Juraj Palkovič (1769 – 1850)

• Otec: Peter Palkovič - Paukovics de Senkvicz
• Matka: Illka

Pochádzal zo zemianskej rodiny a vzdelanie získaval v Rimavskej Bani, Ožďanoch, v rokoch 1784 – 1786 v Dobšinej a v rokoch 1786 – 1790 absolvoval lýceum v Šoprone. Istý čas bol správcom školy a vychovávateľom v Budikovanoch a keď si zarobil na ďalšie štúdium, odišiel na univerzitu do nemeckej Jeny, kde pobudol dva roky (1792 – 1793). Tu bol tiež členom čitateľského spolku miestnych slovenských vysokoškolákov, v ktorom sám prednášal o Husovi, Jeronýmovi Pražskom, J. A. Komenskom a pod. Orientoval sa hlavne na české národné a literárne dejiny. Už tu sa upevnil vo svojich názoroch na potrebu jednotného spisovného jazyka pre Čechov, Moravanov i Slovákov. Po návrate z Jeny pôsobil v roku 1794 ako učiteľ v Lučenci, neskôr ako vychovávateľ v dome Gabriela Prónaya – hlavného župana Gemersko - Malohontskej stolice, ako aj vo Vacove. Pokúsil sa s poprednými slovenskými národovcami Bohuslavom Tablicom a Martinom Hamaliarom – absolventmi jenskej univerzity – o založenie Katedry reči a literatúry česko-slovanskej pri bratislavskom evanjelickom lýceu (1803). Toto podujatie bolo úspešné, no nepodarilo sa mu už realizovať ďalší plán a založiť pri katedre aj ústav na vydávanie slovenských spisov, kalendárov a novín, ako aj strediska pre zbieranie slovanských starožitností a archívnych dokumentov. Napriek tomu sa táto katedra stala postupne strediskom slovenského národného hnutia. Jej prvým profesorom sa stal práve Juraj Palkovič, ktorého vynikajúce jazykovedné a literárne znalosti boli už v tejto dobe dostatočne známe. Hoci z profesorskej funkcie nemal takmer žiadne finančné výhody, postupne sa mu podarilo pri katedre vybudovať knižnicu a archív, nazývanú spoločným menom bratislavský ústav, ktorého polstoročná existencia je nerozlučne spojená s jeho menom. Ako profesor lýcea prednášal nielen česko-slovenskú gramatiku, ale aj literárnu históriu spojenú s vyučovaním jazyka srbského, poľského, ba aj ruského. Onedlho však prestal pravidelne prednášať už aj preto, lebo nedostával plat, a tak si musel na živobytie zarábať hlavne literárnou činnosťou, vydávaním ľudovýchovných spisov, kalendárov a novín. Situácia sa aspoň trochu zlepšila potom, keď si od nadriadenej vrchnosti vymohol vymenovanie svojho „námestníka“ (zástupcu profesorátu), ktorý potom vykonával namiesto neho všetky povinnosti na katedre. Bol členom básnického združenia organizovaného Antonínom Jaroslavom Puchmajerom.[1]

Svoju literárnu činnosť začal vydaním zbierky Múza ze slovenských hor, ktorá bola prejavom slobody vo vtedajšej literárnej tvorbe na Slovensku. Pokúsil sa tiež o divadelnú veselohru Dva buchy a tri šuchy, napísanú v slovenskom dialekte. Jeho celoživotným dielom bol však obsiahly dvojzväzkový Česko-latinsko-nemecký slovník Böhmisch-deutsch-lateinisch...Wörterbuch. V roku 1800 vydal vo Vacove preklad Hufelandovho spisu Kunšt prodloužení života a o dva roky neskoršie v Bratislave vlastnú brožúru Poučení o očkování. Z francúzštiny preložil a vydal pojednanie S. A. D. Tissota Zpráva pro lid obecní ve vsech bydlíci, kterak by zdraví svého chrániti a v nemocech sobě pomáhati měl k obecnímu dobrému. Okrem toho roku 1812 vydal dielo Juraja Plachého Knižečka k vzdělávatelnému čtění obzvláště pro školní mládež, ako aj vlastný Výtah z artikulu sněmových, to jest zpráv a zřízení zemských království uherského na obecních jeho sněmích, neb diétach od počátku XIX. století vydaných. Tento výťah určil hlavne poddaným roľníkom, aby sami mali možnosť poznať zákony a bránili sa tak proti neúmernému zvyšovaniu poddanských povinností zemskými pánmi. Ešte aj pri svojej novinárskej práci pamätal na vydávanie lacných brožúr zostavených z príloh novín Týdenník. Sľuboval napr. vydať Úplnú historii přítomné ruské války. Tlačou vyšla príloha novín zvaná Rozmlouvaní o včelářství Včeláka, Mlynáře a Vináře – dobrých sousedů a Zpráva o sázení a obdělávaní stromoví. Sám tvrdil, že vlastným nákladom vydal až 25 „rozličných slovanských kníh“. Vydavateľskou, ale hlavne popularizačno-vedeckou prácou, zostavovaním brožúr a kalendárov sa Palkovič pripravoval na svoju budúcu novinársku prácu. Robil ju popri literárnej, filologickej i popularizačno-vedeckej činnosti, ktorá zaberala takmer celú prvú polovicu minulého storočia.

V rokoch 1805 – 1848 vydával kalendár a vytvoril aj tzv. Přídavek ku kalendáři, v ktorom popularizoval vedecké poznatky, propagoval modernizáciu poľnohospodárskej výroby a otláčal aj beletristické príspevky. Bývali tu tiež články o najzávažnejších domácich i zahraničných politických udalostiach, o ľudovom zdravotníctve, nových knihách a pod. Dobre si uvedomoval, aký veľký vplyv má kalendár na tisícky čitateľov, ako môže ovplyvňovať verejnú mienku a prebúdzať aj slovenské a slovanské povedomie. Toto ovplyvňovanie však chápal ako dlhodobý proces, ktorý nemožno skvalitňovať náhodnými brožúrami, alebo len raz do roka vychodiacim kalendárom. Preto sa snažil založiť pravidelne vychádzajúce noviny, v ktorých by našlo miesto aj politické spravodajstvo. Sám ako poslanec za kráľovské mesto Krupinu v uhorskom Stavovskom sneme sústavne sledoval politickú i sociálnu problematiku monarchie a sám sa aj k týmto otázkam vyjadroval.

Prvé pokusy o získanie privilégia na vydávanie slovenských novín podnikol už v roku 1804. Vtedy sa pokúšal získať oprávnenie na vydávanie slovenských novín, ktoré po smrti Daniela Tállayiho, nakladateľa Prešpurských novín, ležalo nevyzdvihnuté na Kráľovskej uhorskej miestodržiteľskej rade v Budíne. Palkovičovi to však nadriadené úrady odmietli. Až po dlhých bojoch sa mu podarilo cisárskym dekrétom z roku 1811 získať privilégium na vydávanie novín Týdenník (1812–1818). V rokoch 1832–1841 vydával časopis Tatranka.

Keď Ľudovít Štúr a jeho stúpenci roku 1843 vystúpili so spisovnou slovenčinou, Palkovič ako radikálny zástanca jednoty spisovného jazyka Čechov, Moravanov a Slovákov, so štúrovcami nemohol súhlasiť, aj keď mal s nimi veľa spoločného. Ich cesty sa začali rozchádzať. Štúr zaneprázdnený prípravami na vydávanie politických novín a nepochybne aj znepriatelený s Palkovičom, prestal redigovať Tatranku. Palkovič po prestávke v apríli roku 1845 už ako 76-ročný starec vydáva sám tretí zväzok svojho časopisu. V predhovore k tomuto zväzku sa starý slovenský novinár zmieňuje, že o spisovnej slovenčine sa dozvedel až v máji roku 1844, keď sa mu dostala do rúk knižôčka veršov Janka Francisciho: „Svojim vrstovňíkom na pamjatku“, určená len úzkemu, dôvernému kruhu čitateľov. „Toto nám ještě scházelo“, sťažuje sa Palkovič, „ v tomto osudném čase, takové rozdvojení nás Slováků a od Čechů odtržení, toto rozkolnictví, tento zmatek v řeči a zpátky upadaní ze vzdělané, do té staré, nevzdělané...“ Palkovič teda hneď nepochopil význam spisovnej slovenčiny pre náš národný život. Napriek tomu nechcel popretŕhať všetky zväzky so svojimi bývalými žiakmi – štúrovcami. S uspokojením prijal správu o splnení svojej dávnej túžby – o skorom vydávaní slovenských politických novín, ku ktorým aj Štúrovi blahoželal. Vyslovil pritom nádej, že tento „učený a horlivý krajan náš“ sa vo svojich politických novinách vráti ku spisovnej češtine. K tomuto zväzku Tatranky Palkovič pripojil aj Ohlas o vydávaní Slovenských národných novín a Orla Tatranského, a to v štúrovskej slovenčine. Aj z toho vidieť, že Palkovič mal výhrady len proti spisovnej slovenčine, no s politickými a ľudovýchovnými akciami štúrovcov súhlasil. Preto aj počas revolúcie roku 1848 odmietol kategoricky návrhy Jána Kollára, aby prijal redaktorstvo pripravovaných protištúrovských novín. Ešte pred smrťou, keď ho navštívil Ľudovít Štúr, Jaroslav Bórik a Jozef Miloslav Hurban (koncom roku 1849, alebo nasledujúceho roku), sa takto vyslovil o spisovnej slovenčine: "Když takové věci vyvedlo to slovenské hýbání, když slovenčina takovou moc měla na srdce národa, že právě k tak krutému boji je roznítila, nu nech že si bude!... O však se já mám co těšiti, že národ náš tak se za jejich vedení pozdvihl! Já jíž myslil, že Slováci navěky jsou pochováni a hle, slovenčina byla jejich křísitelem z mrtvých!..."

Niektorí starší literárni historici bagatelizovali jeho význam. Napríklad Jaroslav Vlček o ňom napísal: „Ako veršovec hlásil sa k prežitej papierovej anakreontike, ako prozaik jednak mechanicky skladal lexikálnu látku, jednak vo svojom Týdenníku /1812 – 1818/ mechanicky novinárčil, jednak neskôr v „Tatranke“ zastaranú zmes nečasových a nezaujímavých poučení, jednak naposledy mechanicky popularizoval a prekladal bez výberu všetko, z čoho mu kynul aký – taký prospech hmotný“.

Takéto nespravodlivé hodnotenie životného diela Jura Palkoviča vyplývalo z preháňania negatívneho vplyvu jeho jazykovedných sporov s Jozefom Jungmannom a s jeho školou na vývoj slovenského národného hnutia. Aj keď treba priznať, že Palkovič ako zástanca veleslavínskej češtiny a nepriateľ jazykovedných reforiem Jozefa Jungmana sa mýlil a zastával konzervatívne stanovisko, napriek tomu jeho ľudovýchovná, edičná, osvetová a predovšetkým novinárska činnosť z neho robí veľkú a významnú postavu nášho novinárstva.

1. Devatenácté století slovem i obrazem: Dějiny politické a kulturní. Díl I. Svazek druhý, nakladatel J.R.Vilímek, str.1046.

• Záznam o narodení a krste v matrikeevanjelického zboru v Rimavskej Bani; pokrstený ako Georgius Paukovics
• Plné texty diel J. Palkoviča
• Muza se Slowenských hor. We Wacowě: V Antonjna Gottljba, 1801. 108 s. - dostupné v Digitálnej knižnici UKB