Nemecko

Nemecko, dlhý tvar Nemecká spolková republika, skr. NSR (v textoch medzinárodných zmlúv s Nemeckom: Spolková republika Nemecko, skr. SRN [1], nem. Bundesrepublik Deutschland, BRD; v rokoch 1949 – 1990 skrátene neoficiálne, ale často aj Západné Nemecko; podrobnosti o názve pozri nižšie) je spolkový stredoeurópsky štát. Na severe susedí s Dánskom, obmýva ho Severné more a Baltské more, na východe susedí s Poľskom a Českom, na juhu s Rakúskom a Švajčiarskom a na západe s Francúzskom, Luxemburskom, Belgickom a Holandskom. Rozloha Nemecka je 357 021 km², pričom územie štátu sa nachádza v miernom podnebnom pásme. Úmerne k výsledkom sčítania ľudu v roku 2011 malo Nemecko k 30. septembru 2014 81,084 miliónov obyvateľov,[2] čo z neho robí najľudnatejší štát Európskej únie. Jeho populácia už v rokoch 2003 až 2010 klesla kvôli dlhodobej veľmi nízkej pôrodnosti o skoro 800 000 obyvateľov, čo z neho robí jednu z mála západoeurópskych krajín s negatívnym prírastkom obyvateľstva.[3] Tento vývoj prebieha napriek tomu, že Nemecko je zároveň domovom tretej najväčšej populácie imigrantov na svete.[4] Výsledok sčítania ľudu 2011 znamenal zníženie úradného odhadu stavu obyvateľstva o zhruba 1,1 milióna ľudí.

Nemecká spolková republika
Vlajka Znak
Národné motto:
Einigkeit und Recht und Freiheit
(nem. Jednota a právo a sloboda)
Štátna hymna:
Das Lied der Deutschen (tretia sloha)
Miestny názov  
 • dlhýBundesrepublik Deutschland
 • krátkyDeutschland
Hlavné mesto Berlín
52°31′ s.š. 13°23′ z.d.
Najväčšie mesto Berlín
Úradné jazyky nemčina
Demonym Nemec, Nemka
Štátne zriadenie
spolkový prezident
spolková kancelárka		 parlamentná spolková republika
Frank-Walter Steinmeier
Angela Merkelová
Vznik Verdunská zmluva (843)
18. január, 1871
rozdelenie 23. máj 1949
zjednotenie 3. október 1990
Susedia Francúzsko, Česko, Holandsko, Rakúsko, Švajčiarsko, Luxembursko, Belgicko, Dánsko, Poľsko
Rozloha
 • celková
 • voda (%)		  
357 385,71 km² (62.)  
 km² (2,2 %)
Počet obyvateľov
 • odhad (2018)
 • sčítanie (2017)
 • hustota (2018)		  
83 000 000 (16.)
82 792 351
232/km² (58.)
HDP
 • celkový
 • na hlavu (PKS)		 2019
4 417 mld. $ (4.)
54 987 $ (18.)
Index ľudského rozvoja (2017) 0,936 (5.) – vysoký
Mena Euro (€) (= 100 centov) (EUR)
Časové pásmo
 • Letný čas		 (UTC+1)
(UTC+2)
Medzinárodný kód DEU / DE
Medzinárodná poznávacia značka D
Internetová doména .de
Smerové telefónne číslo +49
Gramotnosť: 99,9%

Podľa známych dokumentov bolo územie s názvom Germánia osídlené niekoľkými germánskymi kmeňmi už pred rokom 100 n. l. Od 10. storočia tvorilo nemecké územie jadro Rímsko-nemeckej ríše, ktorá existovala až do roku 1806. V 16. storočí sa severné oblasti stali centrom reformácie. K zjednoteniu Nemecka došlo po Prusko-francúzskej vojne v roku 1871. V roku 1939 rozpútalo Nemecko 2. svetovú vojnu, ktorá trvala do roku 1945 a bola najväčšou vojnou histórie. V roku 1949 bolo Nemecko rozdelené na dva štáty, Nemeckú demokratickú republiku a Nemeckú spolkovú republiku a jeden zvláštny politický útvar Západný Berlín. K ich zjednoteniu došlo v roku 1990. Západné Nemecko bolo v roku 1952 zakladajúcim členom Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ a v roku 1957 zakladajúcim štátom Európskeho spoločenstva. V súčasnosti je Nemecko súčasťou Schengenského priestoru. Nemeckou menou je euro, ktoré v roku 2002 nahradilo nemeckú marku.

Nemecko je federatívnou demokratickou parlamentnou republikou tvorenou šestnástimi, čiastočne suverénnymi spolkovými krajinami (Bundesländer). Hlavným a zároveň aj najväčším mestom je Berlín. Nemecko je členským štátom OSN, NATO, G8 a signatárom Kjótskeho protokolu. Na základe nominálnej hodnoty HDP je nemecká ekonomika štvrtou najväčšou na svete a v roku 2007 bola najväčším svetovým exportérom. Nemecko je druhým najväčším svetovým poskytovateľom rozvojovej pomoci[5] a jeho výdaje na obranu sú šieste najväčšie na svete.[6] Životná úroveň je v Nemecku vysoká a funguje tam veľmi rozvinutý systém sociálnej pomoci. Nemecko je jedným z kľúčových aktérov európskej aj celosvetovej politiky.[7] V mnohých vedeckých a technologických odboroch je Nemecko považované za svetového vodcu.[8]

Názov

Súčasný stav (od konca 90. rokov 20. storočia) je takýto:

  • Kodifikačné príručky Pravidlá slovenského pravopisu (od roku 1991) a Krátky slovník slovenského jazyka predpisujú ako dlhý tvar podobu Nemecká spolková republika. Krátky tvar je Nemecko.
  • Úrad geodézie a kartografie SR štandardizuje ako dlhý tvar podobu Nemecká spolková republika, ale v poznámke uvádza, že na výslovnú žiadosť nemeckej strany v medzinárodných dohodách, zmluvách a podobných dokumentoch medzi Nemeckom a Slovenskom používa podoba Spolková republika Nemecko. Štandardizovaný krátky tvar oficiálneho názvu štátu znie Nemecko. [9].
  • V rozpore so štandardizovaným krátkym tvarom Nemecko sa vyskytuje aj krátky tvar Spolková republika, ktorý vznikol skrátením dlhého tvaru oficiálneho názvu štátu.[10]

Historicky sa u nás od vzniku západného Nemecka používal bezvýhradne názov Nemecká spolková republika. V zmluve medzi Česko-Slovenskom a Nemeckom zo začiatku 70. rokov bol ako ústupok nemeckej strane použitý názov Spolková republika Nemecka (posledné slovo je v genitíve). Tento tvar (teda Spolková republika Nemecka) sa v roku 1988 stal záväzným pre kartografické diela. Od konca roka 1989 (teda od nežnej revolúcie) sa bežne začal používať (aj) tvar Spolková republika Nemecko (posledné slovo je v nominatíve) [11]. Pravidlá slovenského pravopisu (od roku 1991 [12]; pred rokom 1991 PSP dlhý tvar názvu západného Nemecka neriešili), Krátky slovník slovenského jazyka, ako aj Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky (od roku (?) 1996 [13]) však predpisovali a dodnes predpisujú tvar Nemecká spolková republika, pričom ÚGK SR pripúšťa vyššie uvedenú výnimku pre slovensko-nemecké medzinárodné zmluvy.

V češtine (ktorá mala v minulosti pomenovania Nemecka zhodné s pomenovaniami v slovenčine) je dnes na rozdiel od slovenčiny kodifikovaný tvar Spolková republika Německo. [14]

Dejiny

Prehistória
Disk z Nebry je okolo 3 600 rokov starý.

Nález čeľuste Mauer 1 v roku 1907 ukazuje, že pravekí ľudia boli na území Nemecka prítomnom už pred 600 000 rokmi.[15] Najstaršie doteraz nájdené kompletné lovecké zbrane boli objavené v uhoľnej bani v Schöningene v roku 1995. Išlo o tri 380 000 rokov staré drevené oštepy 6-7,5 stopy dlhé.[16]V údolí Neandertal boli v roku 1856 objavené vôbec prvé fosílie nemoderného človeka. Tento nový druh človeka bol pomenovaný Neandertálec. O týchto fosíliách nazvaných Neandrtal 1 je dnes známe, že sú 40 000 rokov staré. Dôkazy o moderných ľuďoch podobne starých boli nájdené v jaskyniach v pohorí Švábska Alba neďaleko Ulmu. Nájdené boli tiež 42 000 rokov staré flauty, vyrobené z vtáčích kostí a mamutie slonoviny, ktoré sú najstaršími nájdenými hudobnými nástrojmi,[17] ďalej 40 000 rokov stará soška levieho muža,[18]a 35 000 rokov stará Venuša z Hohle Fels, ktoré sú doteraz najstarším objaveným sochárskym umením.[19]Disk z Nebry je vyrobený z bronzu a nájdený v blízkosti, ako názov napovedá, Nebry v krajine Sasko-Anhaltsko. Svetový register programu Pamäť sveta (UNESCO) tento nález nazval "jeden z najvýznamnejších archeologických nálezov 20. storočia".[20]

Germánske kmene a Franská ríša
Migrácia v Európe medzi 2. a 5. storočia

História germánskych kmeňov siaha do severskej doby bronzovej alebo predrímskej doby železnej. Z južnej Škandinávie a severného Nemecka od 1. storočia pr. n.l. postupovali južným, východným a západným smerom a prišli do kontaktu s keltskými kmeňmi Galov, ako aj s iránskymi, pobaltskými a slovanskými kmeňmi v strednej a východnej Európe.[21]Pod vládou cisára Augusta začal Rím územie Germánie napádať (oblasť rozprestierajúcu sa zhruba od Rýna po Ural). V roku 9 n. l. boli tri rímske légie vedenej Varom porazené cheruským vodcom Arminom. Okolo roku 100, kedy Tacitus napísal knihu Germania, sa germánske kmene usadili pozdĺž riek Rýn a Dunaj (Limes Germanicus) a zaberali väčšinu územia dnešného Nemecka; Rakúska, južného Bavorska a západného Porýnie. Avšak spadali pod Rím ako provincie.[22]

V 3. storočí sa objavila séria západných germánskych kmeňov: Alemani, Frankovia, Chattovia, Sasi, Frízovia a Durinkovia. Okolo roku 260 začali Germáni nájazdy na rímske územia.[23] Po invázii Hunov v roku 375 a s úpadkom Ríma od roku 395 sa germánske kmene presunuli ďalej na juhozápad. Súčasne niekoľko veľkých kmeňov vytvorilo približne to, čo je dnešné Nemecko, a vysídlili menšie germánske kmene. Veľké územia (známe od merovejského obdobie ako Austrázia) boli obsadené Frankmi a severné Nemecko bolo ovládané Sasmi a Slovanmi.[22]

Rímsko-nemecká ríša
Mapa Rímsko-nemeckej ríše v roku 1600 (s dnešnými hranicami)

25. decembra 800 bol franský kráľ Karol Veľký korunovaný za cisára a založil Franskú ríšu, ktorá bola v roku 843 rozdelená.[24]Svätá ríša rímska zahŕňala východnú časť Karolovho pôvodného kráľovstva a ukázala sa ako najsilnejšia. Jej územie sa tiahlo od rieky Eider na severe ku Stredozemnému moru na juhu.[24]Za vlády otonských cisárov (919-1024) bolo konsolidovaných niekoľko významných vojvodstiev a nemecký kráľ Oto I. bol v roku 962 korunovaný za cisára Svätej ríše rímskej. V roku 996 sa Gregor V. stal prvým nemeckým pápežom. Menoval ho jeho bratranec Oto III., Ktorý bol krátko pred tým korunovaný za cisára Svätej ríše.[25]Za vlády sálskej dynastie (1024 – 1125) Svätá ríša rímska pohltila severné Taliansko a Burgundsko, aj keď cisár stratil kvôli boji o investitúru moc.[26]

Martin Luther, ktorý inicioval reformáciu

Pod vládou štaufov (1138 – 1254) posilnili nemecké kniežatá svoj vplyv ďalej na juh a na východ do oblastí obývaných Slovanmi, predchádzajúcimi nemeckému osídleniu týchto oblastí a ďalej na východ (Ostsiedlung). Severné nemecké mestá rástli a prosperovali ako členovia Hanzy.[27]Počnúc veľkým hladomorom v roku 1315 a končiac čiernou smrťou v rokoch 1348 – 1350 sa počet obyvateľov Nemecka znížil.[28] Zlatá bula z roku 1356 zabezpečila základnú ústavu ríše a kodifikovala voľbu cisára siedmich kurfirstov, ktorí vládli niektorému z najmocnejších kniežatstva a arcibiskupstva.[29]Martin Luther v roku 1517 vo Wittenbergu zverejnil 95 téz, v ktorých napádal rímskokatolícku cirkev a zahájil protestantskú reformáciu. Samostatná luteránska cirkev sa po roku 1530 v mnohých spolkových krajinách stala oficiálnym náboženstvom. Náboženský konflikt viedol k tridsaťročnej vojne (1618 – 1648), ktorá nemecké krajiny spustošila.[30]Počet obyvateľov nemeckých krajín sa znížil asi o 30%.[31] Vestfálsky mier (1648) medzi nemeckými krajinami náboženskou vojnu ukončil, ale ríša bola de facto rozdelená do mnohých nezávislých kniežatstiev. V 18. storočí sa Svätá ríša rímska skladala z približne 1 800 takýchto území.[32]

Od roku 1740 dominoval nemeckým krajinám dualizmus medzi rakúskou habsburskou monarchiou a Pruskom. V roku 1806 bolo "Imperium" dobyté a rozpustené v dôsledku napoleonských vojen.[33]

Nemecký spolok a cisárstvo
Pôvodná čierno-červeno-žltá vlajka, marcová revolúcia v Berlíne, 19. marca 1848)
Založenie nemeckého cisárstva vo Versailles 1871. Bismarck uprostred v bielej uniforme.

Po páde Napoleona bol v roku 1814 zvolaný Viedenský kongres a bol založený nemecký spolok ("Deutscher Bund") – voľná liga 39 suverénnych nemeckých štátov. Nesúhlas s reštaurátorskou politikou čiastočne viedol k vzostupu liberálnych hnutí, po ktorých nasledovali nové represie zo strany rakúskeho štátnika kniežaťa Metternicha. Colná únia Zollverein podporovala hospodársku jednotu v nemeckých štátoch.[34]

Národne a liberálne ideály francúzskej revolúcie získali rastúcu podporu medzi mnohými, najmä mladými Nemcami. Festival Hambach bol v máji 1832 hlavnou udalosťou v podpore zjednotenia Nemecka, slobody a demokracie. Vo svetle revolúcie v Európe, ktoré pomohli založiť francúzsku republiku, začali intelektuáli i prostí občania revolúciu v nemeckých krajinách. Kráľovi Fridrichovi Viliamovi IV. Bol ponúknutý titul cisára, ale so stratou moci; korunu a navrhované stanovy odmietol, čo pre hnutie viedlo k dočasnému zádrheľu.

Nemecké cisárstvo (1871-1918) s dominantným Pruskom (modro))

Kráľ Viliam I. v roku 1862 vymenoval Otta von Bismarcka novým pruským ministerským predsedom. Ten úspešne viedol druhú šlezvickú vojnu v roku 1864 a pruské víťazstvo v prusko-rakúskej vojne v roku 1866 mu umožnilo vytvoriť severonemecký spolok ("Norddeutscher Bund") a Rakúsko z jeho záležitostí vylúčiť. Po francúzskej prehre v Prusko-francúzskej vojne bolo v roku 1871 vo Versailles vyhlásené Nemecké cisárstvo združujúce všetky rozptýlené časti Nemecka s výnimkou Rakúska. Prusko bolo dominujúcou zložkou nového štátu; pruský kráľ z rodu Hohenzollernovcov vládol súčasne ako cisár a hlavný mestom sa stal Berlín.

V období Gründerzeit po zjednotení Nemecka zaručila Bismarckova zahraničná politika (Bismarck sa za cisára Viliama stal nemeckým kancelárom) Nemecku postavenie ako veľkému národu, diplomatickou cestou izolovala Francúzsko a vyhýbala sa vojne. V dôsledku berlínskej konferencie v roku 1884 si Nemecko nárokovalo niekoľko kolónií vrátane východnej Afriky, juhozápadnej Afriky, Toga a Kamerunu.[35]

Pod taktovkou Viliama II. sa Nemecko, rovnako ako ostatné európske mocnosti, ubralo novoimperialistickým smerom, čo viedlo k treniciam so susednými krajinami. Väčšina aliancií, v ktorých bolo Nemecko predtým členom, nebola obnovená a nové aliancie ho nikam "nepustili".[36]

Atentát na Františka Ferdinanda d'Este 28. júna 1914 spustil prvú svetovú vojnu. Nemecko ako súčasť ústredných mocností utrpelo od štátov Dohody porážku. Približne dva milióny nemeckých vojakov za prvej svetovej vojny padlo.[37]

Nemecká revolúcia vypukla v novembri 1918 a cisár Viliam II. so všetkými vládnucimi kniežatami abdikoval. Prímerie 11. novembra vojnu ukončilo a Nemecko v júni 1919 podpísalo Versaillskú zmluvu. Nemci zmluvu vnímali ako ponižujúcu a nespravodlivú, čím mala neskôr, podľa mnohých historikov, vplyv na Hitlerov vzostup.[38][39][40]

Weimarská republika (1919 – 1933)
Nemecké štáty za čias Weimarskej republiky, na modro je vyznačený Slobodný štát Prusko.

Novembrová revolúcia v roku 1918 urobila z Nemecka parlamentnú demokraciu. V januári 1919 bolo zvolené národné zhromaždenie, ktoré sa však nezišlo v tedy nepokojnom Berlíne, ale v meste Weimar. V auguste toho istého roku tu bola schválená tzv. weimarská ústava.

Vo francúzskom Versailles medzitým prebiehala mierová konferencia, jej výsledkom bola Versaillská zmluva podpísaná 28. júna 1919. Nemecko sa v nej muselo vzdať Alsaska a Lotrinska, územie okolo miest Eupen a Malmedy, Severného Šlezvicka, Hlučínska a mesta Memel. Obnovené Poľsko dostalo Poznaňsko, Západné Prusko a časť Horného Sliezska. Všetky nemecké kolónie boli odovzdané víťazným spojencom. Porýnie bolo demilitarizované a priemyselne významné Sársko bolo na ďalších 15 rokov zverené do správy Spoločnosti národov. Nemecko a jeho spojenci prijali plnú zodpovednosť za rozpútanie vojny a boli nútení zaviazať sa k plateniu vojnových reparácií.

Tieto ponižujúce mierové podmienky roznietili vlnu nevôle po celej zemi, čím bol nový demokratický režim vážne oslabený. Všeobecnú nespokojnosť s Versaillskou zmluvou využil v roku 1920 extrémne pravicový politik Wolfgang Kapp, ktorý na čele jednotiek Freikorps vstúpil do Berlína a vyhlásil sa ríšskym kancelárom. Kappov puč bol však už po niekoľkých dňoch zdolaný.

Ekonomicky sa Nemecko už od konca vojny potýkalo s vysokou infláciou, čo mu znemožňovalo uhradiť vojnové reparácie. Nemecká vláda vyzvala občanov v Porúrí na uplatnenie pasívnej rezistencie. Tým však uštedrila ranu nemeckému hospodárstvu. V nasledujúcich mesiacoch preto v zemi prepukla hyperinflácia neskutočných rozmerov. V tomto ovzduší ekonomickej a politickej nestability sa v novembri 1923 vojnový hrdina Erich Ludendorff a vodca novej extrémnej pravicovej strany nacionálnych socialistov (NSDAP), Adolf Hitler, neúspešne pokúsili urobiť v Mníchove prevrat (Pivný puč).

Krach na newyorskej burze v roku 1929 však znamenal počiatok veľkej hospodárskej krízy, ktorej drvivý dopad pocítilo tiež aj Nemecko. Hospodárska situácia krajiny rýchlo upadala. V zime 1932 – 1933 činil počet nezamestnaných viac než 6 000 000. Vzrastajúce vnútorné napätie pripravilo živnú pôdu pre rozmach rôznych extrémistických hnutí, predovšetkým komunistov (KPD) a nacionálnych socialistov (NSDAP).

V parlamentných voľbách v júli 1932 získala NSDAP 37,4 % hlasov, čo z nej spravilo najväčšiu politickú silu v krajine. Spoločne s KPD disponovali teraz nacisti v Reichstagu nadpolovičnú väčšinu poslaneckých mandátov. NSDAP vďačila za svoj úspech hlavne mladým ľuďom, ktorí neboli schopní nájsť pracovné uplatnenie. Podporu nacistom prejavovala tiež aj nižšia stredná trieda, ktorých pripravila hyperinflácia v 20. rokoch o úspory, vidiecke obyvateľstvo a veľká časť z masy nezamestnaných. V januári 1933 vyvinuli pravicoví politici na čele s bývalým kancelárom Franzom von Papenom nátlak na Hindenburga, ktorý následne 30. januára 1933 vymenoval Adolfa Hitlera nemeckým kancelárom.

Nacizmus (1933 – 1945)

Hitlerovým nástupom k moci začala etapa nacionálne socialistického uchopenia moci.

Führer Adolf Hitler

Zásadným krokom na ceste Nemecka k premene na totalitný štát bolo zglajchšaltovanie („usmernenie“) celého politického a správneho aparátu a všetkých oblastí hospodárskeho, sociálneho a kultúrneho života. Všetky ostatné politické strany sa buď zlúčili s NSDAP alebo boli zakázané.

Už pred uchopením moci prejavovali nacisti nenávisť k rôznym etnikám, obzvlášť voči Židom. Diskriminácia a perzekúcia Židov boli začaté v apríli 1933 vypudením židovských úradníkov zo štátnej správy. V septembri 1935 schválil ríšsky snem tzv. norimberské rasové zákony namierené proti židom. 9. novembra 1938 zinscenovali nacisti „krištáľovú noc“ – pogrom, počas neho zhorelo v Nemecku značné množstvo synagóg.

Brána do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau

Ekonomické opatrenia ako napríklad výstavba diaľničnej siete, ktorá bola pripravená už predchádzajúcimi vládami, odstránila nezamestnanosť. Vojnové prípravy zabezpečili hospodárske oživenie.

V roku 1935 bolo Sársko opäť integrované do nemeckej ríše. V tom istom roku bola znovu zavedená branná povinnosť. Hitler následne obnovil nemeckú vojenskú silu, čím bola síce flagrantne porušená Versailleská zmluva, Francúzsko a Veľká Británia sa obmedzili na protesty. Keď o niekoľko mesiacov neskôr Wehrmacht remilitarizoval Porýnie (1936), západné mocnosti proti tomu nijak nezakročili. V auguste 1936 sa konali v Berlíne olympijské hry, ktoré sa ukázali byť ďalším veľkolepým propagandistickým úspechom nacistického režimu.

Po ustanovení „osi Berlín-Rím“ s Mussolinim a po podpísaní paktu proti Kominterne s Japonskom sa Hitler cítil byť dosť silný na to, aby prešiel v zahraničnej politike do ofenzívy. 12. marca 1938 vpochodoval Wehrmacht do Rakúska.

Po Rakúsku obrátil Hitler svoj zrak na Československo, kde sa 3,3 miliónová menšina sudetských Nemcov dožadovala autonómie. V septembri 1938 sa Hitler, Benito Mussolini, Neville Chamberlain a Édouard Daladier dohodli na konferencii v Mníchove na odstúpení českého pohraničia Nemecku. Šesť mesiacov po Mníchove, 15. marca 1939, využil rozpory medzi Čechmi a Slovákmi ako zámienku na obsadenie zvyšku Česka a k jeho premene v Protektorát Čechy a Morava. V tom istom mesiaci obsadili nemecké vojska prístav Klaipeda v Litve. Západná politika appeasementu tak stroskotala.

Druhá svetová vojna
Víťazný pochod nemeckých vojsk v Paríži
Ruiny Berlína po 2. svetovej vojne

Hitlerova vláda sa pripravila na inváziu do Poľska podpisom Ribbentrop-Molotovho paktu so Sovietskym zväzom. Falošný poľský útok na vysielač v Gliwiciach následne využila ako zámienku pre útok. 1. septembra 1939 nemecký Wehrmacht zahájil inváziu do Poľska. Sovietska strana sa neočakávane pridala 17. septembra. Spojené kráľovstvo a Francúzsko reagovali na inváziu vyhlásením vojny Nemecku, čím začala druhá svetová vojna.[41] Poľsko však bolo bez šance na úspešnú obranu a do konca septembra kapitulovalo.

22. júla 1940 podpísalo Francúzsko s Nemeckom prímerie potom, čo nacistické vojská obsadili väčšinu z Francúzska. Briti nemecké útoky z roku 1940 úspešne odrazili v bojoch, ktoré sú známe ako bitka o Britániu a pokračovali v boji proti mocnostiam Osi. 22. júna 1941 Nemecko vypovedalo Molotov-Ribbentropov pakt a napadlo Sovietsky zväz. V tejto dobe malo Nemecko a ďalšie mocnosti Osi pod kontrolou väčšinu Európy a severnej Afriky. Na začiatku roku 1943 začali nemecké vojská po porážke v bitke o Stalingrad ustupovať zo Sovietskeho zväzu, čo je považované za bod obratu vo vojne.[41]

V septembri 1943 sa vzdal nemecký spojenec Talianske kráľovstvo a bolo treba mnoho ďalších nemeckých vojakov k obrane proti spojeneckým silám v Taliansku. Vylodením v Normandii sa otvoril západný front. Aj cez nemecký protiútok v Ardenách spojenecké sily v roku 1945 vstúpili na územie Nemecka. V nadväznosti na Hilterovu samovraždu a bitku o Berlín sa Nemecko 8. mája 1945 vzdalo.[42]

Vojna bola najkrvavejším konfliktom v histórii ľudstva a v Európe spôsobila smrť asi 40-50 miliónom ľudí.[43] Straty nemeckej armády boli medzi 3 250 000 a 5 300 000 vojakov,[44]a bolo zabitých približne 2 milióny nemeckých civilistov.[45]

To, čo sa neskôr stalo známe ako Holokaust, bolo štátom uskutočňované prenasledovanie a hromadné vyvražďovanie asi šiestich miliónov Židov, medzi 220 000 a 1 500 000 Rómov, 275 000 osôb s mentálnym alebo zdravotným postihnutím v rámci Program T-4, tisíce jehovistov, homosexuálov a stovky tisíc predstaviteľov politickej a náboženskej opozície.[46] Bolo zavraždených cca šesť miliónov Ukrajincov a Poliakov a viac než 3 milióny sovietskych vojnových zajatcov. Vojna spôsobila ťažké materiálne a ľudské škody, hlavne v niektorých oblastiach najmä v Pobaltí, Poľsku, Bielorusku, na Ukrajine a niektorých regiónoch západného Ruska a v Juhoslávii. Podstatnú časť ľudských obetí si vyžiadalo vyhladzovanie a zločinná politika nemeckých nacistov a ich pomáhačov. Len v Bielorusku zahynula v dôsledku nemeckej okupácie asi štvrtina predvojnového obyvateľstva.

Prehra vo vojne pre Nemecko vyústila v územné straty a vysídlenie miliónov etnických Nemcov zo skorších východných území Nemecka a tiež aj skôr okupovaných území. Nemecko, rovnako ako mnoho krajín, ktoré obsadilo,[47]utrpelo masové znásilňovanie[48]a v dôsledku bombardovania počas vojny zničených miest a kultúrnych dedičstiev. Po druhej svetovej vojne boli zadržaní vrcholní nacisti súdení za vojnové zločiny a genocídu v Norimberskom procese.[49]

Východné a Západné Nemecko
Mapa Nemecka, rok 1947, štyri okupačné zóny, časti Nemecka obsadené Poľskom a Sovietskym zväzom a Sársko

Po kapitulácii Nemecka bolo jeho územie rozhodnutím spojencov rozdelené do štyroch okupačných zón. Hlavné mesto Berlín získalo špeciálny štvormocenský status a boli v ňom vytvorené štyri sektory. Všetky zóny a sektory prijali viac ako 6,5 miliónov etnických Nemcov vyhnaných z bývalých východných oblastí Nemecka a iných oblastí do tej doby obývaných Nemcami.[50]

Západné okupačné zóny Nemecka, ovládané Spojenými štátmi americkými, Veľkou Britániou a Francúzskom, boli zlúčené 23. mája 1949 a vytvorili Nemeckú spolkovú republiku (Bundesrepublik Deutschland, neoficiálne skratka BRD, po slovensky NSR). Zo sovietskej okupačnej zóny sa stala 7. októbra 1949 Nemecká demokratická republika (Deutsche demokratische Republik, skratka DDR, po slovensky NDR). Neformálne boli tieto štátne útvary známe ako „Západné Nemecko“ a „Východné Nemecko“. Hlavným mestom NDR sa stal Východný Berlín. Spolková republika Nemecko zvolila Bonn ako dočasné hlavné mesto (vážnym kandidátom bol tiež Frankfurt nad Mohanom), čím zdôraznila svoj postoj, že vytvorenie dvoch nemeckých štátov považuje za umelé a len dočasné riešenie a že sa Berlínu v budúcnosti vráti jeho funkcie ako hlavné mesto znovuzjednoteného Nemecka.[51]

Západné Nemecko bolo založené ako federálna parlamentná republika na "sociálnej trhovej ekonomike" ( soziale Marktwirtschaft ). Od roku 1948 sa západné Nemecko stalo hlavným príjemcom finančnej a materiálnej podpory zo strany USA pri povojnovej obnove, poskytnuté európskym krajinám podľa Marshallovho plánu, a využilo ju k rýchlej prestavbe priemyslu.[52]

Spolkovým parlamentom SRN bol v roku 1949 zvolený Konrad Adenauer prvým spolkovým kancelárom (Bundeskanzler) a v tomto úrade zostal až do roku 1963. Pod jeho a následne pod Erhardovým vedením krajina zažila prudký a dlhotrvajúci hospodársky rast, ktorý začal už začiatkom roku 1950. Do histórie vošiel ako "nemecký hospodársky zázrak" (Wirtschaftswunder). Západné Nemecko sa v roku 1955 pripojilo k NATO a bolo zakladajúcim členom Európskeho hospodárskeho spoločenstva v roku 1957.

Východné Nemecko bolo začlenené do východného bloku s politickou a vojenskou kontrolou zo strany ZSSR. Zostali v ňom silné sovietske vojenské jednotky a krajina sa stala členom Varšavskej zmluvy. Hoci Východné Nemecko vyhlasovalo, že je demokratické, politická moc bola vykonávaná len prednými členmi politbyra komunistickej strany, zvanej Jednotná socialistická strana Nemecka (SED), podporované tajnou službou Stasi (Staatssicherheit)[53] a radom čiastkových organizácií kontrolujúcich takmer všetko dianie v spoločnosti. Bola zavedená plánovaná ekonomika a krajina sa neskôr stala členom RVHP.[54]

Zatiaľ čo východonemecká propaganda bola založená na domnelých a niektorých skutočných výhodách tamojších sociálnych programov a neustále hrozila inváziou zo strany SRN a západných "imperialistov", veľké počty občanov NDR sa snažili uniknúť do Spolkovej republiky za slobodou a prosperitou.[55]Do polovice roku 1961 to bolo ešte čiastočne možné prechodom alebo prejazdom z východnej do západnej časti Berlína. V onom roku však bol postavený Berlínsky múr, ktorý prakticky znemožnil východným Nemcom útek do Západného Berlína a odtiaľ do západného Nemecka. Tento múr naprieč Berlínom a na celej hranici Západného Berlína s územím NDR sa stal symbolom studenej vojny, a preto sa jeho pád v roku 1989 stal nielen symbolom znovuzjednotenia Nemecka a zásadných zmien, ktoré sa neskôr uskutočnili v jeho východnej časti (tzv. Wende), ale aj symbolom pádu komunizmu v celej Európe a dokonca aj v Sovietskom zväze samotnom.

Berlínsky múr obsadený občanmi NDR v roku 1989; v pozadí je vidieť Brandenburská brána

Napätie medzi východným a západným Nemeckom bolo na začiatku 70. rokov uvoľnené kancelárom Willy Brandtom v rámci jeho tzv. Ostpolitik. V nasledujúcom období sa normalizovali vzťahy s krajinami východného bloku, s Československom 11. mája 1973 Pražskou zmluvou. V lete 1989 sa Maďarsko rozhodlo železnú oponu odstrániť a otvoriť hranice, čo spôsobilo emigráciu tisícov východných Nemcov do Západného Nemecka cez Maďarsko. To malo na NDR zničujúce dopady. Potom dochádzalo k pravidelným masovým demonštráciám, ktoré získavali čoraz viac na podpore. V deň pádu Berlínskeho múru zmiernili východonemecké úrady nečakane obmedzenie prístupu k hraniciam, čo dovolilo východonemeckým občanom cestovať na Západ. Pôvodne sa plánovalo udržať Východné Nemecko ako štát, ale otvorenie hraníc viedlo k urýchleniu zjednocujúceho reformného procesu. Ten vyvrcholil v Zmluve o konečnom usporiadaní vo vzťahu k Nemecku (tzv. Zmluva 4 + 2) o rok neskôr (12. septembra 1990), v rámci ktorej sa štyri okupačné mocnosti vzdali svojich práv daných v rámci bezpodmienečnej kapitulácie nacistického Nemecka. Nemecko bolo prakticky opäť plne suverénnym štátom, čo 3. októbra 1990 umožnilo jeho znovuzjednotenie so vstupom piatich krajín bývalej NDR (Neue Länder) do Spolkovej republiky.

Súčasné Nemecko
3. októbra 1990 bolo dokončené zjednotenie Nemecka. (Vonkajšie hranice Nemecka sú z roku 1990, národné hranice ukazujú stav po 29. júni 1993)

Zmluvou z 1. júla 1990 o vytvorení menovej, hospodárskej a sociálnej únie medzi oboma nemeckými štátmi bola splnená dôležitá vnútorná podmienka pre znovuzjednotenie Nemecka. Dňa 3. októbra 1990 pristúpila Nemecká demokratická republika k Spolkovej republike Nemecko (podľa odstavca 23 Základného zákona). Zahranično-politické podmienky znovuzjednotenia boli vyriešené 12. septembra 1990 v Moskve na konferencii “dva plus štyri”, na ktorej sa zišli ministri zahraničia Spojených štátov, Sovietskeho zväzu, Veľkej Británie, Francúzska a oboch Nemeckých štátov. Na konferencii sa Nemecko zaviazalo rešpektovať nemecko-poľskú hranicu na Odre a Lužickej Nise a od víťazných mocností obdržalo neobmedzenú štátnu suverenitu, s výnimkou vlastníctva a vývoja zbraní hromadného ničenia.

Hospodárska obnova piatich nových spolkových zemí na východe Nemecka, ktoré vznikli na území bývalej NDR, prebieha vďaka mohutnej finančnej pomoci západných spolkových zemí a EÚ.

Zahranično-politickou prioritou zjednoteného Nemecka zostáva pokračovanie procesu európskej integrácie, spolupráca s medzinárodnými organizáciami (vrátane nasadenia Bundeswehru pri mierových misiách) a snaha o stále členstvo v Rade bezpečnosti OSN.

Mimo vnútropolitických problémov vyvolaných znovuzjednotením sa Nemecko potýka so stále zvyšujúcou sa nezamestnanosťou, nízkou pôrodnosťou a z toho vyplývajúcim úbytkom a starnutím obyvateľstva, problematickým začleňovaním prisťahovalcov do spoločnosti a pravicovým i ľavicovým extrémizmom. Nemecko je zakladajúcim členom Európskej únie.

Geografia

Geografická poloha a krajinný typ

Nemecko leží v strednej Európe medzi 47°16′15″ a 55°05′33″ severnej šírky a 5°52′01″ a 15°02′37″ východnej dĺžky. Vzdialenosť sever-juh medzi Listom na Sylte (Šlezvicko-Holštajnsko) a Oberstdorfom (Bavorsko) je 876 km; vzdialenosť západ-východ medzi obcou Selfkant (Severné Porýnie-Vestfálsko) a Deschka (Sasko) je 640 km. Geografický stred Nemecka je v Durínsku, ale presná poloha sa rôzni podľa rôznych metód výpočtu. Podľa štatistickej ročenky Nemecka (stav: 2000) sa nachádza v obci Niederdorla na (koordináty 51°09′54″ severnej šírky a 10°27′19″ východnej dĺžky).

Krajinný typ sa mení predovšetkým v smere zo severu na juh. Terén sa smerom na juh stáva strmším a vyšším. Severná časť Nemecka, Severonemecká nížina, je nížina sformovaná predovšetkým pred dobou ľadovou, na ktorú naväzuje v strede a na juhu Nemecka zalesnené stredohorie. Najmä v Bavorsku, ale tiež v Bádensku-Württembersku, prechádza táto krajina až do relatívne vysoko položeného severoalpského predhoria a to ďalej do Alpských veľhôr.

Vodstvo

Nemecko hraničí v Dolnom Sasku a Šlezvicku-Holštajnsku so Severným morom. Toto more je oblasťou s najhustejšou námornou dopravou a je spojené s Atlantickým oceánom. Meklenbursko-Predpomoransko a Šlezvicko-Holštajnsko ležia pri Baltskom mori, vnútrozemskom mori, ktoré je spojené so Severným morom cez Skagerrak. Morské prúdenie je v Baltskom mori oveľa menšie ako v Severnom mori. Takmer všetky nemecké rieky patria do povodia šiestich veľkých riečnych systémov Rýn (nem. Rhein), Dunaj (nem. Donau), Labe (nem. Elbe), Vezera (nem. Weser), Odra (nem. Oder) a Emža (nem. Ems). Najdlhšou riekou je Dunaj s 2 845 km od sútoku riek Brigach a Breg respektíve 2 888 km od prameňa Bregu na okraji Schwarzwaldu. Dunaj vzniká sútokom riek Brigach a Breg v meste Donaueschingen a je po Volge druhou najdlhšou riekou Európy. Nemeckom preteká iba menšia časť Dunaja. Rieka Dunaj s prítokmi sa vlieva do Čierneho mora a ostatné nemecké rieky sa vlievajú do Severného a Baltického mora. Hlavný predel povodiami prechádza východne od východorýnskeho zlomu cez hlavné hrebene Čierneho lesa, ďalej cez švábske a franské Alby. Z týchto tokov je Rýn riekou, ktorá má na nemeckom území najdlhší úsek. Zo svojej dĺžky 1 233 km preteká až 852 km Nemeckom. Ďalej má kvôli množstvu povestí a mýtov spojených s riekou Rýn význam aj pre národné povedomie nemeckého národa. Hospodárska funkcia Rýnu je nezanedbateľná – je jednou z najvyužívanejších vodných ciest Európy. Rieka Labe pramení v Krkonošiach v Česku a po približne 1 165 km (z toho 770 km v Nemecku) sa vlieva pri Cuxhavene do Severného mora. Táto rieka patrila dočasne k najznečistenejším riekam Európy, ale medzičasom sa už kvalita vody zreteľne zlepšila. Rieka Vezera vzniká sútokom Werry a Fuldy a je spádovou oblasťou strednej časti Nemecka. Povodia Odry a Emže ležia v západnej a východnej okrajovej časti Nemecka. Nemecké jazerá vznikli z veľkej časti vplyvom doby ľadovej, po skončení ktorej sa ľadovcové doliny naplnili vodou. Preto sa väčšina veľkých jazier nachádza na územiach pôvodne pokrytých vnútrozemským ľadom alebo na ich predhorí, najmä v Meklenbursku a alpskom predhorí. Najväčším jazerom s Nemeckou časťou je Bodamské jazero, ktoré hraničí s Rakúskom a Švajčiarskom. Najväčšie jazero, ktoré leží celé na nemeckom území je Müritz, ktorého časť leží v Mecklenburskej jazernej oblasti.

Povrch
Masív Zugspitze zo severovýchodu

Alpy sú jedinými veľhorami, ktorých časť leží v Nemecku. Nachádza sa tu aj Zugspitze, ktorý je s 2 962 m najvyšším štítom Nemecka. Stredohorie sa stáva častejším a vyšším smerom zo severu na juh. Najvyšším vrchom stredohoria je Feldberg vo Schwarzwalde s 1 493 m, nasledovaný Großer Arberom v Bavorskom lese s 1 453 m. Štíty dosahujúce viac ako 1 000 m majú okrem toho aj Krušné hory (nem. Erzgebirge), Smrčiny (nem. Fichtelgebirge) a výnimočne aj Harz, ktoré sú najsevernejšie stredohorie Nemecka s 1 141 m vysokým štítom Brocken. Severnejšie od prahu stredohoria sa týčia iba ojedinelé formácie s výškou väčšou ako 100 m, z ktorých je Hagelberg vo Flämingu s 200 metrami najvyšší. Najnižším miestom v Nemecku, na ktoré sa dá dokonca vstúpiť, leží 3,54 m pod hladinou mora v depresii (územie ležiace nižšie ako hladina mora) v Neuendorf-Sachsenbande (Šlezvicko-Holštajnsko). Rovnako v tejto spolkovej krajine sa nachádza najhlbšie prirodzené miesto pod vodou: Leží s 39,10 m pod hladinou mora na dne Hemmelsdorfského jazera severoseverovýchodne od Lübecku. Najhlbšie umelo vytvorené miesto leží dokonca 293 m pod hladinou mora na dne povrchovej bane Hambach východne od obce Jülich v Severnom Porýní – Vestfálsku.

Ostrovy
Kriedové skaly na ostrove Rujana, 2003

Vzhľadom na dĺžku pobrežnej línie je v Nemecku pozoruhodný počet ostrovov. Tie sú v Severnom mori najčastejšie vo forme z pevniny predĺženej reťaze ostrovov a predstavujú zvyšky pevniny, ktorá sa klesaním a následným zatopením oddelila od pobrežia. Rozdeľujú sa na Severofrízske a Východofrízske ostrovy, ktoré sú súčasťou pri odlive objavujúcich sa plytčín. Severofrízske ostrovy patria k Šlezvicko-Holštajnsku a pozostávajú z väčších ostrovov ako Sylt, Amrum a Föhr ako aj oveľa menších ako je Hallig. Dolnosaské Východofrízske ostrovy sú si stavbou a veľkosťou podobné. Najväčším z nich je Borkum. Jedinou výnimkou je Helgoland, ktorý je jediným nemeckým ostrovom na šírom mori. Ostrovy Baltického mora pri nemeckom pobreží sú väčšie a majú členitejší reliéf. Najväčším z týchto ostrovov a zároveň aj najväčším nemeckým ostrovom je Rujana a druhý najväčší Usedom, ktorého východný cíp patrí k Poľsku. Ostrovy Baltického mora sú obľúbeným turistickým cieľom a sú lemované mnohými rekreačnými strediskami. Okrem toho sú v Nemecku aj vnútrozemské ostrovy, z ktorých najznámejšími sú Mainau a Reichenau v Bodamskom jazere a Herrenchiemsee v Chiemse.

Podnebie

Nemecko patrí do miernej klimatickej zóny strednej Európy, leží v oblasti pásma západných vetrov v prechodovej oblasti medzi morskou klímou v západnej Európe a kontinentálnou klímou vo východnej Európe. Na klímu pôsobí okrem iného aj Golfský prúd, ktorý vytvára neobyčajne mierne klimatické podmienky pre tieto zemepisné šírky. Extrémne počasie, ako napríklad suchá, tornáda, kruté mrazy alebo extrémne horúčavy sú relatívne zriedkavé. Príležitostne sa však objavia víchrice, ktorých pribúdanie obzvlášť v zimných mesiacoch spôsobuje problémy. V rokoch 2000 a 2002 sprevádzali víchrice aj veľké škody. Pravidelne prichádzajú povodne, ktoré prichádzajú v lete po intenzívnych dažďoch (povodeň Odry v 1997 a povodeň Labe v 2002) alebo v zime po topení snehu, môžu viesť k záplavám a značným škodám. Suchá postihujú hlavne severovýchod Nemecka, môžu sa však rozšíriť do celej krajiny ako naposledy počas vlny horúčav v roku 2003.

Klimatické dáta (priemerné hodnoty z rokov 1961 – 1990):

RokMar–MájJún–AugSep–NovDec–FebJanFebMarAprMájJúnJúlAugSepOktNovDec
Stredná teplota (°C)8,47,816,59,10,9−0,50,53,77,612,215,517,116,913,89,44,20,9
Minimálna teplota (°C)4,63,411,65,5−2,4−3,0−2,50,03,07,310,612,312,09,35,71,6−1,5
Maximálna teplota (°C)12,412,321,412,82,92,03,47,512,117,220,422,021,918,413,16,93,2
Teplota – interval (°C)7,88,89,87,35,25,05,97,49,19,99,89,79,89,07,55,34,7
Mrazivé dni103,927,50,716,958,721,019,316,49,02,20,30,20,20,84,511,618,4
Dni so zrážkami178,244,044,343,046,816,613,414,914,314,915,114,814,413,613,515,916,8
Zrážky (mm)700163221166150514048516577727157505859
Atmosférický tlak (hPa−1000)9,38,113,79,95,75,55,56,47,610,212,914,214,212,49,97,36,0
Oblačnosť (%)72,069,363,073,881,983,578,074,869,363,864,863,560,666,972,981,584,3

Zdroj: Tyndall Centre for Climate Change Report (po anglicky)

Tektonika

Krajina leží vo viacerých geologicky odlišných regiónoch. Najstaršie horninové celky Nemecka predstavujú výstupy kryštalinika, ktoré sú výsledkom hlavne hercýnskeho vrásnenia, ktoré skončilo koncom karbónu. Tvoria Teutoburský les, Durínsky les, Harz, Flechtingenské vrchy a Český masív. Lokálne sa v nich nachádzajú aj relikty starších celkov, hlavne kadomských (pan-afrických) vrásnení. Sever krajiny tvorí Severonemecká nížina, modelovaná prevažne mladými štvrtohornými ľadovcovými procesmi. Prekrýva niekoľko starších panví: permsko-druhohornú severonemecko-poľskú a dolnosaskú panvu. V týchto panvách sa nachádzajú početné permské (zachsteinské) soľné diapíry. Ďalšia podobne stará je hesenská panva v strednom Nemecku. Najjužnejšie časti krajiny pokrývajú platformné triasovo-jurské sedimenty, ktoré sa skláňajú smerom na juh pod treťohornú predhlbeň Álp – molasovú panvu. Predpolie Álp pretína treťohorný rýnsky gráben a ďalší gráben pri ústí Rýna, ktorý je napojený na Severné more. Na ramenách rýnskeho grábenu boli vyzdvihnuté pohoria Vogézy, Schwarzwald a Odenwald. Vrchnokriedovo-štvrťohorný alkalický vulkanizmus sa prejavuje v páse východo-západného smeru asi 300 km severne od predpolia Álp. Komplexnú geologickú stavbu Nemecka dotvárajú dva miocénne impaktné krátery na juhu krajiny.[56]

Seizmicita

Vďaka tomu, že Nemecko leží úplne na Eurázijskej platni a na jeho území alebo v jeho blízkosti sa nenachádzajú žiadne iné platne, sa mu zemetrasenia s ťažkými následkami dosiaľ vyhýbali. Aj slabé zemetrasenia sú relatívne zriedkavé. Východorýnsky zlom v Severnom Porýní-Vestfálsku ale patrí k oblastiam mierne ohrozovanými zemetraseniami. Tento zlom zasahuje aj do územia susedných štátov Belgicka a Holandska (pozri aj Oblasť zemetrasenia Kölner Bucht). Správy o zemetrasení z tohto regiónu pochádzajú už z predchádzajúcich storočí. Od roku 1955 bolo seizmografickou stanicou Bensberg na Univerzite Kolín nad Rýnom nameraných viac ako 2000 zemetrasení. Najsilnejšie namerané zemetrasenie v tomto regióne bolo 13. apríla 1992 v blízkosti nemeckej hranice pri holandskom meste Roermond. Dosiahlo silu 5,9 stupňa na Richterovej stupnici. Otrasy tohto zemetrasenia bolo cítiť až v Londýne a Mníchove. Pri tomto zemetrasení sa zranilo 30 ľudí, hlavne spadnutými predmetmi. V postihnutých krajinách dosiahli celkové škody 150 miliónov eur.

Politika
Angela Merkelová

Spolková republika Nemecko je federatívna parlamentne-demokratická a zastupiteľská republika.

Prezident, Frank-Walter Steinmeier (19. marca 2017-doteraz), je hlavou štátu a má predovšetkým reprezentatívne povinnosti a právomoci. Do funkcie je volený spolkovým zhromaždením – inštitúciou, ktorá sa skladá z členov Bundestagu a z rovnakého počtu štátnych delegátov.

Kancelár, Angela Merkelová (22. novembra 2005-doteraz), je hlavou vlády a uplatňuje výkonnú moc. Ide o podobnú funkciu akú má predseda vlády v iných parlamentných demokraciách.

Administratívne členenie

Nemecko je od roku 1990 zložené zo šestnástich spolkových krajín (3 z nich sú mestské štáty):

  1. Bádensko-Württembersko
  2. Bavorsko
  3. Berlín
  4. Brandenbursko
  5. Brémy
  6. Dolné Sasko
  7. Durínsko
  8. Hamburg
  9. Hesensko
  10. Meklenbursko-Predpomoransko
  11. Porýnie-Falcko
  12. Sársko
  13. Sasko
  14. Sasko-Anhaltsko
  15. Severné Porýnie-Vestfálsko
  16. Šlezvicko-Holštajnsko

Hospodárstvo
Výrobný závod Volkswagenu v meste Wolfsburg.

Nemecko je relatívne chudobné na suroviny, jeho hospodárstvo je zamerané predovšetkým na priemysel a služby. Veľké plochy krajiny sú poľnohospodársky využívané, hoci v poľnohospodárstve pracuje iba 2 – 3 % z celkového počtu zamestnancov. Nemecko je s hrubým domácim produktom s veľkosťou 2,2 bilióna eur (stav k 2004) tretím najväčším národným hospodárstvom sveta. Navyše je Nemecko najväčším exportérom sveta. Životnou úrovňou vyjadrenou Indexom ľudského rozvoja je Nemecko na 19. mieste svetového rebríčka. Podľa HDP na obyvateľa je Nemecko medzi krajinami EÚ na 11. mieste. Toho času je nemecké hospodárstvo charakterizované relatívne nízkym medziročným hospodárskym rastom (2003: −0,1 %, 2004: 1,6 %) a pre Nemecko nezvyčajne vysokou nezamestnanosťou, obzvlášť vo východnom Nemecku. Tieto problémy sú predovšetkým dôsledkom stagnujúceho domáceho dopytu. Naopak v zahraničnom obchode je Nemecko veľmi úspešné a v rokoch 2000 až 2004 sa zvýšil o 49 %. Nezamestnanosť rastie kontinuálne od 70-tych rokov. Hľadanie príčin tejto hospodárskej krízy rozdeľuje spoločnosť: zväzy podnikateľov a neoliberálni ekonómovia tvrdia, že príčinou hospodárskej krízy je tradične silný sociálny štát, lebo nízke náklady na pracovnú silu v susedných východoeurópskych krajinách vedú k presúvaniu výroby. Oponenti poukazujú na to, že iné krajiny s vybudovaným sociálnym štátom ako napríklad Švédsko, Fínsko, Nórsko, Rakúsko dosahujú vysoký hospodársky rast. Ako príčina sa akceptuje aj skutočnosť, že štátne výdavky sa z veľkej časti financujú namiesto daní (ktoré sú nezávislé od pracovného miesta) cez sociálne odvody, ktoré predražujú pracovné miesta. Odborové organizácie a kritici globalizácie argumentujú keynesianistickými modelmi a tvrdia, že sa tuzemský dopyt zoslabil pre krátenia v sociálnej oblasti. Okrem toho nebolo po znovuzjednotení Nemecka dostatočné ekonomické opodstatnenie pre politicky motivované prispôsobenie východonemeckých platov na západnú úroveň. Za celosvetovo najviac konkurencieschopné odvetvia nemeckého hospodárstva sa považujú automobilový, elektrotechnický, strojársky a chemický priemysel.

Obyvateľstvo

Etnické zloženie

Obyvatelia nemeckej národnosti tvoria takmer 75 miliónov obyvateľov, čo predstavuje 91,2 % obyvateľov štátu. Príslušníkov iných národnostných menšín je veľmi málo. Patria medzi ne najmä Lužickí Srbi, ktorí žijú v blízkosti českých a poľských hraníc, a príslušníci dánskej menšiny na severe štátu. Početnejšie sú menšiny, ktoré prišli na územie štátu po roku 1945. Ide hlavne o Turkov, ktorých žije v Nemecku 1 713 551 (2,1 % obyvateľov štátu). Za nimi nasledujú prisťahovalci zo Srbska a Čiernej Hory, ktorých tu žije 468 218 (0,5 %). Talianov žije v Nemecku 528 318 (0,6 %), Poliakov 384 808 (0,5 %), Grékov 294 891 (0,4 %) a Chorvátov 225 309 (0,4 %). Počet prisťahovalcov z Ruskej federácie dosahuje počet 187 835 (0,3 %) a z Bosny a Hercegoviny 158 158 (0,3 %). Žije tu aj 175 875 prisťahovalcov z Rakúska (0,3 %) a Holandska 128 192 (0,2 %). Okrem nich tu žijú hlavne prisťahovalci z Bulharska, Číny, Indie, Iraku, Iránu, Španielska, Maďarska, Rumunska, Libanonu, Vietnamu a iných krajín.

Jazyky
Znalosť nemčiny v štátoch Európskej únie (2010)

Nemčina je úradný a prevažujúci jazyk v Nemecku. Je to tiež jeden zo 24 úradných a pracovných jazykov v Európskej únii (EÚ) [57] a jeden z troch pracovných jazykov Európskej komisie. V rámci EÚ je nemčina tiež najrozšírenejším materinským jazykom s zhruba 100 miliónmi rodených hovorcov. [58]

Medzi pôvodné menšinové jazyky v Nemecku patrí dánčina, dolná nemčina, lužická srbčina, frízština a rómčina. Tieto menšinové jazyky sú oficiálne chránené európskou chartou jazykov. Najpoužívanejšími jazykmi medzi imigrantmi sú turečtina, kurdčina, poľština, ruština, srbochorvátčina a ďalšie jazyky z Balkánu. Občania Nemecka sú často multilinguálni: 67% nemeckých občanov tvrdí, že sa dokážu dohovoriť minimálne jedným cudzím jazykom (okrem nemčiny) a 27% minimálne dvoma cudzími jazykmi.[59]

Náboženské zloženie

V Nemecku počet príslušníkov tradičných historických cirkví klesá, čo súvisí hlavne so sekularizácou spoločnosti a cirkevnou daňou. Príslušníkov rímskokatolíckej cirkvi žije v Nemecku 22 600 300 (27,2 %). Rímski katolíci žijú hlavne v južnej a v západnej časti štátu, najviac v Bavorsku a v Sársku. K Nemeckej evanjelickej cirkvi sa hlási 20 713 200 obyvateľov (24,9 %). Žijú najmä na severe a východe štátu. Celkovo žije v krajine 26,0 % protestantov. Okrem evanjelikov tu žijú baptisti, pentekostalisti, metodisti, mormóni či Svedkovia Jehovovi. K islamu sa hlási 4 325 000 obyvateľov (cca 5,2 % obyvateľov štátu). Hlásia sa k nemu najmä Turci, Arabi, kosovskí Albánci, prisťahovalci z Iraku, Iránu a iných moslimských krajín. K pravoslávnym cirkvám sa hlási 1 543 000 obyvateľov (1,9 %). Ide hlavne o prisťahovalcov z Grécka, Rumunska, Srbska, Bulharska, Ruska, Arménska či Egypta a Etiópie. K budhizmu sa hlási 245 000 obyvateľov (0,3 %) hlavne prisťahovalcov z Ďalekého východu. Hinduizmus má 97 500 prívržencov a sikhizmus 50 000 prívržencov. Ateistov, teda obyvateľov bez náboženskej príslušnosti je 32 271 500 (38,8 %).[60]

Kultúra
Albert Einstein

Nemecká kultúra je definovaná predovšetkým spoločným jazykom. V priebehu dejín mnoho predstaviteľov nemeckej kultúry, filozofie a vedy odišlo z Nemecka, väčšinou však zostali spätí s Nemeckom. Ako príklady emigrácie z politických dôvodov v 19. storočí možno uviesť básnika Heinricha Heineho a filozofa a ekonóma Karla Marxa. Po zániku Svätej ríše rímskej v roku 1806 až do roku 1871, kedy vzniklo Nemecké cisárstvo, boli v dôsledku nevýraznej spoločnej identifikácie nemecky hovoriacich ľudí a fragmentácie štátnej organizácie v rámci Nemeckého spolku ako nemecká kultúra, tak aj veda dôležitými zjednocujúcimi prvkami nemeckého národného uvedomenia. Už predtým však vznikol pojem "krajina básnikov a mysliteľov", zakladajúci sa na dedičstve veľkých osobností ako boli Johann Wolfgang von Goethe, Friedrich Schiller a Immanuel Kant. Toto kultúrne dedičstvo je dodnes živnou pôdou nemeckého vlastenectva. Na začiatku 20. storočia patrilo vtedajšie Nemecko k predným kultúrnym a vedeckým národom. Tiež vďaka nemeckej klasickej hudbe, ktorá mohla ťažiť z odkazu Wolfganga Amadea Mozarta, Ludwiga van Beethovena, Richarda Wagnera, Johannesa Brahmsa a ďalších veľkých skladateľov, aj vďaka nemeckému výtvarnému a filmovému umeniu bola nemecká kultúra na začiatku 20. storočie jednou z najvyspelejších v celosvetovom meradle.

Nástup nacizmu v 30. rokoch 20. storočia a s ním spojená početná emigrácia vynikajúcich nemeckých vedcov a spisovateľov, z ktorých mnohí boli Židovského pôvodu, priniesli úpadok nemeckej vedy a kultúry, ktorý trval až do konca druhej svetovej vojny. Trvalými alebo dočasnými emigrantmi sa stali napr. Albert Einstein, Kurt Tucholsky, Thomas Mann a jeho brat Heinrich Mann, Bertolt Brecht, Lion Feuchtwanger, Hannah Arendtová a mnoho ďalších.

Literatúra
Johann Wolfgang von Goethe

Nemecká literatúra siaha späť až hlboko do stredoveku, napr. Walther von der Vogelweide je jedným z najvýznamnejších stredovekých básnikov. Medzi najvýznamnejších nemeckých autorov patria básnici a  dramatici Johann Wolfgang von Goethe a Friedrich Schiller. Literárne významní sú bratia Grimmovci. Ku klasikom nemeckej literatúry patrí aj Heinrich Heine, Gotthold Ephraim Lessing, Heinrich von Kleist, Ernst Theodor Wilhelm Hoffmann, Friedrich Hölderlin, Novalis, Theodor Fontane či Georg Büchner. V 20. storočí sa stali nositeľmi Nobelovej ceny za literatúru postupne Theodor Mommsen v roku 1902, Paul Heyse v roku 1910, Gerhart Hauptmann v roku 1912, Thomas Mann roku 1929, Hermann Hesse v roku 1946, Heinrich Böll roku 1972 a Günter Grass v roku 1999. V roku 2009 obdržala Herta Müllerová, nemecko-rumunská spisovateľka žijúca v Berlíne, túto cenu. Laureátmi sú tiež Nelly Sachsová, Thomas Mann a Rudolf Christoph Eucken. K významným autorom 20. storočia býva radený aj Bertolt Brecht, Heinrich Mann, Alfred Döblin alebo Patrick Süskind. V oblasti detskej literatúry vynikol napríklad Erich Kästner (Emil a detektívovia) či Michael Ende (Nekonečný príbeh), v oblasti populárnej literatúry Karl May.

Frankfurtský knižný veľtrh je jedným z najväčších knižných veľtrhov sveta.

Výtvarné umenie

Najslávnejším nemeckým maliarom je Albrecht Dürer. Dürerom bol silne inšpirovaný aj drevorytec Hans Holbein mladší. Významným renesančným maliarom bol Lucas Cranach starší. Ten je niekedy radený k tzv. Dunajskej škole, ku ktorej patrí aj Albrecht Altdorfer. K renesancii patrí aj Matthias Grünewald. Jedným z najvýraznejších z Nemecka pochádzajúcich barokových maliarov je majster Cosmas Damian Asam.

Významným drevorytcom 19. storočia bol Wilhelm Busch. Z romantických maliarov vynikol Caspar David Friedrich. Maria Sibylla Merianová sa preslávila kresbami hmyzu, rastlín a zvierat. Výraznou osobnosťou avantgardy bol Max Ernst či expresionisti Franz Marc, Ernst Ludwig Kirchner a Käthe Kollwitzová. Neoexpresionizmus reprezentuje Georg Baselitz.

Svojimi karikatúrami sa preslávili George Grosz alebo Otto Dix.

Najslávnejšími sochármi sú Hans Arp a Joseph Beuys.

Slováci, ktorí tu pôsobili

Pozri aj

Referencie
  1. skgeodesy.sk, [cit. 2017-09-30]. Dostupné online.
  2. Bevölkerung auf Grundlage des Zensus 2011 [online]. . Dostupné online. (nemecky)
  3. . Dostupné online.
  4. Germany: Inflow of foreign population by country of nationality, 1994 to 2003
  5. Germany world's second biggest aid donor after US TopNews, India.
  6. The fifteen major spenders in 2006 [PDF]. Stockholm International Peace Research Institute. (Recent trends in military expenditure.) Dostupné online.
  7. The leader of Europe? Answers an ocean apart International Herald Tribune. 4. apríla 2008.
  8. Confidently into the Future with Reliable Technology www.innovations-report.de. 7. mája 2008.
  10. str. 236
  11. str. 237, 241
  12. Pravidlá slovenského pravopisu z roku 1991, str. 262
  13. Rozhodnutie č. P-1840/2000 str. 6 dole, v spojení s a (neobsahuje zmenu názvu pre Nemecko)
  15. Radiometric dating of the type-site for Homo heidelbergensis at Mauer, Germany [online]. 27 August 2010, [cit. 2010-08-27]. Dostupné online.
  16. World's Oldest Spears [online]. 3 May 1997, [cit. 2010-08-27]. Dostupné online.
  17. Earliest music instruments found [online]. BBC, 25 May 2012, [cit. 2012-05-25]. Dostupné online.
  18. Ice Age Lion Man is world's earliest figurative sculpture [online]. 31 January 2013, [cit. 2013-01-31]. Dostupné online.
  19. The Venus of Hohle Fels [online]. 14 May 2009, [cit. 2009-05-14]. Dostupné online.
  20. Nebra Sky Disc. Unesco memory of the World, 2013. Dostupné online.
  21. CLASTER, Jill N.. Medieval Experience: 300–1400. [s.l.] : New York University Press, 1982. ISBN 0-8147-1381-5. S. 35.
  22. Fulbrook 1991, pp. 9–13.
  23. BOWMAN, Alan K.; GARNSEY, Peter; CAMERON, Averil. The crisis of empire, A.D. 193–337. [s.l.] : Cambridge University Press, 2005. ISBN 0-521-30199-8. S. 442.
  24. Fulbrook 1991, p. 11.
  25. McBrien, Richard. Lives of the Popes: The Pontiffs from St. Peter to Benedict XVI. [s.l.] : HarperCollins, 2000. S. 138.
  26. Pomenovanie germánskych národov na všeobecný pojem "Nemci" ("Germáni") má podľa historika Herwig Wolframa svoje korene v tejto dobe. Tvrdí, že išlo obranný krok zo strany pápežstva označiť ich ako cudzincov, čiastočne kvôli neistote pápežstvo a tiež odôvodniť útoky na ne, pozri: Wolfram, Herwig. 'The Roman Empire and its Germanic Peoples. [s.l.] : California University Press, 1997. S. 11–13.
  27. Fulbrook 1991, pp. 13–24.
  28. NELSON, Lynn Harry. The Great Famine (1315–1317) and the Black Death (1346–1351). [s.l.] : University of Kansas. Dostupné online.
  29. Fulbrook 1991, p. 27.
  30. PHILPOTT, Daniel. The Religious Roots of Modern International Relations. World Politics, January 2000, s. 206–245. DOI: 10.1017/S0043887100002604.
  31. MACFARLANE, Alan. The savage wars of peace: England, Japan and the Malthusian trap. [s.l.] : Blackwell, 1997. ISBN 978-0-631-18117-0. S. 51.
  32. Gagliardo, G. Reich and Nation, The Holy Roman Empire as Idea and Reality, 1763–1806. [s.l.] : Indiana University Press, 1980. S. 12–13.
  33. Fulbrook 1991, p. 97.
  34. HENDERSON, W. O.. The Zollverein. History, January 1934, s. 1–19. DOI: 10.1111/j.1468-229X.1934.tb01791.x.
  35. 100 maps. Ed. Black, John. [s.l.] : Sterling Publishing, 2005. ISBN 978-1-4027-2885-3. S. 202.
  36. Fulbrook 1991, pp. 135, 149.
  37. CROSSLAND, David. Last German World War I Veteran Believed to Have Died. Spiegel Online, 22 January 2008. Dostupné online [cit. 2011-03-25].
  38. BOEMEKE, Manfred F.; FELDMAN, Gerald D.; GLASER, Elisabeth. Versailles: A Reassessment after 75 Years. [s.l.] : Cambridge University Press, 1998. ISBN 978-0-521-62132-8. Introduction, s. 1–20.
  39. KLEIN, Fritz. Versailles: A Reassessment after 75 Years. [s.l.] : Cambridge University Press, 1998. ISBN 978-0-521-62132-8. Between Compiègne and Versailles: The Germans on the Way from a Misunderstood Defeat to an Unwanted Peace, s. 203–220.
  40. KEYLOR, William R.. Versailles: A Reassessment after 75 Years. [s.l.] : Cambridge University Press, 1998. ISBN 978-0-521-62132-8. Versailles and International Diplomacy, s. 469–505.
  41. Fulbrook 1991, pp. 190–195.
  42. STEINBERG, Heinz Günter. Die Bevölkerungsentwicklung in Deutschland im Zweiten Weltkrieg: mit einem Überblick über die Entwicklung von 1945 bis 1990. [s.l.] : Kulturstiftung der dt. Vertriebenen, 1991. ISBN 978-3-88557-089-9. (German)
  43. Leaders mourn Soviet wartime dead. BBC News, 9 May 2005. Dostupné online [cit. 2011-03-18].
  44. Overmans, Rüdiger. Deutsche militärische Verluste im Zweiten Weltkrieg. [s.l.] : Oldenbourg, 2000. ISBN 3-486-56531-1.
  45. Winter, JM. The Oxford Companion to World War II. Ed. Dear, I; Foot, M. ebook. vyd. [s.l.] : Oxford University Press, 2003. ISBN 9780191727603. Demography of the war.
  46. NIEWYK, Donald L.; Nicosia, Francis R.. The Columbia Guide to the Holocaust. [s.l.] : Columbia University Press, 2000. ISBN 978-0-231-11200-0. S. 45–52.
  47. Fleischhauer, Jan. Nazi War Crimes as Described by German Soldiers [online]. 8 April 2011, [cit. 2011-04-08]. Dostupné online.
  48. BEEVOR, Antony. Berlin: The downfall 1945. [s.l.] : Penguin, 2003. ISBN 978-0-14-028696-0. S. 31–32, 107–108, 409–412.
  49. OVERY, Richard. Nuremberg: Nazis on Trial [online]. BBC History, 17 February 2011, [cit. 2011-03-25]. Dostupné online.
  50. Evans, Richard. The Other Horror, Review of Orderly and Humane: The Expulsion of the Germans After the Second World War, by R.M. Douglas [online]. [Cit. 2014-09-28]. Dostupné online.
  51. WISE, Michael Z.. Capital dilemma: Germany's search for a new architecture of democracy. [s.l.] : Princeton Architectural Press, 1998. ISBN 978-1-56898-134-5. S. 23.
  52. Crafts, Toniolo, p.464
  53. maw/dpa. New Study Finds More Stasi Spooks [online]. 11 March 2008, [cit. 2011-10-30]. Dostupné online.
  54. "Germany (East)", Library of Congress Country Study, Appendix B: The Council for Mutual Economic Assistance
  55. PROTZMAN, Ferdinand. Westward Tide of East Germans Is a Popular No-Confidence Vote. The New York Times, 22 August 1989. Dostupné online [cit. 2011-10-30].
  56. Franke, W., 1997, Germany. in Moores, E.M., Fairbridge, R.W. (Editors), Encyclopedia of European and Asian Regional Geology. Chapmann & Hall, London, s. 261 – 273
  57. European Commission. Official Languages ​​ [online]. . [http: //ec.europa.eu/languages/policy/linguistic -diversity / official-languages-eu_en.htm Dostupné online.]
  58. Länderkunde - Deutschland, Österreich, Schweiz und Liechtenstein im Querschnitt. [s.l.] : inform-Verlag, 2005. ISBN 3-9805843-1-3. S. 7. (German)
  59. európska komisia. Special Eurobarometer 243: Europeans and their Languages ​​(Survey) [online]. Europa (web portal), 2006. [http: // ec. europa.eu/public_opinion/archives/ebs/ebs_243_en.pdf Dostupné online.]
    European Commission. Special Eurobarometer 243: Europeans and their Languages ​​(Executive Summary) [online]. Europa (web portal), 2006. Dostupné online.
  60. Religionszugehörigkeiten 2019 12.08.2020 fowid.de

Iné projekty
  • Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Nemecko
  • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Nemecko
  • Wikislovník ponúka heslo Nemecko

Externé odkazy
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.