Janko Alexy

Pochádzal z mnohodetnej rodiny sedlára. Vzdelanie získal v Liptovskom Mikuláši a na gymnáziu v Lučenci. Po ukončení štúdia pracoval ako praktikant v lekárni v Prievidzi u židovského lekárnika Bedricha (Fridricha) Straussa (Borského)[1].Od roku 1919 pokračoval v štúdiu v Prahe na maliarskej akadémii, v roku 1920 absolvoval polročný študijný pobyt v Paríži. Po ukončení štúdia pracoval ako profesor kreslenia na gymnáziu v Bratislave a od roku 1927 sa venoval iba umeleckej činnosti. V roku 1930 sa usadil v Martine, neskôr v Piešťanoch a v roku 1937 sa vrátil do Bratislavy

Patrí k zakladateľským osobnostiam slovenskej výtvarnej moderny a bol organizátorom kultúrneho života. Jeho literárna tvorba kotví v osobných zážitkoch z detstva a mladosti. Príznačná je pre ňu improvizačná ľahkosť, láskavý humor s jemnou dávkou sebairónie, úprimnosť a citová spontánnosť. Nájdeme v nej viacero portrétov detských postavičiek a aj sám rozprávač podáva svoje príbehy z aspektu rojčivého chlapca, ktorého sny o svete krásy, lásky a dobra narážajú na tvrdé hrany reálneho života (Kôň, Grétka, Slúžky a iné). Poviedka Ondrejko patrí k umelecky prenikavejším obrazom sociálnych krívd páchaných na deťoch v medzivojnovom období minulého storočia a manifestuje autorov súcit s ponižovanými a trpiacimi. Tento súcit však neprerastá do sentimentality. Ondrejko aj v biede a smrteľnej chorobe sníva o veľkom ľudskom zážitku. A tak umeleckou výslednicou tejto štúdie detskej duše je gogoľovsko-čechovský smiech cez slzy.
Jeho rozsiahle dielo obsahuje okolo 1 300 olejov, pastelov, tempier a kresieb inšpirovaných ľudovou tvorbou, legendami a krajinou. V 50. rokoch vytváral kompozície pre architektúru a tapisérie. Neskôr sa vrátil k inšpiráciám z ľudovej tvorby. Výrazne sa zaslúžil o rekonštrukciu Bratislavského hradu.
Jeho literárna činnosť pre neho nebola prvoradá, no napriek tomu bola sústavná a nezanedbateľná – vydal vyše 20 kníh. Spolu s Gejzom Vámošom vydával literárno-umelecký časopis Svojeť, ktorý založili v roku 1922. Hlavnou črtou jeho prozaických diel je autobiografickosť, bezprostrednosť zážitkov z detstva i štúdií, no i postavy a atmosféra bratislavského umeleckého prostredia. Životný optimizmus svojich diel sa snažil podoprieť i zážitkami z ciest po Slovensku.

• 1924 – Jarmilka, knižka krátkych próz; úvod jej napísal Štefan Krčméry
• 1928 – Grétka, zbierka krátkych próz
• 1930 – Veľká noc, zbierka krátkych próz
• 1932 – Na voľnej vôľuške, kniha fejtónov a čŕt
• 1935 – Hurá, románový debut (2 diely)
• 1936 – Už je chlap na nohách, román
• 1940 – Zlaté dno
• 1942 – Dom horí, román o osudoch jeho rodiny
• 1946 – Zabudnutý svet, výber z próz
• 1948 – Osudy slovenských výtvarníkov, beletrizované životné príbehy výtvarných umelcov [Výber z biografických portrétov slovenských výtvarníkov vyšiel neskôr aj v knihe: Paleta slov. Bratislava : Tatran, 1974, s. 9 - 166]
• 1949 – Profesor Klopačka, román
• 1956 – Život nie je majáles [text vyšiel neskôr aj v knihe: Paleta slov. Bratislava : Tatran, 1974, s. 169 - 241]
• 1956 – Ondrejko
• 1957 – Ovocie dozrieva
• 1970 – Tam ožila sláva, spomienkovo-dokumentárne spracovanie problematiky rekonštrukcie Bratislavského hradu

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Janko Alexy

• Záznam o pokrstení v matrike katolíckej farnosti Liptovský Mikuláš
• Gregorec, Ján: Próza Janka Alexyho. In: Výboje prózy. Bratislava 1962.
• Sliacky, Ondrej a kol.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež. LIC, Bratislava 2005.
• Dobroslav Chrobák: Rukoväť slovenskej literatúry. Nakladateľ L. Mazáč, Praha – Bratislava 1932.
• Diela autora v zbierkach slovenských galérií