Eneida (Vergílius)

Po slovensky vyšlo dielo:

• v roku 1828 pod názvom Wirgiliowa Eneida (preklad Ján Hollý)
• v roku 1969 pod názvom Eneida (preklad Viera Bunčáková)
• v roku 1981 pod názvom Aeneas (preklad Viliam Turčány)

Dvanásť kníh eposu pozostáva z viac ako 10 000 hexametrov. Ide o zjavnú paralelu k Homérovi, ktorého eposy majú dvojnásobný rozsah. Napriek Vergíliovej predčasnej smrti sú nedokončené len niektoré hexametre.

Eneas dostáva od Venuše božskú zbroj.

Predmetom Eneidy je mytologický príbeh o trójskom hrdinovi Eneovi, ktorý po vyvrátení Tróje hľadá nový domov pre seba a svoj rod.[1] Ide o príbeh, ktorý sa objavuje už v gréckej epickej tradícii, Vergílius si ho však upravuje tak, aby vyhovoval rímskym dejinám a Augustovej propagande, keďže najvyšším cieľom epického diela je spojiť mýtus – Trójsku vojnu a Eneovo putovanie – s históriou – julsko-klaudiovskou dynastiou, ktorá odvodzovala svoj pôvod od Eneovho syna Iula (Askánia), a predovšetkým osobou Augusta.

Prvých šesť kníh sa zaoberá Eneovým blúdením morami (ide o paralelu s Odyseovým blúdením v Odysei). Eneas pristáva v severnej Afrike, na mieste, kde kráľovná Dídó vystavala Kartágo, a nachádza tu útočisko. Vergílius kladie do rozporu tragickú lásku medzi Eneom a Didonou a jeho zmyslom pre povinnosť založiť novú Tróju podľa vôle bohov. Nakoniec u neho prevládne poslušnosť voči Osudu (pietas) a Didonu opustí. Kartaginská kráľovná z nešťastnej lásky spácha samovraždu, predtým však ešte preklaje Rimanov (má ísť o mytologické podopretie neskoršej rivality Ríma a Kartága). V šiestej knihe Eneas dosiahne brehy Itálie. Vylodí sa v Kúmach v Kampánii, kde sídli jedna zo sybíl. S jej pomocou zostúpi do podsvetia, kde mu jeho mŕtvy otec Anchises predpovie, že mesto, ktoré namiesto Tróje založia jeho potomkovia, dosiahne vládu nad celým svetom, a poradí mu, kam má ďalej pokračovať.

Druhá šestica kníh sa zaoberá vojnou medzi Trójanmi, ktorí pristáli v Látiu, domove Latinov, a nepriateľskými Latinmi, ktorí im chcú zabrániť v založení mesta (ide o paralelu s Trójskou vojnou opisovanou v Iliade). Eneas nájde pri ústí Tiberu, kde sa vylodí so svojimi spoločníkmi, domov, ktorý mu Anchises predpovedal. Uzavrie dohodu s tunajším kráľom Latinom, ktorú má spečatiť sobáš s jeho dcérou Laviniou, proti Eneovi ale vystúpi ohrdnutý Lavinin snúbenec, rutulský vládca Turnus. Dochádza k boju: na jednej strane stoja Rutulovia a ich etruskí spojenci, na strane druhej Trójania, ktorí nájdu spojencov v kráľovi malej skupiny gréckych osadníkov v Látiu, Evandrovi a niektorých etruských mestách. Boj sa posúva k záverečnému osobnému súboju dvoch hrdinov – Enea a Turna. Eneas víťazí a tým je Osud s konečnou platnosťou naplnený.

V Eneide sa objavuje veľa podobností s Homérom.[1] O niektorých z nich už bola reč (rozsah, výstavba, mýtus o Eneovi). Epos začína tam, kde Homér skončil – poslednou nocou Tróje, ktorá je v Iliade iba naznačená. Opakujú sa podobné prvky, napríklad pohrebné hry na počesť Anchisa v Eneide, ktoré pripomínajú obdobné hry na počesť zabitého Patrokla v Iliade, opis Eneovho Vulkánom zhotoveného štítu, ktorý napodobuje obdobnú pasáž o Achillovom štíte v Iliade. Rovnako ako v Homérovych eposoch, aj v Eneide je Eneovo putovanie a konečné víťazstvo len odrazom vyšších, božských udalostí. Nepriazeň okolností, ktorú musí Eneas na svojej ceste prekonávať, je výsledkom prekážok, ktoré mu do cesty kladie Juno (paralela s antagonizmom Neptúna v Odysei). Obdobne ako Trójska vojna závisí od božskej vôle Olympanov, Eneov boj v Látiu súvisí so sporom Jova, ktorý predurčil Enneovi osud, a Junony, ktorá mu odporuje. Záverečné zmierenie manželov môže viesť k naplneniu mýtických dejín, z ktorých vyrastie Rím.

V iných ohľadoch Vergílius Homéra prevracia. Putovanie kladie pred boj. Aj ciele týchto dvoch činností sú opačné ako v prípade Iliady a Odysey, takže Eneas neblúdi morami, aby sa dostal z cudzieho mesta domov tak ako Odyseus, ale z domova do cudzieho, neznámeho sveta a vojna v Itálii nie je vedená, aby bolo mesto zničené, ale založené. Napokon, Vergíliovi Trójania nie sú porazenými, ale víťazmi a ich sláva dosahuje naplnenie v Rímskej ríši.

V kontexte Vergíliovho diela hrá významnú úlohu koncept poslušného nasledovania božského Osudu (pietas), tradičnej hodnoty rímskeho spôsobu života. Aj ďalšie Eneove osobné cnosti (virtus) poukazujú na ideálne vlastnosti budúceho Rimana, ktoré majú slúžiť za vzor Rimanom skutočným. Osudová nutnosť sa vo Vergíliovom podaní stáva hnacím motorom dejín, v prípade Enea ako aj jeho rímskych dedičov, ktorí svojou expanziou, samozrejme v súlade s cnosťami Enea, plnia svoje poslanie. Vyvrcholením mytologickej osudovosti je nastolenie vlády nového Enea, jeho potomka Augusta, ktoré sa deje podľa Vergília z vôle vyšších mocností.

Z tohto hľadiska je zaujímavý Vergíliov pohľad na Kartágo a jeho rolu v dejinách. Didonina láska k Eneovi nedosahuje naplnenie, pretože prekáža Osudu. Symbolicky tým predznamenáva osud celého Kartága, ktorého existencia sa stáva prekážkou rímskej hegemónii. Zničenie Kartága nie je teda dôsledkom mocenského boja dvoch ekonomických a mocenských súperov, ale nutnosťou, ktorú Rím len poslušne vyplnil.

• Aeneas. In: KNĚZEK, Libor, ed. Encyklopédia literárnych diel. 1. vyd. Bratislava: Obzor, 1989. 858 s. ISBN 80-215-0010-7. s. 16-17.
• presun časti textu z článku Publius Vergilius Maro