Svätopluk I. (Veľká Morava)

Svätopluk bol synovcom kniežaťa Rastislava. Koncom 50. rokov 9. storočia sa Svätopluk stal kniežaťom Nitrianskeho kniežatstva. V roku 867, po jednom (neúspešnom) východofranskom útoku, dal Rastislav Nitrianske kniežatstvo (čiže celú východnú časť Veľkej Moravy), Svätoplukovi aj do léna. Najneskôr v tomto roku došlo de facto k rozdeleniu Veľkej Moravy na dve časti, pričom však už dávno predtým Svätopluk nebol iba jedným z Rastislavových kniežat, ale priamo Rastislavovým spoluvládcom. Fuldské anály napríklad spomínajú Nitrianske kniežatstvo ako „krajinu Svätopluka“ a odlišujú ho od Rastislavovej (vlastnej) Moravy. Podobne pápež adresoval v roku 869 list Gloria in excelsis „Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi“ (ich kniežatstvá – Moravské, Nitrianske a Panónske – tvorili Metodovu arcidiecézu). Aj posolstvo k Michalovi III. z roku 862, z ktorého potom vzišla misia Cyrila a Metoda, vyslali Rastislav a Svätopluk explicitne spolu.

Svätopluk v 60. rokoch paktoval s Karolmanom, synom Kráľa Ľudovíta Nemca, a pravdepodobne pripojil na východe niekoľko území do Veľkej Moravy.

Za kráľa Svätopluka jadro Veľkej Moravy zaznamenalo nebývalý hospodársky a civilizačný vzostup, remeselníci zhotovovali dokonalejšiu výzbroj (predovšetkým meče) a šperkári si osvojili zložité výrobné postupy pri zhotovovaní honosných šperkov. Postupujúca christianizácia sa prejavila nielen vo výstavbe kamenných chrámov, ale aj vo výrobe drobných sakrálnych predmetov (krížiky, kaptorgy).[2]

V roku 870 Svätopluk zveril Nitrianske kniežatstvo pod ochranu Východofranskej ríše a Rastislavovi vypovedal poslušnosť. Ten sa pokúsil Svätopluka zabiť na hostine a obnoviť svoj vplyv v Nitrianskom kniežatstve. Celá pripravovaná vražda však vyšla najavo a Svätopluk sa dozvedel o všetkých krokoch Rastislava proti nemu. V zúfalej situácii Rastislav so svojimi ľuďmi sa snažil chytiť Svätopluka, padol však do svojej pripravovanej pasce. Svätoplukovi sa podarilo Rastislava zajať a následne ho predal do rúk východofranského kráľa Ľudovíta Nemca, dlhoročného Rastislavovho oponenta. Rastislava oslepili a až do smrti väznili v niektorom z bavorských kláštorov.

Svätopluk v Nitrianskom kniežatstve, ktorý dúfal, že sa teraz sám stane vládcom aj v Rastislavovej časti ríše, odmietol uznať túto východofranskú okupáciu, za čo ho (spolu so svätým Metodom) uväznili. V roku 871 v lete vypuklo veľkomoravské povstanie proti východofranským regentom pod vedením Slavomíra. Frankovia Svätopluka prepustili pod podmienkou, že im pomôže poraziť povstanie. Prepustený Svätopluk sa však obrátil proti Frankom, porazil ich a stal sa novým vládcom Veľkej Moravy. Svätoplukovo víťazstvo znamenalo definitívny koniec akejkoľvek východofranskej nadvlády vo Veľkej Morave.

Svätopluk musel odraziť ďalšie franské útoky v rokoch 871 a 872. V roku 874 uzavreli Svätoplukovi vyslanci na čele s Jánom z Benátok Forchheimský mier s Ľudovítom Nemcom. Odvtedy začal Svätopluk k Veľkej Morave pripájať rozsiahle územia – Čechy a Lužice (890), Sliezsko (880), Vislansko (874), Panóniu – t. j. územie dnešného Maďarska (881 – 884). Za Svätopluka dosiahla Veľká Morava svoj najväčší rozsah, často sa preto označuje aj ako Veľkomoravská ríša alebo Svätoplukova ríša.

V 70. rokoch 9. storočia Svätopluk reorganizoval veľkomoravskú spoločnosť, ako aj vojsko. Jeho model potom neskôr použili aj štáty Čechy, Poľsko a Uhorsko.

Pápežská bula Scire vos volumus adresovaná Svätoplukovi v roku 879

V roku 880 došlo k prvému pokusu rozdeliť ríšu na diecézy. Jediné známe biskupstvo (podliehalo arcibiskupovi Metodovi) vzniklo v Nitre na čele s biskupom Vichingom. Ďalšie diecézy však Svätopluk napriek pápežovej výzve nevybudoval. Po Metodovej smrti (885) sa veľkomoravskej cirkvi zmocnil Viching a ten dal v roku 886 vyhnať Metodových žiakov z Veľkej Moravy. Vo Veľkej Morave sa znova presadila latinská liturgia a bavorskí kňazi. Svätopluk síce vždy podporoval latinských kňazov (vedených Vichingom) a preto toleroval aj ich boj proti slovanským kňazom, čoskoro ale zistil, že Viching sa proti nemu opakovane spolčoval s Arnulfom Korutánskym.

V roku 882 vpochodoval Svätopluk ako spojenec Karla III. Tlstého do Východnej Marky a vyhnal odtiaľ grófov Viliama a Engelšalka. Títo utiekli k ich spojencovi v Panónii Arnulfovi Korutánskemu, ktorý potom presvedčil Bulharsko, aby si vydobylo späť územia, ktoré v predošlom roku v dnešnom východnom Maďarsku dobyl Svätopluk. Svätopluk však Bulharov porazil a v rokoch 883 a 884 dokonca pripojil k Veľkej Morave Panóniu, čiže územie Arnulfa Korutánskeho. Toto dobytie mu v lete v roku 884 potvrdil Karol III. Tlstý na vrchu Chuomberg (mons Comianus) pri Viedenskom lese. Zároveň bol znova vyjednaný trvalý mier medzi Východofranskou ríšou a Veľkomoravskou ríšou. Arnulf Korutánsky pri týchto rokovaniach získal Bavorsko a istý slovanský knieža Braslav získal územie medzi riekami Drávou a Sávou. V roku 885 Svätopluk uzavrel mier aj s Arnulfom Korutánskym a to jednak preto, že už bolo jasné, že sa Arnulf stane novým východofranským kráľom (887), a jednak preto, lebo Svätopluk bol krstným otcom Arnulfovho nemanželského syna Zwentibolda (Zuentibolda, čiže Svätopluka), neskoršieho kráľa Lotrinska. Prostredníctvom Zuentibolda sa dostal aj dnešný slovenský znak (ktorý priniesli Cyril a Metod na Slovensko) do Lotrinska ako tzv. lotrinský kríž. Napriek mieru vznikli v rokoch 888 – 889 medzi Arnulfom Korutánskym a Svätoplukom konflikty kvôli Panónii.

V roku 888 zomrel Bořivoj I., knieža Český a Svätopluk sa stal aj vládcom Čiech v mene neplnoletých Bořivojových synov. V roku 890 uznal Arnulf Korutánsky na "Omuntesperch"u (dnes Amandhegy-Pannonhalma alebo Omuntesdorf) Svätoplukovu nadvládu nad Čechami. Svätopluk nato pripojil k svojej ríši aj Lužice. V júli 892 vznikol nový veľký konflikt, pri ktorom Arnulf poslal proti Svätoplukovi bavorské, franské a švábske vojská, ako aj vojská Braslava. Keď sa ukázalo, že tieto vojská nestačia, najal si Arnulf aj staromaďarské vojská. Napriek tomu však Veľká Morava všetky tieto vojská porazila. Konflikty s Arnulfom znova vypukli v rokoch 892 a 893.

Svätopluk zomrel v roku 894. Datovanie je založené na zmienkach v dvoch dôveryhodných a súvekých písomných prameňoch – Reginovej kronike a Fuldských letopisoch. Dobové pramene však neuvádzajú okolnosti smrti, miesto a ani spôsob pohrebu.

Neskoršie písomné pramene prinášajú tri rôzne verzie o jeho smrti. Najstaršou a najrozšírenejšou je verzia uvedená byzantským cisárom Konštantínom Porfyrogenetom v diele O spravovaní ríše z 10. storočia. Podľa nej Svätopluk pred svojou smrťou rozdelil krajinu na tri časti a každú zanechal jednému zo svojich troch synov. Jedného potom ustanovil za hlavného vládcu. Aby im vysvetlil dôležitosť svornosti, dal im postupne zlomiť tri zviazané prúty. Keď sa im to nepodarilo, prúty rozdelil a po jednom dal synom, ktorí ich ľahko zlomili. Napriek otcovmu napomenutiu k svornosti však rok po jeho smrti medzi synmi nastali rozbroje a začali spolu bojovať. Vtedy prišli do krajiny Maďari, ktorí sa jej zmocnili. Samotný motív príbehu je písomne doložený z iránskej oblasti už z doby pred Kristom.[3]

Z troch údajných synov spomínaných legendou (ktorá však nespomína mená), sú bezpečne v písomných súvekých zdrojoch doložení prví dvaja:

• Prvý, Mojmír II., sa po otcovej smrti stal veľkomoravským kráľom;
• Druhý syn, Svätopluk II., chlapec, zrejme syn druhej Svätoplukovej manželky;
• Tretí syn – jeho existencia je pochybná

Mojmír II. a Svätopluk II., zrejme ako nevlastní bratia, sa dostali do sporu až tak, že keby sa jeden dostal druhému do moci, zrejme by ho zabil. Mojmír II. obľahol Svätopluka II. s jeho priaznivcami (sprievodu zrejme bavorskej matky) v kronikách nemenenovanej pevnosti, odkiaľ ho oslobodilo až vyslané vojsko francským kráľom. Po jeho oslobodení ako píšu súveké kroniky chlapca zo súcitu zobrali so sebou. Obsadená pevnosť bola zrejme Bratislava, kde po odchode zanechal zrejme trvalú posádku a zveril ju zrejme správcovi Panónie keďže už o pár rokov neskôr (v roku 906) sa spomína pod názvom Breslawaspurch (Braslavov hrad) a z toho neskorší názov Pressburg, Prešporok, resp. dnes Braslav – Bratislav-a

Podľa druhej verzie, uvedenej českým kronikárom Kosmasom (približne r. 1125), Svätopluk zmizol zo stredu svojho vojska. V ľútosti na tým, že bojoval proti svojmu pánovi Arnulfovi, tajne zabil svojho koňa, zakopal meč a v prezlečení sa uchýlil k pustovníkom na svahu Zobora. Nepoznaný prežil zvyšok života a až v čase smrti im prezradil, kto je. Tento príbeh je pravdepodobne prevzatý z Ostrihomského prostredia, ktoré Kosmas osobne navštívil, ale jeho jadro nie je možné pokladať za hodnoverné.[3] nakoľko franskí kronikári presne zaznamenali tak skon Svätopluka I. a Svätopluk II. bol chlapcom odvedeným do Franskej ríše.

Treťou verziou je príbeh z kroniky Šimona z Kézy (1282 – 1285), ktorá uvádza, že Maďari prepadli a porazili nevyzbrojené Svätoplukovo vojsko neďaleko rieky Rakus pri Bánhide. Z textu ďalej vyplýva, že pri útoku zahynul Svätopluk alebo jeho syn. Jadro príbehu môže mať historický základ v skutočnej bitke. Svätopluk ani jeho syn Svätopluk II. sa na nej však ani jeden nemohli zúčastniť, pretože územie pred rokom 900 tvorilo časť Východofranského kráľovstva a v danej dobe bol už po smrti.[4]

Najpravdepodobnejšou je úvodná verzia o prirodzenom úmrtí, v byzantskom prostredí doplnená staršou a často obmieňanou legendou o prútoch.[4]

Po latinsky písané (t. j. najmä franské či pápežské) pramene Svätopluka označujú či oslovujú ako rex (kráľ), dux (vojvoda, knieža, vládca, vodca), princeps (knieža) alebo comes (vladár, druh). Jeho štát sa opakovane označuje ako regnum (kráľovstvo alebo niekedy voľnejšie ponímané ako ríša/územie len jedného, t. j. suverénneho, panovníka). Napr.:

• V Reginovej kronike sa píše k roku 894 „Zuentibold, rex Marahensium Sclavorum“ (Svätopluk, kráľ moravských Slovenov) a k roku 890 „regnum Marahensium“ (kráľovstvo moravské).[5]^{:138, 139} Regino Svätoplukovi titul rex dáva dôsledne namiesto titulu dux.
• Vo Fuldských análoch sa k roku 884 píše „Zwentibaldus dux cum princibus suis“ (vojvoda/vládca Svätopluk so svojimi kniežatami) a vo vzťahu k Nitrianskemu kniežatstvu pred koncom vlády Rastislava „regnum Zuentibaldi“ (kráľovstvo/ríša Svätoplukova).
• V oficiálnom liste pápeža Štefana V. asi z konca roka 885 Svätoplukovi (nájdenom v rakúskom Heiligenkreuzi) sa píše v oslovení v preklade „…Svätoplukovi, kráľovi Slovenov“.[6]^:217
• V Industriae tuae je Svätopluk pápežom oslovovaný ako comes (vladár, druh).[6]^:199
• Český kronikár Kosmas píše o. i. „Zuatopluk rex Moravie“ (Svätopluk, kráľ Moravy).[5]^:201

Arabský učenec Ibn Rusta píše výslovne, že je Svätopluk korunovaný, že je to „vladár, ktorý má hodnosť ra'ís ar-ru'asá“ (vládca vládcov, vodca vodcov, náčelník náčelníkov, knieža kniežat a pod.) a ďalej ho v texte označuje aj priamo ako kráľ (vo voľnejšom preklade vládca). Perzský učenec Gardízí tituluje Svätopluka ako malik (kráľ) a aj výslovne píše, že „nosí na hlave korunu“.

V slovanskom texte Život Konštantína a Metoda je titul Svätopluka kъnędzь. Týmto slovom, ktoré sa obyčajne prekladá ako „knieža“ a ktorého význam sa časom menil, sa u Slovanov označovali rozliční vyšší aj nižší vládcovia – panovník, knieža, urodzený veľmož a podobne.

Aj keby sa ignorovala skutočnosť, že je Svätopluk vo viacerých prameňoch výslovne označovaný ako „kráľ“ a ako korunovaný panovník, bol kráľom už svojim postavením tak v štáte ako aj (najneskôr od roku 880) voči pápežovi. Preto napr. Ratkoš (Cambel 1986) píše „Svätopluk, ktorého už po roku 880...možno označovať aj ako kráľ“, Kronika Slovenska I (Kováč 1998) píše „už súčasníci ho považovali za kráľa“. Napr. M. Kučera (Kučera 2008) označuje Svätopluka najprv ako knieža a od prevzatia vlády Veľkej Moravy ako kráľa.

M. Ďurica v tejto súvislosti píše o možnom doklade o korunovácii (v roku 885?): K roku 885 píše Podľa niektorých prameňov (starochorvátsky letopis neznámeho autora z Duklje, ktorý sa zachoval aj v latinskom preklade a vychádzal zo staršieho glagolského textu) pápežský legát Dominik [ktorého na Veľkú Moravu vyslal Štefan V. v roku 885] korunoval Svätopluka za kráľa podľa rímskeho ceremoniálu (more Romanorum regum – hlava IX.). Oslovenie „jediný a najdrahší syn“ [z roku 885 a skorší variant v texte Industria tuae 880 a z roku 879] podľa vtedajšieho úzu rímskej kúrie pápež používal iba voči rímskym cisárom alebo pri styku s panovníkom, ktorého chcel kandidovať na najvyšší prestol.

Problémom stále ostáva miesto odpočinku Svätopluka. Keďže žiadny súveký kronikár či letopisec detailne nerozoberá dôsledky, príčiny, alebo miesto úmrtia a pochovania Svätopluka, historici si pomáhajú tvrdeniami od iných, neskorších kronikárov. Podľa českého kronikára Kosmu, ktorý čerpal ešte z tvrdení miestnych ľudí na súčasnom území Slovenska, Svätopluk zomrel v Nitre, na Zobore, kde vraj vtedy bol kláštor. Posledné archeologické výskumy vskutku ukazujú, že kláštor pod Zoborom naozaj stál a jeho existencia sa približuje k existencii Veľkej Moravy. Iné teórie sa opierajú o dochovaný bohatý archeologický materiál z oblasti Starého Města a Mikulčíc.^{[chýba zdroj]}

Svätopluk inšpiroval ako málo iných postáv slovenských dejín. Od obdobia národného obrodenia zohral významnú úlohu pri formovaní slovenského, ale i českého národného povedomia, hoci často na základe mýtov a legiend.

Významné umelecké diela:

• Ján Hollý – Svätopluk, epos
• Ivan Stodola – Kráľ Svätopluk, dráma
• Eugen Suchoň – Svätopluk, opera

• Dejiny Slovenska. Ed. Samuel Cambel. Vyd. 1. Zväzok I : (do roku 1526). Bratislava : Veda, 1986. 534 s.
• HAVLÍK, Lubomír E. Svatopluk Veliký, král Moravanů a Slovanů. Brno : Jota, 1994. 129 s. ISBN 80-85617-19-6. (po česky)
• KOVÁČ, Dušan, et al. Kronika Slovenska: od najstarších čias do konca 19. storočia. Bratislava : Fortuna Print, 1998. ISBN 80-7153-174-X.
• KUČERA, Matúš. Slovenské dejiny. I, Od príchodu Slovanov do roku 1526. 1. vyd. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2008. 368 s. ISBN 978-80-89222-58-2.
• STEINHÜBEL, Ján. Nitrianske kniežatstvo: počiatky stredovekého Slovenska: rozprávanie o dejinách nášho územia a okolitých krajín od sťahovania národov do začiatku 12. storočia. 1. vyd. Bratislava : Veda, 2004. ISBN 80-224-0812-3.
• MARSINA, Richard: Svätopluk, legenda a skutočnosť. In: MARSINA, Richard; RUTTKAY, Alexander (editori). Svätopluk 894 - 1994: materiály z konferencie ... Nitra, 3. - 6. október 1994. Nitra : Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied, 1997. ISBN 80-88709-34-2.

• HOMZA, Martin, et al. Svätopluk v európskom písomníctve : štúdie z dejín svätoplukovskej legendy. 1. vyd. Bratislava : Post Scriptum, 2013. 750 s. (Libri historiae Slovaciae. Monographiae; zv. 11.) ISBN 978-80-89567-22-5.