Slovenské učené tovarišstvo

Slovenské učené tovarišstvo alebo Tovarišstvo literného umenia alebo staršie Učené slovenské tovarišstvo (pôvodne Slowenské učené Towarišstwo alebo Towarišstwo litterného umeňá) bol spolok, ktorý združoval prívržencov bernolákovcov na celom Slovensku a šíril slovenský jazyk a literatúru. Bol založený v roku 1792 v Trnave ako výsledok národných snáh o kultúrne a osvetové pozdvihnutie Slovákov. Medzi členov a hlavné osobnosti spolku patrili Anton Bernolák, Juraj Fándly, Jozef Ignác Bajza, Ján Hollý, Alexander Rudnay a iní.

Anton Bernolák a Juraj Fándly sa snažili o vytvorenie takej spoločnosti, ktorá by vydávala aj osvetové a ľudovýchovné diela. Takou sa stalo Slovenské učené tovarišstvo, ktorého úlohou bolo hlavne organizovať a viesť národné hnutie a pomáhať sproletarizovanej inteligencii v ľudovýchovnej a osvetovej činnosti. Preto boli založené i podobné „stánky“ Tovarišstva v Nitre, v Banskej Bystrici, v Jágri, vo Veľkom Rovnom a na východnom Slovensku v Solivare, v Rožňave a v Košiciach. Na konci tretieho roku svojej existencie malo už Tovarišstvo na území celého Slovenska do 450 členov.

Členovia Tovarišstva prejavovali veľký záujem aj o zakladanie slovenských novín a časopisov, pretože v nich videli dôležitý nástroj ovplyvňovania verejnej mienky a posilňovania slovenskej myšlienky. Vo viedenskom “pobočnom stánku" Tovarišstva, chceli vydávať noviny v bernolákovskej slovenčine, nakoľko v hlavnom meste monarchie bolo možno získať aj najdôležitejšie a najaktuálnejšie vnútropolitické spravodajstvo. Hlavným cieľom ich vydávania bolo “našej slovenskej reči očiščení, krásu a vivíšení", no tieto plány sa napokon nerealizovali.