Bán

Názov bán je známy už od zhruba 9. storočia chorvátskeho kráľovstva a vzťahoval sa na hlavných predstaviteľov kráľovskej moci v jednotlivých oblastiach štátu.

Po začlenení Chorvátska pod uhorskú korunu roku 1102 pripadol titul bán miestodržiteľovi uhorského kráľa, čím sa vyjadrovalo osobitné postavenie krajiny v rámci Uhorska. Roku 1225 vznikli formálne dva banáty - Chorvátsko-Dalmácia a Slavónsko-, ale v 14./15. storočí boli znova spojené. Po dobytí veľkých území Osmanskou ríšou začiatkom 16. storočia sa právomoci bána zmenšili.

Rozsah právomocí chorvátskeho bána sa v priebehu histórie menil. Pôvodne bol takmer neobmedzeným predstaviteľom štátnej moci v krajine a zodpovedný iba kráľovi, ktorý ho mohol vymenovať aj odvolať. Riadil správu krajiny, súdnictvo, cirkevné záležitosti, vyrubovanie daní a bol aj hlavným veliteľom chorvátskeho vojska. V roku 1685 obmedzil chorvátsky snem jeho absolutistické postavenie ustanovením šesťčlenného zboru (tzv. Bánska konferencia), ako poradného a kontrolného orgánu bána aj snemu.Neskôr podriadil uhorský snem v Bratislave bána Uhorskej miestodržiteľskej rade a za vlády Márie Terézie sa značne znížila jeho právomoc ako hlavného veliteľa ako aj jeho kompetencia vo vyrubovaní daní. V r.1849 bolo Chorvátsko-Slavónsko a Dalmácia vyhlásené za osobitnú korunnú dŕžavu a bán plnil úlohu miestodržiteľa podriadeného priamo Viedni. Po maďarsko-chorvátskom vyrovnaní (1868) plnil bán až do roku 1918 úlohu predsedu chorvátskej vlády.

Titul bán niesli aj miestodržitelia uhorského kráľa v Slavónsku (pozri hore), Dalmácii, v Bosne (12. stor. - (?)16. stor.), Mačve, ako aj v Olténsku (čiže Dolnom Valašsku) a Severíne (13. storočia - (?)16. stor.).

V rokoch 1929 - 1941 sa titul napokon vzťahoval na regionálnych správcov juhoslovanských administratívnych jednotiek zvaných bánovina.