Nemčina

Nemecké nárečia delíme na:

• dolnonemecké (Niederdeutsch) = Plattdeutsch – severná časť severnej polovice Nemecka
• hornonemecké (v širšom zmysle) (Hochdeutsch):
  • strednonemecké (Mitteldeutsch) – južná časť severnej polovice Nemecka
  • horskonemecké (iný názov: hornonemecké v užšom zmysle) (Oberdeutsch) – južná polovica Nemecka + Švajčiarsko + Rakúsko

Každé z nich má z vývojového hľadiska starú, strednú a novú verziu (napríklad stredná dolná nemčina).

Dolnú nemčinu geograficky delí od hornej nemčiny tzv. Benrátska čiara, pomenovaná podľa mestskej časti Düsseldorfu, kde začína.

Historický vývoj nemčiny delíme na tieto obdobia:

• starohornonemecké obdobie (700 – 1100)
• strednohornonemecké obdobie v širšom zmysle (1100 – 1500):
  • strednohornonemecké obdobie v užšom zmysle (1100 – 1350)
  • ranonovohornonemecké obdobie (1350 – 1500)
• novohornonemecké obdobie (od 1500)

Tieto epochy napriek svojmu tradičnému názvu spravidla zahŕňajú aj dolnú nemčinu (Nemalo by sa preto zamieňať napr. „starohornonemecké obdobie“ , ktoré zahŕňa aj dolnú nemčinu, so „starou hornou nemčinou“, ku ktorej paralelne existovala na severe „stará dolná nemčina“).

Prvé slabé tendencie o nadregionálny nemecký jazyk na politicky veľmi rozdrobenom nemeckom území možno pozorovať v takzvanom strednohornonemeckom období (1100 - 1350). Napríklad základom kvázi-nadregionálneho literárneho jazyka bola v tomto období horská nemčina.

Základom dnešného spisovného jazyka je predovšetkým jazykový úzus cisárskej kancelárie zo 14. a 15. storočia, ako aj literárna tvorba Martina Luthera začiatkom 16. storočia Martin Luther, jazyk kníh ktorého sa stal základom jednotnej spisovnej nemčiny, ktorá sa presadila od konca 18. stor., podľa vlastného vyjadrenia použil za základ jazyk kurfirstského dvora z Meißenu, teda saské stredonemecké nárečia (východná stredná nemčina – súčasť hornej nemčiny v širšom zmysle). Ešte za Lutherovho života však bol tento jazyk silno ovplyvnený aj dolnonemeckými nárečiami. Tento jazyk sa rýchlo presadil v južnom Nemecku (hornonemecká oblasť), v severnom Nemecku (dolnonemecká oblasť) sa však ešte aj začiatkom 19. storočia vyučoval ako cudzí jazyk. Významnú úlohu pri šírení tohto jazyka zohrali aj diela Goetheho a Schillera. Začiatkom 19. storočia vznikli pre tento spisovný jazyk rôzne regionálne formy výslovnosti. Nakoniec sa presadila výslovnosť dolnonemeckých divadiel. Základom dnešnej spisovnej nemčiny teda je v podstate v jazyku horná nemčina, ale vo výslovnosti dolná nemčina (tzv. „horná nemčina s dolnonemeckými hláskami“).

h – po samohláske sa nečíta (je ako dĺžeň) napr.: die Ohr (ucho). Keď je ‘h’ na začiatku slova, číta sa.

sch [š] – napr.: die Schule (škola)

tsch [č] – Deutschland (Nemecko)

eu [oi] – neu (nový)

ei [ai] – die Slowakei (Slovensko)

ie [í] – sie (ona)

w [v] – waschen (umývať)

v [f] – vier (štyri)

z, tz [c] – zufrieden (spokojný)

ß [s] – heißen (volať sa)

sp [šp] – spielen (hrať sa)

st [št] – stehen (stáť)

s [z] – sechs (šesť)

ch [ch] - acht (osem)

prípona -ig [-ich] ‒ lustig (veselý)

• pred podstatné meno sa dáva určitý člen der, die, das (ten, tá, to), napr.: der Kopf (hlava), die Katze (mačka)

• podstatné mená sa v nemčine píšu s veľkým začiatočným písmenom.
• Slovesá majú v neurčitku príponu -en. Napr.: haben (mať), gehen (ísť), fahren (cestovať). Výnimka: sein (byť) a tun (robiť).

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Nemčina
• Wikislovník ponúka heslo Nemčina

• Nespisovné výrazy rôznych vrstiev jazyka (Jugendsprache, Umgangssprache a pod.) (po nemecky)

Jazykový portál Belgický portál