Filozofia

Metóda filozofického uvažovania je osobitným filozofickým problémom. Zaoberá sa ňou filozofická metodológia ako forma aplikovanej logiky v širšom zmysle slova. Filozofické metódy klasickej filozofie sú predmetom klasickej výrokovej logiky. Sú nimi tieto:

1. Indukcia

Postup objasňovania od jednotlivého k všeobecnému. Filozofická indukcia je založená na rozumovej skúsenosti bytia, pozitívne vedecká indukcia na mnohosti prípadov, v ktorých sa za rovnakých podmienok opakuje ten istý jav, opierajúc sa najmä o fenomenologický aspekt zmyslového súcna. Naopak, filozofická indukcia je založená na existenciálnom aspekte zmyslového súcna. Hodnota filozofickej indukcie nie je menšia, ba väčšia než hodnota vedeckej indukcie, pretože filozofická indukcia je základom, ktorý vedeckú indukciu umožňuje.

2. Dedukcia

Postup objasňovania od univerzálnejšieho, všeobecnejšieho pojmu k menej univerzálnemu, od všeobecného k jednotlivému. Ide o vyjasnenie implicitného obsiahnutia menej univerzálneho v pojme univerzálnejšom; časť je prítomná v celku. Vyvodzovanie menej všeobecného alebo jednotlivého zo všeobecnejšieho nie je nič iné ako použitie princípu účasti, ktorý je prenesený z roviny ontologickej do roviny logickej.

3. Abdukcia

Postup objasňovania prípadu z výsledku a pravidla. Uplatňuje sa pri akejkoľvek tvorbe hypotéz. Jej záver je iba pravdepodobný (ako pri indukcii), ale rozširuje poznanie, lebo v myslení vytvára nové idey a umožňuje tak vznik nových vedeckých koncepcií.

4. Analýza a syntéza

Analýza a syntéza majú predovšetkým ontologický význam a len potom, ako výsledok, majú aj logický význam. Analýza je predovšetkým postupom objasňovania a vyjadrovania skutočnosti. Všetky úkony ľudskej mysle, okrem postrehu bytia, súd, úsudok, sú prostriedkami analýzy. Cieľom analýzy je previesť syntézu zo stavu počiatočnej nejasnosti do konečného stavu možnej jasnosti a zreteľnosti. Na začiatku a na konci ľudského poznania sa nachádza syntéza. Prepojenie medzi nejasnou počiatočnou syntézou a jasnou konečnou syntézou sprostredkuje analýza vo všetkých svojich aspektoch.

V špeciálnych vedeckých disciplínach hraničiacich s filozofiou sa rozvíjajú uvažovania o princípoch tej-ktorej vedy. V priebehu dejín vznikli tak nové metódy neklasickej logiky resp. neklasickej (neantickej) filozofie (fenomenologická, transcendentálna a pod.) Hovoríme o metodológii neklasickej logiky. Pri dôslednom citačnom postupe by sme abdukciu nemali uvádzať ako klasickú metódu, lebo sa považuje za Peircov objav (1839 – 1914), ale tak prilieha k indukcii a dedukcii, že takýto postup objasňovania sa pravdepodobne bez pomenovania používal už v antike.

Častou filozofickou metódou býva heuristický postup, kedy filozof rieši problém, zakladajúc si na intuícii. Ak optimálny sylogistický algoritmus nie je známy, táto neformálna pred-deduktívna metóda slúži k vyhľadávaniu vhodnej argumentácie. Ide o produkt nekonvenčného uvažovania, nakoľko má viac-menej subjektívnu povahu.

Ďalšie metódy: Fenomenologická redukcia, Dialektika, Sokratovský dialóg, Transcendentálna metóda, Špekulácia, Hermeneutika

• Predsokratovská filozofia: Táles, Anaximandros, Anaximenes, Pytagoras, Hérakleitos, Xenofanes, Parmenides, Zenón z Eley, Empedokles, Anaxagoras, Leukippos, Demokritos
• Klasická grécka filozofia: Sokrates, Platón, Aristoteles
• Helenistická filozofia: Sofisti, Kynizmus, Stoicizmus, Epikureizmus, Eklekticizmus, Skepticizmus, Novoplatonizmus

• Čínska filozofia: Konfucius, Lao-c', Čuang-c', Mo-c'
• Indická filozofia: Buddha, Mahávíra, Ánanda, Védy, Upanišády

• Raný stredovek: Patristika (Augustín z Hippa, Pseudodionýzios Areopagita, Boethius, Eriugena), Raná scholastika (Anselm z Canterbury, Pierre Abélard, Bernard z Clairvaux, Škola v Chartres)
• Vrcholný stredovek: Maimonides, Vrcholná scholastika (Albert Veľký, Tomáš Akvinský, Bonaventura), Roger Bacon
• Neskorý stredovek: Majster Eckhart, Ján Duns Scotus, William Occam, Neskorá scholastika

• Arabská filozofia: Avicenna, Averroes, Al-Kindí, Al-Fárábí

• Renesančná filozofia
• Mikuláš Kuzánsky, Erasmus Rotterdamský, Mikuláš Kopernik, Giordano Bruno, Francis Bacon, Niccolo Machiavelli, Thomas Morus
• Reformačné hnutie: Ján Hus, Martin Luther, Filip Melanchton, Ulrich Zwingli, Ján Kalvín
• Novoveký racionalizmus: René Descartes, Baruch Spinoza, Gottfried Leibniz
• Novoveký empirizmus: John Locke, George Berkeley, Thomas Hobbes
• Isaac Newton

• Charles Louis Montesquieu, Voltaire, Jean-Jacques Rousseau, David Hume, Immanuel Kant

• Nemecký klasický idealizmus: Johann Gottlieb Fichte, Friedrich Wilhelm Joseph von Schelling, Georg Wilhelm Friedrich Hegel
• Wilhelm von Humboldt, Friedrich Schleiermacher
• Jeremy Bentham, Auguste Comte, Herbert Spencer, John Stuart Mill, Ludwig Feuerbach
• Arthur Schopenhauer, Friedrich Nietzsche, Søren Kierkegaard
• Dialektický materializmus: Karl Marx, Friedrich Engels

• Filozofia života: Henri Bergson, Wilhelm Dilthey, Hans Driesch, Oswald Spengler
• Pragmatizmus: William James, John Dewey
• Fenomenológia: Edmund Husserl, Martin Heidegger, Hans-Georg Gadamer, Maurice Merleau-Ponty, Paul Ricoeur, Jan Patočka, Max Scheler
• Existencializmus: Jean-Paul Sartre, Albert Camus, Karl Jaspers, Martin Buber, Emmanuel Lévinas
• Pierre Teilhard de Chardin, Novoscholastika
• Marxizmus: Vladimír I. Lenin, Ernst Bloch, Theodor W. Adorno
• Filozofia jazyka: Ferdinand de Saussure, Ludwig Wittgenstein, Noam Chomsky, Umberto Eco
• Analytická filozofia: George Edward Moore, Bertrand Russell, Rudolf Carnap, Gottlob Frege
• Filozofia vedy: Karl Raimund Popper, Paul Karl Feyerabend, Thomas Kuhn
• Willard Van Orman Quine, Hilary Putnam, John Searle, Saul Kripke
• Oxfordská škola: Gilbert Ryle, John Austin, Peter Strawson
• Hans Georg Gadamer, Michel Paul Foucault, Jacques Derrida, Jean-François Lyotard

Náboženstvo a filozofia majú úzky, no zložitý vzťah. Karl Jaspers uvádza ako základné funkcie filozofie orientáciu vo svete (výklad sveta), vyjasnenie vlastného Ja a metafyziku (prekročenie sveta a existencie k transcendencii). Tieto funkcie však majú svoje hlavné opodstatnenie i práve v náboženstve. Preto sa stáva aktuálnou otázka rozdielu medzi filozofiou a náboženstvom.

Rozhodujúci rozdiel leží v chápaní filozofie ako rozumovej vedy. Jej hľadanie odpovedí po podmienkach možností úplnej skúsenosti sa uskutočňuje zásadne ako úsilie ľudského rozumu. Z tohto dôvodu filozofia vylučuje všetky výpovede, ktoré nevyplývajú čisto z rozumu.

Vzájomný vzťah filozofie a náboženstva je chápaný rovnako ako vzťah viery a poznania, pričom vykazuje 4 alternatívy:

Náboženstvo využíva pri svojom racionálnom uvažovaní a rozvíjaní svoje axiómy (nedokazované základné vety systému) a zjavenie. Filozofia ich v tejto podobe vôbec nepozná. Jej jediným prostriedkom hľadania pravdy je rozum.

Filozofia má špecifický vzťah k špeciálnym vedám. Reálne špecifické vedy (prírodné, sociálne, ekonomické a duchovné ako historické, jazykové, náboženské a vedy o umení) skúmajú svoje čiastkové oblasti tak, že podávajú ich popis a výklad. Všeobecne sa dajú ukázať tri charakteristické znaky reálnych vied, ktoré sú však v rôznych vedách realizované rôzne. Reálne vedy sú:

1. empirické (ich predmet je čiastková oblasť skúsenostného sveta, popis a výklad, ktoré podávajú, môžu byť overené v danej čiastkovej oblasti a nepresahujú ju)

2. tematicky redukované (ich téma je obmedzená na určitý aspekt, pričom ostatné aspekty sú v úzadí)

3. metodicky abstraktné (svoje témy uchopujú len tak, ako im to pripúšťa metóda, pričom metóda reálnej vedy nie je nikdy predmetom či témou danej reálnej vedy)

V kontraste s charakteristikou reálnych špeciálnych vied vystupuje filozofia. Filozofia je ako oblasť ľudského poznania neempirickou vedou. Jej východiská spočívajú iba v skúsenosti filozofa s vlastným bytím a so svetom navôkol ako takou. Neuvažujeme teda o empírii ako o konkrétnej čiastkovej skúsenosti, ako je tomu v špeciálnych vedách. Filozofia sa pýta na neempirické podmienky empirického v plnosti. Neviaže sa na celok, ale na celok sa pýta. Filozofia nie je tiež tematicky redukovaná. V minulosti bol jej predmet mimoriadne široký, spravidla široký ako ľudská skúsenosť sama. V súčasnosti po vymedzení špeciálnych vied z filozofie sa tento záber do určitej miery ponecháva aspoň v podobe tzv. vied hraničiacich s filozofiou. Ďalej, filozofia rovnako neabstrahuje od svojej vlastnej metódy objasňovania skúsenosti. Hľadanie a popísanie filozofickej metódy nepresahuje oblasť filozofie, ale naopak – stáva sa samotným filozofickým problémom, keďže žiadnu metódu ani filozofia nepredpokladá.

A tak základný rozdiel medzi reálnymi špeciálnymi vedami a filozofiou spočíva v tom, že reálne vedy sa nikdy nepýtajú na úplnú ľudskú skúsenosť, ale skúmajú ju iba čiastkovo a konkrétne. Samotný celok nepoznajú. Filozofia však celok v sebe zahrňuje a je pre ňu filozofickým problémom. Reálne vedy tiež nepoznajú dosah, ktorý majú ich výpovede v rámci celku. Význam tohto dôsledku sa stupňuje s rastúcou špecializáciou vied. Prepojenie dôsledkov výpovedí reálnych vied tak popisuje až filozofia. Hovoríme o spracovávaní výsledkov skrze syntézu. Filozofia si tak zachováva voči špeciálnym vedám naďalej autonómiu. Rovnaké prepojenie a vzťah má filozofia s formálnymi špeciálnymi vedami, ktoré skúmajú v čistej forme štruktúru súvislostí, realizujúc sa vždy v určitej metodickej abstrakcii.

Podľa Immanuela Kanta má umenie 2 charakteristické znaky:

1. umenie je slobodné (má účel samo v sebe, nie je podriadené žiadnemu vonkajšiemu cieľu)

2. umenie sprostredkúva (niečo vyjadruje, je komunikatívne)

Na základe týchto znakov sa dá objasniť, že umenie spĺňa rovnaké základné tri funkcie ako náboženstvo a filozofia. I umenie má za cieľ niečo vyjadrovať, komunikatívne vykladať svet skrze znázornenú myšlienku, symbol alebo krásu. Rovnako sa usiluje vypovedať niečo o človeku, vyjasniť vlastné Ja, a taktiež prekročiť umením znázorňovania krásy tento svet či existenciu smerom k transcendencii. Preto náboženstvo, filozofia a umenie spolu súvisia. Rozdiel medzi filozofiou a umením sa dá však ľahko ukázať. Filozofia totiž vychádza zo zmyslovej skutočnosti (skúsenosti), ale plní ony funkcie čisto v rovine rozumu, pojmu a vedeckej reflexie. Oproti tomu umenie realizuje ony funkcie ducha v rovine zmyslovosti. Pravda filozofie spočíva v sile rozumovej argumentácie, pravda umenia spočíva v dokonalosti zobrazenia. Filozofii ide o všeobecnosť teórie, umeniu ide o všeobecne platnú krásu v jej konkrétnej realizácii. A tak filozofii nemusí záležať na tom, aby bola zásadne krásna ako taká.

• Albert Veľký – filozofia je podľa Alberta Veľkého veda, opierajúca sa len o rozum a disciplínu, ktorá má slúžiť teológii. V prvom prípade sa filozofia riadi len rozumom, má vlastné zásady postupovania, jej predmetom je to, čo je vo veciach všeobecné (podstata vecí), usiluje sa o čisté poznanie vlastností vecí. Zároveň sa však celá filozofia, poznanie prírody a histórie, každý rozumovo-poznávací úspech musí ponímať a predstavovať tak, aby mohol byť zaradený do teologického systému a našiel v ňom svoje použitie.
• Arno Anzenbacher – filozofia je kritická rozumová veda o podmienkach možnosti empirickej skutočnosti ako celku.
• Aristoteles – filozofia je súhrn všetkého poznania; zvláštna, na skúsenosti vybudovaná veda; múdrosť, ktorá vedie k poznaniu najvšeobecnejších, základných princípov a zákonitostí jestvovania a diania. V závislosti od toho, či uvažovanie a poznávanie týchto najvšeobecnejších zásad a zákonitostí zostáva vo sfére jestvovania vecí nezávislého od praktického použitia, alebo či tieto úvahy vedú k nejakej praktickej činnosti, delí Aristoteles filozofiu na teoretickú a praktickú.
• Augustín z Hippa – filozofia je láska k múdrosti vedúca k poznaniu najvyššieho bytia – Boha. Východiskom filozofie je ľudské vnútro a pochybnosti, čo sa v ňom rodia. Až keď človek nadobúda pochybnosti o sebe samom, začína filozofické myslenie.

• Francis Bacon – filozofia je veda vôbec. Treba jej vrátiť podľa možností čo najúplnejšiu autoritu (saptientiam philosophiae usque ad ultimam sui deducere potestatem). Tak filozofia prírody, ako aj metafyzika a etika patria k prírodovedným a empirickým disciplínam. Najväčšou autoritou v oblasti filozofie je Aristoteles. Cenný je predovšetkým ako prírodovedec a mysliteľ, ktorý vedel využívať skúsenosť i experiment. Lebo úlohou filozofie je skúmanie skutočnosti a odhaľovanie zákonov, ktoré ju ovládajú.
• George Berkeley – filozofia je hľadanie múdrosti a pravdy, ktorej aktívnou príčinou je rozum, čiže duch, a ktorá musí obracať myseľ na účelové príčiny vecí, ktoré sú od prvopočiatku s nevýslovnou múdrosťou stanovené vďaka dobrote a láskavosti Boha, vládnuceho nad svetom. Cieľ tejto múdrosti je povzniesť ducha vidinou krásy, harmónie, množstva a rôznorodosti prirodzených vecí, a tým pomocou náležitých úvah prehĺbiť naše pojmy o veľkosti, múdrosti a dobročinnosti Stvoriteľa a nakoniec podriadiť – nakoľko to od nás závisí – rozličné oblasti stvoreného sveta cieľom, na aké boli predurčené – chvále Božej a udržaniu a spríjemneniu života nášho a našich blížnych.

Vedúcou myšlienkou takto chápanej filozofie je výrazna novoplatónska koncepcia múdrosti, usilujúca sa chápať a interpretovať celú skutočnosť v procese jej zostupovania z absolútna a nasledujúceho návratu do neho. Cieľom filozofie má teda byť rozmýšľanie o Bohu a o novej povinnosti, odhalenie falošnosti a márnosti jalovych výskumov, ktoré sú hlavným predmetom záujmov vedcov, vyhnanie hmoty z prírody a dokázanie bezprostrednej Prozreteľnosti vševediaceho Boha a prirodzenej nesmrteľnosti duše.

• Egon Bondy – filozofia je jedna z ľudských foriem poznania sveta, je jednotná a rozdiel je len v rozdielnom akcentovaní niektorých otázok.

• Cicero – filozofia je kultúra ducha (cultura animi autem philosophia est); láska k múdrosti.
• Peter Damiani – filozofia je slúžka teológie.

René Descartes

• René Descartes – filozofia je veda, ktorej cesta k pravde je zabezpečená len vtedy, keď jej východiskom je metodická skepsa, vedúca k odhaleniu neotrasiteľného základu, najistejšieho poznatku, vyjadreného vetou cogito ergo sum. Filozofia musí postupovať uvedomelo metodicky, pričom vzorom, modelom správneho metodického postupu vo filozofii je (euklidovská) geometria. Filozofia má objasňovať jednotiace princípy všetkého teoretického vedenia, ktorého zmyslom a podstatou je služba nastoleniu moci, vlády človeka nad prírodou.

Filozofia je snaha dosiahnuť múdrosť v zmysle dokonalého vedenia o všetkých veciach, ktoré človek môže poznať, aby mal orientáciu pre svoj život, aby si zachoval zdravie a vynachádzal všetky umenia. Na dosiahnutie takéhoto vedenia je nevyhnutné, aby sme ho odvodzovali z prvých príčin: začínať musíme skúmaním týchto prvých príčin, totiž princípov. O týchto princípoch platia dve základné podmienky. Prvá, že sú jasné a zrejmé, že ľudský duch o ich pravdivosti nemôže pochybovať, pokiaľ o nich pozorne uvažuje; druhá, že poznanie ostatných vecí od nich závisí tak, že princípy síce môžeme poznať bez poznania druhých vecí, nie však naopak veci bez princípov. Ide teda o to snažiť sa odvodiť z týchto princípov poznanie vecí, ktoré od nich závisia, a to tak, že v celom rade odvodení nie je nič, čo by nebolo celkom jasné.

• Epikuros – filozofia sa delí na kanoniku (gnozeológiu), fyziku (prírodnú filozofiu) a etiku.
• Filon z Alexandrie – filozofia je gnóza, ktorá spočíva v uvažovaní o božských a ľudských veciach. Táto gnóza má dvojaký charakter – teoretický a praktický, intuitívny i názorový, je interpretáciou zjavenia a technikou asketického života. Predmetom filozofie je Boh a svet a ich vzájomný vzťah. Filozofia môže zaručiť človeku spasenie. Konečným cieľom filozofie je schopnosť kontemplovať o Bohu, stať sa synom Božím a splynúť s Absolútnom.

• Georg Wilhelm Friedrich Hegel – filozofia je veda o Absolútne, svetovom duchu alebo absolútnom myslení. Filozofia je veda rozumu o rozume, podľa ktorej všetko skutočné je rozumné a všetko rozumné skutočné. Filozofia je zároveň dialektická metóda. Hlavnými súčasťami filozofie je logika, filozofia prírody a filozofia ducha.
• Herodotos – filozofia je slobodná zúčastnenosť slávnostného charakteru, ktorá sa neviaže na nijakú povinnosť.
• David Hume – filozofia je kritika všeobecne prijímaných presvedčení, predovšetkým kritika racionalizmu, tak ako ho chápal napr. René Descartes.
• Jozef Miloslav Hurban – Filozofia je vedomosť pre každý, najmä ale pre náš, nanovo sa prebúdzajúci národ slovenský najpotrebnejšia, pomocou ktorej sa národ približuje k poznaniu toho, čo má byť, k preniknutiu svojho určenia a povolania svojím duchom. Bez filozofie sa nemôžu tie rozličné, tajné, vo všetkých ohľadoch a bokoch národa sa zjavujúce hlasy v jednu pieseň životnú, v jeden veľký zmysel zobrať, bez ktorej prepočiatočnosti, primitívnosti ducha a života národného všetka skúsenosť a mnohohovorčivosť nič nepomôže, bo nikoho zo sna neprebudí, v zmätkoch istoty, v búrach bezpečnosti, v strachoch a hrôzach smelosti nedodá. Môže sa dívať do priestranstiev rozliatych a roztočených nebeských telies koľko chce filister, nerozumejúci povahe elíps, kúbov, štvorhranov a nemajúci známosti aprioristickej, filozofickej, ich poťahov a pomerov: nuž predsa nebude keplerovským nesmrteľným zákonom nič rozumieť. Rovnako sa má vec aj s tým človekom, ktorý sa díva do kroník a takrečených pragmatík, na mapy a do zákonníkových bachantov národov, ale nedonesie k tomu všetkému filozofiu a zakotvené považovanie na podstatu vecí. Zmúti sa mu zrak, jeho hlava a mozog dostanú závrat, až sa mu celé, celučičké národy v zmätku jednotlivých úkazov zjavia iba ako lopty, ktorými si slepá náhoda pohadzovala; zhliadne iba sebevôľu, agregát, hřby ľudí a marasť náruživosti namiesto živého, krásneho celku národového, človečenského. Tuná je to široko-ďaleké pole, po ktorom sa nepočetné množstvo síce učených, ale filozofie nemajúcich ľudí túla, tých ľudí, ktorým zo srdca vyletela živá viera a do ich ducha sa živá a životná veda zaštepiť nemohla. Zato je takýmto ľudkovcom história ľudstva iba agregát, najviac keď ju ešte ako hřbu biografií jednotlivcov považujú, a tak aj národné dejiny sú im iba povahopisy osôb, tieto ale zas len guľky slepej náhody, všetko dohromady vidia len ako takú trmu-vrmu kocúrov a mačiek na rákoši.
• Edmund Husserl – filozofia je eidetická veda, čiže prísna fenomenologická veda založená na intuícii toho, čo je podstatné, a tvoriaca základ všetkých ostatných vied. Predmetom filozofie sú fenomény a metódou filozofie je fenomenologická metóda. Filozofia má byť bezpredpokladová: musíme mať neustále na zreteli, či v našom myslení nemôže existovať nejaký nepreskúmaný prvok, ktorý považujeme za samozrejmý.

• William James – filozofia by mala objaviť, aký určitý rozdiel by pre teba a pre mňa v určitom okamihu nášho života znamenalo, keby tá alebo iná definícia sveta bola pravdivá.
• Karl Jaspers – filozofia je postihovanie skutočnosti v jej pôvode, uchopovanie skutočnosti tak, ako sa v myšlienkach zaoberám sám sebou, vo vnútornom konaní, otváranie sa pre ďaleké horizonty toho, čo nás obklopuje, odvažovanie sa komunikácie od človeka k človekovi pomocou každého zmyslu pravdy v milujúcom zápase, trpezlivé a nepretržité udržiavanie rozumu v bdelosti pred tým, čo je najviac cudzie, a pred tým, čo zlyháva. Filozofia je to, čo sústreďuje to, čím sa človek stáva sám sebou tým, že sa stáva účastným skutočnosti. Autentická forma filozofie je filozofovanie, kde kladenie otázok má väčšiu hodnotu ako hotové odpovede. Zásadný rozdiel medzi filozofiou a špeciálnymi vedami (objektivistickou vedou) je v jej otvorenosti, nezavŕšenosti, procesualite. Filozofovanie je prenikanie, presahovanie, transcendovanie všetkých určitých druhov bytia k bytiu vôbec.

Immanuel Kant

• Immanuel Kant – filozofia je idea dokonalej múdrosti, ktorá nám ukazuje posledné ciele ľudského rozumu. Podľa školského pojmu, hovorí Kant, patria k filozofii dve veci: dostačujúca zásoba rozumových poznatkov a ďalej systematická súvislosť týchto poznatkov alebo ich spojenie v idei celku. Pokiaľ však ide o filozofiu podľa všeobecného ľudského pojmu, môžeme ju označiť aj ako vedu o najvyššej maxime nášho rozumu, pokiaľ maximou rozumieme vnútorný princíp voľby medzi rôznymi cieľmi. Filozofia je súdnym tribunálom, cenzorským úradom, políciou, číže inštanciou, ktorej rozhodnutia zakončujú prírodný stav, v ktorom sa jednotlivé záujmy rozumu mohli presadiť iba vojnou, a poskytuje nám pokoj zákonného stavu, kde môžeme riešiť svoje spory iba procesom. Metafyzika ako zavŕšenie všetkej kultúry ľudského rozumu skúma totiž prvky a najvyššie maximy rozumu, ktoré musia byť základom možnosti jednotlivých vied a používania všetkých vied. Kantova koncepcia filozofie ako kritiky a ako súdneho tribunálu rozumu vychádzala z predpokladu, že všetky jednoduché úkony rozumu sa dajú úplne a systematicky umiesť. Zdroje pôsobnosti filozofie vymedzuje Kant týmito otázkami:

1. Čo môžem vedieť?

2. Čo mám robiť?

3. V čo smiem dúfať?

4. Čo je človek?

• al-Kindí – filozofia je matka vied.
• Konštantín Filozof – filozofia je poznávanie božských i ľudských vecí, nakoľko sa môže človek Bohu pripodobniť, pretože učí človeka, ako sa stať obrazom a podobou toho, kto ho stvoril.

• John Locke – filozofia je výskum prameňov, istoty a hraníc ľudského poznania, ako aj základov a stupňov vier, mienok a presvedčení. Filozofia sa nemá zaoberať povahou vecí ani fyzikou duše, nemá skúmať ich podstatu, ale zameriavať sa má na poznávacie schopnosti človeka vzhľadom na predmety, s ktorými človek má do činenia. Metóda filozofie má byť historická, čiže má vysvetľovať, akými cestami rozum dospieva k pojmom vecí. Filozofii ide o určenie kritéria pravdivosti poznania.
• Tomáš Garrigue Masaryk – filozofia je služobníčka života. Pre Masaryka je filozofia v prvom rade etika, sociológia a politika.
• Mutakallimovia – filozofia je mutakallimov dialektické umenie, ktorého cieľom má byť odovôvodňovanie a apológia Koránu.
• Jan Patočka – filozofia znamená:

a) sústavné, pojmovo presné a v tom zmysle vedecké spracovanie najvšeobecnejších otázok nášho vedenia a životného určenia – filozofia odborná

b) filozofia básnika, učenca, spisovateľa; v tomto prípade sa majú na zreteli reflexie všeobecného dosahu bez úmyselnej sústavnosti a presnosti, ale zato často tým väčšej naliehavosti

c) svetový názor

Platón

• Platón – filozofia je kritika každodennej skúsenosti, života vo svete zdania, prekonávanie nevedenia o bytí. Filozofia oslobodzuje človeka z jaskyne zdania a privádza ho k slnku pravdy. Tým je dané základné rozlíšenie medzi čírym zdaním (doxa) a pravým bytím (on). Človek by sa mal úplne sústrediť na filozofiu, ktorá mu poskytne poznanie, múdrosť a očistenie. Čiže filozofia je hľadanie toho, čo naozaj je (ontós on), prekonávanie toho, čo je iba zmyslové, teda zdanlivé, prechodné, a nachádzanie zmyslu všetkého bytia – ideí a najvyššej idey dobra.
• Karl Raimund Popper - filozofia je chápaná ako to, čo má každý, či si to uvedomuje alebo nie. Predpokladajme, že táto naša filozofia nemá veľkú cenu. Ale jej vplyv na naše myslenie a konanie je často priamo katastrofálny. Preto je nevyhnutné, aby sme svoje filozofie kriticky skúmali. To je úloha filozofie. Tak ako každý má svoju filozofiu, tak má každý aj – obyčajne neuvedomelo – svoju teóriu poznania; mnohé sa prihovára za to, že naše teórie poznania rozhodujúcim spôsobom ovplyvňujú našu filozofiu.

• Augustín Riška – tvrdil o neopozitivistickom názore na filozofiu, že novopozitivisti nepopierali existenciu filozofie. Popierali iba existenciu tradičnej filozofie ako vedy, a to na základe kritérií, ktoré na vedu kládli.
• Ibn Rušd – filozofia je najvyšší stupeň vedenia, ktorý sa povznáša nad vieru a teológiu a dospieva k čistému poznaniu a úplnej pravde. Filozofia sa pri primeranom chápaní a osvetľovaní jej základov bude zhodovať aj s vierou, hoci masy o tom nemusia vedieť, keďže filozofiou sa zaoberá nepočetná skupina vzdelancov. Z toho vznikla averroistická teória mnohosti právd, podriaďujúca náboženskú vieru rozumu a umožňujúca neskôr oslobodzovanie sa vedy od viery.
• Gilbert Ryle – filozofia je objasňovanie alebo analýza slov, fráz alebo obratov, ktoré nás vrhajú do problémov, tradične označovaných ako filozofické.

• Jean-Paul Sartre – filozofia má svoj zmysel v tom, že približnosťou pojmov dosahuje čo najviac úroveň konkrétneho všeobecna, aké nám dáva próza. Filozofia sa musí neustále ničiť a obnovovať. Filozofia je myšlienka, takisto ako je myšlienka vždy už mŕtvym okamihom praxe, pretože len čo vznikne, prax je už konštituovaná.
• Seneca – filozofia učí konať, a nie rečniť (Facere docet philosophia, non docere).
• Sokrates – filozofia má byť maieutikou.
• Herbert Spencer – filozofiu chápal ako dokonale zjednotené poznanie, ako najvšeobecnejšie poznanie. Filozofia dosahuje svoj najvyšší stupeň vtedy, keď sa jej podarí nájsť taký zákon, ktorý obsiahne celé univerzum. Spencer nachádza toto najvyššie zovšeobecnenie vo vývojovej formule: vývoj alebo evolúcia je integrácia látky pri súčasnej disipácii pohybu.
• Ivan Odilo Štampach – filozofia pôsobí na prvý pohľad ako chaos rôznych vzájomne sa otierajúcich mienení. Keď sa nám však podarí preniknúť do filozofickej problematiky dôkladnejšie, rozlíšime vážne a zodpovedne vedenú filozofickú prácu od výplodov rozmanitých extrémistov a ideológov. Potom už nebude celkový pohľad na cestu filozofického poznania pôsobiť tak chaoticky. Aj v akademickej filozofii sa to diskutuje, a teda zaznievajú tam rôzne mienky, ale pozorujeme tam istú súvislosť. Autori s novým riešením nemôžu ignorovať svojich kolegov, vrátane predchodcov. Riešenie filozofických problémov tam v dialógu filozofov a ich škôl pokračuje podobne ako v iných odboroch.

• Tomáš Akvinský – filozofia sa prísne odlišuje od teológie; vo filozofii rozhoduje iba autentické rozumové poznanie, autorita je vo filozofii na poslednom mieste.

• Wilhelm Windelband – filozofia je veda o hodnotách a normách hodnotenia v oblasti pravdy, dobra a krásna. Jestvuje určitý počet základných a zrejmých právd, ktoré si človek uvedomuje v procese vlastného poznania. Úlohou filozofie má byť odhaľovanie týchto právd a využívanie ich v myslení. Preto treba filozofiu poznania úzko spájať s etikou a estetikou. V týchto oblastiach sa filozofia stáva umením hodnotenia. Konečnou úlohou filozofie je špecifickým spôsobom vyťažiť pocit všeobecného a absolútneho príkazu z toho, čo za príkaz a hodnotu považuje vo svojom konkrétnom jestvovaní a konaní jednotlivec. Takýmto spôsobom by filozofia mala uspokojovať snahy dvojakého druhu: teoretické a praktické, z ktorých prvé sa usilujú o názor na svet a týkajú sa otázok bytia a druhé poskytujú pohľad na zmysel ľudského života a obsahujú problematiku hodnoty.

Ludwig Wittgenstein

• Wittgenstein – filozofia je logická analýza prírodných vied. Je slúžkou prírodných vied. Vymedzuje problémovú oblasť prírodných vied, vymedzuje to, čo je mysliteľné a tým aj to, čo je nemysliteľné. To, čo je nemysliteľné, má vymedzovať zvnútra tým, čo je mysliteľné. Vyznačuje to, čo sa nedá povedať, tým, že jasne ukáže, čo povedať možno. Všetko, čo vôbec môže byť myslené, môže byť myslené jasne. Všetko, čo sa dá vysloviť, dá sa vysloviť jasne. Cieľom filozofie je logické vyjasňovanie myšlienok. Filozofia nie je náuka, ale činnosť. Filozofické dielo sa skladá v podstate z objasňovania. Výsledkom filozofie nie sú 'filozofické vety', ale objasnenie viet. Filozofia má vyjasňovať a presne vymedzovať myšlienky, ktoré sú inak akoby zakalené a hmlisté. Správna metóda filozofie by mala byť vlastne táto: Hovoriť iba to, čo možno povedať, teda vety prírodnej vedy – teda niečo, čo nemá s filozofiou nič spoločného – a potom, keby chcel niekto iný povedať niečo metafyzické, mu ukázať, že určitým znakom vo svojich vetách nedal nijaký význam. Táto metóda by bola pre toho druhého neuspokojivá – nemal by pocit, že ho učíme filozofiu – ale bola by to jediná skutočne správna metóda.