Mikuláš Šprinc

Študoval v Levoči, neskôr pokračoval štúdiom katolíckej teológie v Spišskej Kapitule. Pôsobil ako kaplán v Spišskej Novej Vsi, od roku 1943 bol redaktorom mesačníka Kultúra. Bol tiež riaditeľom Slovenskej katolíckej akadémie v Bratislave a generálnym tajomníkom Ústrednej charity. V roku 1945 po ukončení 2. svetovej vojny emigroval do zahraničia. Najprv pôsobil v Ríme, potom v roku 1946 odišiel do USA, kde bol tajomníkom Spolku slovenských spisovateľov a umelcov. V roku 1957 sa stal profesorom jazykov a filozofie umenia v Borromeu, kde žil až do svojej smrti.

Začiatky jeho literárnej kariéry sa viažu k jeho stredoškolským štúdiám a publikoval ich v časopisoch Podrast, Rozvoj, Svoradov, Kultúra či Slovák. Knižne debutoval v roku 1939 zbierkou sonetov Ozveny v samotách. Jeho diela sa vyznačujú senzitívnym vnímaním sveta, kňazskými reflexiami, meditáciami o duchovných a mravných hodnotách, vlastnými skúsenosťami, kresťanskými meditáciami o zmysle života, úvahami o úlohe človeka, ktorý má vytvoriť harmonický, tvorivý život a opierať sa o Boha, ale tiež motívy domova, prírody a oslava jej krásy. Venoval sa tiež štúdiu jazykov a prekladaním poézie. Okrem toho spolu s Karolom Strmeňom a Jánom J. Lachom založil v roku 1954 časopis Most, ktorý sám redigoval takmer 30 rokov.