Nemčina

Nemčina (po nemecky Deutsch alebo deutsche Sprache, limb. Pruus) je jazyk západnej skupiny germánskych jazykov a je jeden z najrozšírenejších jazykov. V Európskej únii je to rodný jazyk pre najviac ľudí.

nemčina
(Deutsch)
ŠtátyNemecko, Švajčiarsko, Rakúsko a 38 ďalších
RegiónEurópa
Počet hovoriacich120 miliónov
Poradie9. miesto
Klasifikáciaindoeurópske jazyky
Písmolatinka
Postavenie
Úradný jazyk Nemecko
Európska únia
Lichtenštajnsko
Rakúsko
Luxembursko
Švajčiarsko
Regionálny alebo miestny úradný jazyk:
Belgicko
Dánsko
Taliansko
Poľsko
Jazykové kódy
ISO 639-1de
ISO 639-2ger (B)/deu (T)
ISO 639-3deu
SILGER
Wikipédia
Adresade.wikipedia.org
PomenovanieWikipedia, die freie Enzyklopädie
Pozri aj: JazykZoznam jazykov
Jazykový portál

Nemčina je hlavným jazykom pre 96,75 milióna Európanov (2004), čo je 13,3 % Európanov, a tým je druhým európskym jazykom podľa počtu hovoriacich za ruštinou (asi 150 miliónov hovoriacich v Európe) a pred francúzštinou (66,5 milióna Európanov (2004)).

S viac ako 120 miliónmi ľudí hovoriacimi po nemecky v 38 krajinách sveta nie je prekvapením, že sa lokálne použitie jazyka mení. Podobne ako angličtina, nemčina je pluricentrický jazyk s tromi hlavnými strediskami použitia: Nemecko, Švajčiarsko, Rakúsko. Na rozdiel napríklad od angličtiny je však nemčina na úrovni spisovného jazyka pomerne jednotná a v posledných storočiach sa veľmi málo (napríklad v porovnaní s angličtinou) mení aj v čase.

Nárečia

Nemecké nárečia delíme na:

  • dolnonemecké (Niederdeutsch) = Plattdeutsch – severná časť severnej polovice Nemecka
  • hornonemecké (v širšom zmysle) (Hochdeutsch):
    • strednonemecké (Mitteldeutsch) – južná časť severnej polovice Nemecka
    • horskonemecké (iný názov: hornonemecké v užšom zmysle) (Oberdeutsch) – južná polovica Nemecka + Švajčiarsko + Rakúsko

Každé z nich má z vývojového hľadiska starú, strednú a novú verziu (napríklad stredná dolná nemčina).

Dolnú nemčinu geograficky delí od hornej nemčiny tzv. Benrátska čiara, pomenovaná podľa mestskej časti Düsseldorfu, kde začína.

Dejiny

Historický vývoj nemčiny delíme na tieto obdobia:

  • starohornonemecké obdobie (700  1100)
  • strednohornonemecké obdobie v širšom zmysle (1100  1500):
    • strednohornonemecké obdobie v užšom zmysle (1100  1350)
    • ranonovohornonemecké obdobie (1350  1500)
  • novohornonemecké obdobie (od 1500)

Tieto epochy napriek svojmu tradičnému názvu spravidla zahŕňajú aj dolnú nemčinu (Nemalo by sa preto zamieňať napr. „starohornonemecké obdobie“ , ktoré zahŕňa aj dolnú nemčinu, so „starou hornou nemčinou“, ku ktorej paralelne existovala na severe „stará dolná nemčina“).

Prvé slabé tendencie o nadregionálny nemecký jazyk na politicky veľmi rozdrobenom nemeckom území možno pozorovať v takzvanom strednohornonemeckom období (1100 - 1350). Napríklad základom kvázi-nadregionálneho literárneho jazyka bola v tomto období horská nemčina.

Základom dnešného spisovného jazyka je predovšetkým jazykový úzus cisárskej kancelárie zo 14. a 15. storočia, ako aj literárna tvorba Martina Luthera začiatkom 16. storočia Martin Luther, jazyk kníh ktorého sa stal základom jednotnej spisovnej nemčiny, ktorá sa presadila od konca 18. stor., podľa vlastného vyjadrenia použil za základ jazyk kurfirstského dvora z Meißenu, teda saské stredonemecké nárečia (východná stredná nemčina – súčasť hornej nemčiny v širšom zmysle). Ešte za Lutherovho života však bol tento jazyk silno ovplyvnený aj dolnonemeckými nárečiami. Tento jazyk sa rýchlo presadil v južnom Nemecku (hornonemecká oblasť), v severnom Nemecku (dolnonemecká oblasť) sa však ešte aj začiatkom 19. storočia vyučoval ako cudzí jazyk. Významnú úlohu pri šírení tohto jazyka zohrali aj diela Goetheho a Schillera. Začiatkom 19. storočia vznikli pre tento spisovný jazyk rôzne regionálne formy výslovnosti. Nakoniec sa presadila výslovnosť dolnonemeckých divadiel. Základom dnešnej spisovnej nemčiny teda je v podstate v jazyku horná nemčina, ale vo výslovnosti dolná nemčina (tzv. „horná nemčina s dolnonemeckými hláskami“).

Pravopis a výslovnosť

h – po samohláske sa nečíta (je ako dĺžeň) napr.: die Ohr (ucho). Keď je ‘h’ na začiatku slova, číta sa.

sch [š] – napr.: die Schule (škola)

tsch [č] – Deutschland (Nemecko)

eu [oi] – neu (nový)

ei [ai] – die Slowakei (Slovensko)

ie [í] – sie (ona)

w [v] – waschen (umývať)

v [f] – vier (štyri)

z, tz [c] – zufrieden (spokojný)

ß [s] – heißen (volať sa)

sp [šp] – spielen (hrať sa)

st [št] – stehen (stáť)

s [z] – sechs (šesť)

ch [ch] - acht (osem)

prípona -ig [-ich] ‒ lustig (veselý)

  • pred podstatné meno sa dáva určitý člen der, die, das (ten, tá, to), napr.: der Kopf (hlava), die Katze (mačka)
  • podstatné mená sa v nemčine píšu s veľkým začiatočným písmenom.
  • Slovesá majú v neurčitku príponu -en. Napr.: haben (mať), gehen (ísť), fahren (cestovať). Výnimka: sein (byť) a tun (robiť).

Iné projekty

  • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Nemčina
  • Wikislovník ponúka heslo Nemčina

Externé odkazy

Jazykový portál
Belgický portál
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.