Milo Urban

Narodil sa na regióne Orava v rodine hájnika. Rané detstvo prežil v hájovni pod vrchom Babia Hora, prakticky odtrhnutý od civilizácie. Základné vzdelanie získal v Zázrivej, Oravskej Polhore, gymnázium navštevoval v Trstenej a v Ružomberku. [1] Z rodinných dôvodov (tragická smrť otca, nezhody s otčimom) a pre konflikt s profesorom francúzštiny, ktorý vyústil do trojky z mravov, štúdium na gymnáziu zanechal a pracoval ako pomocný redaktor v tlačovom orgáne Slovenskej ľudovej strany (od roku 1938 HSĽS) Slovák a úradník v Spolku sv. Vojtecha v Trnave. Napokon sa jeho finančná situácia vďaka podpore viacerých mecénov zlepšila a on mohol pokračovať v štúdiu na Štátnej vyššej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, no štúdium predčasne ukončil pre neriešiteľné finančné problémy.

Pracoval v denníku Slovenský národ v Bratislave, v roku 1927 však ostal po zániku novín nezamestnaný a venoval sa hlavne vlastnej literárnej činnosti. Bol redaktorom v časopise Vatra, neskôr pracoval v periodiku Slovák. Od roku 1940 bol šéfredaktorom ľudáckych novín (od 1941 denníka) Gardista.[2]

Pred koncom 2. svetovej vojny emigroval aj s rodinou do Rakúska, kde bol internovaný v americkej zóne a v roku 1947 eskortovaný do ČSR a postavený pred ľudový (retribučný) súd. V roku 1948 ho ľudový súd odsúdil na verejné pokarhanie za jeho novinársku činnosť počas vojny. Usadil sa v Chorvátskom Grobe a živil sa najmä prekladaním. V roku 1974 sa presťahoval do Bratislavy, kde 10. marca 1982 zomrel. [1]

Pamätná tabuľa v Oravskom Podzámku

Urbanova prozaická tvorba patrí k trvalým hodnotám našej spisby. Písal realistické poviedky a novely zo života horalov, romány z obdobia 2. svetovej vojny. V trilógii Živý bič, Hmly na úsvite a V osídlach zachytil osudy obyvateľov hornooravského kraja v 20. a 30. rokoch 20. storočia. Umeleckou a dokumentárnou hodnotou vynikajú najmä jeho knihy spomienok. Prekladal z poľskej, nemeckej (Thomas Mann) a českej literatúry (Karel Čapek). Na jeho dielo mali vplyv hlavne Martin Kukučín a Svetozár Hurban Vajanský, ale tiež Ján Kalinčiak a Pavol Országh Hviezdoslav, zo zahraničných autorov potom Fiodor Michajlovič Dostojevskij, Endre Ady, Petr Bezruč či Jiří Wolker.

Čo sa týka jeho noviel – napätie novely nepramení z vonkajších situačných prvkov, ale zo spôsobu, ako sa vo vedomí človeka postupne koncentrujú dojmy, myšlienky a obrazy, ktoré majú reálnu a dešifrovateľnú príčinu. Urbanova próza neprichádza s mravným ponaučením a odsúdením, ale s úsilím preniknúť do súhry síl v človeku – do jeho myšlienok, i do síl mimo neho, ktoré sa splietajú do tragickej nepochopiteľnosti a ovládajú jeho osud tak, akoby bol iba pasívnou súčasťou, hoci sa im vzpiera.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Milo Urban

• Milo Urban – Literárne informačné centrum

• Biografické štúdie 22 Vedecká konferencia o Milovi Urbanovi