Buržoázny nacionalizmus

Od Februárového prevratu 1948 sa v rámci KSČ začalo hovoriť o hrozbe buržoázneho nacionalizmu, teda o uprednostňovaní nacionálnej tematiky nad sociálnymi a ideologickými otázkami. Spočiatku išlo o reflexiu eskalujúcej sa krízy vzťahov medzi Sovietskym zväzom a Juhosláviou, neskôr za aktívnej úlohy sovietskych poradcov boli obvinenia z buržoázneho nacionalizmu rozpracované aj v Česko-Slovensku a zacielené proti skupine slovenských komunistov, ktorí mali často už od 30-tych rokov 20 storočia väčšie porozumenie pre slovenskú svojbytnosť a počas Slovenského národného povstania reprezentovali asertívne slovenskú politiku. Štátna bezpečnosť (pod vedením Štefana Bašťovanského [1]) začala zbierať materiály proti niektorým funkcionárom a v marci 1950 vstúpila kampaň proti buržoáznemu nacionalizmu do ostrej fázy, keď bol z postu ministra zahraničných vecí Československa odvolaný Vladimír Clementis. Nasledoval mocenský pád Karola Šmidkeho, ktorý síce neskončil popravený ako Clementis (v procese so Slánským v novembri 1951) ale po tom, čo sa do februára 1951 vzdal významných funkcií zomrel 15. decembra 1952 za nevyjasnených[2] okolností. Koniec koncov Šmidke bol rodený Čech.

Pokiaľ Gustáv Husák a Karol Šmidke sa ako predstavitelia Komunistickej strany Slovenska - KSS aktívne zúčastnili Slovenského národného povstania boli počas povstania ďalší vysokí predstavitelia ako Viliam Široký a Štefan Bašťovanský internovaní. S podporou českých komunistov sa však na Žilinskej konferencii KSS v auguste 1945 stal Široký predsedom KSS (bol dosadený na Gottwaldov príkaz) a za svojho najbližšieho spolupracovníka - generálneho tajomníka si vybral Bašťovanského. Podľa súčasných historikov[1] práve boj týchto dvoch skupín o moc rozdúchal obvinenia z nacionalizmu, ktoré viedli až k súdnym procesom.

V apríli 1950 Viliam Široký ostro kritizoval pre podliehanie buržoáznemu nacionalizmu funkcionárov Husáka a Novomeského. Na IX. zjazde KSS konanom v máji 1950 sa už o údajných zlyhaniach hovorilo otvorene. Bašťovanský tu vyhlásil, že "Niektorým súdruhom stúpla sláva do hlavy".[1] Napriek sebakritike Šmidke a Husák postupne strácali moc.

Vo februári 1951 sa zišiel ÚV KSČ a Bašťovanský tu prezentoval správu o "odhalenie špionážnej záškodníckej činnosti V. Clementisa a frakčnej protistraníckej činnosti buržoáznych nacionalistov v KSS." O Šmidkem vyhlásil, že "dotyčný zabudol na svoj robotnícky pôvod".

Hlavný článok: Proces s rozvratnou skupinou buržoáznych nacionalistov na Slovensku

Gustáv Husák a Ladislav Novomeský boli zatknutí 6. februára 1951 na základe príkazu k zatknutiu, ktoré bolo formulované nasledovne: „je členom skupiny slovenských buržoáznych nacionalistov“. Proces sa konal až v apríli 1954  a obžalovaní boli odsúdení nasledovne: Gustáv Husák (doživotie, v máji 1955 na základe amnestie, znížený na 25 rokov väzenia), Ivan Horváth (trest 22 rokov), Daniel Okáli (trest 18 rokov), Ladislav Holdoš (trest 13 rokov) a Ladislav Novomeský (trest 10 rokov).

Viliam Široký najprv stúpal na rebríčku moci. Od 14.3.1950 do 31.12.1952 bol ministrom zahraničia Česko-Slovenska, neskôr 1953-1963 predseda vlády ČSR. V roku 1955 podpísal Varšavskú zmluvu. Začiatkom šesťdesiatych rokov, kedy začalo dochádzať k postupnému uvoľneniu komunistickej diktatúry, sa Široký stal nepohodlným pre stranícke vedenie na čele s Antonínom Novotným. V roku 1963 publikovala takzvaná Kolderova komisia výsledky svojho vyšetrovania zmanipulovaných súdnych procesov z 50. rokov. V dôsledku tejto správy prebehla aj na Slovensku rehabilitácie niektorých komunistických politikov odsúdených na začiatku päťdesiatych rokov a zároveň z funkcií odišli niektorí politici s podielom na týchto procesoch (Karol Bacílek, Pavol David). Široký zatiaľ vo funkciách zostával. V máji 1963 sa konal zjazd Zväzu slovenských novinárov, kde zaznelo ospravedlnenie neprávom stíhaným komunistom a v referáte, ktorý predniesol Mieroslav Hyska, bol jasne pripomenutý podiel Širokého na stupňovaní kampane proti takzvaným buržoáznym nacionalistom. Hyskov referát vydala 3. júna 1963 aj Pravda. 19. septembra 1963 bol predseda vlády Široký nútený podať demisiu a o deň neskôr stratil tiež členstvo v predsedníctve ÚV KSČ. Po odchode z vládnych a straníckych postov bol poslaný do penzie. V roku 1968 mu bolo pozastavené členstvo v KSČ, tesne pred smrťou v roku 1971 mu bolo obnovené. Samotná "strana" ho hodnotila ako predstaviteľa obdobia kultu osobnosti a iniciátora politických procesov na Slovensku.

Štefan Bašťovanský 27. novembra 1952 - v deň skončenia procesu, v ktorom bol odsúdený jeho český náprotivok - generálny tajomník KSČ Rudolf Slánsky spáchal vo svojom byte samovraždu. Svoj osud už vedel predvídať nielen preto, že sám riadil ŠtB ale aj preto, že sa prevalilo, že v roku 1939 si podal prihlášku do Hlinkovej strany a gardy a už začiatkom novembra 1951 bol odvolaný z funkcií a odložený do[1] Slovenského pedagogického nakladateľstva.[3]

Karol Šmidke bol posmrtne rehabilitovaný a bol mu udelený titul Hrdina ČSSR in memoriam.

Ladislav Novomestský bol z väzenia prepustený v roku 1956. V roku 1963 ho plne rehabilitovali. Presťahoval sa do Bratislavy, kde pracoval v Ústave slovenskej literatúry SAV. Po sovietskej okupácii 21. augusta 1968 sa stal členom predsedníctva Ústredného výboru KSS, v tom istom roku aj predsedom Matice slovenskej. Prispel k tzv. husákovskej „normalizácii“ na kultúrnom aj politickom poli.

Gustáv Husák - po návrate z väzenia v roku 1960 najprv pracoval ako skladník, neskôr ako úradník, až sa stal generálnym tajomníkom KSČ a prezidentom ČSSR.

Z buržoázneho nacionalizmu boli tiež obvinení[4]:

• J. Bránik - prezident Slovenského plánovacieho úradu (SPÚ),
• J. Púlla - predseda Zboru povereníkov,
• Š. Šebesta - podpredseda Zboru povereníkov,
• mnohí ďalší aj nekomunisti.

Honba na slovenských buržoáznych nacionalistov trvala v Československu viac ako desať rokov (od 1949) a postihla tisíce ľudí, predovšetkým z prostredia ľavicovo orientovanej inteligencie Slovensku.

• Proces s rozvratnou skupinou buržoáznych nacionalistov na Slovensku
• Vladimír Clementis
• Karol Šmidke
• Gustáv Husák
• Ladislav Novomeský
• Ivan Horváth
• Daniel Okáli
• Ladislav Holdoš

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.