Dolný Kubín

Mesto leží na Dolnej Orave, v údolí rovnomennej rieky, v južnej časti Oravskej vrchoviny. Na západ od mesta sa vypínajú končiare Oravskej Magury a Malej Fatry, na juhovýchode Šípskej Fatry a Chočských vrchov. Mesto je vzdialené 17 km severne od Ružomberka, 42 km severovýchodne od Martina a 31 km juhozápadne od Tvrdošína.

Mesto (podľa štatútu mesta) pozostáva z 10 mestských častí:

• Dolný Kubín
• Mokraď
• Kňažia
• Záskalie
• Beňova Lehota
• Malý Bysterec
• Veľký Bysterec
• Medzihradné
• Srňacie
• Banisko
• Brezovec

Mesto zahŕňa aj osadu Jelšava.

Za najstaršie sa považuje osídlenie ľudom lužickej kultúry v strednej a mladšej bronzovej dobe z 9. – 7. storočia pred Kr. Hmotná kultúra halštatského ľudu oravského typu zo 7. – 4.stor. pred Kr. je v Dolnom Kubíne zastúpená nálezmi na ulici Medzihradskej. Dokazujú roľnícko-pastiersku osadu. Z obdobia prelomu letopočtu do 4. storočia sa na Medzihradskej ulici našli zlomky rímskej keramiky. Laténska kultúra je zastúpená aj na Trninách, Ostrej a Tupej skale. Obydlia tvorili štyri rady chát striedané priechodmi, prvotnými ulicami. Obyvatelia sa zaoberali chovom dobytka a pestovaním prosa, hrachu a bôbu.

V predveľkomoravskom období boli na Trninách a Ostrej skale opevnené hradiská. Tadiaľto viedla významná obchodná cesta spájajúca Jadran s Baltom. Dokladom je nález keltských mincí, kupeckých potrieb i tovarov na Trninách. V stredoveku obchodnú cestu cez Komjatnú, Dolný Kubín, Tvrdošín, Oravskú Polhoru do Żywieca a Wieliczky nazývali soľná, lebo sa využívala na dovoz soli a iných tovarov.

Prvá písomná zmienka o Kubíne je zo dňa 6. januára 1314 v listine magistra Donča pre liptovských zemanov. V roku 1325 magister Donč daroval revúckym zemanom majetok Vyšný Kubín. Začali dejiny rodov Kubínyovcov a Meškovcov, ktorých potomkovia žijú na Orave dodnes. Po rozdelení Kubína sa Dolný Kubín vyvíjal ako poddanská osada patriaca Oravskému hradu. Bol kráľovským majetkom.

V 14. storočí boli založené obce, ktoré v súčasnosti tvoria prímestské časti Dolného Kubína: Záskalie, Veľký Bysterec, Malý Bysterec, Beňova Lehota, Medzihradné, Srňacie, Mokraď a Kňažia. Veľký Bysterec bol mestečkom o 220 rokov skôr ako Dolný Kubín. V ďalšom období nerozvíjal mestské práva a výsady, klesol na úroveň ostatných poddanských dedín, lebo v roku 1599 sa spomína ako dedina. Malý Bysterec sa od roku 1355 vyvíjal ako zemianska osada. V roku 1380 sa pre tieto obce stal Dolný Kubín duchovným strediskom. Založili tu rímskokatolícku farnosť, postavili kostol a zasvätili ho svätej Kataríne Alexandrijskej. Navštevovali ho ľudia z dedín od Veličnej po Oravský Podzámok.

Dolný Kubín sa od počiatku vyvíjal ako remeselnícko-roľnícka osada. Rozvoj remesiel a trhov umožnila vynikajúca poloha na obchodnej ceste, ktorá spájala slovenské banské mestá s poľskými trhovými strediskami. Najdlhšie živilo Dolnokubínčanov kamenárske remeslo. Na začiatku 14. storočia sa spomína baňa na kameň pre výrobu mlecích prostriedkov, žarnovov. Dolnokubínski čižmári, krajčíri, kolári, kožušníci, kováči, korytári, mlynári, mäsiari, pekári, kuchári, tesári, stolári a ďalší slúžili hradným pánom a neraz boli odmenení povýšením do stavu slobodníkov.

Reformáciu na Oravu priniesli Turzovci. V roku 1558 sa stali majiteľmi oravského panstva a dolnokubínsky kostol sv. Kataríny patril evanjelikom v rokoch 1559 – 1672. Pôsobila tu latinská škola, ktorú navštevovali iba chlapci. Palatín Juraj Turzo podporoval rozvoj Dolného Kubína. Zvolával snem župné zhromaždenia oravskej šľachty, hoci župným sídlom do roku 1683 bola Veličná. V roku 1604 spustošili Dolný Kubín Bočkajovi hajdúsi, ktorí bojovali proti palatínovi Jurajovi Turzovi. Podpálili obec, ostalo len sedem domov, z toho štyri boli poškodené. Obyvatelia sa pred hajdúchmi ukryli v lesoch, aby si zachránili život. Po plienení hajdúchov trvá veľká bieda.

V roku 1624 žilo v Dolnom Kubíne 67 rodín, asi 340 obyvateľov. Dňa 14. mája 1632 gróf Gašpar Ilešházi (Illesházy) povýšil Dolný Kubín na mestečko za ročný poplatok 400 zlatých a udelil mu právo konať týždenné trhy v nedeľu a dva výročné jarmoky na sv. Katarínu a Kvetnú nedeľu. Zároveň Dolnokubínčanom prikázal opraviť školu, nemocnicu s útulkom a stavať pekné domy. Dňa 14. decembra 1633 dostal Dolný Kubín mestské privilégium od panovníka Ferdinanda II., ktorý povolil ďalšie dva jarmoky. Mestské výsady poskytli Dolnému Kubínu hospodársky a kultúrny rast. Ale v nepokojnom 17. storočí, naplnenom náboženskými vojnami a povstaniami, sa ocitol neraz na pokraji biedy. Dolný Kubín zažíval obdobie plné reformácie a protireformácie. Reformačné hnutie dostalo tvrdý úder potlačením Pikovho povstania v roku 1672 a smrteľný na jeseň roku 1683 od litovského vojska poľského kráľa Jána Sobieskeho, ktoré prechádzalo Oravou s cieľom pomôcť Habsburgovcom proti Turkom. Litovčania sa k poddaným správali násilnícky, dobyvačne, nechávali za sebou spáleniská. Mesto bolo v takej núdzi, že až po piatich rokoch si dalo vyhotoviť nové pečatidlo, lebo pôvodné zhorelo v richtárovom dome. Z litovského úpadku sa mesto spamätalo až v 90. rokoch 17. storočia. Dňa 30. júna gróf Juraj Erdődy vydal Dolnému Kubínu privilégium na vyberanie mýta na dolnokubínskom brode. V roku 1712 udelil cisár Karol VI. Habsburský mestu aj jarmočné privilégium. Mesto sa stalo sídlom Oravskej župy. Počas Rákociho povstania v roku 1709 zaujali evanjelici kostol sv. Kataríny na dva mesiace. Potom bol vrátený katolíkom a evanjelici z mestečka chodili 75 rokov do leštinského artikulárneho kostolíka. Tolerančný patent Jozefa II. im vrátil náboženskú slobodu a svoj kostol si postavili v Dolnom Kubíne v roku 1784.

V 18. storočí nastalo pokojnejšie mierové obdobie, ale prišli hladomor a morové epidémie. Roky 1715 – 1716 sú na Orave známe ako zamrznuté roky. Ešte v júni mrzlo a nová zima prišla v septembri, nastal hladomor. V roku 1719 mal Dolný Kubín 85 domov a 350 obyvateľov. V priebehu 18. storočia Dolný Kubín výrazne zmenil svoju tvár. Dokončil sa mestský dom nazývaný ratúš, v roku 1726 postavili novú nemocnicu, mestský pivovar na mieste dnešného evanjelického kostola, v rokoch 1757 – 1758 župný dom, byt župného lekára, lekáreň, kasárne, prvý drevený most cez rieku Oravu, tržnicu, mangel, faru, evanjelickú školu. Na ochranu pred požiarmi bolo od roku 1730 zakázané používať otvorený oheň v kozuboch. V roku 1776 sa Dolný Kubín stal sídlom slúžnovského úradu. Vlastniť grunt patrilo ku kritériám pre udelenie meštianskeho listu a práva voliť richtára a mestských prísažných. Zakladanie cechov – obuvníci – 1675, krajčíri a čižmári – 1715. Koncom 18. storočia vytvorili združený cech. Cech bol zrušený v roku 1871, kedy vznikla Remeselná spoločnosť a Okresné živnostenské spoločenstvo. Obchodom sa zaoberali židia. Hospodárska politika Jozefa II. umožnila rozvoj židovského podnikania a náboženskú slobodu. Výstavba domu rabína a kúpeľov.

Začiatkom 19. storočia sa cez mestečko stavala kráľovská cesta od Kraľovian na Trstenú. V roku 1811 tu postavili poštový úrad a v roku 1826 židovskú synagógu. V roku 1813 sa prehnala mestom strašná povodeň, začalo sa s budovaním vodnej nádrže na Orave. Veľký rozmach začal v roku 1852, kedy do mestečka prišiel prednosta cisársko-kráľovského stoličného úradu František Patočník. Koncom 19. storočia bol Dolný Kubín pekným župným mestečkom. V roku 1886 renovovali katolícky kostol sv. Kataríny, ktorý patril medzi osem najkrajších pamiatok gotiky na Slovensku. V rokoch 1893 – 1895 postihli námestie dva veľké požiare. Znovu postavili župný dom, židovskú synagógu a evanjelický kostol. Vzhľad námestia dotvorila budova štátnych škôl (dnešné gymnázium), baroková budova Čaplovičovej knižnice. V 30. rokoch 19. storočia sa Dolný Kubín stal strediskom oravských národovcov. Ctiboch Zoch, Juraj Matúška a Leopold Bruck založili v roku 1837 Spoločnosť vychovávateľskú v evanjelickom bratrstve oravskom. Členmi boli: Pavol Zoch, Pavol Cancrini, Ján Gregorič, Alexander Ruttkay, Václav Jesenský, Ján Zimány, Ľudovít Medzihradský, Daniel Krman, Juraj Šípka, Karol Šándor a ďalší. Oravskí národovci sa zišli dňa 24. apríla 1848 v Gäceli a spísali petíciu známu ako Gäceľské žiadosti oravské. Petícia bola prirodzeným vyústením národnooslobodzovacieho úsilia. Dobrovoľníci boli porazení v Záskalí koncom apríla 1849. V roku 1858 vznikla v Dolnom Kubíne Spoločnosť Čaplovičovej knižnice, ktorá sa starala o cenný dar Vavrinca Čaploviča mestu a Orave. Knižnica mala 45 000 zväzkov. Na začiatku 20. storočia mal Dolný Kubín 1674 obyvateľov a 211 domov.

Vznik Česko-slovenskej republiky na jeseň roku 1918 Dolnokubínčania radostne uvítali. Vytvorili miestnu národnú radu, v ktorej pôsobil Ignác Radlinský, Dr. Vladimír Pivko, Ladislav Nádaši – Jégé, Aurel Styk, Fridrich Medzihradský, Ján Trnkócy, Pavol Samuel Novák, Pavol Országh Hviezdoslav, Dr. Ján Smetanay, Ján Diežka, Emil Kňažovič a Július Ballo. Vydávali noviny Naša Orava.

V roku 1919 vznikla v Dolnom Kubíne účastinárska spoločnosť Oravský priemysel. V tomto roku bol založený kultúrno-vzdelávací spolok Hviezdoslavova beseda, ktorej čestným členom bol aj Hviezdoslav. Poriadala koncerty, literárne večierky, bábkové divadielka. Zo svojho fondu kupovala knihy, noviny a časopisy, podporovala chudobných nadaných študentov a po smrti básnika usilovala o stavbu pomníka nad jeho hrobom. V roku 1936 sa zaslúžila o postavenie sochy P. O. Hviezdoslava pred budovou Čaplovičovej knižnice. Bohatú kultúrno-osvetovú činnosť vyvíjal v Dolnom Kubíne ženský spolok Živena, ktorý vznikol z podnetu Kornely Pivkovej dňa 27. júna 1920. Ďalšie spolky boli: Dobrovoľnícky hasičský spolok (1874), Spolok oravských akademikov, Spevokol oravských učiteľov, Ochotnícky, hudobný a spevácky spolok a ďalšie.

Po skončení II. svetovej vojny sa Dolný Kubín zmenil na významné priemyselné centrum celej Oravy. V rokoch 1960 – 1996 bol Dolný Kubín správnym centrom celej Oravy. Dolný Kubín je jedinečné mesto v mnohých oblastiach. V stavebníctve je to kolonádový most, v kultúre Čaplovičova knižnica, Hviezdoslavovo múzeum, Florinov dom, Oravská galéria v bývalom župnom dome, celoslovenská súťaž v prednese poézie a prózy známa ako Hviezdoslavov Kubín, medzinárodný hudobný festival Čírenie talentov a festival Bohúňova paleta, v športe udeľovanie cien Fair-play MUDr. Ivana Chodáka.

Mesto má 18 376 obyvateľov (stav k 31. 12. 2018). Z národnostného hľadiska je Dolný Kubín homogénny s prevahou obyvateľstva slovenskej národnosti (až 97 %).[8]

Podľa konfesijného zloženia obyvateľstva je Dolný Kubín rozdelený nasledovne:[8]

• Rímskokatolícke vierovyznanie: 65,11 %
• Evanjelická cirkev a. v.: 16,62 %
• Gréckokatolícke: 0,38 %
• Pravoslávne: 0,05 %
• Česlovenské husitské: 0,04 %
• Bez vyznania: 14,55 %
• Ostatné: 0,12 %
• Nezistené: 2,77 %

Stredné školy

• Gymnázium P. O. Hviezdoslava
• Obchodná akadémia
• Stredná odborná škola polytechnická – Dolný Kubín – Kňažia
• Cirkevné gymnázium A. Radlinského
• Stredná odborná škola obchodu a služieb
• Súkromná stredná škola podnikania
• Stredná zdravotnícka škola

• BK Dolný Kubín hralo najvyššiu basketbalovú súťaž na Slovensku od sezóny 2006/2007 – 2008/2009.Do sezóny 2009/2010 sa klub neprihlásil z dôvodu krachu.
• MFK Dynamo Dolný Kubín postúpil do prvej ligy v sezóne 2008/2009. V druhej lige obsadil prvé miesto a inkasoval len 16 gólov
• MHK Dolný Kubín hrá 2. ligu na Slovensku

• Zoznam kultúrnych pamiatok v Dolnom Kubíne

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dolný Kubín

• Oficiálna stránka mesta
• Popis mesta Dolný Kubín a fotogaléria