Štefan I. (Uhorsko)

V roku 995 Vajk[1] možno z turkického „bay“ – hrdina, pán; ale najskôr domácka verzia Štefanovho prvého slovenského mena Viačeslav (Vajko), ktoré si neskôr pogréčtil na Štefan, (Viačeslav po grécky sa povie Stefanos). Keď dosiahol prah dospelosti, jeho otec Gejza odstránil z trónu Nitrianskeho kniežatstva Michala, mladšieho Gejzovho brata, a dosadil naň Vajka. Potom dal Gejza zvolať snem, ktorý súhlasil so Štefanovým nástupníctvom na uhorský trón.

Krátko nato, v roku 995, alebo podľa iných zdrojov: 994/995, 995 – 1001, 997, 1002, 1004, 1009/1010 [5], sa Vajk oženil s 10-ročnou Gizelou[1], dcérou bavorského vojvodu. Priviedol ju na svoj kniežací dvor do Nitry. Gizelino veno Štefanovi bolo, podľa niektorých zdrojov, územie v oblasti Bratislavy, Šopronu, Steinamangeru, ktoré bolo „po roku 991 bavorské“, čím sa teda napríklad Bratislava stala súčasťou Uhorska. Mladý Vajk sa v Nitriansku rýchlo zoznámil s miestnymi šľachticmi / provinčnými kniežatami Poznan a Hunt (pochádzajúcimi z ešte veľkomoravských rodov). Vplyvom kresťanskej Nitry a svojej kresťanskej manželky sa Štefan stal horlivým christianizátorom - najprv Nitrianska, neskôr Uhorska – a všeobecne podporovateľom moderného štátu západného typu. Bol aj do značnej miery „odnárodnený“, používanie staromaďarčiny na svojom dvore odmietal a aj maďarskí historici uznávajú, že podobne ako jeho otec – aspoň spočiatku – dôveroval viac cudzincom ako starým Maďarom.

Podľa niektorých názorov Štefan pred pobytom v Nitre býval (s manželkou?) v Bratislave.

Vajkov otec Gejza zomrel 1. februára 997 vo svojom sídle, Ostrihome. Krátko pred svojou smrťou bol Gejza, spolu s Vajkom, pokrstený asi pražským biskupom Vojtechom (Adalbertom). Podľa iných zdrojov bol Gejza a jeho rodina pokrstení už tesne po roku 972 nemeckými misionármi na čele s Brunom zo Sankt Gallenu, alebo roku 974 biskupom Pilgrimom; podľa väčšiny zdrojov však Štefan vtedy ešte asi nebol nažive. Od krstu sa Vajk (aj Gejza) nazýval Štefan (Stephanos znamená korunovaný).

Hneď ako Gejza zomrel, vystúpilo so svojimi nárokmi na uhorský trón šomodské knieža Kopáň (Koppány; člen vedľajšej vetvy Arpádovcov podporovaný staromaďarskými náčelníckymi rodmi vládnuci medzi Blatenským jazerom a Drávou). Kopáň si chcel nároky zabezpečiť – v zmysle seniorátu a levirátu – sobášom s vdovou po Gejzovi, Šarlotou, matkou samotného Štefana a sestrou Kopáňovej matky. Šarlotu preto obliehal vo Vespréme (nakoniec Šarlotu nedobyl). Proti Štefanovi sa však vzbúrili aj ďalšie pohanské zadunajské kniežatá. Štefan sa uchýlil vo svojom Nitrianskom kniežatstve u Poznanovcov a Huntovcov, ktorí aj posilnili jeho vojsko. Jadro vojska pozostávalo z nemeckých rytierov (asi z Gizelinej družiny). Poznan a Hunt Štefana „opásali mečom“, čiže urobili rytierom, a Štefan ich nato vymenoval za svojich telesných strážcov. Na účely týchto bojov dal Štefan v Bíni na Hrone vybudovať obrovský opevnený vojenský tábor/hradisko (107 ha), ktorý slúžil ako vojenská základňa. Tieto zjednotené vojská napokon porazili Kopáňa pri Vespréme (podľa niektorých zdrojov v roku 998) a Kopáň bol zabitý, pravdepodobne samotným veliteľom Štefanovho vojska, švábskym rytierom Vencelínom. Telo Kopáňa bolo potom údajne rozštvrtené a rozvešané na mestských bránach Ostrihomu, Vesprému, Rábu, jeho posledná časť bola poslaná do Sedmohradska do sídla sedmohradského kniežaťa Ďulu I. Štefan odovzdal tábor (hradisko) dnes známe ako Bíňa „Bíňovi“, synovi Hunta, a vplyv Poznanovcov a Huntovcov na Štefanovom dvore v Ostrihome sa odvtedy značne zvýšil. Obidve rodiny dostali ďalšie pozemky v Nitriansku a v Šomodi (pozemky porazeného Kopáňa). Poznan a Hunt sústavne sprevádzali Štefana a ovplyvňovali všetky jeho rozhodnutia.

Miniatúra z Obrázkovej kroniky zo 14. storočia: Štefan zajíma v roku 1003 sedmohradského Prokuja (Ďulu III.); slovenský – vtedy severouhorský/nitriansky – znak na obrázku nie je priamo zo Štefanových čias doložený (aj keď v podobe bez trojvršia veľmi pravdepodobne existoval) a bol pridaný až autorom tejto neskoršej kroniky

Socha Štefana I. v Budapešti

Štefan I., Dóm svätej Alžbety v Košiciach

Zobrazenie Štefana I. na tróne v Obrázkovej kronike

Štefan zdedil po otcovi ako bezprostredne ovládané územie Arpádovcov (čiže samotné „Uhorsko“) len územie medzi Rábom, Ostrihomom a Vesprémom, kým niektoré okolité územia buď ovládali iní staromaďarskí náčelníci/kniežatá, alebo rodinne príbuzní náčelníci (Sedmohradsko), a dve boli viac-menej údelnými kniežatstvami (Nitriansko, Bihársko). V rokoch 997 – 1009/1028 Štefan ďalej bojoval s rôznymi staromaďarskými náčelníkmi v Karpatskej kotline, čím vlastne rozširoval územie štátu Uhorsko. Sedmohradsko napríklad dobyl roku 1003 porazením a zajatím svojho ujca Ďulu III. (slovanské meno Prokuj, t. j. proka-posledný) z Alba Iulie a Ďulovho brata Zombora (Zsombora) spravujúceho severné Sedmohradsko z rovnomenného hradu. Okolo roku 1009 už mal Štefan ovládnuté skoro všetky dovtedy nezávislé kniežatstvá/domény staromaďarských náčelníkov. V roku 1028 napokon (pravdepodobne župan menom Čanád (Csanad), Štefanov synovec) dobyl oblasť Marošváru, ktorú dovtedy ovládalo knieža Ajtoň (Ajtony). V roku 1029/1030 napokon Štefan (znovu) dobyl Nitriansko, stratené roku 1001 (pozri dole).

Vďaka opátovi kláštora Miedzyrzecz (pri Poznani)– vtedy už asi novopečenému kaločskému biskupovi – Astrikovi (Anastáziovi), ktorého poslal Štefan do Regensburgu na diplomatické rokovania k rímsko-nemeckému cisárovi Ottovi III. a potom možno koncom roka 1000 do Ríma (kde sa vtedy nachádzali tak pápež ako aj Otto III.), aby vybavil korunováciu Štefana a schválenie nových diecéz a arcibiskupstva, uhorskí biskupi a arcibiskup s korunou zaslanou z Ríma Ottom III. korunovali Štefana 25. decembra 1000 alebo pravdepodobnejšie 1. januára 1001 za (prvého) uhorského kráľa. V Maďarsku sa často tvrdí, že korunu poslal pápež, ale spoľahlivé zdroje či dokonca dôkazy o tom chýbajú. Koruna, ktorou bol korunovaný (tzv. svätoštefanská koruna) sa neskôr počas bojov o trón po Štefanovej smrti bez akýchkoľvek pochybností nenávratne stratila v Rakúsku (asi 1074). Keďže je však všetko okolo korunovácie založené viac-menej na legendách, je dosť možné, že žiadna koruna ani neexistovala. Ak aj existovala, korune uloženej dnes v budapeštianskom parlamente (vznikla v troch fázach jednak na konci 11. stor. a jednak v 13. storočí) sa ani len nepodobala a bola to skôr akási čelenka: sa nám nezachovala. Jej pravdepodobné zobrazenie nachádzame na korunovačnom plášti. Bol to diadém so štyrmi výbežkami tvaru ľalie, vykladaný drahými kameňmi. (Kniha kráľov)

Hneď po svojej korunovácii dal Štefan raziť prvé uhorské mince. Prvá uhorská mincovňa pracovala v Preslave, dnešnej Bratislave, a poznáme z nej tri strieborné denáre s kolopisom PRESLAVVA CIV (hrad Preslava-Bratislava) na jednej strane a +SPHANVS REX (kráľ Štefan) na druhej strane. Keďže sa našlo len tak málo mincí, je možné, že mincovňa prestala pracovať ešte v tom istom roku, keď sa Bratislava spolu s ostatným Nitrianskom stala súčasťou Poľska (pozri ďalej). Pravidelne sa potom v Uhorsku mince razili asi po roku 1020.

V počiatočnom období po svojej korunovácii Štefan I. pravdepodobne niekoľko rokov vazalom Nemecka, čo dokazuje aj skutočnosť, že Štefanove boje s pohanskými staromaďarskými náčelníkmi v Zadunajsku sa tradujú ako boje medzi „Teutónmi a Maďarmi“ (Teutóni, teda Nemci, samozrejme predstavujú Štefanovu stranu). Nakoniec je aj známe, že v jeho službách bolo veľa nemeckých a slovanských (staroslovenských) bojovníkov, čo je aj logické vzhľadom na to, koho mal za manželku, a kde sa nachádzalo pôvodné územie pod jeho vplyvom (juhozápadné Slovensko a severné Zadunajsko). Napokon aj maďarské slovo „királyi“ (stará výslovnosť je [kiráľ]) pochádza priamo zo západoslovanského (slovenského) slova „kráľ“.

Štefanove zákony vyhlásené po roku 1000 a okolo roku 1009 (dnes z neskorších zbierok materiálov známe ako 2 „knihy“) zrejme prijímal kráľ spolu s „veľkými“ (v texte nazývanými „senatus“) na početných stretnutiach a týkajú sa upevňovania kresťanstva, súkromného vlastníctva, kráľovskej moci, cirkevného zriadenia (vrátane desiatku) a kráľovskej súdnej moci.

Štefanovi sa pripisujú (ale skôr od niektorých jeho poradcov pochádzajú) aj napomenutia („Institutio morum“) jeho synovi a predpokladanému nástupcovi Imrichovi, ktoré vznikli podľa podobných textov západných a východných vládcov v rokoch 1013 – 1015 (podľa iných zdrojov 1018 – 1031). V nich sa zdôrazňuje, že „krajina jednej reči a jedného mravu je slabomyseľná (slabá) a krehká (imbecile et fragile)“, a že teda očakáva od Imricha, aby chránil rečovú a inú rôznorodosť Uhorska a nedovolil nadvládu jedného jazyka.

Hlavným mestom zostal Ostrihom, ale od otvorenia pútnickej cesty do Jeruzalema (pozri dole) získal Stoličný Belehrad na význame (podľa niektorých zdrojov ho Štefan určil za miesto korunovácií).

Z desiatich údajných Štefanových listín je asi len 4 – 5 pravých. Dozvedáme sa z nich, že existovala prinajmenšom základná dvorská administratíva. Doložená je aj existencia palatína, dvorného sudcu a taverníka (všetko inštitúcie existujúce už na Veľkej Morave). Pokračoval systém kráľovských služobníkov, ktorí bývali v špeciálnych osadách, mali zvláštne úlohy voči kráľovi a vlastne živili dvor.

Paralelne s rozširovaním štátu na úkor maďarských náčelníkov musel Štefan bojovať aj so „zahraničnými“ nepriateľmi, jednak z Nemecka, jednak z Bulharska a jednak z Poľska.

Pre Slovensko je najvýznamnejšia skutočnosť, že Slovensko patrilo v rokoch 1001 – 1030 do Poľska: Možno preto, že bol Štefan (údajne) korunovaný korunou, ktorú dal pápež pôvodne zhotoviť pre korunováciu poľského kniežaťa Boleslava Chrabrého, Boleslav Chrabrý začiatkom roka 1001 dobyl Nitrianske kniežatstvo (ktoré končilo na Dunaji, Tise a na východe asi pri Prešove). Formálne tak urobil preto, aby ochránil nárok Štefanových bratrancov Vazula a Ladislava Lysého na Nitrianske kniežatstvo. Niekedy na prelome marca a apríla 1001 sa Štefan a Boleslav Chrabrý stretli na poľsko-uhorských hraniciach pri Ostrihome a Štefan uznal status quo. Ladislav Lysý sa potom stal nitrianskym kniežaťom podliehajúcim Poľsku. Po jeho smrti (možno roku 1029 alebo už 1015) ho vystriedal Vazul, predok všetkých budúcich arpádovských kráľov Uhorska. Sedmohradskému Ďulovi III. – Prokujovi sa okolo roku 1001 podarilo utiecť z uhorského zajatia a Boleslav mu pridelil do „stráže“ hrad (pravdepodobne) Bratislavu. Až v roku 1029 alebo 1030 Štefan znovu dobyl Nitriansko. Vazula dal uväzniť priamo v Nitre, neskôr oslepiť (pozri ďalej). Novým nitrianskym kniežaťom sa podľa niektorých názorov v rokoch 1029 – 1031 stal Štefanov syn Imrich. Hneď po ovládnutí Nitrianska obdaroval kráľ Štefan kláštor na Zobore (dostal tretinu všetkých mýt a obchodných poplatkov v Nitre a iných slovenských oblastiach).

Okolo roku 1009 vydal Štefan svoju mladšiu sestru za Samuela Abu, ktorého zároveň urobil palatínom. Takisto v roku 1009 vydal svoju ďalšiu sestru za benátskeho dóžu Ota Orseola, čím si zabezpečil spojenectvo Benátok a zároveň začal približovanie k Byzantskej ríši. S byzantskou pomocou dobyl od Chorvátska Slavónsko. Potom asi v roku 1018 alebo pred týmto rokom Štefan ako spojenec byzantského cisára Basileia II. Bulharobijcu uskutočnil ťaženie proti bulharskému cárovi Samuelovi. Vďaka víťazstvu nad Samuelom Uhorsko hraničilo s Byzantskou ríšou a bola otvorená pútnická cesta cez Byzanciu do Jeruzalema, pri ktorej otvoril aj hospic.

V júli a auguste 1018 tiahlo vo veľkej poľskej výprave proti Kyjevu údajne aj 500 „uhorských“ bojovníkov, ktoré vyslalo buď Nitrianske kniežatstvo alebo Štefanove Uhorsko, vzhľadom na politické pomery skôr to prvé.

Problémy boli s Rakúskom. Štefan spočiatku toleroval postupné pomalé posúvanie uhorskej západnej hranice smerom pred Litavu (Leitha) a súvisiace pohraničné konflikty, ale nakoniec vpadol do Rakúskej marky. Roku 1030 sa konala odvetná výprava rímsko-nemeckého cisára Konráda II., ktorý si jednak nárokoval Uhorsko ako léno, ktorý sa jednak bál vznikajúcej konštelácie Uhorsko-Benátky-Chorvátsko, a ktorý sa tiež obával Gizeliných dedičných nárokov na Bavorsko. Ku Konrádovi sa pridalo aj moravské knieža Břetislav, ktorému sa nepáčilo, že Slovensko opäť pripadlo Uhorsku. Štefan zatlačil Konrádovo vojsko až do Viedne, ktorú aj obsadil, načo Břetislav obsadil Slovensko. Na jar 1031 však Štefan dojednal vo Viedni s cisárovým synom a bavorským vojvodom Henrichom (bez vedomia samotného cisára) mier, podľa ktorého Uhorsko získalo dovtedajšie rakúske územia na pravom brehu Moravy (Moravské pole – Marchfeld) a územie medzi riekami Litava (Leitha) a Fischa.

Zvyšky Opátstva Pécsvárad, benediktínskeho kláštora, ktorý založil Štefan I.

Štefan sa celý život usiloval o presadenie kresťanstva ako jediného náboženstva v jeho krajine. I keď prví Maďari boli pokrstení ešte za vlády jeho otca Gejzu, len veľmi neochotne sa vzdávali viery svojich otcov. O tom svedčia i mnohé pohanské povstania i v neskoršej dobe (Vata a i.). Výsledkom Štefanovej aktivity v tejto oblasti bol:

• krátko pred jeho korunováciou roku 1000 vznik prvého uhorského arcibiskupstva – Ostrihomského arcibiskupstva, ktoré zodpovedalo územiu Nitrianskeho kniežatstva, čiže (dobytej časti) Slovenska, a vychádzalo z veľkomoravskej tradície; prvým ostrihomským arcibiskupom bol Dominik, po ňom Anastázius (niekedy stotožňovaný s Astrikom)
• zároveň vznik troch jemu podriadených biskupstiev vo Vespréme (existovalo už predtým ako misijné biskupstvo), Kaloči, Vacove
• ďalej asi roku 1009 vznik biskupstiev v Päťkostolí, Rábe, Jágri a Sedmohradsku
• asi roku 1030 vznik Čanádskeho biskupstva a Biharského biskupstva
• možno niektorých ďalších biskupstiev
• asi roku 1030 povýšenie Kaločského biskupstva na arcibiskupstvo.

Celkovo vytvoril asi 6 – 8 biskupstiev (popri Ostrihomskom) – aj keď niektoré pramene hovoria o desiatich – a niekoľko opátstiev (z ktorých však nie všetky boli latinského vierovyznania). Štefan tiež pravdepodobne založil benediktínsky kláštor v Pannonhalme. Štefan nariadil, aby každých 10 osád na svoje náklady postavilo farský kostol a venovalo mu dve poplužia poľa a dostatočný počet služobníkov na jeho obrábanie. Kráľ prispel výbavou pre kňaza a diecézny biskup mal získať kňaza a zabezpečiť bohoslužobné knihy.

Štefan sa zaslúžil o rozvoj (ak nie vôbec vznik) systému komitátov, ktorý prevzal z Nitrianska (to zas z Veľkej Moravy) a čiastočne z Nemecka. Komitátne hrady boli na území Slovenska a severného Maďarska často identické s hradmi bývalej Veľkej Moravy. K prvým štyrom uhorským komitátom (Vyšehradský, Stoličnobelehradský, Vesprémsky a Rábsky; pravdepodobne vytvorené už za Gejzu) pribudli roku 997 nové komitáty na území porazených zadunajských staromaďarských kniežat/náčelníkov: Šomoď, Kolon (neskôr Zala), Tolna, Baraňa, Požega, Vukovar. Ďalej zriadil pohraničné komitáty Mošon, Šopron a Vaš (Železný komitát). Podobne po podrobení Sedmohradska v roku 1003 vytvoril na jeho území dva veľké komitáty: na severe komitát Doboka (sídlo Sombor), ktorý dostal meno podľa svojho prvého župana Doboku (Dabica), a na juhu komitát Fehér (sídlo Alba Iulia). Po dobytí marošvárskej oblasti roku 1028 zas analogicky vznikol Čanádsky komitát, pomenovaný podľa župana Čanáda. Najneskôr roku 1029 (po znovuzískaní územia Slovenska od Poľska) – ak nie už koncom 10. stor. – existovali už aj komitáty Bratislavský, Nitriansky, Komárňanský, Tekovský, Ostrihomský, Hontiansky, Trenčiansky, asi aj Turniansky a Novohradská. Jágerský komitát asi vznikol okolo roku 1009 v súvislosti so svadbou Samuela Abu z tejto oblasti so Štefanovou sestrou (pozri hore).

Štefan I. na smrteľnej posteli, miniatúra z Obrázkovej kroniky

Štefan chystal trón pre svojho syna Imricha, no 24-ročný princ 2. septembra 1031 nečakane podľahol zraneniu, ktoré mu počas poľovačky spôsobil diviak. S (oprávnenými) nárokmi na trón vystúpil uväznený kráľov bratranec Vazul, na ktorom však Štefanovi prekážalo jeho bývalé konanie v Nitriansku, údajne aj jeho prílišný príklon k pohanstvu alebo k Byzancii. Podobné argumenty platili aj pre ďalších štyroch žijúcich Arpádovcov: Vazulových troch synov (Levente, Ondrej (budúci uhorský kráľ) a Belo (budúci uhorský kráľ)) a Domoslava, syna Ladislava Lysého. Štefan ich teda všetkých obišiel a z Benátok povolal a za nástupcu určil Petra Orseola, syna benátskeho dóžu Ota Orseolu (ktorý toho roku zomrel) a svojej sestry. Vazul s tým prejavil nesúhlas, načo ho Štefan dal oslepiť (1031, podľa iných názorov 1033 alebo 1036/37), okrem toho mu údajne kat v nitrianskom väzení zalial uši horúcim olovom.

Vazulovi a Ladislavovi synovia utiekli do Čiech (všetci) a odtiaľ do Poľska (Belo) alebo do Kyjeva (Ondrej a Levente). Keďže sa im podarilo v zahraničí získať spojencov, Uhorsko čakali po Štefanovej smrti roky bojov o trón. Neskôr sa títo potomkovia nitrianskych vládcov stali predkami všetkých uhorských kráľov, prípadne niektorí samotnými kráľmi. Podobne dal kedysi Štefanov otec Gejza zavraždiť svojho brata, nitrianske knieža Michala. Dôsledky pekne formuluje tzv. Kniha kráľov: [Michal a Vazul] „boli obeťami a zlým svedomím zakladateľov uhorského štátu. Hoci boli priamymi predkami všetkých nasledujúcich arpádovských kráľov, ich mená vypadli z arpádovského rodokmeňa, nikto z kráľovského rodu ich už nedal svojim potomkom.“

Štefan zomrel 15. augusta 1038 a jeho kráľovstvo zdedil Peter Orseolo. Bol slávnostne pochovaný v Stoličnom Belehrade (Székésfehérvár).