvý prijal titul rakúskeho arcivojvodu, ktorý cisár Fridrich III. v roku 1453 potvrdil. Týmto titulom sa od tohto času označujú všetci príslušníci habsburského rodu.
Po jeho smrti (17. júla 1365) sa jeho bratia Albrecht III. a Leopold III. spoločne ujali vlády, ale v roku 1379 si tzv. neubergskou zmluvou v rozpore s otcovým želaním rozdelili krajiny tak, že Albrechtovi pripadli vlastné rakúske krajiny a Leopold získal Štajersko, Korutánsko, Kransko, Tirolsko a Terst. Súčasne sa rod rozdelil na Albrechtovu a Leopoldovu vetvu.

Po Albrechtovi prevzal vládu nad rodom jeho syn Albrecht IV. († 14. september 1404) a po ňom vnuk Albrecht V., neskorší rímskonemecký kráľ (ako Albrecht II.). Sobášom s jedinou dcérou cisára a českého a uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského Alžbetou získal pre svoj rod svätoštefanskú korunu. Smrťou jeho syna Ladislava V. (zv. Pohrobok) 23. novembra 1457 vymrela po meči Albrechtova vetva rodu. Albrechtova dcéra Alžbeta sa vydala za poľského kráľa Kazimíra IV. Jagelovského a priviedla na svet budúceho českého a uhorského kráľa Vladislava II. Jagelovského.
Leopoldova vetva pokračovala synmi Leopolda (III.) Viliamom (* 1370 - † 15. júl 1406), Leopoldom IV. (* 1371, † 3. jún 1411), Ernestom I. (* 1377, † 10. jún 1424), zv. Železný a Fridrichom IV.), zv. S prázdnym mešcom († 24. jún 1439). Ernest mal deväť detí, z ktorých najvýznamnejší boli Fridrich V., neskorší rímsky kráľ a rímskonemecký cisár, a Albrecht († 2. december 1463).

Za vlády Fridrichovho syna Maximiliána I. nastal nový veľký rozmach rodových dŕžav. Sobášom s Máriou Burgundskou pripravil svojmu rodu bohaté burgundské dedičstvo. Úspešnou sobášnou politikou (riadiacou sa heslom Austria felix, nube!) sa počas 14. storočia Habsburgovci dostali medzi najvýznamnejšie nemecké i európske rody.

V kontexte európskych dejín významnejšie ako otcov sobáš bolo manželstvo Maximiliánovho syna Filipa s infantkou Johannou Kastílskou a Aragónskou, dcérou Ferdinanda II. Aragónskeho a Izabely I. Kastílskej v roku 1496. Tým sa rod dostal na španielsky trón a otvorila sa mu cesta k ovládnutiu podstatnej časti európskeho kontinentu.

Po Filipovej smrti sa rod jeho synmi Karolom V. a Ferdinandom I. rozdelil v roku 1521 na dve veľké vetvy – staršiu španielsku a mladšiu rakúsku. Španielska vetva, ktorá okrem Európy panovala i nad veľkou časťou Talianska, Belgicka, Nizozemska a rozsiahlymi zámorskými územiami pokračovala po Karolovi V. jeho synom Filipom II. a vnukom Filipom III. Vetva napokon v roku 1700 synom Filipa IV. Karolom II. vymrela po meči.

Výdajom Filipovej dcéry Márie Terézie za kráľa Ľudovíta XIV. sa Habsburgovci stali príbuznými francúzskeho panovníckeho rodu Bourbonovcov, ktorý panoval nielen vo Francúzsku, ale i nad časťou Španielska, v Neapolsku a Parme.

Rakúska vetva založená Ferdinandom I. výhodným sobášom Ferdinanda s Annou Jagelovskou, dcérou uhorského kráľa Vladislava II. získala uhorskú kráľovskú korunu, ku ktorej v roku 1531 pribudla i koruna rímskeho kráľa a v roku 1558 i rímskonemeckého cisára čím bola hegemónia rodu dovŕšená.

Ferdinandov syn Maximilián sa stal pokračovateľom rodu a otcovým nástupcom v ríši i na českom a uhorskom tróne. Jeho bratmi boli Ferdinand, správca vedľajších rakúskych krajín (Tirolsko) a Karol, ktorý ako zakladateľ štajerskej vetvy rodu vládol nad Štajerskom, Korutánskom, Kranskom a Goricou. Ferdinandovi potomkovia boli kvôli jeho nerovnému sobášu vylúčení z nástupníctva. Najstarší Maximiliánov syn Rudolf sa stal jeho nástupcom v rode i na trónoch. Keďže zomrel bezdetný a ani manželstvo jeho brata Mateja neprinieslo legitímneho dediča a následníka (rovnako bez mužských potomkov ostalo i manželstvo jeho brata Albrechta VII. a ďalší brat Maximilián III. sa vzdal následníctva) stal sa nástupcom na uvoľnených trónoch syn Karola Štajerského Ferdinand, v osobe ktorého sa opäť spojili rakúske krajiny s cisárskou korunou.
Jeho mladší brat Leopold († 1632) založil tirolskú vetvu, ktorá však vymrela už jeho synmi Ferdinandom Karolom († 1662) a Žigmundom Františkom († 1665). Zo synov Ferdinanda II., Ferdinanda, sa iba traja dožili dospelosti. Najstarší z nich Ferdinand však zomrel skôr ako jeho otec a tak sa následníkom stal jeho mladší brat Leopold pôvodne sa pripravujúci na duchovnú dráhu.

Leopoldovými synmi Jozefom a Karolom (obaja zomreli bez mužských potomkov) habsburský rod po meči vymrel. Jeho pokračovateľom v osobe Karolovej dcéry Márie Terézie sobášom s lotrinským vojvodom Františkom Štefanom I. rod pokračoval ako habsbursko-lotrinský. Pragmatickou sankciou Karola VI. bol Márii Terézii priznaný nárok na rakúske dedičstvo. František Štefan sám pochádzal z rodu úzko spríbuzneného s Habsburgovcami. Jeho stará mama, Eleonóra Mária, manželka vojvodu Karola V. Lotrinského bola dcérou cisára Ferdinanda III.

Z habsburského (habsbursko-lotrinského) rodu pochádzalo:

• 18 rímskonemeckých cisárov
• 4 rakúski cisári
• 19 českých kráľov
• 18 uhorských kráľov
• 7 španielskych kráľov
• 3 portugalskí králi
• 1 mexický cisár
• 10 veľmajstrov Rádu nemeckých rytierov
• množstvo cirkevných a svetských predstaviteľov

Mapa Európy, na ktorej sú vyznačené územia pod nadvládou Habsburgovcov (stav v r. 1547)

• Banát 1718 – 1918
• Bosna a Hercegovina 1908 – 1918
• Bukovina 1775 – 1918
• Čechy a Morava 1306 – 1307, 1438 – 1439, 1453 – 1457, 1526 – 1918
• Dalmácia 1797, 1815 – 1866
• Gorica a Gradiska 1500 – 1918
• Innská štvrť 1779 – 1819
• Južné Nizozemsko 1477 – 1700, 1714 – 1797
• Korutánsko a Kransko 1335 – 1918
• Lombardsko 1714, 1815 – 1859
• Lužica 1438 – 1439, 1453 – 1457, 1526 – 1635
• Valašsko 1718 – 1739
• Modena 1815 – 1860
• Neapolsko 1516 – 1700, 1714 – 1735
• Nemecko 1273 – 1291, 1298 – 1308, 1438 – 1740, 1745 – 1806
• Parma 1735 – 1748, 1815 – 1847
• Portugalsko 1580 – 1640
• Predné Rakúsko 1379 – 1805
• Rakúsko a Štajersko 1276 – 1918
• Salzburg 1805 – 1918
• Sardínia 1516 – 1700, 1714 – 1720
• Sedmohradsko 1699 – 1918
• Severné Nizozemsko 1477 – 1581
• Severné Srbsko 1718 – 1739
• Sicília 1516 – 1700, 1720 – 1735
• Sliezsko a Kladsko 1438 – 1439, 1453 – 1457, 1526 – 1742
• Španielsko 1516 – 1700
• Švajčiarske územia 1273 – 1460
• Terst 1382 – 1918
• Toskánsko 1737 – 1807, 1815 – 1860
• Tridensko 1803 – 1918
• Tirolsko 1363 – 1918
• Uhorsko 1438 – 1439, 1453 – 1457, 1526 – 1918
• Voralbersko 1805 – 1918
• Východná Halič 1772 – 1918
• Würtembersko 1520 – 1534
• Západná Halič 1795 – 1809

• 1379: rozdelenie na Albrechtovu vetvu (vymrela r. 1457 Ladislavom Pohrobkom) a Leopoldovu vetvu
• 1521: rozdelenie Leopoldovej vetvy na španielsku vetvu (Karol V. a potomkovia, vymrela v r.1700) a rakúsku vetvu (Ferdinand I. a potomkovia)
• 1740: rakúska vetva i celý rod smrťou Karola VI. vymreli. Sobášom jeho dcéry Márie Terézie a Františka Štefana I. Lotrinského pokračoval rod ako habsbursko-lotrinský.

• DEMMERLE, Eva: Habsburkové : Dějiny jedné dynastie. Praha : Slovart, 2012. 259 s. ISBN 978-80-7391-666-4
• DICKINGER, Christian: Habsburkové bez iluzí : Jací byly doopravdy? Praha : Brána, 2002. 167 s. ISBN 80-7243-136-6
• HAMMAN, Brigitte: Habsburkové : Živopisná encyklopedie. Praha : Brána – Knižní klub, 1996. 403 s. ISBN 80-7176-415-9 (Knižní klub), ISBN 80-85946-19-X (Brána)
• KINDERMANN, Dieter: Habsburkové bez říše : Historie rodiny od roku 1918. Praha : Ikar, 2013. 300 s. ISBN 978-80-249-2076-4
• MAGRIS, Claudio: Habsburský mýtus v moderní rakouské literatuře. Brno – Praha : Barrister & Principal – Triáda, 2001. 332 s. ISBN 80-85947-80-3 (Barrister & Principal), ISBN 80-86138-40-2 (Triáda)
• POHL, Walter – VOCELKA, Karl: Habsburkové : Historie jednoho evropského rodu. Praha : Grafoprint – Neubert, 1996. 512 s. ISBN 80-85785-44-7
• SKED, Alan: Úpadek a pád habsburské říše. Praha : Panevropa 1995. 372 s. ISBN 80-85846-01-2
• VOCELKA, Karl – HELLER, Lynne: Život Habsburků : Kultura a mentalita jednoho rodu. Plzeň : Plejáda, 2012. 337 s. ISBN 978-80-87374-94-8
• VOCELKA, Karl – HELLER, Lynne: Soukromý svět Habsburků : Život a všední dny jednoho rodu. Plzeň : Plejáda, 2011. 340 s. ISBN 978-80-87374-29-0