Janko Kráľ

Janko Kráľ sa narodil 24. apríla 1822 do rodiny mäsiara a krčmára Jana Kráľa a jeho ženy Žofie. Vzdelanie získaval vo svojom rodisku, v Liptovskom Mikuláši, na základnej škole (1828 – 1834). V rokoch 1835 – 1837 navštevoval gymnázium v Šajavskom Gemeri. 4. septembra 1837 sa zapísal na lýceum v Levoči, kde študoval do roku 1841. Z tohto obdobia sa zachovali dve jeho latinské práce, z toho jedna báseň, ale ťažko tu ešte konkrétne hovoriť o jeho básnických prvotinách. Z Kráľových levočských učiteľov treba spomenúť Pavla Tomáška a Michala Hlaváčka. V rokoch 1841 – 1842 študoval na lýceu v Kežmarku, kde ho učil Ján Benedikti.[1]

20. septembra 1842 sa vo veku 20 rokov zapísal na evanjelické lýceum v Bratislave, v centre mladých štúrovcov na čele s námestníkom Juraja Palkoviča – Ľudovítom Štúrom. Tu začal písať svoje prvotiny, vtedy ešte v češtine a od roku 1843 už v Štúrovej slovenčine. Podľa klasifikačných záznamov študoval s priemerným prospechom. Aktívne sa zapájal do literárnych a najmä zberateľských prác Katedry reči a literatúry československej. Istý čas dokonca býval u Ľudovíta Štúra.[1]

1. januára 1844 spolu s ďalšími 22 študentmi podpísal list proti odvolaniu Ľudovíta Štúra z funkcie námestníka a profesora. Požiadavky študentov sa nebrali na vedomie a tak si Janko Kráľ 5. februára vyžiadal polročné vysvedčenie. 7. marca 1844 odišiel spolu s ďalšími 13 najvernejšími študentmi do Levoče. Do Levoče však neprišiel, ostal v Liptovskom Mikuláši, a skúšky si dokončil externe. V Liptovskom Mikuláši sa aktívne zúčastnil na prípravách založenia Tatrína. Vtedy už patrí Kráľ k najuznávanejším mladým štúrovským básnikom. Neskôr však Štúr na Kráľa zanevrel pre jeho tvrdohlavú povahu, v liste zo 17. septembra 1845 napr. písal, že mu Kráľ poslal list „impertinentný a grobiansky“, kritizujúci Národné noviny, resp. slabú pozíciu slovanského princípu v nich. Štúr pevne veril, že sa „za takýmto neznalcom a sektárom nikto nedá“.[1]

Busta Janka Kráľa v Kulpíne, Vojvodina, Srbsko (V lete roku 1846 tu učil deti pravoslávneho biskupa Jovu a dcéry zemana Djordja Stratimiroviča).

20. septembra 1844 cestoval Janko Kráľ po stopách národného hrdinu – Juraja Jánošíka v Malohonte, na Kokave a v Klenovci, potom aj v jeho rodisku – v Terchovej. Z týchto ciest odišiel pravdepodobne do Pešti, kde robil skúšky a zrejme už vtedy sa zamestnal ako pisár v kancelárii advokáta Alexandra Boleslavína Vrchovského.[1]

Od roku 1845 do roku 1847 putoval Kráľ po Slovensku a Dolnej zemi. Z týchto troch rokov básnikovho života sa zachovali len útržkovité informácie. V júni 1845 sa nachádzal v chorvátskom Karlovci a v Záhrebe. V auguste toho istého roku sa vrátil do svojho rodiska, na Liptov, kde zotrval až do konca októbra. V roku 1846 cestoval opäť na Dolnú zem – v lete pôsobil ako vychovávateľ dcér zemana Stratimiroviča a detí popa Jovu v Kulpíne. 24. septembra sa zúčastnil na schôdze báčsko-sriemskych učiteľov a v správe o nej v Slovenských národných novinách im vyčíta maďarizáciu. 29. septembra 1846 bol v Báčskej Palanke, odkiaľ náhle zmizol (podľa niektorých zdrojov až do Turecka a Besarábie). Od tohto zmiznutia až do apríla 1847 nie sú nijaké zachované zmienky o jeho živote.[1]

20. apríla 1847 je v Orlovi tatranskom odkaz: „Panu J. K. v P.“ (podobne aj v číslach z 15. mája 1847 a 17. decembra 1847), tento odkaz je s najväčšou pravdepodobnosťou venovaný Jankovi Kráľovi, ktorý sa v tom čase mal zrejme nachádzať v Pešti, kde pracoval vo Vrchovského kancelárii.[1]

Na Slovensko sa vrátil až v polovici roka 1847. V Príbelciach sa stretol s Rotaridesom a Paulínym. Potom putoval južným Slovenskom, odkiaľ chcel ísť na východné Slovensko, ale začiatkom augusta navštívil znova Liptov. Po matkinej smrti (21. august, 1847) odišiel z Liptova do Pešti.[1]

7. februára 1848 napísal z Vrchovského kancelárie list Samovi Bohdanovi Hroboňovi. To je posledný autentický dokument Janka Kráľa, z čias pred revolúciou, ktorej prvý impulz z 15. marca 1848 v Pešti osobne zažil.[1][2]

Pamätná tabuľa Janka Kráľa na radnici v Šahách.

V marci roku 1848 sa po prvých impulzoch revolúcie ponáhľal na Slovensko, do hontianskych dolín a aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom. Vyzývali sedliakov spáliť urbárske tabely a v obciach Horné Plachtince, Dolné Plachtince a Stredné Plachtince a Príbelce vyvolali ľudové povstanie, ktoré bolo potlačené 30. marca 1848.[1]

Od 25. marca až do 30. marca, keď ho chytili, žil Kráľ spolu s povstalcami najaktívnejším životom. Po chytení, týraní a mučení ho spolu s Rotaridesom odviedli do väznice v Šahách. Protesty a žiadosti o prepustenie Kráľa z väzenia slovenskej a slovanskej verejnosti v Žiadostiach slovenského národa 10. mája 1848, do tažkého väzeňia zatvorení.Slovenskí ľud ku hájeňiu slobodu povzbudzoval… žjadame…“, v požiadavkách skupiny Požegskej, mesta Križevici, Koprivnica, Bakra, župy Záhrebskej a Varadžínskej či predtým Hurbanove žiadosti v stolici Nitrianskej ostali nevypočuté a Kráľ ostal väznený v Šahách a neskôr v Pešti až do januára 1849. V Pešti Kráľa väznili na Kerepesskej ulici.[1] Odsúdili ho na smrť.^{[chýba zdroj]}

V roku 1849 začiatkom januára Janka Kráľa, po 10 mesiacoch, prepustili z väznenia po údajnom zásahu bána Josipa Jelačiča alebo dokonca Alfreda Windischgrätza. Zdržoval sa vraj u Jána Kollára a v rodine medovnikára Bobčeka. Začiatkom marca sa zúčastnil národného pohrebu slovenských martýrov Vilka Šuleka a Karola Jána Holubyho. Na pohrebe mal príhovor Ján Francisci a Kráľ tu predniesol Dumu dvoch bratov, v ktorej sa spomínajú obaja mučeníci.[1]

Od 16. marca 1849 pobudol znova v Liptovskom Mikuláši, kde dočasne velil v liptovskomikulášskom stoličnom dome dobrovoľníkom a národnej garde. Cisársky komisár Vietoris ho koncom marca opäť uväznil. Po vyslobodení koncom marca odišiel do Viedne cez Moravu, o tejto jeho ceste vyšla správa aj v novinách. Vo Viedni chcel vodcov slovenského revolučného hnutia ovplyvniť skôr k sociálnym ako nacionálnym výbojom. Rokovania vo Viedni nedopadli úspešné a Kráľ sa utiahol na Moravu k predrevolučnému priateľovi Bedřichovi Rozehnalovi do Hulína, kde strávil asi 5 mesiacov intenzívnou literárnou prácou.[1]

V septembri roku 1849 sa znova zúčastnil revolučných bojov v Krupine ako kapitán slovenských dobrovoľníkov. Revolúcia už v tomto čase prekročila svoj vrchol a tak ani Kráľova účasť v nej nemohla byť aktívnejšia.[1]

21. novembra 1849 skončil túto službu a odišiel do Pešti.[1]

Pamätná tabuľa na budove v Lučenci, v ktorej v roku 1850 pôsobil Janko Kráľ.

V Pešti si podal žiadosť do štátnej služby a začiatkom decembra 1849 pracuje ako stoličný pisár v Balážskych Ďarmotách.[1]

Od roku 1850 vykonával prechodne funkciu námestníka hlavného slúžneho a sudcu v Modrom Kameni – s čím zrejme súvisí oznam v slovenských novinách o jeho „zmaďarizovaní“. V Lučenci vyšetroval odbojníkov a zbehov, ale neskôr pôsobil ako podriadený stoličný úradník v Balážskych Ďarmotách, kde pracoval až do roku 1854. Tu sa stretol s Boženou Němcovou.[1]

V roku 1851 napísal do Slovenských novín 5 článkov, v ktorých reagoval na politické pomery v Novohradskej stolici. V tomto čase si márne vymáhal a hľadal svoje rukopisy veršom z hontianskeho archívu v Šahách, ktoré boli zrejme už vtedy nezvestné.[1]

7. apríla 1851 sa oženil s Máriou Modrány. V rokoch 1852, 1853, 1857 a 1861 sa im narodili štyri deti.[1]

V marci roku 1854 pracoval ako okresný adjunkt pri slúžnovskom úrade preložený do Čadce. V decembri roku 1858 ho preložili do Martina ako adjunkta pri okresnom úrade. Tu sa stretával aj s Jánom Bottom. V roku 1860 ho znova preložili do Kláštora pod Znievom, kde pôsobil ako okresný súdny adjunkt. V tomto čase písal publicistické predmemorandové články, ktoré potom v memorandovskom roku (1861) vyústili do jeho nového básnického vzplanutia.[1]

V roku 1861 požiadal o preloženie na slúžnovský úrad do Mošoviec, ale podžupan Turčianskej stolice mu požiadavku po konzultácii s predstavenstvom Liptovskej stolice zamietol.[1]

V júni roku 1861 sa Kráľ aktívne zúčastňoval na memorandovom zhromaždení. Písal nové, ako sa ukázalo posledné básne a v Pešťbudínskych vedomostiach uverejnil článok na obranu Memoranda.[1]

Memorandový reliéf Hlas povstania od Jána Koniarka v Martine.

25. februára 1862 ho preložili za prísediaceho súdu Tekovskej župy do Zlatých Moraviec.[1]

V roku 1868, po rakúsko-maďarskom vyrovnaní (1867), zbavili Kráľa aj tohto skromného úradu v Zlatých Moravciach a preto si musel rýchlo urobiť advokátsku skúšku. Tu potom biedne prežíval ako výpomocný prísažný pravotár a pisár v cudzích advokátskych kanceláriách (naposledy u Emila Bittnera).[1]

23. mája 1876 o 7. hodine ráno Janko Kráľ podľahol brušnému týfusu. Podľa tradície mu dali na mŕtve prsia rodinný kancionál (zbierka náboženských piesní) v koženej väzbe s mosadznými sponkami a na okraj rakvy priložili jeho fajku s pipasárom (čutorou).

Ešte v deň jeho smrti spísal Vladimír Všeslav parte v maďarčine (v úmrtnom oznámení je udaný zlý vek Janka Kráľa):

„Kráľova Jánova, rodená Modrányi Mária a deti Vladimír, Mladen, Anastázia a Ján – v mene svojom a v mene detí oznamuje, že jej nezabudnuteľný manžel, respektíve ich otec KRÁĽ JÁN, bývalý prísediaci župného súdu a prísažný advokát vo veku 53 rokov umrel. Táto smutná udalosť sa stala 23. mája tohto roku o 7. hodine. Pozostatky zosnulého uložia sa na večný odpočinok na zlatomoravskom cintoríne 25. mája tohto roku o piatej hodine. – Pokoj prachu jeho!“ (Parte, ktoré spísal Kráľov najstarší syn – Vladimír)[2]

• Národnie noviny zaznamenali Kráľov skon 3. júna 1876 a vrátili sa k nemu 8. júna: vyslovujú myšlienku, že popri naliehavom vydaní súboru básní „nášho výtečného a mimo Slovenska, menovite v Čechách a na Morave veľmi obľubeného ľudového básnika“ bude treba zostaviť jeho biografiu, čím sa mu postaví „dôstojný pomník, ktorý krášliť bude jeho zobrať sa majúce spisy“.[2]
• Zora, časopis, ktorý vychádzal ako mesačník v Martine a redigoval ho Jaroslav Zachej priniesol nekrológ vo svojom šiestom čísle.[2]
• Orol – ústredný slovenský literárny orgán, ktorý viedol Sytniansky – vydal Kráľov nekrológ, ktorý sa nachádza v šiestom čísle, v smútočnom čiernom ráme s textom: „Janko Kráľ, slávny, doma i V Slovanstve obľubený spevec slovenský, narodený dňa 24. apríla roku 1822 v Lipt. Sv. Mikuláši, zomrel v tichom úkryte čo advokát v Zlatých Moravciach dňa 23. mája o 7. hodine ráno po krátkej horúčke a bol tamže dňa 25. mája o piatej hodine popoludní pochovaný. Pokoj prachu jeho a slávna mu pamäť v národe!“ V tom istom čísle vyšla aj báseň Za Jankom Kráľom od Miloslava Dumného.[2]
• České Národní listy priniesli nekrológ 6. júna 1876, ktorý oznamoval že: „Janko Král, slavný básnik slovenský, zemřel dne 23. května v Zlatých Moravcích“. Okrem toho sa tam nachádzajú niektoré chybné biografické informácie a ďalšie časti:

„Byl důvěrným přítelem Kollára, Štúra a jiných čelných mužů česko-slovenských, ačkoli nebyl snadno přístupným – vědeliť jeho známí velmi zřídka, kde se právě nalézá. Vědomosti měl Král nevšední, znalť mimo slovenčinu výtečne maďarsky, pak rozuměl frančtině a angličtině. Zamilovaným básnikem jeho byl Shakespeare. Z básni jeho jest velmi málo známo, jsou to většinou improvizace, mnohé z nich zničil básnik hned v rukopise. Jen skrovná část prací jeho byla tištěna a práce ty prozrazují vesměs talent neobyčejný. V r. 1848 byl co horlivý vlastenec slovenský od Maďarů pronasledován a odsouzen konečně ke smrti provazem. Před vykonáním rozsudku prosil, aby mohl promluvit k shromážděnému lidu – a když mu to dovoleno, oslovil shromážděné maďarskou řečí plnou horoucího nadšení, takže okamžitě byl propuštěn. Necítě se však v Uhrách dosti bezpečným, prchl na Moravu ke svým známym, odkud však za několik měsícu opět odešel. Od té doby žil život nestálý a zmizel skorem úplně veřejnosti, takže se několikráte rozširovala zpráva o jeho smrti. V posledním čase byl advokátem v Zlatých Moravcích, kdež také dne 25. minulého měsíce pochován. Čest jeho památce!“ (Časť z nekrológu, ktorý priniesli České Národní listy pravdepodobne od Bedřicha Rozehnala)[2]

Pohreb Janka Kráľa sa konal 25. mája o 5. hodine popoludní v Zlatých Moravciach. Bol pochovaný za neveľkého sprievodu levického evanjelického kňaza Michala Massányho. Jeho hrob riadne neoznačili, nachádzal sa na ňom len kríž z topoľového dreva, na ktorý vyryl dlátom otec Kráľovho zaťa básnikovo meno. Kvôli nedostatočnému označeniu hrobu, na ktorý po desaťročia nik nechodil po vysťahovaní Kráľovej rodiny zo Zlatých Moraviec, nemožno s určitosťou zistiť, kde ho pochovali. Jeho hrob vraj leží hneď vedľa hrobu pravotára Missuru, ktorý skonal tesne pred Kráľom.[2] Tento hrob bol označený kamenným pomníkom a vedľa neho od roku 1996 stojí mramorový pomník na básnikovu pamiatku. Jeho symbolický hrob je aj na Národnom cintoríne v Martine.[2]

Symbolický hrob na Národnom cintoríne v Martine.

Prvotný podnet na zistenie polohy hrobu dal prezident Masaryk a jeho dcéra Alice. Napriek iniciatíve Matice slovenskej a jej tajomníka Štefana Krčméryho sa miesto posledného odpočinku Janka Kráľa nepodarilo zistiť.[2]

„Môj dobrý otec, chudák, leží zabudnutý. Hrob jeho neni označený. Ja a môj brat Mladen sme ďaleko. Sama trpím na ťažkú čuvovú nemoc – moja pamäť je slabá. Kde sa nachádzal jeho hrob? Keby som mohla ta ísť, ja by som ho snáď našla. Jestliže pán Masary, prezident, pamiatke jeho venuje pozornosť, tak myslím, môžu mu pomník dať postaviť na hocktorom prázdnom mieste starého hrobitova zlatomoravského“. (píše v liste Františkovi Skovajsovi z Budapešti 15. augusta 1923 Kráľova dcéra, Anastázia)[2]

V ten istý deň, 15. augusta 1923 napíše list aj Anastáziin muž – Edmund Kacziány, ktorým doplňuje svoju ženu a píše, že bol viackrát pri Kráľovom hrobe a v roku 1905 pri jeho hrobe ležalo 4 – 5 bezmenných hrobov, takže by nevedel určiť kde presne leží hrob. Navrhuje, rovnako ako jeho žena, aby mu na cintoríne v Zlatých Moravciach postavili pamätník. K listu pridáva odporúčanie, že ich známy zo Zlatých Moraviec – Dr. Koloman Benkö, by možno vedel určiť, kde ležia Kráľove pozostatky. Ale Benkö nevedel.[2]

11. augusta 1925 prekopala komisia, pod vedením pražského antropológa Jindřicha Matiegku, zem okolo Missurovho hrobu. Komisia, ale nenašla nič, čo by pripomínala truhlu a kosti.[2]

Nová iniciatíva hľadať hrob Janka Kráľa prišla po 15 rokoch od nového matičného tajomníka Stanislava Mečiara. Znova prebehlo vypočúvanie najstarších obyvateľov Zlatých Moraviec a napriek tomu, že nik nevedel povedať, kde je Kráľ pochovaný, sa opäť kopalo – tentoraz podľa poradia zapísaných v matrike úmrtia. V roku 1940 vykopali pozostatky kostry s ružencom v rukách (bol evanjelik a mal aj evanjelický pohreb). Mečiar to vysvetlil tak, že mu ho dala v poslednej chvíli Kráľova slúžka – katolíčka. Ale Kráľovci žili už pred Jankovou smrťou v biednych podmienkach, takže si slúžku nemohli dovoliť.[2]

3. novembra 1940, za prvej Slovenskej republiky, uložil sprievod Hlinkovej gardy vykopané pozostatky do novej kovovej rakvy a ako Kráľovu kostru ju previezli zo Zlatých Moraviec do Martina na Národný cintorín. Na čelnom mieste ho znova pochovali a na hrob dali skromný kamenný pomníček s označením: Janko Kráľ. Proti Mečiarovej exhumácii sa v tlači postavil Rudo Brtáň.[2]

Keďže nález a prevoz Kráľových pozostatkov nepôsobil presvedčivo a ľudia ho chápali s politickým podtextom antičeskoslovenskej akcie, tak na zlatomoravskom cintoríne 23. mája 1966, k výročiu 90. rokov Kráľovej smrti, odhalili na jeho počesť mramorový pomník s textom, že „na týchto miestach bol pochovaný Janko Kráľ, 1822 – 1876, slovenský revolučný básnik“.[2]

Podľa niektorých teórií umrel Janko Kráľ na choleru a pochovali ho aj so slamníkom a hrob dezinfikovali vápnom. Pre náhlu smrť na infekčné ochorenie neoznačili viditeľnejšie hrob, takže už začiatkom 20. storočia nepoznali jeho presné miesto.[3] Podľa iných dohadov spáchal samovraždu. Literárny historik Rudo Brtáň tvrdil, že ho údajne ako samovraha pochovali na vtedajšom kraji cintorína, v časti pre evanjelikov.[4] Faktom zostáva, že v matrike veľkoslažanskej evanjelickej cirkvi je zapísaná ako príčina Kráľovej smrti „hagymáz“ – po slovensky brušný týfus.[2]

Jankov otec, Ján Kráľ, pracoval ako mäsiar a krčmár, zosobášil sa so Žofiou, rodenou Šľachtovou. 24 ročnú Žofiu si bral ako 34 ročný vdovec, ktorý mal z minulého manželstva jednu dcéru – Máriu. Ján so Žofiou mali spolu 5 detí, z čoho dve predčasne zomreli.[2] Janko vyrastal so štyrmi súrodencami a to s nevlastnou sestrou Máriou a troma bratmi – Jozefom, Ondrejom a Adamom.[1] Žofia zomrela 21. augusta 1847. Jeho matka bola, ako sám povedal, jedinou ženou, ktorú kedy miloval. Otca, ktorý skonal v roku 1854, naopak nenávidel za to, ako sa správal k matke. S týmto sa zveril Božene Němcovej, ktorá to spomenula v liste priateľke Žofii Rotttrovej-Podlipskej 17. mája 1853:[2]

„Návštěva, kterou mám každý den pooběde, je pán Janko Král, který se zase udobřil; je to ale přece jediný člověk, s kterým možno promluvit, ovšem že se musí na jeho nezpůsoby zvyknou. Já si jich nevšímam a tak ujde přece chvíle s ním dost zábavně, neboť zná mnoho a je bystrá hlava; jen rád se hádá, je to věčná opozice, začni co začni. Teď přece zase trochu po člověcku vypadá; jenže má o jednu krásu v obličeji víc, a sice bolavé oči, Johanka by se ho zděsila. Kdyby si ho někdy poslouchala a neviděla, uděláš si dojem, že je to nejestetičnější člověk, tak ho uráži všecko surové, sprosťácke, ošklivé a nečisté u lidu; sám pak je všecko to jedině že nepije – ale sám mi řekl, že tomu nedlouho, co silně pil a ostré nápoje, a zase se mu znelíbilo a nepije nic, než vodu a mléko. Je to hrozný podivín, a ta jeho žena je velmi pěkná, mladičká, ale hrozná husa, on ji má takprávě jen co děvečku – sám řekl, že on jen jednu ženu miloval nade všecko, z celé duše své, a to byla matka jeho; za to otce s toutéž náruživosti nenáviděl, a sice proto, že matku týral. (A on totéž ženě dělá.) – Co umřela (matka), nemiluje nikoho. – Mně sa zdá, že ten člověk přece jen v blázinci umře!“ (Časť listu Boženy Němcovej priateľke Žofii Rottrovej-Podlipskej)[2]

7. apríla 1851 sa v Horných Ozorovciach oženil s vtedy 17 ročnou, Máriou Polexínou Modrányovou. Mária bola dcéra úradníka Zayhovho panstva v Uhrovci a sestrou zabudnutého štúrovského básnika Karola Alexandra Modrányho, s ktorým sa zoznámil počas revolučných bojov, kde velil Karol Modrány ako kapitán slovenskému dobrovoľníckemu zboru. 26. a 31. júla 1876 si Mária ako 42 ročná po smrti svojho manžela podala žiadosť, aby mohla dostávať penziu po bývalom štátnom úradníkovi. Dostávala skromnú penziu a odsťahovala sa zo Zlatých Moraviec do Levíc za jej najstarším synom – Vladimírom. Neskôr žila s Anastáziou a Mladenom, s ktorým prešla všetky jeho zamestnanecké štácie až po Turdu v dnešnom Rumunsku. Počas prvej svetovej vojny sa odsťahovala z Turdy k svojej najstaršej vnučke – Mladenovej dcére – Irene do Polomky, kde žila vydatá za učiteľa Samuela Pála. 30. septembra 1916 tu Mária ako 82 ročná zomrela.[2]

Tabula na dome, v ktorom sa narodil Janko Kráľ.

15. marca 1852 sa mu narodil syn Vladimír Všeslav. Na otcovom parte sa podpísal ako Aladár, teda si pomaďarčil krstné meno. V čase otcovho skonu pôsobil ako pomocník verejného notára v Leviciach. Neskôr sa stal v tomto meste samostatným advokátom. Počas rakúskej okupácie Bosny a Hercegoviny v roku 1879 musel narukovať do vojny (podobne ako napríklad aj Hurbanov syn – Svetozár Vajanský alebo nádejný básnik Jozef Bohuslav Bella). Pri bojových akciách dostal maláriu a po predčasnom návrate do Levíc umrel na zápal mozgových blán 2. mája 1881 ako 29 ročný.[2] Zanechal po sebe aj literárne rukopisné práce: prozaické úvahy Búrka a Na horách liptovských a básne Dumka, Janko a Anička, v ktorých sú cítiť ozveny jeho otca.[1]

Jeho druhý syn, Mladen Radivoj Blasilius, sa narodil 2. augusta 1853. Výzorovo sa podobal na otca, na rozdiel od Vladimíra, ktorý sa ponášal na matku. Na parte sa podpísal ako Mlád, neskôr však používal verziu mena Vazul. V čase otcovej smrti mal 23 rokov a bol poslucháčom bratislavskej právnickej akadémie. Akadémiu nedokončil a tak sa stal len advokátskym osnovníkom na viacerých miestach v roku 1879 napr. v Martine (kde istý čas hrával v divadle) v kancelárii Matúša Dulu. Neskôr prešiel do Budapešti na colný úrad, kde sa aj oženil. Následne sa dostal do Nagy Enyedu a potom do Torda Aranyosi, teda do sedmohradskej Turdy. V Turde pracoval ako úradník, ostal tu aj ako penzista v umrel tu ako 87 ročný 27. novembra 1940. Už na ňom, ale hlavne na jeho potomkoch je vidieť pomaďarčenie. Jeho synovia Lajoš, Béla a Jánoš si už v roku 1913 pomaďarčili priezvisko na Szentkiráli.[2]

26. októbra 1857 sa Márii narodila dcéra – Anastázia (meno dostala podľa ruskej arcikňažny). V čase otcovej smrti mala 19 rokov. V Zlatých Moravciach sa zoznámila s Edmundom Kacziánym. Edmund sa vyučil za maliara, pochádzal z neďalekej dediny Hostie. Edmundov otec (ktorý sa ešte písal Kocian) sa živil ako debnár a na Kráľov hrob urobil drevený kríž z topoľového dreva. Anastázia sa za Edmunda vydala už 15. augusta 1876 a následne odišla spolu s manželom do Zenty, kde sa stal Edmund profesorom kreslenia na strednej škole. Neskôr sa presťahovali do Segedína a potom do Budapešti. Spolu mali dve dcéry – Viola sa stala herečkou a Adriena maliarkou. Edmund Kacziány umrel 11. januára 1933 a o mesiac nato, 20. februára 1933 skonala aj Anastázia vo veku 76 rokov. Pochovaní sú na budapeštianskom cintoríne pri Kerepešskej ceste, zhodou náhod pri ulici, na ktorej v roku 1848 väznili jej otca.[2] Adriena a Viola sa po sobáši odsťahovali do Nemecka.[1]

Posledný syn Ivan Ján – János sa narodil 28. februára 1861. Meno dostal po otcovi, v čase jeho smrti mal iba 15 rokov a navštevoval levické gymnázium. Zmaturoval v Banskej Štiavnici a v štúdiu pokračoval na bratislavskej teológii, ktorú ukončil roku 1883. Venoval sa aj literatúre a v časopise Gondolat publikoval v roku 1882 úvahu o krvavej noci barolomejskej, ktorá sa odohrala roku 1572. Úvahu uverejnil v maďarčine. Pracoval ako vychovávateľ u baróna Uechtritza na Žitnom ostrove v Gabčíkove. V Gabčíkove spáchal ako 24 ročný samovraždu – zastrelil sa 20. júna 1885, vraj z nešťastnej lásky k barónke Amadé Uechtritozovej, ktorej vychovával malého syna.[2]

8. mája 1867 v čase blížiaceho sa rakúsko-uhorského vyrovnania sa snaží zabrániť maďarizácii svojej rodiny a tak napísal list J. M. Hurbanovi, v ktorom mu predostieral prosbu o pomoc pri úmysle emigrovať do Srbska alebo Ruska.

„Mám čeľaď, do školy súcich chlapcov – a pri mojich slabých dôchodkoch nie som v stave ich tak ako ja chcem vychovať, aby z nich tej istej myšlienky hodní zastavači byť mohli, ku ktorej ja sa priznávam: a pri tomto prevrate dualistickom nemám žiadnu nádej k takým prostriedkom prísť, aké bych sebe od mojej usilovnosti sľubovať mohol. Preto kvôli deťom mojim umienil som si obeť urobiť a tam sa vysťahovať, kde Slovanstvu priaznivejšie slnce svieti, a to síce do Srbsko alebo do Ruska… Nemyslite si, že tento môj krok je krok zúfanlivosti – je to krok dôvery vo mňa samého a krok dôvery v budúcnosť a na úlohu Slovanstva. Lebo pod bremenom dualizmu dlho obstávať ani nechcem, ani nemôžem…“ (Časť z listu Janka Kráľa J. M. Hurbanovi)[2]

Hurban mu 13. mája odpovedá, aby „ostal tu, pri národe opustenom; vysťahovanie by len v masách prospelo: keď takí ľudia preč odídu, ako Kráľ – čo bude z národa?“. Kráľ sa nakoniec k emigrácii neodhodlal a ostal na Slovensku.[2]

Socha Janka Kráľa v Sade Janka Kráľa, Petržalka, Bratislava.

Janko Kráľ bol multilingválny človek, schopný hovoriť až 9 (prípadne 10) jazykmi. Popri svojej tvorbe sa okrajovo venoval aj prekladu. V jeho pozostalosti sa zachovali jeho ukrajinské výpisky zo Zaleského, ruské z Nestora a Pskovského letopisu, z Chomiakova a Puškina. Podľa ruského prekladu Alexandra A. Petrova zo sanskritu preložil do slovenčiny úryvky z Mahábháraty, Kálidásovu Šakuntalu, povesť o Ribe a o Nalovi a Damajante.

Z Kráľovej biografie, autobiografie a korešpondencie sa zachovali len útržky. Známych je jeho 10 listov. Všetky listy vyšli v kompletnom prepise v Literárnom archíve, 1971.[1]

• 1. List Samuelovi Reussovi z Bratislavy, okolo Michala (29. september) 1843.
• 2. List Gašparovi Féjerpatakymu z Mikuláša, 14. august 1844.
• 3. List Jonášovi Guothovi z Hýb, október 1845.
• 4. List Augustovi H. Škultétymu z Mikuláša, začiatok augusta 1844.
• 5. List Samovi B. Hroboňovi z Pešti, 7. február 1848.
• 6. List Jozefovi M. Hurbanovi z Balažských Ďarmôt, 1. január 1851.
• 7. List Jozefovi M. Hurbanovi z Balažských Ďarmôt, 24. apríl 1851.
• 8. List Pavlovi Dobšinskému z Kláštora pod Znievom, 11. január 1861.
• 9. List Jozefovi M. Hurbanovi zo Zlatých Moraviec, 8. máj 1867.
• 10. List Andrejovi Trúchlemu-Sytnianskemu zo Zlatých Moraviec, 19. január 1874.

Okrem týchto listov sú 3 zmienky o Kráľových listoch, od osôb, ktorým ich poslal (Ľudovít Štúr v roku 1845, Karol Braxatoris v roku 1848 a Andrej Trúchly-Sytniansky v roku 1873).[1]

Janko Kráľ svojou poéziou ovplyvnil tvorbu mnohých básnikov 20. storočia, ako je napríklad: Laco Novomeský, ktorý mu venoval niekoľko básní a celú zbierku Romboid; Valentín Beniak; Andrej Plávka; Anton Prídavok; Ján Kostra; Ján Poničan, ktorý napísal báseň-pásmo Divný Janko. Na jeho tvorbu nadväzovali mnohí slovenskí nadrealisti (napríklad Vladimír Reisel), ktorí ho – oproti iným nadrealistom – uprednostnili pred Hviezdoslavom. Niektoré Kráľove, dovtedy neuverejnené, básne sa objavili v zborníkoch slovenského nadrealizmu. Jeho básne sú prológom aj epilógom najlepších prác slovenskej Avantgardy 1938. Osobnosť Janka Kráľa zanechala najmä v slovenskej, ale aj v európskej poézii veľký odkaz.[1] Milan Rúfus v knihe Hora pripíše svoju báseň Matka obloha, matka báseň pamiatke Janka Kráľa.[2]

Za svojho života uverejňoval Kráľ svoje básne časopisecky vo viacerých časopisoch. Spočiatku ich posielal do almanachu Nitra, neskôr do Orla tatranského a Sokola, zriedkavejšie sa objavovali i v časopisoch Černokňažník, Orol, Tábor, Concordia, Priateľ školy a literatúry a v iných.[1]

Beletristický časopis Lumír, v ktorom vyšli Kráľovi 4 básne.

Prvých 8 Kráľových básni uverejnil almanach Nitra v roku 1844. Boli to básne: Zverbovaný, Zabitý, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Moja pieseň, Pieseň bez mena, Pesnička na kare ku cti zosnulému Jankovi Tomesovi, Vysokourodzenému pánu Ďurkovi Košuthovi a Povesť.[1]

Do revolúcie publikoval ďalších 9 básni v Štúrovom Orle tatranskom, išlo o básne: Orol, Piesne, Potecha, Pán v tŕní, Pieseň, Duma bratislavská, Kríž a čiapka, Choč a jeden preklad Puškinovej básne Smrť Olegova. Na uverejnenie ponúkal viac, ale kvôli nedostatku publikačných možností, nekonvečnosti a radikalizmu tónu ostal zvyšok jeho poézie len v rukopise. Do revolúcie tak stihol publikovať len 17 básni, čo ale stačilo na všeobecné dobové uznanie jeho talentu.[1]

Počas revolúcie publikoval anonymne 4 básne (Krajinská pieseň, Tri vŕšky, Pieseň slobodného sedliaka a Krvavá kosba).[1]

Po revolúcii už básne takmer nepísal. Staré rukopisy spálil alebo postrácal, preto nemohol vyhovieť prosbám redakcie o ich uverejnenie. Občas poslali redakciám odpisy jeho veršov Kráľovi priatelia, proti niektorým sám protestoval. Po skončení revolúcie uverejnil len Dumu Kollárovu v Lumíre roku 1852 a 3 „memorandovské“ básne v roku 1861 (Slovo, Duma slovenská a Krakoviaky dobrovoľníkove).[1]

Závažnejší súbor odpisov starších Kráľových básni uverejnil Bedřich Rozehnal v Moravských národných novinách v roku 1851 mu odtlačili 6 básni (Hlásnik národa, Zverbovaný, Návrat, Dumy, Kvet, Dva orly – z nich 4 preložené do češtiny), v časopise Morava v roku 1864 9 básni (Hlásnik národa, Zverbovaný, Návrat, Dumy, Kvet, Dva orly, Jarná pieseň, Keby mohol ho postihnúť a Duma bratislavská – z nich tiež 4 preložené do češtiny).[1]

Po Rozehnalovi uverejnil Viliam Pauliny-Tóth v Sokole v rokoch 1865 – 1866 10 básni, z nich 3 dovtedy neuverejnené v slovenčine (Kvet, Dva orly, Duma I. – III) preložil naspäť z češtiny do slovenčiny.[1]

Peter Kellner-Hostinský počas revolúcie zachránil Kráľove rukopisy a pred skazou ich opatroval až do smrti. Uverejnil ich v Slovenskom pozorníku, 1854; Concordii, 1858 a Tábore, 1870. Išlo o 3 básne: Slovenčina, Slovenom, Vyslobodenie.[1]

Pred koncom Kráľovho života vyšlo 5 jeho básni, ktoré ako sám povedal – „povypisoval z pamäti“, vyšlo v Sytnianskeho Orle v rokoch 1873 – 1874. Boli to básne: Orol vták, Kvietok, Pierko, Husár a Rodina slovanská.[1]

Po odstupe času a uznaní jeho talentu sa mu donedávna pripisovali aj niektoré anonymné básne, ktoré nenapísal: Husár (Ach koníku) a Bojazlivá od Petra Kellnera-Hostinského, Dunaju náš tichý od Janka Matúšku, Túženie od Jána Kalinčiaka a Krivoprísažnica od Pavla Dobšinského.[1]

Poézia Janka Kráľa vychádzala v zahraničí v časopiseckých prekladoch. Preložili ju do češtiny, ruštiny, bulharčiny, ukrajinčiny, maďarčiny, nemčiny, angličtiny a poľštiny. Okrem toho vyšli aj v samostatných vydaniach v ruštine (Moja pesňa, Petrohrad 1957, kolektív prekladateľov), v češtine (Orel, Praha 1960, preložil V. Holan) a v maďarčine (Toborzó, Budapešť 1965, preložili T. Tóth a G. Végh). Kráľove básne sú v maďarskom preklade (popri Hviezdoslavovi, Sládkovičovi a Kollárovi) uvedené v Antológii svetovej literatúry XIX. storočia, Budapešť 1956.[1]

Prvotné snahy o publikáciu Kráľových básni súborne stroskotávali na nepoznaní jeho stratených rukopisov. Ani dnes okrem Kráľových rukopisov Petra Kellnera-Hostinského (od roku 1873 sa nachádzajú v Matici slovenskej) a odpisov z Přerovského sborníka, ktoré z nenájdených moravských rukopisov Janka Kráľa urobil František Řepka. Nie sú známe rukopisy, ktoré mu odobrali po uväznení (napr. ním spomínaný revolučný substrát Podmanín) a tie ktoré mala Kráľova rodina po jeho smrti. Prví iniciátori o súborné vydanie boli Viliam Pauliny-Tóth, Andrej Trúchly-Sytniansky a Češi Július Grégr a Rudolf Pokorný.[1]

• 1893: Verše Janka Kráľa – prvé súborné vydanie od Jaroslava Vlčka. Vlček využíva len niektoré opisy z tzv. Přerovského sborníka.[1]
• 1923: Balady a piesne – druhé Vlčkovo usporiadanie. Kniha vyšla neskôr vo viacerých vydaniach.[1]
• 1938: Ňeznáme básňe – knižne vydané ukážky z Kráľových rukopisov, ktoré predtým časopisecky publikovali Jozef Škultéty, Jaroslav Vlček a Rudo Brtáň. Editoval Stanislav Mečiar.[1]
• 1948: Básnik Janko Kráľ a jeho Dráma sveta – takmer úplne vydané veršov Janka Kráľa od Milana Pišúta.[1]
• 1952 (druhé vydanie 1959): Súborné dielo Janka Kráľa – pokračovanie Pišútovej publikácie.[1]
• 1969: Zažíhaj svetlá – knižne vydanie novonájdených veršov od Pavla Vongreja, ktoré pred knižnou publikáciou vyšli časopisecky. (Ďalšie novoobjavené verše od Kráľa vyšli v Slovenských pohľadoch v roku 1970 od Ruda Brtáňa.)[1]
• 1972: Janko Kráľ Poézia – knižné vydanie Kráľovej poézie, 3. zväzok edície Zlatý fond slovenskej literatúry.[1]
• 1976: Jarná pieseň – výber ukážok Kráľovej lyriky, balád, poviedok a korešpondencie.[5]
• 1976: Janko Kráľ vo výbere Milana Rúfusa – výber Kráľovej poézie od Milana Rúfusa.[6]

• 1946: Osudy Janka Kráľa: štúdia a články – monografia Janka Kráľa od Ruda Brtáňa.[7]
• 1994: Dvaja romantici: prípad Janko Kráľ a Ján Botto – biografická esej o životoch Janka Kráľa a Jána Bottu od Pavla Vongreja.[2]
• 2010: Králi ducha – biograficko-beletrizujúci triptych Emila Benčíka, v ktorom približuje životné osudy troch významných slovenských literátov – Janka Kráľa, S. H. Vajanského a P. O. Hviezdoslava.[8]

• František Votruba – prvá významná štúdia o Kráľovej poézii (publikovaná v časopise Prúdy, 1922; Literárne štúdie I, 1950; Vybrané spisy II, 1955).[1]
• Štefan Krčméry – eseje a štúdie o Kráľových básniach (vyšli v časopise Slovenské pohľady, 1924; publikácia Ľudia a knihy, 1928; Stopäťdesiat rokov slovenskej literatúry I., 1943 – pretlačené vo Výbere z diela IV, 1955)[1]
• Rudo Brtáň – najskôr v publikoval časopisoch textologické štúdie, neskôr aj eseje (najmä v Eláne, 1935; knižne vydal Osudy Janka Kráľa, 1947 a ich Doplnky v Literárnohistorickom zborníku MS, 1947). Neskôr sa sústredil na Kráľovu biografiu.[1]
• Władysław Bobek – poľský slovakista publikoval svoje štúdie (zhrnuté v knihe Slovensko a Slovanstvo, 1936).[1]
• Michal Považan – viacero esejí a úvah, ktoré vyšli v časopisoch (Slovenské smery, Elán, zborník nadrealistov); súborne v knihe Z literárnych štúdií a článkov, 1953 (v novšom vydaní ako Novými cestami, 1963). Je aj autorom úvodu ku Kráľovej veľkej zbierke v Hviezdoslavovej knižnici – Moja pieseň, 1952. V jeho rukopisoch ostala nedokončená monografia o Kráľovi.[1]
• Laco Novomeský – štúdie s názvom Slávnosť istoty (vyšli v Eláne, 1940 – pretlačené v publicistických prácach Slávnosť istoty, 1970)[1]
• Milan Pišút – viacero teoretických úvah o Kráľovi (vyšli v časopisoch Nové prúdy, 1946; Literárnohistorický zborník, 1948, 1953; Slovenská literatúra, 1956; knižne zhrnuté v Literárnych štúdiach a potrétoch, 1955). Vydal materiálovo-analytickú prácu Básnik Janko kráľ a jeho Dráma sveta, 1948; monografiu Janko Kráľ, Život a básnické dielo, 1957; komparatisické štúdia Sándor Petőfi a Janko Kráľ (v zborníku Dějiny a národy, 1965).[1]
• Mikuláš Bakoš – štrukturálny rozbor verša v knihe Vývin slovenského verša, 1939, 1949, 1966. Zároveň je autorom štúdie o literárnych osudoch Janka Kráľa, ktorá vyšla v Slovenská literatúra v roku 1962.[1]
• K objasneniu Jankových životných osudov najmä v období revolúcie prispeli:
  • Daniel Rapant (Slovenské povstanie roku 1848 – 1849, 1937)[1]
  • Karol Goláň (Politika, 1940; zborník Zore nad Kriváňom, 1948; kniha Štúrovské pokolenie, 1964)[1]
  • Anna Gašparíková-Horáková (Slovenská literatúra, 1954)[1]
  • Ctibor Štítnický (Kultúrny život, 1954; Maďarské rapsódie, 1956)[1]
  • Vladimír Matula (Kultúrny život, 1965)[1]
• Alexander Matuška – eseje o Kráľovej poézii (publikované v jeho knihách Profily, 1946; Vavríny nevädnúce, 1954; Medailóny, 1960).[1]
• Viktor Kochol – nové zaradenie Kráľa do štúrovskej poézie (v knihe Poézia štúrovcov, 1955 a Dejiny slovenskej literatúry II, 1960). Písal aj o Kráľových prekladoch do ruštiny a češtiny.[1]
• Róbert Roško – písal o utopickom socializme revolucionára (Filozofický časopis, 1957)[1]
• Karol Rosenbaum – štúdie o Kráľových básniach (Súborné dielo, 1952)[1]
• Stanislav Šmatlák – štúdie o Jankovej poézii (darčekové vydanie Balád a piesní, 1961)[1]
• Viliam Marčok – teoretická práca o kompozícii a zobrazovacej metóde (Zborník Pedagogického inštitútu v Bánskej Bystrici, 1962)[1]
• Pavol Vongrej – textologické a materiálové štúdie (Slovenská literatúra, 1962, 1963, 1965; zborník Literárny archív, 1964; teoretické komparatisické práce v Romboide, 1968; v Slavica Slovaca, 1970 a v Slovenských pohľadoch, 1971; knižná monografická esej Janko Kráľ, básnik-burlivák, 1966; kniha Janko Kráľ, 1971).[1] Okrem toho sa Kráľovi venoval úvodnou esejou a troma štúdiami (V zrkadle súčasníkov, Polarita s Karlom Hynkom Máchom, Slovenský a svetový) vo svojej knihe Zlomky z romantizmu, ktorá vyšla k 160. výročiu Kráľovho narodenia (1982).[2]
• Milan Rúfus – štúdiu napísal k súbornému dielu (Janko Kráľ Poézia, 1972), ktoré vyšlo ako 3. zväzok edície Zlatý fond slovenskej literatúry.[1]
• 1976 – k 100. výročiu Kráľovej smrti vychádza zborník statí s názvom Janko Kráľ. Zostavovateľ Stanislav Šmatlák doň zaradil nové štúdie Milana Pišúta, Jána Števčeka, Viktora Kochola, Oskára Čepana, Viliama Turčányho, Eugena Paulinyho a svoju záverečnú esej Syn sveta.[2]

• Roman Osipovič Jakobson – štúdia Gramatická štruktúra veršov Janka Kráľa (v angličtine vyšla v Zborníku FFUK Philologiaca XVI. v slovenskom preklade v Slovenskej literatúre, 1967)[1]
• Dmitri Čiževskij – štúdia Neues über Janko Kráľ (Zeitschrift für slavische Philologie, 1953) a v mieckiewiczovskom zborníku A. Mickiewicz, Štúr and Kráľ.[1]
• G. Apel – štúdia o Kráľovom poetickom štýle (Festschrift für Dmytro Čyževskyj Zum 60 Geburtstag, 1954)[1]
• László Sziklay – veľká pozornosť Kráľovi (Dejiny slovenskej literatúry, 1954 – v novšom vydaní A szlovák irodalom torténete, 1962)[1]
• Józef Magnuszewski – zaoberá sa Kráľovou poéziou (Mickiewicz wsród Slowakow, 1956; a v novších komparatistických štúdiách)[1]
• Irina Bogdanovová – ruská štúdia, ako úvod k ruskému prekladu Janka Kráľa, 1957. Vypracovala aj štúdiu do Dejín slovenskej literatúry, ktoré vychádzajú v Moskve.[1]

• Genius Slovanstva – prvotina napísaná v češtine, ale s množstvom slovakizmov a pravopisných chýb, ktoré poukazujú na Kráľovu slabú známosť literárnej češtiny. Je tu použitý motív „slovanského génia“, ktorý je ústredný u Janka Kráľa. Časť básne využil neskôr v Dume Kollárovej.[9]
• Smrt Světopolka, krále Velko-Moravského – túto epickú báseň napísal pod vplyvom Hollého Svatopluka a Hurbanoho eposu Osudové Nitry. Myšlienková vyspelosť Janka Kráľa sa ukazuje v časti, kde Svätopluk vykladá zásady vlády, do ktorých vložil básnik princípy demokratizmu a republikanizmu.[9]
• Bohdan – hrdinský epos, ktorého štvrtý spev má už charakter ľudovej skladby. Slohom a slovne sa približuje slovenčine, tesne súvisí so Zverbovaným.[9]
• Zlomok o boji Rusov s Poliakmi – táto báseň je zrejme opisom historickej udalosti, ale podľa mien nie je možné presne určiť o akú ide. Štúrovci znášali ťažko nepriateľstvo Rusov a Poliakov a chceli ich zmierenie, preto aj táto báseň mala skončiť zmierením bojovníkov, o čom svedčí aj v nej vsunutý celý úryvok z Predspevu Kollárovej Slávy dcéry.[9]
• Zverbovaný I – prvý česky písaný koncept básne Zverbovaný. Prechod na tému folklórnu s použitím ľudového slohu a verša spôsobil, že zreteľ na český pravopis úplne oslabol a ľudová reč, čiže slovenčina prevládala.[9]
• Strídža – skala v Lučivnej – povesť, ktorá podľa písma i pravopisu patrí k prvým pokusom Kráľovým v štúrovskej slovenčine.[10]

• Jedna žiadosť – pravdepodobne prvá Kráľova slovenská a súčasne i jeho prvá subjektívne lyrická báseň.[9]
• Kvety – koncept, vytvorený počas značnej emfázy a náhle prepuknutej subjektivite.[9]
• Ej, medzi dolinami – koncept, zaraďuje sa pomedzi prvé básnikove ponášky na ľudovú pieseň a je už písaná v slovenčine.[9]
• Žíznim, mám studničku – koncept koncipovaný ako slovenská ľudová pieseň, napísaný ešte pred reformou spisovného jazyka.[9]
• Pierko – pravdepodobne odpísaná z pamäti. Vyšla v roku 1873, má charakter ľudovej ponášky, teda patrí do prvého obdobia jeho tvorby.[9]
• Zverbovaný II – skrátený a prepracovaný český koncept do slovenčiny. Autor záverečnú pointu básne, ktorá dostala náladu mladistvého odboja a odhodlanosti. Ide o zložitú ponášku, ktorú Kráľ skladal ako rad ľudových piesní, spojených epickým motívom. Je to romantická folklórna kompozícia, lyricko-epický obraz z dedinského života.[9]
• Zabitý – tragická piseň o láske a smrti milého oblečená do folklórneho habitu.[1]
• Zakliata panna vo Váhu a divný Janko – balada z konca roku 1843, ktorá je dodnes považovaná za jednu z najcharakteristickejších Kráľových básní. Z autocharakteristiky jej atmosféry ako aj názvu dostal na dlhé roky aj autor meno „divný Janko“.[3] Typické synkretizačné tendencie tvorby autora sa prejavia naplno a najmä v tom, že povesť o „zakliatej paničke“ je len v úzadí, významovo i štrukturálne sa preraďujú reálne zmietania lyrického hrdinu, takže jeho obeť za vyslobodenie panny jednoznačne symbolizuje očakávanú obeť za slobodu a podčiarkuje Kráľov hrdinský romantický čin.[1]

Informačný panel o J. Kráľovi.

• Moja pieseň – ponáška na ľudovú pieseň s umelými žartovnými prvkami. Motív pyšnej krásavice, ktorá stratí pre pýchu milého i česť.[9]
• Pieseň bez mena – predstavuje Kráľov pocit vlastnej poézie, ale nachádza sa tu aj citlivý národný podtext a prebúdzajúca sa slovenčina.[1]
• Pesnička na kare ku cti zosnulému Jankovi Tomesovi, duši slovenskej – držanom – povedaná od Janka Kráľa – vznikla koncom roka 1834 pri príležitosti úmrtia Jána Tomesa. Nejde však len o tuctovú néniu, ale Kráľ v básni pregnantne vystihol túžby svojej generácie a v predstihu predvídal aj čakajúce nástrahy búrok.[3]
• Vysokourodzenému pánovi Ďurkovi Košuthovi – hrdinská oslava príkladného národného činu.[1]
• Povesť – zvýraznená je tu urážka a trest za ňu.[1]
• Kristus – ľudová legenda o zostúpení svätca z oltárnej majestátnosti.[1]
• Skamenelý – príbeh o potrestanej nevere.[1]
• Kríž a čiapka – príkry trest za urážku zosnulého.[1]
• Bezbožné dievky – zdôraznený zásah nadprirodzených síl za výsmech ich moci.[1]
• Kvet – lyrizovaný príbeh o tragike nerovného sobáša.[1]
• Husár – príbeh o hrdinskom odhodlaní husára, ktorý padol v boji za svoju vlasť.[1]
• Orol vták – vypisaná z pamäti, ide lyrický výkrik a signál romantického hrdinského oduševnenia.[1]
• Duma bratislavská – predstavuje Kráľovo rozhorčenie nad prenasledovaním a suspendovaním jeho učiteľa Ľudovíta Štúra. Zachytený je v nej demoštratívny odchod slovenských študentov z Bratislavy do Levoče. Janko Kráľ zanechal aj variácie na túto tému a to Dve staré pesničky, Pieseň, Praktická tohto života a útek „Janka“ – syna hôr[3]
• Dve staré pesničky – variácia a motív Dumy bratislavskej, v básni je dokonca časť z nej.[3]
• Orol – vznikla ako príležitostný pozdrav k vydaniu Orla tatranského. Srší z nej revolučná odhodlanosť a túžba po veľkom romantickom čine v boji za svätú myšlienku slobody.[3]

• Dvanásť slov – úvodná báseň cyklu „Dráma sveta“, ktorá objasňuje pohnútky autra k napísaniu takej zložitej kompozície.[3]
• Dievča – kompozičná báseň otvárajúca nasledujúce série „videní“ na rozličné básnikove ľudské osudy a profesie, ktoré označujú túžbu letieť z prízemnosti „po nebi – ta vysoko – kde len si duša myslí“.[3]
• Starý človek – protiklad starca k mladému dievčaťu z predchádzajúcej básne. Na podklade dôkladného rozboru tejto básne vypracoval Roman Jakobson štúdiu Gramatická štruktúra veršov Janka Kráľa.[3]
• Zlí Duchovia – prvýkrát publikované v Súbornom diele od Milana Pišúta, ktorý báseň prepísal z rukopisu.[9]
• Na rumoch vekov – ponor do minulosti, kombinácia dialógov „sveta velikánov“ preklenieva čas a tým sprítomňuje výsledok básne do objavenia sa úvahy človeka o zmysle seba i svojej histórie.[3]
• Vyslobodenie – kontroverzná báseň. Sám autor poprel, že by ju napísal. Podľa rukopisu a vtedajších myšlienok sú prvé dve časti nepochybne jeho, tretia časť je otázna.[9]
• Úkazy – dialogizované dielo s tendenciou z Vyslobodenia, ktorá sa kontrapunkticky vznáša v kozmickom nadhľade.[1]
• Dávny kamarát... – je to apostrofa slnka a reflexie o ňom a o svete s protikladom pohľadu do seba, do temnôt duše.[9]
• Sen – Tma – má charakter monológu a je čisto subjektívnou reflexiou.[9]
• Ovčiar – reminiscencie na dávne časy spokojnosti.[1]
• Sedliak – báseň reprezentuje Kráľove „videnia“ profesií vtedajšieho sveta so základným akcentom nespokojnosti.[3]
• Remeselník – aj tu je zakomponovaná nespokojnosť so stavom skutočnosti. Básnik tu zobrazil protiklad trpiaceho človeka a voľného orla či jeleňa.[3]
• Videnie – mladický virvar rozpustu zábavy.[1]
• Mladý pán – spoveď premrhanej životnej miazgy.[1]
• Súd – naliehavá nevyhnuteľnosť zúčtovať premrhané hrivny. Dialógy pripominajúce krvavotragické Mickiewiczove Dziady.[1]
• Zloboh (Minister) – drsná realita zosúčasnenia spoločenských rozporov.[1]
• Kliatba a trápenie – v dialogizovaných monológoch kňaza, mudrca, básnika, strojoroba predstavujú chaotickú súčasnosť a posledným obrazom človeka anticipujú nasledujúci Strom nesmrteľnosti.[3]
• Strom nesmrteľnosti – nachádza sa tu obrazná podoba človeka – človeka v rôznych obmenách a preto zdanlivo nesmrteľného, očakávaného v nasledujúcich „génioch“, v pečati „veľkosti pokory“. Scénické poznámky poukazujú na možný zámer divadelnej realizácie básne. Pred tým pod názvom Strom nesmrteľnosti alebo Dvanásť slov.[3]
• Dva orly (Praktiká tohto života) – kombinácia prvotnej zemitosti obrazu štúrovskej mládeže so symbolikou „orlovitosti“ romantizujúceho mládenca prináša jasnú devízu – spojiť sen so skutočnosťou, naplniť ho ňou, hoci by bola skutočnosť akokoľvek poznačená tvrdými „praktikami“ a depresívnou skepsou jej romantického hrdinu.[3]
• Matka, učiteľ, žiaci – dialógy dopĺňajúce zmietanie portrétom hrdinu a celého kolektívu.[1]
• Národy – hlasy jednotlivých národov ujarmených a biednych.[9]
• Náboženstvo – má 4 časti. Monológ rímskeho Otroka je účinným historizujúcim úvodom posolstva Počujte všetky na svete národy, ktoré po Conciliu vyúsťuje do skľučujúceho záveru mesiansitického ladenia poslednej časti Mesto veliké.[1]
• Génius Slovanstva – konečná slovenská verzia, zaradená do tejto veľkej skladby. Obraz „pustiny mŕtvej“ a živého, túžiaceho junáka v nej je zreálneným, „slovenským“ dopovedaním až nihilistickej atmosféry básne predchádzajúcej.[3]
• Kde sa obrátiš... – začiatok básne, ktorej pokračovanie nie je známe. Podobá sa autoštylizácii z Janka.[9]
• Posvätenec – zvýraznili sa tu mesianistické tendencie; apokalyptická vojna vrchov.[1]
• Poruč – pokračovanie chaotických portrétov; odkaz odbojníckeho dedičstva.[1]
• Pekelník – pekelník je tu poňatý ako stelesnené zlo – ako Lucifer vo Vojne, ako zlo v človeku samom, ako parazit čistej ľudskosti.[9]
• Záhradník – koniec chaotickej časti; skľučujúce očakávanie vyslobodenia.[1]
• Videnia – vízia zdanlivo vyrovnávajúcich sa pomerov neuspokojuje rozvibrovaný svetový chaos.[1]
• Predhovor k Vojne – prozaický úvod, koncipovaný ako reč, kázeň alebo list Slovanovi v rozhodujúcej chvíli o tom, čo má očakávať. Je tu zrejme ovplyvnenie Mickiewiczovými posolstvami Kníh národa a pútnictva poľského.[9]
• Vojna – filozoficko-dramatická báseň vychádzajúca z básne Náboženstvo. Diabol sa pretvárkou zmocnil „kríža“, zdanlivo sa pokoriac, zosvetšil cirkev, až prestala celkom slúžiť živej viere. Potom Satan rozpúta vojnu proti Bohu a stane sa vládcom zeme a ľudí, okrem tých ktorí zotrvali vo viere a vo svojom konaní.[9]
• Plameň už tíchne... – obraz spustošených hodnôt.[1]
• Verní – text líči v ďalších obrazoch a Rečiach génia stav ľudstva po Vojne.
• Pozri toho, čo tam stojí... – prvýkrát publikované v Súbornom diele od Milana Pišúta, ktorý báseň prepísal z rukopisu.[9]
• Povedia tie haraburdy... – prvýkrát publikované v roku 1952 v Súbornom diele Janka Kráľa od Milana Pišúta, ktorý báseň prepísal z rukopisu.[9]
• Blázon – báseň, ktorý vyšla prvýkrát v prvom knižnom vydaní básni Janka Kráľa od Vlčeka v roku 1893. Báseň možno nájsť v rukopise a v tzv. Přerovskom zborníku.[9]
• Kríž – zaujímavá je tým, že v rukopise ju urobená oprava, ktorou sa mení idea celej básne a vzniká z nej báseň pripravujúca Slovanstvo na boj.[9]
• Rozprávajte svoj tichý sen! – reč havrana sugestívnosťou zjavu sa stáva vrcholným bodom básne, po ktorom nasleduje už len vymyslený akt vzkriesenia. Na túto pôvodnú verziu jestvuje variant a to báseň Rozprávajte svoj tajný sen!.[3]

Tabuľa o meruôsmom roku v čase pôsobenia Janka Kráľa.

• Vidíš priepasť, do nej letíš... – prvýkrát publikované v Súbornom diele od Milana Pišúta, ktorý báseň prepísal z rukopisu.[9]
• Reči génia – refrénovito sa vracia k predošlým zmietaniam.[1]
• Zlmoky – Duma – pokračovanie vo videniach, proroctvách a v kritike mŕtvého náboženstva.[9]
• Kedy už vydáš dušu Hospodinu? – prvýkrát publikované v Súbornom diele Janka Kráľa od Milana Pišúta, ktorý báseň prepísal z Přerovského zborníka.[9]
• Človeče, kdeže si ty podel slovo božie? – súvisí s Rečiami génia.[9]
• Fakľa – prorocké posolstvo novšiemu veku, keď z malej iskričky má vyrásť fakľa, ktorá zapáli slnce i hviezdy a premení zem v nebo.[3]
• Prorok – očakávajúce posolstvo, v ktorom sa objavujú nové možnosti ľudského zápasu.[1]
• Vidím vás strašných na mečoch – mohutný zápal, v ktorom národu sľubuje víťazstvo po strašnom boji, ktorý má prísť.[9]
• K Semenu – zasľúbenie svojmu národu na spôsob starozákonných prorokov, najmä Izaiáša.[9]
• Svadba – politická báseň na oslavu ruských dekabristov, prvých ruských revolucionárov, popreavených na rozkaz cárov v decembri 1825. Na konci básne je predpoveď veľkej ruskej revolúcie.[9]
• K prorokom Slovenstva – je to výsledok jeho úvah o Slovanstve, ktoré oponuje konvenčnému panslavizmu, upoznornil, že je to nielen otázka veľkosti Slovanstva a mocenskej váhy, ale že je to hlavne otázka sociálna, spoločná všetkým národom. Keď Slovanstvo uskutoční novú spoločnosť, nebude to len pre Slovanov, ale pre všetky národy.[9]
• K národom – stereotypná apostrofa národov, raz západných, potom všetkých európskych a raz len slovanských. Má 5 častí.[9]
• K Slovenom – posledná cyklická báseň adresovaná národu a Slovanom, elégia a súčasne prosba, aby sa roztratené slovanské národy dobrovoľne združili a začali nový život v bratskej láske.[9]
• O chorom kráľovi a zlatom vtáčikovi – rozsiahla báseň v prvej časti je prenikavá realita kráľovského dvora s dialógmi ministrov a filozofov a s monológom nespokojného kráľa. Druhá časť rozprávky je o chorom kráľovi, ktorého môže vyliečiť len spev zlatého vtáčika, ktorého sa vydajú jeho traja synovia hľadať. Vtáčik je symbolom slobody.[1]
• Podvečer – výsek zo života ľudu.[1]
• Jarmok – výsek zo života ľudu.[1]
• Žatva – výsek zo života ľudu.[1]
• K prorokom – kazateľské prerušenie, ktoré autor spolu s básňou Radujte sa... vkomponoval do rozprávkovej línie.[1]
• Radujte sa... – viera v budúcnosť vo forme alegorickej ľudovej rozprávky a tak i tu poloalegoricky vyjadril naraz výbuch svojho optimizmu, výraz viery, že prichádzajúce búrky prežijú malé a chudobné národy skôr ako tie veľké.[9]
• Rozprávka – prvý raz sa objavila v Ňeznámych básnich pod názvom V ďeviatej krajiňe. Je to najväčšia súvislá báseň Janka Kráľa, v ktorej chcel ľudovým slohom podobným rozprávke predstaviť typ hrdinu z ľudu, ktorý prekoná všetky nástrahy a skúšky sveta, aby dobrotou, smelosťou a ohromnou túžbou dosiahol „vtáka zlatého“, ktorý predstavuje slobodu pre svoj ľud.[9]
• Smrť Olegova – báseň od Alexandra Puškina, ktorú preložil Janko Kráľa pravdepodobne podľa Hronky III, kde ju Kuzmány podal v ruskom origináli, ale v prepise latinkou. V rovnakom ročníku Hronky je aj romantický epos od Karola Braxatorisa na námet „Osud aneb Oleg, vývoda ruský“.[9]

• Hlásnik národa – obraz jediného živého spevca – hlasníka nad okolnou mŕtvotou vyjadruje buditeľský zmysel Kráľovej poézie i generácie.[3]
• Piesne – je to dvojstrunná lyrizovaná báseň. V obraze vtáčaťa umocňujú paralelu túžby po slobode.[1]
• Slovenská duma – ide o žalospev básnikov o biedach slovenského ľudu, ktorý básnik symbolicky prednáša Bojanovi, najstaršiemu známemu spevcovi Slovanov.[9]
• Verše – vyšla pod názvom Pieseň, názov zmenil Vlček, aby neboli dve básne s rovnakým menom. Ide zrejme o úryvok zo Slovenskej dumy, upravený básnikom a poslaný do Orla tatranského.[9]
• Žobrák – Janošíkov odkaz tu vmontúva do blízkej a reálnej situácie a to do cholerového sedliackeho povstania na východnom Slovensku v roku 1831.[1]
• Zbojníkova balada – text súvisí s Výlomkami z Jánošíka, nejde však o prvopis básne Žobrák, ale o samostatnú skladbu. Zbojník sa vyslobodzuje pred sédriou prednesením balady a za pomoci hromu. Originálne je vkomponovanie tejto bürgerovskej témy divého poľovníka, pridáva celej balade revolučný prízvuk a zdôrazňuje úlohu „slova“ v revolúcii. Časť tejto básne vyšla v Orle tatranskom pod názvom Pán v tŕní.[3]
• Potecha – tento dialóg matka a syna-buriča patrí do jánošíkovských variácií Janka Kráľa. Dnes je báseň nezvestná a zachoval sa len fragment. Odkaz na nápev dialógu ukazuje na Kráľov hudobne precítený básnický typ.[3]
• Štít – takmer bezprostredne sujetovou línou odbojníctva nadväzuje na jánošíkovský cyklus.[1]
• Choč – dejové pásmo z buričskej tradície sa posúva do čias Napoleona, v romantickom sujete zrady priateľstva a jej potrestania.[1]
• Mládenec (Janko. Jankova cesta. Blúdenia.) – byronistická poviedka, v ktorej sa zrejme najvýraznejšie uplatnila subjektivizácia epiky v Kráľovej tvorbe. Charakter a bezohľadný útek „syna hôr“ zo zdanlivého mestského prepychu je príznačný pre autorovo dobové prežívanie dilem spoločnosti.[1]
• Syn pustiny – zachytáva polaritu voľného života „syna pustatín“ a trpkého dusenia v meste ústia do predzvesti vzbury, v ktorej hrdina nachádza smrť. Báseň má prekvapujúce umelecké črty realizmu.[3]
• Návrat – báseň vznikla pravdepodobne roku 1847 po smrti Kráľovej matky (21. júl 1847). Báseň zobrazuje nesmiernu baladickú lásku k matke, jej smrť a synov návrat na jej hrob. Kráľov „ktosi neznámy“ je mimovoľná predzvesť podobných kraskovských rapsódií.[3]
• Tri vŕšky – je jedna zo štyroch revolučných básní, ktoré napísal po vypuknutí revolúcie 1848 – 1849. V básni sa nenachádza protimaďarský postoj, čo súhlasí s počiatočným postojom Kráľa k revolúcii.[9]
• Krajinská pieseň – je jedna zo štyroch revolučných básní. Prvýkrát odtlačená anonymne na letáku z júna 1848. Vznikla pri Kráľovom burcovaní hontianskych želiarov do revolučných vzbúr.[3]
• Pieseň slobodného sedliaka – je jedna zo štyroch revolučných básní. Predstavuje zvestovateľský monológ o novom čase.[1]
• Krvavá kosba – je jedna zo štyroch Kráľových revolučných básní. Je to národná i nadnárodná kolektívna odpoveď na rozvinutie revolučného boja a odboja vo víroch roku 1848.[1]

• Duma dvoch bratov – pravdepodobne prvá báseň, ktorú napísal po prepustení z väzenia, odkiaľ odišiel do Bratislavy alebo priamo do Leopoldova. Tam slovenské dobrovoľnícke vojsko pietne a slávnostne pochovalo telá Vilka Šuleka a Karola Holubyho, ktorých obesili ako vlastizradcov na základe maďarského štatariálneho práva. V básni je vyjadrené sklamanie z Košútovho povstania, ktoré spočiatku bral ako oslobodenie ľudu od pánov a národného útlaku a preto Maďarom vyčítal krutosť proti Slovákom bojujúcim o svoje práva.[9]
• Jarná pieseň – vznikla pravdepodobne v marci roku 1849 po Kráľovom návrate z väzenia do Liptovského Mikuláša, kde začal organizovať dobrovoľníkov pre slovenské povstalecké vojsko.[9]
• Šahy – báseň napísal v Hulíne 28. mája 1849. Popisuje v nej všetko, čo cítil, myslel a konal, keď viedol ľud do povstania a bol uväznený v Šahách a Pešti, kde čakal na smrť.[9]
• Rodina vlastencov – je skomponovaná zo štyroch častí predrevolučných veršov.[1]
• Rodina slovanská – posledná publikovaná Kráľová báseň. Napísal ju z pamäti, vyšla v roku 1874.[9] Je paralelná k svojej pôvodnej, predrevolučnej verzii.[1] Jej prvotnú verziu napísal pod názvom Svätá rodina.
• Duma Kollárova – napísal ju v Balážských Ďarmotách. Touto básňou si uctil pamiatku Jána Kollára, ktorý umrel 24. januára 1852 vo Viedni. Duma je napisaná bibličtinou a využíva v nej viaceré motívy zo svojej básne Génius Slovanstva.[9]
• Slovo – vyšla aj pod názvom iseň slobody. Básňou privítal októbrový diplom z roku 1860, ktorý zdôrazňuje rovnosť národov v ríši.[9]
• Duma slovenská na pamiatku sjazdu turčiansko-sv.-martinského 6. júna 1861 – vznikla k príležitosti memorandového zhromaždenia, prvýkrát ju odtlačili v Černokňažníku.[9]
• Krakoviaky dobrovoľníkove – pravdepodobne posledná báseň Janka Kráľa (posledná o ktorej vieme, že nebola odpísaná z pamäti). Je silne politicky útočná, vyjadril v nej ironicky, sarkasticky i vážne obavy pred novým národným útlakom a odhodlanosť bojovať znova a znova za slobodu a práva národa.[9]