Erich Maria Remarque

Jeho tvorba bola ovplyvnená Jackom Londonom, Ernestom Hemingwayom a nórskym spisovateľom Knutom Hamsunom, ktorý ale na rozdiel od Remarqua sympatizoval s fašistickým hnutím v Nórsku. Diela Remarquea sa vyznačujú silným humanizmom a protifašistickou a spoločensko-kritickou tématikou. Hrdinovia jeho diel sú vždy nejakým spôsobom zrazení k zemi a stratení. Väčšinou ide o mladých ľudí, ktorí si nedokážu pod vplyvom vonkajšej determinácie (vojny) nájsť miesto a uplatnenie v živote. Využitím podrobnej charakteristiky postáv, prvkov expresionizmu, naturalistických opisov scén na fronte, ale i drsných slov, dodáva autor celému dielu osobité čaro. Jeho vrcholným dielom je sugestívne napísaný román Na západe nič nové.

Erich Maria Remarque sa narodil 22. júna 1898 v nemeckom meste Osnabrück ako syn kníhviazača Paula Remarka a jeho ženy Anny Marie. Vyrastal so svojimi sestrami Ernou (*1900, †1978), Elfriedou (*1903, †1943) a o dva roky starším bratom Theodorom (*1896, †1901). Rodina Paula Remarqua patrila k nižšej strednej vrstve, často sa sťahovala. Povinnú školskú dochádzku skončil v roku 1912 a neskôr, na želanie matky, nastúpil na učiteľský seminár. Zaujímala ho poézia, výtvarné umenie a hra na klavíri. Na radu priateľa, básnika a maliara Fritza Hörstemeiera sa začal venovať písaniu. Jeho prvotina bola Von den Freuden und Mühen der Jugendwehr (1916) a po nej nasledovalo menšie dielo Ich und Du (1918).

Po vypuknutí 1. svetovej vojny štúdium prerušil, bol povolaný k vojsku a 22. novembra 1916 narukoval do nemeckej armády (Reichswehr). Bol pridelený k 78. pechotnému regimentu. Výcvik absolvoval v kasárňach v Caprivi pri Osnabrücku a Celle. 12. júna 1917 bol prevelený na západný front do Ham-Lengletu, ale opustil ho 31. júla 1917, kedy bol zranený črepinami z granátu na ľavej nohe, pravom ramene a krku. Z 309. poľnej nemocnice Sv. Jozefa v Thorhute bol preložený do nemocnice Sv. Vincenta v Duisburgu, kde si čas krátil písaním básní a autobiografického románu Die Traumbude (1920). Koncom októbra 1917 bol z nemocnice prepustený. Vrátil sa k svojej jednotke v Osnabrücku, no skôr, než boli prevelení na západ, Nemecko podpísalo prímerie. Začiatkom nového roka – odmenený Železným krížom prvej triedy, začal znova navštevovať seminár a univerzitu vo vestfálskom Münsteri, ktorú doštudoval 25. júna 1919. Z armády bol prepustený 5. januára 1919 a pri tejto príležitosti sa zriekol všetkých svojich vojenských vyznamenaní.

Koniec vojny Remarque vnímal skľúčene. Jeho matka zápasiaca s rakovinou 9. septembra 1917 zomrela. 6. marca 1918 zomrel jeho priateľ Fritz Hörstemeier. Od augusta 1918 pôsobil na základných školách v dedinách v okolí Osnabrücku. Koncom novembra 1920 ukončil učiteľskú činnosť a vrátil sa do Osnabrücku. Tu sa mu podarilo nájsť niekoľko rôznych zamestnaní. Pracoval ako predavač náhrobných kameňov, účtovník, organista, obchodný cestujúci, učiteľ klavíra. Od marca 1921 začal písať divadelné kritiky pre osnabrücké noviny. V apríli 1922, si našiel prácu ako redaktor v magazíne Echo Continental v Hannoveri. Svoju prácu začal prvýkrát podpisovať pod pseudonymom Erich Maria Remarque. Popri novinárskej činnosti sa venoval písaniu svojho ďalšieho románu Gam (1923 – 1924).

Keď v Bavorsku upevňovali nacisti svoje mocenské postavenie, pracoval Remarque (od roku 1925) ako redaktor v novinách Sport im Bild v Berlíne. Písal humorné články prevažne o automobilizme. V Berlíne sa zoznámil so svojou prvou manželkou – tanečnicou a herečkou Ilse Jutta „Jeanne“ Zambonou, s ktorou sa 14. októbra 1925 zosobášil. O päť rokov nato sa rozviedli. S Ilze sa oženil ešte druhýkrát v roku 1938 kvôli jej emigrácii z Nemecka. Druhýkrát sa rozviedli v roku 1957. Z E. M. Remarqua sa stával úspešný spisovateľ. V novinách Sport im Bild uverejňoval ďalší román Station am Horizont 1927 (po slovensky: Vábivé horizonty, 1999), ktorý, podobne ako väčšina jeho diel pred vydaním románu Na západe nič nové, nepatril k tomu lepšiemu, čo napísal. Sám autor neskôr priznal, že je rád, že sa na jeho skoršie diela zabudlo.

Do sveta profesionálnych spisovateľov ho uviedol román Im Westen nichts Neues 1929 (po slovensky: Na západe nič nové 1968). Paradoxne ho prvé oslovené vydavateľstvo, vydávajúce noviny Sport im Bild, odmietlo vydať. Majiteľ vydavateľstva Fisher Verlag si nebol istý, či majú ľudia záujem čítať o vojne, ktorá sa skončila pred desiatimi rokmi. Román napokon vyšiel na pokračovanie v konkurenčných novinách Vossische Zeitung, začo Remarque dostal od Fishera okamžitú výpoveď. V apríli vydal ďalšiu knihu z vojnového prostredia Der Weg zurück, 1931 (po slovensky: Cesta späť, 1967), v ktorej opísal návrat vojakov z frontu a ich zložité začlenenie do spoločnosti. V roku 1931 sa presťahoval do Švajčiarska.[1]

Za peniaze z predaja kníh a filmu si kúpil vilu Casa Monte Tabor v Porto Ronco pri jazere Lago Maggiore (Ticino, Švajčiarsko), kde sa natrvalo usadil v roku 1932 a neskôr poskytoval útočisko ostatným nemeckým emigrantom. Enormný úspech jeho diel z neho spravil bohatého muža. Okrem vily sa stal vlastníkom luxusnej Lancie, dožičil si vyberané jedlá a nápoje, bol štedrý k ženám. Zvlášť k mladej herečke Ruth Albu. Niekoľko desaťročí kupoval, zbieral a predával maľby, sochy, starožitnosti, orientálne koberce a iné umelecké predmety. V jeho zbierke sa nachádzali obrazy od Vincenta Van Gogha, Pabla Picassa, Edgara Degasa a Paula Cézanna, práce od P. A. Renoira, Rubensa a ďalších.

Nacistické pálenie kníh neobišlo ani Remarquove romány Na západe nič nové a Cesta späť. Fašistická propaganda proti Remarquovi šírila nepravdivé informácie, z ktorých mnohé pretrvali do dnešných čias. Napríklad mýtus o jeho pôvodnom mene. Nacisti vytvorili historku o Židovi Kramerovi[2], ktorý "nikdy nebol vo vojne a preto ani jeho román Na západe nič nové, ktorý napísal pod pseudonymom Remarque, neopisuje skutočnú situáciu Nemcov na západnom fronte". S menom Erich Paul Kramer sa dokonca môžeme stretnúť aj v edičnej poznámke ku knihe Na západe nič nové (Slovenský spisovateľ, 2002), či v školských učebniciach. Faktom ostáva, že 22. júna 1898 sa v Osnabrücku narodil Erich Paul Remark. Svoj pseudonym pravdepodobne prevzal z frankofónneho prepisu priezviska svojho prapradeda Johanna Adama Remarqua.

V roku 1935 ho osobne navštívil ríšsky maršal Hermann Göring a ponúkol mu návrat do Tretej ríše. Remarque odmietol, podobne ako väčšina umelcov, ktorí sa rozhodli opustiť Nemecko. Svoje rozhodnutie potvrdil aj ďalším úspešným románom Drei Kamaraden, 1936 (po slovensky: Traja kamaráti, 1965) ktorého hlavnou ideou je priateľstvo a láska, a ani v tomto románe sa nedokáže ubrániť svojim pacifistickým myšlienkam iritujúcim nacizmus. 4. júla 1938 bol Remarque zbavený nemeckého štátneho občianstva.

Po obsadení Poľska a Francúzska Hitlerom, sa Remarque zo Švajčiarska v roku 1939 presťahoval do Spojených štátov.[1] Z tohto obdobia pochádzajú romány z emigrantského prostredia Liebe Deinen Nächsten, 1941 a román Arc de Triomphe, 1946 (po slovensky: Víťazný oblúk, 1947, 1963, 1974) v ktorých opísal život na úteku cez Európu do Spojených štátov.

Jeho sestra Elfrieda sa prenasledovaniu nevyhla. „Tvoj brat nám možno unikol, ale tebe sa to nepodarí“ vyhlásil Roland Freisler, predseda občianskeho súdu a zúrivý nacista, ktorý ju obvinil zo zločinov proti Hitlerovi a režimu a odsúdil na trest smrti. V roku 1943 bola popravená sťatím v Berlíne. Zanechala po sebe manžela a dve deti. Remarque sa o sestrinej smrti dozvedel až po vojne. V jej rodnom meste je od roku 1968 po nej pomenovaná ulica Elfriede-Scholz-Straße.

V Spojených štátoch sa Remarque spoznal s mnohými slávnymi osobnosťami z oblasti kultúry. Remarque prežil niekoľko vášnivých ľúbostných vzťahov s populárnymi hollywoodskymi herečkami Marlene Dietrich, Natasha Paley, Greta Garbo, Lupe Velez a s bývalou manželkou Charlieho Chaplina Paulette Goddard, ktorá sa stala jeho poslednou manželkou. Zosobášili sa 25. februára 1958 v Brandforde (Connecticut, USA).

Nové kontakty znamenali aj nové príležitosti pre sfilmovanie jeho románov. Počas vojny spolupracoval Remarque na rôznych filmových projektoch a v roku 1941 mal premiéru film So Ends Our Night (John Cromwell, réžia) podľa románovej predlohy Liebe Deinen Nächsten.

Okrem filmu a písania sa Remarque venoval charitatívnej činnosti v spolupráci s European Film Found – organizáciou na podporu nemajetných emigrantov v USA a usporadúval výstavy svojej rozsiahlej zbierky obrazov. S blížiacim sa koncom vojny sa odhodlal k písaniu románu Zeit zu leben und Zeit zu sterben (po slovensky: Čas žitia a čas umierania, 1958). Opísal v ňom zápas nemeckého vojaka, ktorý pochyboval o správnosti ideí, za ktoré nasadzoval život, na pozadí bojov druhej svetovej vojny. Hoci kniha vyšla až po vojne, stále išlo o citlivú tému. Remarque musel román niekoľkokrát prepracovať. V Nemecku vyšiel v cenzurovanej podobe.

Remarque sa do Európy vrátil až po deviatich rokoch, v máji 1948. Pri tej príležitosti navštívil svojho otca Paula Remarka, ktorý neskôr v roku 1954 vo veku 95 rokov v Nemecku zomrel. Dozvedel sa všetky podrobnosti týkajúce sa smrti svojej sestry Elfriedy. Zrejme tieto skutočnosti viedli k napísaniu románu z prostredia koncentračného tábora Der Funke Leben (1952). Do rodného Osnabrücku sa znovu vrátil takmer po dvadsiatich rokoch, v roku 1952. V Nemecku sa neusadil, býval striedavo v Amerike a vo Švajčiarsku.

Neskôr sa Remarque venoval písaniu článkov a románu Der schwarze Obelisk, 1952 (po slovensky: Čierny obelisk, 1980) a románu Der Himmel kennt keine Günstlinge, 1961 (po slovensky: Nebo nepozná obľúbencov, 1971) alebo Die Nacht von Lisabon, 1962 (po slovensky: Noc v Lisabone, 1973). Pracoval na divadelných hrách Die letzte Act, Die letzte Station, či Die Heimkehr des Enoch J. Jones a na filmových projektoch. V roku 1958 bol uvedený film A Time to Love and a Time to Die (Douglas Sirk, réžia) – adaptácia románu Zeit zu leben und Zeit zu sterben (po slovensky: Čas žitia a čas umierania, 1958). V tomto filme Remarque stvárnil postavu učiteľa Pohlmanna. Pri filme sa ocitol ešte v roku 1962, kedy sa zúčastnil natáčania vojnového eposu o vylodení v Normandii The Longest Day ako scenárový poradca.

Hoci počas života nezískal Nobelovu cenu, na ktorú bol dvakrát nominovaný (september 1929, 1930), získal Möserovu medailu, ktorú mu v roku 1963 udelilo mesto Osnabrück. O štyri roky neskôr obdržal od Nemeckej spolkovej republiky najvyššie ocenenie za zásluhy Großes Verdienstkreuz. Stal sa čestným občanom miest Ronco a Ascona vo Švajčiarsku.

Jeho zdravotný stav sa s pribúdajúcim vekom začal zhoršovať. Prekonal niekoľko srdcových infarktov, diagnostikovali mu Ménierov syndróm a cukrovku. Zomrel 25. septembra 1970 v nemocnici v švajčiarskom meste Locarno na zlyhanie srdca. Pochovaný je na cintoríne v Porto Ronco.

• 1920 - Die Traumbude
• 1923–1924 - Gam
• 1927 - Station am Horizont (po slovensky: Vábivé horizonty, 1999)
• 1929 - Im Westen nichts Neues (po slovensky: Na západe nič nové, 1968) - nepatetický a naturalistický opis osudov nemeckej skupiny vojakov na západnom fronte 1. svetovej vojny
• 1930–1931 - Der Feind
• 1931 - Der Weg zurück (po slovensky: Cesta späť, 1967) - umelecky menej vydarené pokračovanie románu Na západe nič nové
• 1938 - Drei Kameraden (po slovensky: Traja kamaráti, 1965, 1976, 1981) - román situovaný do predvojnového Nemecka 2. svetovej vojny
• 1941 - Liebe deinen Nächsten
• 1946 - Arc de Triomphe (po slovensky: Víťazný oblúk, 1947, 1963, 1974) - román o nemeckom emigrantovi v Paríži
• 1952 - Der Funke Leben - román z obdobia 2. svetovej vojny, resp. z obdobia nacizmu
• 1954 - Zeit zu leben, Zeit zu sterben (po slovensky Čas žitia a čas umierania, 1958) - román z obdobia 2. svetovej vojny, resp. z obdobia nacizmu
• 1956 - Der schwarze Obelisk (po slovensky: Čierny obelisk, 1980) - román situovaný do predvojnového Nemecka 2. svetovej vojny
• 1956 - Die letzte Station
• 1961 - Der Himmel kennt keine Günstlinge (po slovensky: Nebo nepozná obľúbencov, 1971)
• 1962 - Die Nacht von Lissabon (po slovensky: Noc v Lisabone, 1973) - román o tragédii utečencov pred nacizmom
• 1970 - Das gelobte Land
• 1971 - Schatten im Paradies (po slovensky: Tiene v raji, 1971) - dej románu sa odohráva počas 2. svetovej vojny a hlavnými aktérmi sú nemeckí emigranti z New Yorku, ktorí prišli do Spojených štátov za vidinou zasľúbenej krajiny

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Erich Maria Remarque
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Erich Maria Remarque

• Erich Maria Remarque-Friedenszentrum
• The life and writings of Erich Maria Remarque (NYU)
• Remarque Institute: New York Univerzity
• Erich Maria Remarque – Projekt Abtei-Gymnasium Brauweiler

• http://www.referaty.sk
• Archivovaná kópia na Wayback Machine