Časomerný veršový systém

Časomerný veršový systém je veršový systém založený na striedaní krátkych a dlhých slabík, obyčajne bez rýmov. Dominoval v období klasicizmu v tvorbe J.Hollého a J. Kollára. Hoci má grécky pôvod, v slovenskej poézii sa udomácnil prostredníctvom latinčiny. Slovenčina má isté predpoklady na časomieru, lebo v porovnaní s inými jazykmi rozlišuje dlhé a krátke slabiky.

Tento typ veršu patrí do historickej verzológie, uplatňoval sa hlavne v starogréckej a latinskej poézii. Pomerne obmedzená realizácia časomiery je podmienená zvláštnosťami jazyka. V starogréčtine dĺžka samohlásky funguje ako fonologický činiteľ, slovný prízvuk je melodický. So snahou organizovať verš časomerne sa stretávame aj v novodobých európskych jazykoch. Bolo to v tých vývinových obdobiach, ktoré programovo nadväzovali na antiku (renesancia, klasicizmus). V slovenskej a českej poézii bola snaha v období osvietenstva a klasicizmu organizovať verš časomerne na poprednom mieste. Pokúsili sa o to najmä:

• Pavel Jozef Šafárik a František Palacký - Počátkové českého básnictví obzvláště prozodie (1818)
• Ján Hollý
• Ján Kollár - časomerný Předzpěv v Slávy dcere
• Bohuslav Tablic - preložil klasicistickú poetiku Nicolasa Boilleaua Umění básniřské (1832)

Podľa zásad časomernej prozódie si vyslovenie každej slabiky vyžaduje určitý čas; na vyslovenie dlhej slabiky treba raz toľko času ako na vyslovenie krátkej slabiky. Jednotka, ktorou sa meria trvanie slabiky, sa volá móra. Vyslovenie krátkej slabiky trvá jednu móru a vyslovenie dlhej slabiky dve móry. Ťažká doba v časomiere si vyžaduje dlhú slabiku a ľahká doba krátku. Existujú dva druhy slabičných dĺžok (spôsobujúcich ťažké doby verša):

• prirodzené dĺžky, keď je slabika prirodzene dlhá
• polohové (pozičné) dĺžky, ktoré vznikajú vtedy, keď za krátkou samohláskou nasleduje skupina najmenej dvoch spoluhlások, avšak len vo vnútri slova