Mor ho!

Rímsky cisár („cár“) si rozložil tábor v Panónii pri hraniciach so slovenským (slovänským) územím. „Slovänský rod“ k cisárovi posiela domácich poslov - junákov. Títo mu ponúkajú chlieb, soľ, mierové posolstvo od rady starších, varujú ho, aby sa nesnažil podmaniť si Slovänov (lebo Slovänom sa vraj vždy podarilo oslobodiť sa z nadvlády), a informujú ho, že Sloväni sú pohostinní, ale ak treba vedia aj nevzdať sa a intenzívne bojovať. Cisár ponuku na mier odmieta a odpovedá, že si Slovänov prišiel podmaniť (zotročiť). Slovänskí junáci sa nato na cisára s mečmi v ruke vrhnú so svorným výkrikom Mor ho!. V boji proti presile junáci zomierajú s dobrým pocitom, že sa len tak nevzdali. Cisár si nato prezerá bojové pole a hanbí sa z porážky junákov tešiť, lebo vidí, že na zemi leží viac mŕtvych jeho vojakov ako junákov.

Báseň romantickým spôsobom vyjadruje ducha demokratickosti a hlbokého vlastenectva ľudu. V strede pozornosti sú dve protikladné idey a svety: jednak túžba po mieri, slobode a rovnoprávnosti, krásna vlasť s hrdými obyvateľmi a jednak násilie, zotročovanie a výbojnosť. Slováci padajú za vznešené ideály a sú morálnymi víťazmi; Rimania naopak zostávajú s hanbou otrokára.

Na zvýraznenie demokratického ducha básne Chalupka zvolil ako umeleckú formu prístupnú formu ovplyvnenú ľudovou slovesnosťou, ľudový jazyk a sylabický rytmus.

Motívom na napísanie básne boli Šafárikove Slovanské starožitnosti a jeho ďalšia kniha Dejiny slovanskej reči a literatúry[1] z roku 1826, v ktorej Šafárik píše o ozbrojenom boji Lemiakov (t.j. Limigantov), ktorých Chalupka považuje za slovanské kmene, proti rímskemu cisárovi Constantiovi II., ktorý vtrhol do Panónie, v roku 358 po Kr.

Autor sa k svojej básni v časopise Sokol v roku 1864 vyjadril nasledovne: Pravú ale príčinu cisárovej zloby proti Slovenom vidím ja v slovenskej slobodomyseľnosti. Čože mohlo Rímu, všetky národy zotročujúcemu, byť nebezpečnejšie a tak aj nenávidenejšie ako zásada obecnej slobody a rovnoprávnosti, ktorú tej doby, okrem Slovenstva[pozn 1], u žiadneho národa nenalézame. Slovenia zbrojou dobyli si slobody a vyhnali si svojich pánov. Ten príklad mohol nakaziť aj iné, najmä slovanské národy, po okolných krajinách Rímu poddané. Preto žiadal cisár od pokojných Slovenov, čo nežiadal ani od lúpežných Kvádov a Jasov, aby ďaleko odsťahovali sa od pomedzia rímskeho.

Báseň bola podnetom vlasteneckého nadšenia vrstovníkov Chalupku aj neskorších generácií (študentský spolok v Kežmarku v roku 1912, počas SNP v povstaleckých novinách, nápisy na bojovej technike[1]).

1. V Kronike Slovenska je (asi) omylom napísané „Slovenska“.

• KOVÁČ, Dušan, et al. Kronika Slovenska. Zväzok 1, od najstarších čias do konca 19. storočia. Bratislava : Fortuna Print, 1998. 616 s. ISBN 80-7153-174-X. S. 346.
• MINÁRIK, Jozef, et al. Literárna rukoväť. 4. preprac. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1988. 410 s.
• text básne

• Wikizdroje ponúkajú pôvodné diela od alebo o Mor ho!

• Text básne na Zlatý fond SME

Literárny portál