Sonet

Sonet alebo znelka je lyrická básnická forma, má 14 veršov rozdelených do dvoch štvorveršových a dvoch trojveršových strof (t. j. dvoch kvartet a dvoch tercet). Na konci básne je pointa, ktorá je taká výrazná, že môže meniť zmysel predchádzajúcich častí textu.[1]

Pôvodná schéma: a b b a/a b b a/c d c/d c d.

Variant: a b b a/a b b a/c d c/d d c.

Noc v šerom, červánkami obrúbenom šate,

mrak v brvách zlovestný a hrozba úporu,

vtom divo zbúchala na bráne obzoru

a skríkla: Nezmárnils’ ma, tu som – otvor, brate!

Deň, čujúc pomsty príchod, zmrzol, v zmätku-chvate

uskočil ku dverám a tískal závoru;

no okno dokorán, ha! – pozde! v komoru

už vlieta čierny vták a klesá kruhovate.

Boj nastal o dedičstvo. – Darmo zježil šticu

brat zlatolúčovú a napnul svetla sily:

mdlie čím diaľ, vržená jak hlaveň v povíchricu.

A sestra vzteklejšia je samej od Dalily:

hoc mrel už, ešte chvatla, čo jej ňadrá kryly,

a v srdce vrazila mu dýku – večernicu.

(Pavol Országh-Hviezdoslav, Noc v šerom, červánkami obrúbenom šate)

Schéma: a b b a/a b b a/c d e/e d c.

Najkrásnější nade všecky cnosti,

cnost, jenž vlastní cnosti ukrývá,

pohled, jehož krotkost stydlivá

jest jen zrádcem větší spanilosti;

serdce, jen mu trůn dej všemožnosti,

ráje po vší zemi rozsívá,

rtíky, z nichž se zdravý ozývá

v liboplynné rozum výmluvnosti:

O, kde svítíš hvězdo utěšená?

Jsi-li vskutku, drahý předměte,

či-li jen sen mamy zlatých časů?

I ne, žije! žije! Libých hlasů

struny k chvále její zavzněte,

ejhle, mně je, mně je zaslíbená

(Ján Kollár, Slávy dcera, I, 4)

Schéma: a b b a/a b b a/c d e/d c e.

S’amor non è, che dunque è quel ch’io sento?

Ma s’egli è amor, perdio, che cosa et quale?

Se bona, onde l’effecto aspro mortale?

Se ria, onde sí dolce ogni tormento?

S’a mia voglia ardo, onde ’l pianto e lamento?

S’a mal mio grado, il lamentar che vale?

O viva morte, o dilectoso male,

come puoi tanto in me, s’io no ’l consento?

Et s’io ’l consento, a gran torto mi doglio.

Fra sí contrari vènti in frale barca

mi trovo in alto mar senza governo,

sí lieve di saver, d’error sí carca

ch’i’ medesmo non so quel ch’io mi voglio,

et tremo a mezza state, ardendo il verno.

(Francesco Petrarca, Canzoniere, 40)

Schéma: a b b a/a b b a/c d e/c d e.

Keď slnko zájde skonom a noc temné krídla

hviezd oky posiate v šír rozstrie ponad zem:

jak včely do úľa hneď každý záujem

sa vracia z poľa činov v úkryt svojho bydla.

Do seba vstúpi človek, sňatý s motovidla,

kde ako Ixion sa svíjal tam a sem,

do seba vojde zas, otrasúc šatný lem,

v sieň, ktorú vyzdobily vidín maľovidlá.

Tu doma je, kam vlastne dľa poslania patrí,

z pút smyslov unikol jak vtáča nástrahe,

a žije plným žitím pre seba a v sebe.

Len keď strasť zemskú vrhol do večernej vatry,

len vtedy octne sa zas človek na dráhe,

po nejž, i kým tu hlivie, zájsť môž’ na čas v nebe.

(Pavol Országh-Hviezdoslav, Keď slnko zájde skonom a noc temné krídla)

Schéma a b a b/c d c d/e f e f/g g je anglický sonet;

From fairest creatures we desire increase,

That thereby beauty's rose might never die,

But as the riper should by time decease,

His tender heir might bear his memory:

But thou contracted to thine own bright eyes,

Feed'st thy light's flame with self-substantial fuel,

Making a famine where abundance lies,

Thy self thy foe, to thy sweet self too cruel:

Thou that art now the world's fresh ornament,

And only herald to the gaudy spring,

Within thine own bud buriest thy content,

And, tender churl, mak'st waste in niggarding:

Pity the world, or else this glutton be,

To eat the world's due, by the grave and thee.

(William Shakespeare, Sonnets, I)

Prvé štvorveršie obsahuje tézu (nastolenie problému), druhé antitézu (negáciu problému) a posledné 2 trojveršia tvoria syntézu.

Sonety sa niekedy spájajú do väčších celkov – cyklus 15 zneliek tvorí tzv. znelkový veniec a obsahuje 210 veršov.

Je osobitný druh sonetu pod názvom „tenzone“, ktorý sa tvorí kolaboratívne, prvý sonet napíše prvý básnik a druhý iný básnik ako odpoveď na jeho myšlienku.

V európskej poézii spropagoval sonet Francesco Petrarca v cykle Sonety pre Lauru, ktorý ho prevzal od sicílskej školy prostredníctvom toskánskych básnikov.