Lužickí Srbi

Lužickí Srbi (hornolužickosrbsky Serbja, dolnolužickosrbsky Serby) sú najmenší slovanský národ. Patria k západoslovanskej vetve. Žijú v Nemecku v povodí horného toku Sprévy (časť územia starej Hornej a Dolnej Lužice). Sú potomkovia Polabských Slovanov, ktorí sa ubránili germanizácii. Dnes sú dvojjazyční (lužická srbčina a nemčina), časť hovorí len po nemecky.[1] Lužickí Srbi obývajú územie Lužice, ktoré leží na území nemeckých spolkových krajín Sasko a Brandenbursko. Od 14. do 17. storočia bolo toto územie súčasťou Krajín českej koruny.[2] Počet Lužických Srbov sa v súčasnosti odhaduje na 60 000 až 100 000. Väčšina z nich obýva pôvodné územie Lužice, najmä v okolí miest Bautzen (doln. srb. Budyšin) a Cottbus (horn. srb. Chóśebuz).

Lužickí Srbi
Vlajka Lužických Srbov
Populácia
cca. 100 000
Krajina s významnou populáciou
Európa
Krajiny s najväčším počtom Lužických Srbov
Nemecko
Sasko - 40 000
Brandenbursko - 13 000		 53 000
Poľsko 44 000
Česko cca. 1 000
Jazyk(y)

hornolužická srbčina, dolnolužická srbčina, nemčina, poľština, čeština

Náboženstvo

rímskokatolícke, protestantizmus

Príbuzné národy

Česi, Poliaci, Slezania, Pomoranskí Slovinci

Budyšín - centrum Lužických Srbov

Názov

Ich pomenovanie Srbi (nem. Sorben) na rozdiel od pomenovania juhoslovanských Srbov (nem. Serben). Lužický Srbi (čes. Lužičtí Srbové) je pojem, ktorý označuje pôvodné slovanské obyvateľstvo Dolnej Lužice, kým územie Hornej Lužice bolo do začiatku 15. storočia známe ako Milsko (pretože toto územie obýval slovanský kmeň Milčanov).[1]

Dejiny
Viac informácií nájdete v hlavnom článku Lužica.

Územie Lužice bolo v čase sťahovania Slovanov osídlené západnými Slovanmi, ktorí museli odolávať tlaku Franskej ríše (neskôr Východofranskej ríše). Územie dnešných Lužických Srbov patrilo určitú dobu aj pod vládu Veľkomoravskej ríše. Po smrti kniežaťa Svätopluka sa od Veľkomoravskej ríše odtrhli. V 10. storočí podľahli tlaku christianizácie a s ňou postupujúcej germanizácie (Henrich I.).

Od 14. storočia patrilo toto územie pod zvrchovanosť Českého kráľovstva. V období reformácie sa začal používať pri bohoslužbách aj lužickosrbský jazyk. V roku 1635 získalo toto územie Sasko a od 19. storočia sa územie Dolnej Lužice stalo súčasťou Pruska. Po spojení nemeckých štátov sa stalo súčasťou Nemeckého cisárstva.

V 19. storočí dochádza k národnému prebudeniu Lužických Srbov. V roku 1912 vznikol spolok Domowina. Zlé časy nastali pre Lužických Srbov po nástupe nacizmu. Nacisti v roku 1937 Domowinu zakázali a Lužických Srbov plánovali úplne germanizovať. Po vzniku NDR nastali pre nich lepšie pomery. Časť ich územia získalo Poľsko (na východ od rieky Lužica). Po vzniku zjednoteného Nemecka im ústava zaručuje všetky ľudské a občianske práva. V máji v roku 2008 bol za ministerského predsedu slobodného štátu Sasko zvolený Lužický Srb Stanislaw Tillich (člen CDU), ktorý hovorí plynule česky.[3]

Náboženstvo Lužických Srbov

Po náboženskej stránke sú Lužickí Srbi rozdelení na dve skupiny. Časť vyznáva rímskokatolícke náboženstvo a časť patrí k príslušníkom evanjelickej cirkvi augsburského vyznania (od reformácie v Nemecku). Katolícki Lužickí Srbi lepšie odolávali tlaku germanizácie než evanjelickí Lužickí Srbi. Dôvod bol veľmi jednoduchý. K evanjelikom a. v. sa totiž hlási väčšina Nemcov v Sasku a Brandenbursku. Spoločné náboženstvo s protestantskými nemeckými spoluobčanmi umožňovalo ľahšie ponemčenie. Naopak katolícki Lužickí Srbi sa od nemeckého protestantského obyvateľstva odlišovali aj konfesionálne (viac sa orientovali na Čechov, katolícky seminár v Prahe), čo spôsobovalo zvýrazňovanie odlišnosti a lepšie uchovanie národných tradícií.[4]

Jazyk

Počet používateľov lužickej srbčiny sa odhaduje na asi 50 000 tisíc. Lužickí Srbi hovoria dvoma jazykmi. Oba jazyky patria k západoslovanskej skupine slovanskej vetvy indoeurópskej rodiny.

Etnická štruktúra Lužických Srbov v rámci Lužice

Rozdiel medzi nimi je väčší ako medzi slovenčinou a češtinou.

Hornolužická srbčina je viac podobná starej češtine z 15. storočia. Dnes ju používa asi 40 000 ľudí. Hornolužický jazyk vznikol z kmeňového jazyka polabských Milčanov, ale aj Biežunčanov, Glomačov, Nišanov a ďalších už dávno ponemčených kmeňov. Jazyk má bližšie k češtine ako k poľštine. Je rozšírený v saských okresoch Budyšín, Niesky, Kamenz, Bischofwerda a v Brandenbursku v okresoch Hoyerwerda (Wojerecy), Weisswasser a Senftenberg.

Národný kroj z Dolnej Lužice

Dolnolužická srbčina je viac podobná poľštine, dnes ju používa asi 10 000 ľudí. Vznikla z kmeňového jazyku Lužičanov, Sľubianov a Sprévanov a možno aj iných slovanských kmeňov, ktoré žili na dolnom toku rieky Sprévy a jej prítokoch. Má bližšie k poľštine ako k češtine. Používajú ju Lužickí Srbi v Brandenbursku najmä v malých mestách a v dedinách okresu Cottbus.

Srbčina sa vyučuje na základných a stredných školách ako prvý, druhý, alebo cudzí jazyk. V Brandenbursku a Sasku existuje televízne (ORB, Ostdeutscher Rundfunk Brandenburg) a rozhlasové vysielanie v tomto jazyku, aj keď len niekoľkominútové resp. niekoľkohodinové.

Srbčina sa vyučuje aj na kurzoch v Budyšíne a Cottbuse. Učitelia sa učia na Inštitúte srbských štúdií na Univerzite v Lipsku. Lužickí Srbi majú aj vlastnú organizáciu – Domowinu.[5]

Súčasný štatút jazyka

Lužická srbčina je chránená ústavami Saska a Brandenburska. Srbčina sa môže používať na súdoch aj úradoch, hoci sa to pre nedostatok tlmočníkov dnes nevykonáva. V Sasku je spolu s nemčinou úradným jazykom.

Školy a materské školy

V Slobodnom štáte Sasko a v Brandenbursku existuje niekoľko dvojjazyčných srbsko-nemeckých škôl v oblasti dvojjazyčných osídlení, ako aj ďalšie školy, v ktorých sa srbčina vyučuje ako cudzí jazyk. V Sasku v školskom roku 2013/14 je osem základných a šesť stredných škôl[6] a v Brandenbursku sú štyri základné a jedna stredná škola. Získanie vysokoškolského vzdelania v srbskom jazyku umožnilo srbské gymnázium v Budyšíne a dolnosrbské gymnázium v Cottbuse.

V oboch spolkových štátoch stále existuje niekoľko srbských materských škôl. Cezhraničné združenie srbských škôl taktiež začalo projekt Witaj o dvojjazyčnej vzdelávaní v materských a školských zariadeniach, kde sa deti učia základy lužickej srbčiny.[7]

Hymna Lužice
V dolnolužickej srbčine


Rědna Łužyca

 V hornolužickej srbčine


Rjana Łužica

Rědna Łužyca,
spšawna, pśijazna,
mojich serbskich woścow kraj,
mojich glucnych myslow raj,
swěte su mě twoje strony.

Cas ty pśichodny,
zakwiś radostny!
Och, gab muže stanuli,
za swoj narod źěłali,
godne nimjer wobspomnjeśa!

Rjana Łužica,
sprawna přećelna,
mojich serbskich wótcow kraj,
mojich zbóžnych sonow raj,
swjate su mi twoje hona!

Časo přichodny,
zakćěj radostny!
Ow, zo bychu z twojeho
klina wušli mužojo,
hódni wěčnoh wopomnjeća!


Inštitúcie

Domowina
Viac informácií nájdete v hlavnom článku Domowina.
Sídlo Domowiny (Serbski Dom) v Budyšíne.

Domowina (srbský výraz pre „vlasť“, plné meno Domowina "Zwjazk Łužiskich Serbow", federácia Lužických Srbov) bola založená v roku 1912 je lužickosrbská národná a kultúrna organizácia, ktorá zastrešuje viacero lužickosrbských spolkov v piatich regionálnych združení a dvanástich srbských združení pôsobiacich za štátnymi hranicami. Celkový počet členov asi 7 300.[8]

Inštitút Sorabistiky

10. decembra 1716 založilo so súhlasom Senátu univerzity v Leipzig „Wendische Predigercollegium“ (lužicko srbsky Serbske prědarske towarstwo) neskôr premenovaného na „Lusatian Predigergesellschaft“, prvého srbského klubu vôbec, šesť srbských študentov teológie. Ich princípom bolo zároveň ich oslovenie: „Soraborum saluti!“ Dnes je Inštitút pre sorabistiku na univerzite v Lipsku jediným ústavom v Nemecku, v ktorom sú vyškolení srbskí učitelia a sorabisti. Vyučovacími jazykmi sú horná a dolná srbčina. V poslednom období sa zvyšuje záujem o sorabistiku a kurzy ponúkané na univerzite v Lipsku, najmä v slovanských krajinách. Riaditeľ ústavu je od 1. marca 2003 Eduard Werner (Edward Wornar).[9]

Srbský inštitút (Serbski Institut)

Od roku 1951 existuje v Budyšíne mimoškolský výskumný ústav srbskej kultúry a jazyka, ktorý do roku 1991 patril Nemeckej akadémii vied v Berlíne. Približne 25 stálych zamestnancov teraz pracuje v dvoch pracoviskách v Budyšíne (Sasko) a v Cottbuse (Brandenburgsko). Komplexnou misiou je štúdium srbského jazyka (horná a dolná srbčina), histórie, kultúry a identity srbských obyvateľov v Hornej a Dolnej Lužici. Rôzne projekty inštitútu zároveň ovplyvňujú aj prax zachovania a rozvoja srbskej národnej podstaty. Je prepojený so srbskou centrálnou knižnicou a so srbským kultúrnym archívom, ktoré zbierajú, uchovávajú a odovzdávajú srbské kultúrne dedičstvo už takmer 500 rokov.

Nakladateľstvo Domowina

V Budyšíne sa tiež nachádza vydavateľstvo Domowina (Sorb Ludowe nakładnistwo Domowina), kde sa objavuje väčšina srbských kníh, novín a časopisov. Vydavateľstvo vzniklo v roku 1958 založením vydavateľstva VEB Domowina, ktoré bolo v roku 1990 premenené na GmbH. Vydavateľstvo je financované z rozpočtu nadácie pre srbských občanov sumou 2,9 milióna EUR (od roku 2012). Od roku 1991 funguje vydavateľstvo Smoler'sche Verlagsbuchhandlung (Smolerjec kniharnja), ktoré je pomenované po srbskom kníhkupectve prvého srbského vydavateľa Jana Arnošta Smolera (1816 – 1884).[10]

Srbské múzeum
Srbské múzeum v Budyšíne.

Srbské múzeum v Budyšíne (Serbski muzej Budyšin) sa nachádza v soľnom dome v Ortenburgu. Na výstave je uvedený prehľad o histórii Lužických Srbov od jeho počiatkov v 6. storočí po súčasnosť, ako aj o kultúre a spôsobe života srbského obyvateľstva. Na pravidelne sa meniacich špeciálnych výstavách sú prezentované diela srbských výtvarných umelcov alebo spracované špeciálne historické témy. Financuje ho aj Nadácia pre srbský ľud a kultúrny región Hornej Lužice a Dolné Sliezsko.

Nadácia pre srbských občanov

Nadácia pre srbských občanov (Załožba za serbski lud), je spoločná nadácia dvoch štátov Brandenburska a Saska, mala by podporovať zachovanie a rozvoj, propagáciu a šírenie srbského jazyka, kultúry a tradícií ako vyjadrenie identity srbského ľudu.[11]

Prvýkrát bola založená dekrétom v roku 1991 ako ústavná verejnoprávna nadácia v Lohse. Berúc do úvahy skutočnosť, že srbský ľud nemá žiadny materský štát za hranicami Spolkovej republiky Nemecko, a na základe záväzku Spolkovej republiky voči Srbom, ktorý je uvedený v poznámke k protokolu č. 14 k článku 35 Zmluvy o zjednotení, sa vytvorili materiálne podmienky. Podpísaním Štátnej zmluvy medzi Brandenburskom a Slobodným štátom Sasko o zriadení Nadácie pre srbský ľud z 28. augusta 1998 získala nadácia právnu subjektivitu. Zároveň bola dohodnutá prvá dohoda o financovaní medzi federálnou vládou a štátmi Brandenbursko a Sasko, ktorá bola platná do konca roku 2007. Na základe druhej dohody o spoločnom financovaní z 10. júla 2009 nadácia dostáva ročné granty od Slobodného štátu Sasko, Brandenburska a spolkovej vlády na splnenie svojho účelu. Dohoda je platná do 31. decembra 2013.

Suma financovania zriadená v roku 2013 bola 16,8 milióna eur. Skladalo sa takto: Spolková vláda 8,2 milióna eur, Sasko 5,85 milióna eur, Brandenbursko 2,77 milióna eur.[12]

Referencie
  1. ČERNÝ, Adolf. Lužice a Lužičtí Srbové. Praha : J. Otto, 1912. S. 58.
  2. PÁTA, Josef. Lužice. Praha : Vilímek, 1919. S. 12.
  3. BOBKOVÁ, Lenka; BŘEZINA, L.; ZDICHYNEC, J.. Horní a Dolní Lužice. Praha : [s.n.], 2008.
  4. WALDE, Martin. Katholisches versus evangelisches Milieu bei den Sorben. Budyšín : Ludowe nakładnistwo Domowina, Budyšin/Bautzen, 2006. S. 2 – 15.
  5. SKLENAŘ, Karel. Z Čech do Pompejí. Praha : Československý spisovatel, 1989. (o Pobaltských Slovanech). Kapitola Ke břehům Baltu, s. 133 – 163.
  6. Schule und Ausbildung - Sorbische Schulen in Sachsen [online]. Staatsministerium für Kultus, [cit. 2019-08-22]. Dostupné online. (po nemecky)
  7. Ministerium für Bildung, Jugend und Sport (MBJS) [online]. Elektronisches Schulverzeichnis des Ministeriums für Bildung, Jugend und Sport, 2013-01-06, [cit. 2019-08-22]. Dostupné online.
  8. Mitgliedsvereine [online]. Domowina, [cit. 2019-08-22]. Dostupné online.
  9. 17.-18. Jahrhundert [online]. Wendisches Museums Cottbu s, 2013-02-12, [cit. 2019-08-22]. Dostupné online.
  10. LINKS, Christoph. Das Schicksal der DDR-Verlage – Die Privatisierung und ihre Konsequenzen. Berlin : Christoph Links Verlag – LinksDruck, 2009. ISBN 978-3-86153-523-2. S. 64 – 65.
  11. Geschichte und Finanzierung [online]. Stiftung für das sorbische Volk, [cit. 2019-08-22]. Dostupné online. (po nemecky)
  12. Geschichte und Finanzierung [online]. Stiftung für das sorbische Volk, [cit. 2019-08-22]. Dostupné online. (po nemecky)

    Pozri aj

    Iné projekty

    Externé odkazy
    This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.