Srbsko

Bitka u Mišaru v roku 1806 počas srbského povstánie proti Turkom

Na území dnešného Srbska sa Slovania (Srbi) usadili počas 6. storočia. V tej dobe bolo územie pod silným vplyvom Východorímskej ríše, a tak sa tu uchytilo pravoslávie. V polovici 10. storočia vzniklo prvé kráľovstvo v Raške, ktorému vládol Časlav Klonimirović. Za vlády cára Štefana Dušana (1331 – 1355) bola väčšina Balkánu ovládaná Srbskom.

Po bitke na Kosovom poli v roku 1389 sa Srbsko postupne spolu s inými balkánskymi štátmi dostalo pod nadvládu Osmanskej ríše. Po početných povstaniach Srbsko v roku 1878 získalo samostatnosť (mesto Belehrad a okolie už v roku 1867). V roku 1912 sa Srbsko zúčastnilo prvej balkánskej vojny spolu s Čiernou Horou, Bulharskom a Gréckom proti Osmanskej ríši. Srbská 1. armáda pod vedením princa Alexandra zvíťazila nad tureckou armádou v bitke pri Kumanove a Srbsko dosiahlo rozšírenie svojho územia o väčšinu Kosova a časť Macedónie.

V roku 1914 v Sarajeve srbskí nacionalisti uskutočnili atentát na Františka Ferdinanda d'Este a po vypršaní ultimáta 28. júla Rakúsko-Uhorsko vyhlásilo Srbsku vojnu. Počas vojny bolo územie obsadené a srbská časť Macedónie bola pripojená k Bulharsku. Po skončení prvej svetovej vojny sa Srbsko stalo súčasťou Kráľovstva SHS. Počas 2. svetovej vojny bola v krátkom ťažení Osi Juhoslávia na jar 1941 porazená a Srbsko bolo okupované, časti územia boli pripojené k talianskemu protektorátu v Čiernej Hore, Albánsku, časť územia pripadla Maďarsku a Bulharsku, ktoré sa podieľali na útoku na Juhosláviu, časť územia bola súčasťou bábkového Chorvátska. Zvyšok územia bol pod nemeckou okupáciou. Na okupovanom území vznikol odboj, ktorý viedol Draža Mihailović (neskôr minister obrany exilovej vlády v Londýne). Ďalším centrom odboja sa stal komunistický odboj, ktorého vodcom bol Josip Broz Tito.

Od roku 1945 bolo Srbsko súčasťou komunistickej Juhoslávie na čele s prezidentom Titom. Potom sa republika rozpadla. V roku 1992 utvorilo Srbsko spolu s Čiernou Horou federáciu – Juhoslovanskú zväzovú republiku. Neskôr krajina dostala nové meno – Srbsko a Čierna Hora. V roku 2006 vyhlásila Čierna Hora po tesnom referende nezávislosť (3. júna) a 5. júna Srbská republika prevzala nástupníctvo po Srbsku a Čiernej Hore.

Susedmi Srbska sú na východe Rumunsko a Bulharsko, na juhu Severné Macedónsko a Albánsko (resp. medzinárodne sporné Kosovo), na juhozápade Čierna Hora, na západe Bosna a Hercegovina a Chorvátsko a na severe Maďarsko.

Severnú a centrálnu časť krajiny pokrývajú roviny Panónskej panvy, do východných regiónov zasahujú pohoria Karpaty a Stará planina, južnú a západnú časť Srbska pretínajú Dináre.

Zo severu na juhovýchod preteká štátom Dunaj, ktorý tu postupne priberá prítoky Tisa, Sáva (jej prítok Drina) a Velika Morava, vytvárajúce rozsiahle nížiny.

Srbsko sa na najvyššej úrovni delí na dva autonómne kraje (autonómne pokrajiny; po srbsky autonomna pokrajina) – Vojvodina a Kosovo a Metohija (ktoré sa 17. februára 2008 vyhlásilo za zvrchovanú Kosovskú republiku) – a zvyšné územie, pričom však toto zvyšné územie, tzv. Centrálne Srbsko, netvorí špeciálnu administratívnu jednotku. Na nižšej úrovni sa Srbsko delí na obvody (okresy; po srbsky okrug) a tie sa zas delia na obce (po srbsky opština).

V minulosti bolo Srbsko hraničnou krajinou dôležitých ríš. Cez terajšie územie Srbska prechádzala hranica medzi Západorímskou ríšou a Východorímskou ríšou pozdĺž Dunaja, rovnako prechádzala hranica medzi Osmanskou ríšou a Rakúskom-Uhorskom. Všetko to zanechalo svoje stopy. Zatiaľ čo sever Srbska je orientovaný viac stredoeurópsky, na juhu je cítiť viac orient.

Najväčší vplyv na srbskú kultúru mala Byzantská ríša. Dá sa to odpozorovať v náboženstve Srbov. Veľkú úlohu majú v srbskej kultúre srbské kláštory, z ktorých prevažná väčšina bola vybudovaná už v stredoveku.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Srbsko