Nauka reči Slovenskej

V úvode sa Štúr venoval rôznym otázkam, ktorými chcel poukázať na dôvody, pre ktoré sa rozhodol toto dielo napísať. Okrem iného sa venuje napríklad otázke, ktorá je aktuálna aj v súčasnosti: vzťah medzi myšlienkou a rečou. Proces tvorby myšlienky si Štúr vysvetľuje takto: „Týmto hlbokým pohnutím ale predmet zvonku do hlbiny človeka sa prenesie, nie síce v svojej hmotovitosti, ale v obraze svojom, a tento obraz, keď v človekovi sa vyjaví, voláme predstavením, v ktorom je zavinutá vec vnešná.“ (137 – 138) Pojem „reč“ chápe Štúr ako zvukové vyjadrenie ľudských myšlienok vytvorených vo vedomí. Slovanský národ opisuje ako „národ bohatým duchom obdarovaný, živosti i čerstvoty plný, svieži, tvorivý.“ (142) V každom slovanskom jazyku nachádza Štúr črtu vlastnú inému neslovanskému európskemu jazyku, čím naznačuje rovnoprávnosť slovanských jazykov s hociktorým iným jazykom sveta. Staroslovančina má plnosť a ľahkotvorivosť starého indického jazyka, rímska dôkladnosť a prísnosť sa dá badať v ruštine, poľština je dojímavá a ľahká ako francúzština, spevavosť a sladkosť taliančiny cítiť v srbčine a dalmatínskom jazyku a nemecká rozmyseľnosť sa nachádza v bohatej češtine. Štúr vyzýva slovanské kmene aby písali pôvodnú literatúru vo svojom materinskom jazyku. Prostredníctvom literatúry by sa Slovania mohli zviditeľniť a ukázať svetu svoje kvality a krásu svojho jazyka. Slovenské nárečie malo medzi ostatnými slovanskými nárečiami podľa Štúra osobitné postavenie aj vďaka polohe krajiny. Tak ako krajina leží v strede medzi druhými slovanskými kmeňmi, tak aj nárečie je v strede, uložené medzi druhými slovanskými nárečiami. Toto Štúr chápe ako dôvod tej skutočnosti, že slovenčina má tak blízko k ostatným slovanským jazykom. Najčistejšie sa podľa Štúra hovorilo po slovensky v okolí Tatier: v Liptove, Orave, Turci, v hornom Trenčíne, v hornej Nitre, Zvolene, Tekove, Honte, Novohrade a v časti Gemera a na Dolnej zemi.

Gramatická časť diela „Náuka reči slovenskej“ má tri časti. Prvá sa týka zloženia a pôvodnej určitosti slov, druhá je o skloňovaní a tretia sa týka spájania slov.

V tejto kapitole sa Štúr venoval najprv hláskam. Ako samohlásky klasifikoval: a, e, i, o, u, l, r. V Štúrovej slovenčine nebolo dlhé é a ó. Grafému y neuznával a nepovažoval ju ani za samohlásku. Tvrdil, že v našej reči y nie je. Hlásky l a r označoval ako polosamohlásky pričom ich radil k samohláskam, pretože majú slabikotvornú vlastnosť: vĺča, kĺzať, bŕkať, hŕkať. Za dvojhlásky považoval: aj, au, ej, eu, iu, oj, ou, uj.

Hlásku ä Štúr do svojej spisovnej slovenčiny nezaradil, ä považoval za hynúcu hlásku.

Spoluhlásky rozdeľoval:

• 1. podľa spôsobu artikulácie:
  • hrdelné: h, ch, k, g,
  • plnoústne: ž, š, č, dž,
  • jazykové: l, r, n, ň, t, ť, d, ď, dz, s, z, c,
  • perné: p, f, b, m, v,
• 2. podľa mäkkosti:
  • hrubé: h, ch, k, g, l, r, n, t, d, p, f, b, m, v,
  • mäkké: ž, š, č, dž, ň, ť, ď,
  • stredné: s, c, z, dz,<
  • hrubé samohlásky: u, o, a,
  • mäkká: i,
  • stredná: e.
• 3.
  • temné: ch, k, š, č, t, s, c, p, f,
  • hlasné: h, g, j, ž, dž, l, r, dz, z, b, m, v, a, i, u, o, e.

Ďalšou Štúrovou témou bolo tvorenie slov. Princípy tvorenia slov v Štúrovskom pravopise sa v podstate nelíšia od princípov súčasného spisovného jazyka. Štúr si správne všimol, že slovo pozostáva zo slabík, z koreňa a prípony (ktoré nazval príveskami) alebo predpony, že zložené slová pozostávajú z viacerých slovných základov. Osobitnou skupinou slov, ktoré Štúr vyčlenil sú „zväčšujúce a zmenšujúce slová“, ktoré by sme mohli súčasnou terminológiou pomenovať ako expresívne slová zhoršujúce alebo zjemňujúce. Tieto Štúr rozčlenil na: zväčšené, hromadné, zmenšujúce. Patria sem slová ako: skupáň, hlaváň, chlapina, chlapisko, sedlač, chlápä, žieňatko, orlíča, dievčička, rybka, babka, kamenček, misečka, Janko, apko, kukulienka, deduško.

Slovesné vidy Štúr bohato rozčlenil. Tu je niekoľko príkladov:

• Slovesá inamnamerené: volám, bijem, vozím.
• Odinuľnamerené: volám sa, vídam sa.
• Nasebaohraničené: spím, kvitnem, horím
• Ksebenamerené: bijem sa, hádžem sa, češem sa.
• Vzájomné: hádam sa, vadím sa.

Štúr rozoznáva tri slovesné spôsoby: ukazujúci, spojujúci, rozkazujúci.

Neurčitok slovesa Štúr nepokladá za súčasť zmyslu, významu slovesa a nazýva ho neurčitý spôsob.

Slovesné podstatné mená (písanie, čítanie, berúc, majúc, stojac) nazýva pojmom menoslovia.

Výslovnosť bola fonologická (píš ako počuješ). Dlhé é a ó sa vyslovovalo len v prevzatých slovách: chór, trón, béka. Ostatné pozície, kde by malo byť é alebo ó sa vypĺňali zvukmi ja, jé a uo. Pozor si bolo treba dávať na slabičné r, ŕ, l, ĺ. Nemalo sa vyslovovať ä. Sám Štúr o tejto hláske píše: „Uši slovenské na čistozvučnosť naučené neľúbia zvukov nečistých, a preto sa ani v čistej slovenčine tento zvuk nemá vyslovovať.“ (221) Ďalej Štúr upozorňuje na dôkladnú výslovnosť dvojhlások, mäkkých a tvrdých spoluhlások, dlhých a krátkych samohlások, pozornosť venuje aj znelostnej asimilácii napr. v slovách: mestskí, mňíšski, katolícski, ňemecskí, levočskí atď., a naznačuje zákon o rytmickom krátení: „V čistej slovenčine nikde dve dlhé sylaby jedna s druhou neprichodia a čo by aj jedna podľa povahy svojej mala byť dlhá, skráca sa , keď predchádzajúca je dlhá.“ (226)

O priemenčivosti slov

V tejto kapitole sa Štúr dôkladne venoval skloňovaniu ohybných slovných druhov. Pre skloňovanie podstatných mien vyčlenil tieto vzory: král, dvor, sluha, ruka, ulica, cirkev, noc, dedo, pole, staveňja, káča. Prídavné mená mali v Štúrovej slovenčine vzory: králov, matkin, pekný, krásny. Číslovky, ktoré Štúr nazýval počtami sa skloňovali podľa vzorov: päť, sto, tisíc. Všemená, v dnešnej terminológii zámená mali tieto vzory: ja, sám, kí. Slovesá mali len jeden vzor a tým bolo sloveso byť.

Obsahom tretieho, posledného, dielu sú pravidlá spájania slov do väčších celkov – viet.

Týka sa to:

• a) slov v samostatnom postavení vo výpovedi
• b) slov v odvislom postavení vo výpovedi
• c) slovosledu

V podstate sú tieto princípy a pravidlá totožné s pravidlami súčasnými. Princíp spájania slov do viet sa vývojom slovenčiny nezmenil.