Janko Matúška

Pochádzal z mnohopočetnej rodiny remeselníka Juraja Matúšku a Zuzany Bencúrovej.

Vzdelanie započal na škole v Dolnom Kubíne u jedného zo zakladateľov Matice Slovenskej Leopolda Brucka. Už v mladosti teda získaval cenné kontakty a vlastenecké povedomie.

Rovnako ako jeho starší brat Juraj Matúška, odišiel študovať do Bratislavy na Evanjelické lýceum. Od roku 1839 sa stal aj členom Ústavu reči a literatúry československej. V tom čase sa začal venovať písaniu básní, v ktorých prejavil veľký cit pre rytmus vychádzajúc z národných piesní. Na ústave panovala tvorivá atmosféra pod pevnou rokou Juraja Palkoviča a Ľudovíta Štúra, ktorí mladých národovcov nabádali, aby boli bližšie k ľudu, zároveň ich vyzývali, nech prejdú z bernolákovčiny na spisovnú slovenčinu. Matúška sa chopil tejto výzvy a 9. septembra 1843 napísal báseň Pri uvítaní bratov – pravdepodobne prvú v spisovnej slovenčine.

V tomto turbulentnom období však na každého, kto sa zapojil do národného hnutia čakalo prenasledovanie, tresty a neistá budúcnosť. V roku 1844 dostal Štúr na poverenie inšpektora Jozefa Bajcsyho najprv zákaz prednášať a onedlho mu prišla aj výpoveď. Janka Matúšku to nesmierne trápilo a tak sa s ďalšími 21 študentmi rozhodol z lýcea odísť. Frustráciu zmiešanú so smútkom a hnevom vložil do básne Nad Tatrou sa blýska, ktorú zložil 5. marca 1844 a sprevádzala smútiacu delegáciu smerujúcu do Levoče. Vznikla na motív ľudovej piesne Kopala studienku, ktorú Matúška sám odporučil.

Neskôr odišiel pracovať ako vychovávateľ do Oravského Podzámku. Tu v roku 1848 organizoval slovenské národnooslobodzovacie hnutie. Po skončení povstania pracoval ešte krátko ako vychovávateľ v Oravskom Podzámku, v roku 1851 začal pracovať v štátnej službe a od roku 1870 bol správcom kancelárie súdu v Dolnom Kubíne. 14. januára 1851 sa oženil so Žofiou Veselovskou, meštiankou z Námestova.

V tomto zväzku však nebol najšťastnejší. Mrzutosť z nenaplneného pracovného života, sklamanie z neúspechu revolúcie, smútok nad rozpadnutými priateľskými väzbami nevplývali na neho najlepšie. Mal čoraz horšiu náladu a zatrpkol voči ľuďom. Podľa dobových svedectiev často chodieval do kasína, k čomu by Ľudovít Štúr, toľko brojaci proti hazardu, nemal pochopenie. Úradnícku službu vykonával svedomito, ale medzi zamestnancami nebol príliš obľúbený. Predčasne ho penzionovali v roku 1875. Janko Matúška zomrel 11. januára 1877 a na zasnežený pomník mu zhotovili nápis: „Svoji svojmu!“.[1]

Prvé básne a veršované povesti začal písať už počas štúdia na bratislavskom lýceu. Písal najmä vlastenecké básne, príležitostné básne a veršované povesti, v ktorých sa často inšpiroval ľudovou slovesnosťou. Nezaujímal ho ani taký príbeh ako taký, ale snažil sa o zobrazenie citového života hrdinu a vykreslenie atmosféry, v ktorej sa dej odohrával. Svoju literárnu kariéru ukončil počas revolučných rokov 1848 – 1849, no hoci bola jeho tvorba rozsahom neveľká, umožnila naplniť úlohy, ktoré boli vytýčené štúrovskou generáciou.

• 1844 – Nad Tatrou sa blýska 31. decembra 1843 cirkevný konvent, spravujúci školu v Bratislave, pod nátlakom politickej moci rozhodol o odvolaní Ľ. Štúra z postu námestníka profesora, ktorý zastával namiesto chorľavého a starnúceho Juraja Palkoviča. Na to reagovali 5. – 6. marca 1844 študenti tým, že na protest ich 22 opustilo lýceum v Bratislave. Prevažná časť odišla do Levoče, kde sa malo formovať Mladoslovenské hnutie. Pri tejto príležitosti zložil J. Matúška text hymnickej piesne Nad Tatrou sa blýska, ktorá je hymnou Slovenskej republiky.
• 1844 - Púchovská skala (Nitra)
• Svätý zákon
• Hrdoš
• Klára Zachová
• Kozia skala
• Sokolíček Plavý
• Preletel sokolík nad tichým Dunajom
• Slepý starec
• Po dolinách
• Vzdychy spod Lysice
• Pomsta
• Hrdosť

• Wikizdroje ponúkajú pôvodné diela od alebo o Janko Matúška
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Janko Matúška

• Záznam o narodení a krste v matrike evanjelického zboru v Dolnom Kubíne; záznam číslo 5
• Záznam o sobáši evanjelického zboru v Dolnom Kubíne; záznam číslo 1
• Plné texty diel J. Matúšku