Ján Sambucus

Pochádzal z pomerne finančne zabezpečenej rodiny – jeho otec Peter vlastnil tri domy a minimálne trikrát bol starostom obce Trnava (1545, 1548 a 1551) a podporoval svojho syna vo vzdelávaní. O tomto fakte nám hovorí Sambucov list z roku 1564, ktorý Sambucus napísal svojmu vernému priateľovi a vydavateľovi, Ch. Plantinovi: „Počas dvadsiatich dvoch rokov zo skromným príjmov láskavo a štedro podporoval moje štúdia a putovanie. Bol som jeho jediným synom, no väčšmi prizeral na moje vzdelanie než na to, že ma ľúbi. Pokladal totiž za vhodnejšie, aby som bol preč veľmi dlho a veľmi ďaleko a aby som raz mohol zo štúdií zožať úžitok a chválu, než aby som si hovel u neho.“ V úryvku tohto listu môžeme vidieť Petrovu horlivosť v synovom vzdelávaní, keďže chcel, aby v živote jeho syn niečo dosiahol. Mohli by sme sa domnievať, že za celým Jánovým štúdiom stojí práve jeho otec, ktorý dbal o synove štúdium. Na to, aby sa Sambucus mohol zaradiť medzi významné osobnosti stredoeurópskeho kontextu, musel tvrdo pracovať na svojom vzdelávaní. Nemal ani 11 rokov (cca v r. 1541 – 1542), keď začal študovať gréčtinu na Univerzite vo Viedni, ktorá sa stala jeho ústredným stredobodom záujmu v nasledujúcich rokoch. Keďže už v tomto útlom veku išiel na univerzitu vo Viedni, musel mať predchádzajúcu znalosť latinčiny, ktorú naučil v Trnave. 29. júna roku 1545 nastúpil na Univerzitu vo Wittenbergu, kde sa však dlho nezdržal, pretože na jeseň 1546 začala vojna proti šmalkadskému spolku. Univerzita vyzvala študentov, aby opustili akademickú pôdu a tak sa musel vrátiť domov, respektíve do Viedne. Nie je vylúčené, že sa na tejto univerzite stretol aj so slávnym Melanchtonom. Po krátkej prestávke sa rozhodol pokračovať vo svojich štúdiách na Katolíckej univerzite v Inglostadte v r. 1548. Na tejto univerzite sa stretáva s osobnosťami ako Veit Amerbach (profesor rétoriky a expert na Cicera) a Peter Bienewitz Apianus (matematik, kozmograf a filológ, ktorý ako prvý publikoval zbierku latinských a gréckych zápiskov). Klíma tejto univerzity, najmä artistickej fakulty, bola vedená v humanistickom duchu a zachovala si mnohé z pôvodného prírodovedeckého zamerania univerzít v strednej Európe a štúdium gréčtiny na tejto univerzite kládlo väčší dôraz na historický a prírodovedecký ako na jeho filologický charakter. Z Inglostadtu prišiel do Štrasburgu, kde ešte stále bol na nemeckej pôde, ale prvýkrát sa ocitol v meste s francúzskou kultúrou. Stretol sa tu s azda najlepším humanistom – pedagógom tej doby, Jeanom Sturmom, ktorý vytvoril najprepracovanejší školský systém, ktorý sa využíva do dnešných čias. Sambucus ho označuje ako „praeceptor meus“ [môj učiteľ] a mnohé jeho spisy mal Sambucus uložené vo svojej knižnici, z ktorých mal viacero výtlačkov pričom aj vo viacerých vydaniach. Sambucus ho obdivoval najmä pre jeho horlivý zápal k rečníctvu, keďže čerpal z Ciceróna a Demostena. U Sturma nepobudol viac ako rok, keďže v septembri roku 1551 predniesol v Paríži Reč o tom, že chlapci majú poznať rečníkov prv ako básnikov. Nehovorí sa, kde presne predniesol svoju reč, či to bola Sorbona nevieme s určitosťou povedať. Zoznámil sa tu s profesorom gréčtiny na Collège Royal (Collège de France), Jeanom Doratom, významným francúzskym filológom, Adrianom Turnèbeom a ďalšími. V Paríži r. 1552 získal titul magister filozofie najmä vďaka svojej reči a ostatne aj vďaka svojim známym, keďže podľa zvyklostí tej doby za taký krátky čas by titul dostať nemohol.

Po dosiahnutí titulu magister sa rozhodol vrátiť späť do Viedne, kde Sambucus vo veľmi mladom veku nadväzuje kontakt s panovníckym rodom Habsburgovcov. V r. 1552 ako 21-ročný študent venuje predslov 25-ročnému Maximillianovi II novozvolenému kráľovi Českého kráľovstva, ktorý sa vrátil so svojou španielskou manželkou na viedenský dvor zo Španielska. Sambucus si uvedomoval dôležitosť Maximillianovho debutu na viedenskom kráľovskom dvore a tak sa rozhodne publikovať komentovanú verziu nie dlho mŕtveho numizmatika Johannesa Huttichia – numizmatický album Images of Roman Emperors with Historical Notes[Obrazy ríšskych cisárov s historickými poznámkami], ktorá nám približuje životy rakúskych a nemeckých cisárov, vrátane rodu Habsburg. V predhovore možno vidieť Sambucov záujem o numizmatiku, ktorej sa okrem iného venoval počas celého svojho života. Sambucus ako rodený Trnavčan využil možnosť pripomenúť arcivojvodovi Maximillianovi svoju povinnosť ochraňovať Panóniu (Slovensko) pred Turkami: „Žiadam Vás, aby ste držali ochrannú ruku nado mnou a nad mojimi rodičmi, ktorí žijú v Trnave. Sme vystavení mnohým nájazdom Turkov.“ Sambucus žiadal od Ferdinanda I. kráľovské štipendium a vďaka tejto publikácii si ho cisár všimol a dal mu príkaz, aby preložil do latinčiny báseň Dobytie Szigetu o slávnom víťazstve nad Turkami pri meste Jáger, ktorú napísal maďarský básnik a poviedkar Sebestyén Tinódi, čo aj ochotne spravil, hoci bez vnútorného záujmu. Báseň podľa jeho mienky nebola dosť vznešená a hodná cisára, preto ju skrátil a pozmenil, čo aj vysvetlil v predslove básne: „Keď mi tú prácu dali, niečo som skrátil, niečo pozmenil, niečomu dal pohodlnejší sled tak, aby sa pritom ani pravda, ani miesto nenarušili, a za niekoľko dní som to dokončil, ako som vedel.“ Vďaka tomuto prekladu nakoniec získal štipendium.

Sambucus dostal od ostriholmského arcibiskupa Mikuláša Oláha poverenie, aby bol vychovávateľom Juraja Bónu a Štefana Istvánffyho, ktorí boli Oláhovi príbuzní a chceli študovať v Taliansku. Tento zväzok trval 4 roky (1553 – 1556) a zabezpečoval ho po finančnej stránke. Túto pracovnú ponuku prijal najmä z osobných dôvodov, keďže Oláh mal veľký vplyv vo Viedni a určite by sa po splnení služieb postaral o svojho vychovávateľa. Sambucov pobyt v Taliansku sa odlišoval od ostatných študijných pobytov najmä v tom, že už nebol žiakom, ale učiteľom a vychovávateľom zverencov a začal sa viacej orientovať na svoju zberateľskú činnosť. Treba však ešte spomenúť jeho dovŕšenie študentských rokov v Padove, kde bol spolu so svojimi zverencami. Padova spolu s Bolognou boli vychýrenými strediskami lekárskych štúdií. Sambucus sa rozhodol pre medicínu kvôli jej blízkemu vzťahu k filozofii: „štúdium filozofie a štúdium lekárstva sa často spájali a v čase, keď experimentálna medicína bola v plienkach a cirkev nerada videla pitvy, nemala filozofia ďaleko od lekárstva, ktoré sa zakladalo skôr na Hippokratovej a Galénovej autorite než na priamom pozorovaní.“ Ďalšie dôvody vysvetľuje v predslove zbierky Poeamta (Padova, 1555), ktorý venuje svojmu učiteľovi Veitovi Amerbachovi: „Oddávam sa medicíne, k službám Phebea Apolóna, pokiaľ niečo viac vkusné nepríde, ktoré nepoteší moju vášeň. Ale týmto štúdiom si želám pomáhať svojim blízkym a môjmu vlastnému zdraviu.“ Sambucus získal „in re medicina testimonium“ čiže licenciát lekárskych vied, ktorý mu neskôr poslúžil na vykonávanie práce dvorného lekára u Maximilliana. Ďalej pokračoval vo svojich talianskych potulkách, okrem Padovy a Benátok, na univerzite v Bologni, kde sa pravdepodobne stretol so starnúcim emblematistom Achilleom Bocchiom, ktorému neskôr venoval emblém Dum potes vive vo svojej knihe emblémov. Na univerzitách v spomínaných mestách aj prednášal a dokonca v Padove je dodnes nástenná freska v aule univerzity, ktorá zobrazuje Sambuca ako významnú osobnosť, ktorá na nej študovala a prednášala. V Taliansku mal povesť, že ovláda jedenásť jazykov. Sambucus bol vo Ferrare v blízkom styku s rodinou d´Este, konkrétne s Alfonzom d´Este, ktorý bojoval v službách Karola V. a Ferdinanda I. a preto túžil, aby jeho deti vedeli po nemecky. Počas svojich potuliek po Taliansku publikoval ďalšie dva preklady v latinčine menej významných gréckych autorov, ktoré venoval svojmu patrónovi Mikulášovi Oláhovi, novému arcibiskupovi Ostrihomu a iným urodzeným študentom Padovskej univerzity.

Sambucus roku 1557 prerušil svoj taliansky pobyt na niekoľko mesiacov a vrátil sa do Viedne, keďže správca cisárskej knižnice Nydbruck náhle zomrel a Sambucus sa uchádzal o toto významné miesto. Bolo to miesto, po ktorom túžil, keďže jeho snom bolo vybudovať veľkú knižnicu, ktorá by sa stala základom pre rozvoj vzdelanosti v Európe. Ale miesto ostalo neobsadené na dlhé roky. Jedným z dôvodov, ktorý predĺžil Sambucov pobyt vo Viedni, bol Mikuláš Oláh, ktorý sa pokúšal reformovať mestskú školu a je dosť pravdepodobné, že sa radil aj so Sambucom. Týmto vstúpil Sambucus do služieb Ferdinanda, kedy cisár rozhodol o jeho stálom plate. Dokladom o tom je list pre Uhorskú kráľovskú komoru so sídlom v Bratislave, kde jej prikazuje vyplatiť Sambucovi 50 zlatých ako jeho plat „nášmu vernému Sambucovi, Aulae Nostrae familiaris pre jeho zmýšľanie a prednosti,“ kde ho oslovuje titulom najnižšieho stupňa dosiahnuteľnom na cisárskom dvore aulae familiaris – dvorný radca.

Cisár Ferdinand a jeho syn Maximillian, budúci cisár Rakúska-Uhorska, boli spokojní so Sambucovou prácou a oslobodili ho od dovtedajších záväzkov a povinností. Sambucus využil habsburgovské zázemie na to, aby sa mohol venovať svojej vášni  – zbieraniu manuskriptov a starých kníh. Sambucus ďalej pokračoval vo svojich finančne náročných cestách, ktoré mu už neplatil otec a nebol ani odkázaný na súkromné vyučovania a občasné práce, keďže mu všetko platil sám Maximillian, ktorý ho ešte viac podporoval v zberateľstve. Počas svojich ciest v zahraničí mal Sambucus zbierať knihy pre dvornú knižnicu. Rodina Fuggerovcov ho poverila, aby sa stal vychovávateľom Jacoba Fuggera a v roku 1558 sa opäť vrátil do Talianska ako súkromný učiteľ a zberateľ, kde sa približne rok pohyboval na území Padovy a Benátkok. O dva roky neskôr uskutočnil druhú návštevu Paríža, kde sa zdržal až do roku 1562. Z Paríža cestoval cez Melun do Janova a putovanie za zberaním antických starožitností a rukopisov ho zaviedlo do Milána, Bologne, Florencie a Neapolu, kde prehľadával trhy so starožitnosťami a rukopismi na celom polostrove a cestoval až na územie Apúlie (1562 – 1563). Navštívil aj Rím, kde sa stretol s najvýznamnejšími členmi vtedajšieho literárneho kruhu, napr. Fluvia Orsiniho a budúceho kardinála Guglielma Sirleta. Roku 1563 Sambucus píše list Maximillianovi z Neapolu, kde sa mu ospravedlňuje za svoje odmlčanie a stratu kontaktu s viedenským dvorom, ktoré nebolo, ako sa dozvedáme, spojené s ničím iným ako s prácou zbierania antických artefaktov a starých kníh pre svojho patróna. V liste píše: „... vrátil som sa do Francúzska, Talianska a iných regiónov sveta odhodlaný zbierať latinské a grécke knihy, ktoré sú hodnotné najmä obsahom, výpovede ľudstva ako aj viery, ktoré po prípadnom komentovaní budú použité pre spoločného Boha a pre oslavu Tvojho vznešeného mena. Čoskoro alebo lepšie povedané toto leto, dúfam, že budem môcť dokázať Tvojmu veličenstvu, že som pracoval na svojom diele dlho a neúnavne som cestoval. Budem oddaný Tvojmu veleniu, autorite a ak bude možné, vzdávať úctu všetkému, čo som dosiahol svojím nadaním, pracovitosťou, priateľstvom s mnohými učencami, jazykmi, ktoré som sa musel naučiť a ďalej všetkému, čo som získal vďaka veľkej námahe a výdavkom – venujem svoj život Tebe. Počas týchto rokov som ukázal mnohé priame znaky mojej oddanosti a taktiež nepriamo svojim podnecovaním všetkých učencov, aby obdivovali cnosť Tvojho veličenstva a zanietil som ich, aby zasvätili svoju prácu Tvojmu veličenstvu.“ Ako môžeme vidieť, Sambucus si chce upevniť svoje miesto na kráľovskom dvore, vykladá všetky svoje karty pred Maximilliana, ktorý bol v tom čase už Rakúskym kráľom a čoskoro bude korunovaný aj za kráľa Uhorska. Tento list môžeme považovať za kľúčový text, ktorý nám pomôže pochopiť Sambucovu predstavu o práci pre Habsburgovcov. Sambucove atribúty ako boli oddaná práca pre kráľovský dvor, jeho nadanie pre filológiu, najmä komentovanie starých textov, zberateľstvo, znalosť jazykov, jeho kontakty s mnohými učenými mužmi tých čias a jeho stúpajúca sláva, slúžili ako propaganda pre dôstojnosť a slávu dynastie Habsburgovcov. Pracuje na dvore ako dvorný historiograf a lekár a neustále zbiera manuskripty, mince a mapy z rôznych mestských knižníc a kláštorov z rôznych kútov sveta. Zamestnávali ho nielen pre jeho vášeň pre „staré veci,“ ale najmä preto, lebo ovládal rôzne jazyky, ktoré sa počas svojho štúdia naučil, napr. český, maďarský, chorvátsky, turecký, hebrejský, chaldeanský a sýrsky jazyk.

Roku 1563 Sambucus vycestoval z Neapolu cez Florenciu a Augsburg do Nizozemska. V januári roku 1564 navštívil Ghent, kde prišiel hľadať vhodného drevorytca pre tvorbu svojich emblémov, kde sa stretol s Lucasom d´Heereom – tvorcom Valoiských tapisérií. Lucas d´Heere bol maliar a drevorytec, ako aj známy básnik a zberateľ, ktorý by mohol byť schopný vytvoriť drevoryty pre Sambucove básne, ktoré by boli v symbióze obrazu a textu. D´Heere ich aj pre neho vytvoril. Z Ghentu datujeme predslov v Emblematách, ktorý je venovaný Maximillianovi. Tak ako sa so študentským životom rozlúčil svojou zbierkou Poemata, rozhodol sa ukončiť svoj život cestovateľa novou zbierkou veršov a obrázkov Emblemata, ktoré vďaka Alciatovi v tej dobe budili najmä v Taliansku veľký obdiv. Bol to nový druh básnickej a symbolickej literatúry, ktorý sa vďaka už spomínanému Andreovi Alciatovi tešil celé dve storočia veľkej obľube v celej Európe. Obľúbenosť komentovaných obrázkov vychádzala zo záhad platónovej a neoplatónovej filozofie, ktorá sa rozvinula počas renesancie a taktiež vychádzala zo záhad egyptských hieroglyfov. Platónova ríša ideí bola blízka renesančnej snahe po dokonalosti a úcta k hieroglyfom, v ktorých terajší umelci videli záhadné a hlboké pravdy, prerástli na vieru, že výtvarný obraz má svoju vlastnú reč a symboly, ktoré používa. Prostredníkom medzi svetom každodenným a svetom božským, ktorý nemožno pochopiť, azda len jemne poodhaliť, sa stal svet symbolov. Toho istého roku prichádza za svojím priateľom Christopherom Plantinom do Antverp, u ktorého mu v roku 1564 vyšla zbierka emblémov Emblemata cum aliquot nummis antiqui operis. Napriek tomu vydavateľ Christophe Plantin, ktorý si zobral pod svoje krídla Sambucove grandiózne dielo, bol koniec koncov zodpovedný za konečný vzhľad knihy, v ktorej polovicu drevorytov Lucasa d´Heereho odmietol a nechal ich dotvoriť svojím vlastným umelcom. A tak vznikla jedna z najkrajších kníh emblémov tých čias. Túto zbierku možno považovať za ústrednú časť jeho životného diela a možno interpretovať ako propagandu pre Habsburgovcov, ktorá bola ponúknutá cisárskemu dvoru. Publikovanie zbierky emblémov bolo presne načasované pre návrat Sambuca na viedenský dvor, kde prišiel ako expert na antiku, poéziu, numizmatiku a čo najviac, prezentoval sa ako člen najvyšších kruhov vzdelancov. Dielo ho prezentovalo ako vzdelaného a medzinárodne uznávaného literáta. V zbierke napísanej po latinsky neskrýva svoju vzdelanosť, keďže v knihe sa to len „hemží“ gréckymi odbornými termínmi, emblém Sambucovi nebol niečo tajomné, pretože sú to ipsae rerum picturae – vlastné obrazy vecí. Ale nie všetko sa dá však zobraziť v embléme. Zobraziť sa dajú len tri oblasti ľudského vedenia: mravy (mores), príroda (natura) a mytológia (historia fabulosa). Ani pri týchto témach však nie je emblém len bežnou ilustráciou príbehu, ktorý sa odohráva v subscriptiu. Emblém má svoju vlastnú reč, ktorá je časťou emblematickej filozofie, ktorá má svoje zákony a pravidlá. Emblém vzniká symbiózou reči – subscriptia a ilustrácie – picturae. Ilustrácia slúžila len na dokreslenie myšlienky uloženej v subscriptiu. Pre Sambuca táto zbierka znamenala kvalitatívny zlom v jeho tvorbe, keďže sa predtým venoval písaniu poézie. Mohli by sme povedať, že je to znak jeho veľkého sebavedomia, keďže poéziu tvoril v tej dobe ktokoľvek, ale emblémy len hŕstka vzdelancov. O Sambucovom azda najslávnejšom diele sa dá povedať, že je to kniha alegorických obrázkov s poetickým komentárom, ktoré nám odkrývajú nejakú všeobecnú pravdu alebo príslovie, ktoré dnes používame a nevieme, že má pôvod minimálne v tomto storočí. Sambucus sa v zbierke zaujíma najmä o ľudské mravy, ktoré nám sprostredkúva pomocou vtipného, stručného a nového postrehu, ktorý by mal byť pre čitateľa povzbudením alebo výzvou. Z literárneho hľadiska sa verš neviaže na predpísané metrum, ale zväčša využíva elegické distichon – elegické dvojveršie, ktoré je tvorené striedaním hexametra s pentametrom. Je to básnická forma, ktorá bola využívaná v starovekom Grécku pre písanie lyrickej poézie a v Ríme pre písanie milostnej lyriky (napr. Ovídiova zbierka básní Amores). Sambucove emblémy sa skladajú z troch častí a to inscriptia, picturae a subscriptia, ktoré sú na viac obohatené o jeden významný prvok, dedicatione – venovanie. V Sambucových emblémoch môžeme vidieť mnohé dedikácie, ktoré nevynašiel práve on, ale istotne ich používa veľmi dômyselne. A tak sa Emblemata stali „slovníkom“ ľudských vzťahov a vlastností, ktoré dôsledne opisuje v každom z nich. Z 223 emblémov v druhej edícii má 88 emblémov dedikáciu a 27 básní je adresovaných práve ľuďom, ktorí sú zväčša členmi Republica literaria, ktorej členom bol aj Sambucus, čiže spolku vzdelancov, ktorí svojimi dielami prispeli do renesančného a humanistického poznania. Ďalej venuje svoje emblémy svojim patrónom, ktorí ho podporovali počas jeho nákladných štúdií na prestížnych školách, významným členom viedenského dvora a nakoniec svojim príbuzným a nemenej dôležitým priateľom. Ale tieto emblémy neboli „ušité na mieru“ svojim adresátom, keď ich Sambucus písal, nemal vždy na mysli konkrétnych ľudí. O tomto svedčí aj postupné pridávanie dedikácií v neskorších reedíciách. príklady a interpretácie: Symbolo Ioannis Regis auctum, Nimium sapere, προδοσέταιρος exosus, Alchimiae vanitas, Tirnaviae patriae meae arma.

Z Nizozemska sa vrátil do Viedne niekedy na jar alebo začiatkom leta, čiže v čase, keď dni cisára Ferdinanda sa pomaly blížili ku koncu, keďže Ferdinand zomrel 25. júla 1564. Sambucus daroval Maximillianovi najmenej tri kódexy, z ktorý jeden boli Cicerónove Oratores, ktoré mu zrejme pomohli upevniť pozíciu na viedenskom dvore, keďže ešte nemal žiadnu oficiálnu funkciu. To, že si svoju pozíciu upevnil, vieme povedať iste, keďže mu zverili, aby predniesol smútočnú reč nad hrobom cisára Oratio cum epigrammatis aliquot epitaphiisin obitum Imp. Ferdinandi primi, ktorá bola označená ako najdlhšia a najprepracovanejšia spomedzi mnohých pohrebných rečí napísaných na počesť Ferdinanda. V tejto pohrebnej reči sa zmieňuje aj o novom nástupcovi trónu. Od tohto diela sa Sambucus stal pre Maximilliana, aj keď nie ešte oficiálnym, dvorným historikom. Sambucus sa nadchol novou pracovnou ponukou a ako sa o ňom vyjadril jeho bývalý študent Nicolas Istvánffy, že Sambucus bol vo svojej práci tak horlivo zanietený, že si nenašiel čas ísť pozrieť svojho otca na smrteľnej posteli. V roku 1565 prezentoval „Emblemata” spolu s dedikáciou (emblém Maximilliano II. Imperatori Augusto) a s ručne napísaným gréckym predslovom na úvodných stranách zbierky priamo Maximillianovi. Po darovaní zbierky emblémov bola Sambucova doživotná penzia vyplácaná Uhorskou kráľovskou komorou zvýšená na 200 zlatých. Jedným z mnohých Sambucových záujmov bola história. V r. 1552, ako sme už spomínali, Sambucus venoval predslov diela Images of Roman Emperors with Historical Notes, kde sa zaoberal spresňovaním a upravovaním histórie. O pár rokov neskôr venoval cisárovi Ferdinandovi a jeho synovi Maximillianovi dve ďalšie historické diela, ktoré komentoval (Ransanus – Epitome rerum hungaricarum a Goltzius, C. – Caesar sive historiae). V týchto dielach podčiarkol rolu a dôležitosť histórie, ktorá bola tvorená mužmi s veľkou mocou, ktorých či už zlé alebo dobré rozhodnutie formovalo históriu. Vo svojom prvom embléme, ktorý sa objavuje v Emblematách, venovanom Maximillianovi z r. 1564 môžeme vidieť veľký záujem o zaznamenávanie histórie svojej krajiny, ktorým sa pokúšal získať Maximillianovu priazeň pre svoje budúce zamestnanie dvorného historiografa, respektíve správcu dvornej knižnice. Keďže Sambucus túžil väčšmi po mieste dvorného knihovníka, daroval mnoho starých kníh a rukopisov do vtedajšej „chudobnej“ habsburgovskej knižnice, ale miesto nedostal, keďže ho získal jeho úhlavný nepriateľ Hugo Blotius. Oficiálnym dvorným historiografom sa stal dňa 3. septembra roku 1566, kedy ho vymenoval sám Maximillian. Na tomto poste vytvoril dekoratívny rodokmeň rodu Habsburgovcov a mapy Uhorska a Transylvánie.

1. septembra 1567 získal titul comes palatinus udelený cisárom Maximillianom, ktorý mu priniesol isté výhody. Titul dával Sambucovi významné právomoci v kultúrnej sfére a to odmeňovať a vyznamenávať ľudí. Keďže sa neuspokojil len s týmto, žiadal od cisára, aby mu udelil tzv. malý palatinát, v čom cisár vyhovel. Malý palatinát zahŕňal výsadu vymenovávať notárov a sudcov, legitimovať nemanželské deti a udeľovať meštianske armálesy. Taktiež zahrňoval aj akademickú právomoc, ktorá sa vzťahovala na všetky stupne akademických hodností, ktoré mohol udeliť (doctores, licentiatios, magistros, poetas, baccalaureos). Spolu s touto výsadou dostal Sambucus ešte diplom, ktorý mu umožňoval vyučovať jazyky na Viedenskej univerzite. Túto poslednú výsadu nie veľmi využíval, ale dielo Conspectus Historiae Universitatis Viennensis sa o ňom zmieňuje ako o „majstrovi slobodných umení a filozofie na našej fakulte (artistická fakulta) a historikovi veľmi známom, ako o zamorenom Lutherovými dogmami.“ Okrem artistickej fakulty prednášal aj na lekárskej fakulte, na ktorej prednášal až do svojej smrti.

Počas svojho pôsobenia na Habsburgovskom dvore dosiahol mnohé pocty a tituly. K jeho obľúbeným činnostiam, ako sme spomínali, patrilo najmä zbieranie starých kníh, antických artefaktov a starých mincí. Sambucus sa do dejín knižnej kultúry Uhorska, teda aj Slovenska, zapísal ako nadšený a zapálený bibliofil, ktorý zhromaždil veľkú zbierku rukopisov a kníh. Sambucova knižnica bola známa takmer po celej Európe a svojho času bola jednou z najväčších privátnych knižníc v celej Európe. Sám ju hrdo nazýval „museolum.“ O tom, že bola Sambucova knižnica preslávená medzi učencami sa dozvedáme z listu Joachima Edelinga: „Je povinnosťou navštíviť Sambucovu súčasnú knižnicu preplnenú rozličnými knihami. Môžete si prezrieť grécke rukopisy a veľmi starých a zabudnutých autorov latinskej klasiky zozbieraných z rôznych kútov sveta, ktoré sú úžasným dielom obdivuhodnej vytrvalosti v zbieraní kníh. A môžem tiež spomenúť antické mince, ktoré taktiež pozbieral v rôznych častiach sveta.“ Po jeho smrti sa slávna Sambucova knižnica stala majetkom viedenskej dvornej knižnice, ako sa to dozvedáme z katalógu Bibliothecae Clariss. Viri Io. Sambuci Catalogus. Librorum, ktorý vydal 13. apríla 1587 Hugo Blotius. Sambucov život na Habsburgovskom dvore pokračoval ďalej s rôznymi súdnymi i mimosúdnymi spormi, súbojmi medzi konkurentmi a rôznymi ťažkosťami a prekážkami: v 70-tych rokoch 16. storočia je to napríklad aféra s Hugom Blotiom, smrť Maximilliana a nástup jeho nasledovníka, syna Rudolfa II. na post ríšskeho cisára. Od 70-tych rokov jeho život pomaly začal upadať, či už hovoríme o jeho finančných alebo pracovných problémoch, ktoré trvali až do Sambucovej smrti dňa 13. júna 1584 vo Viedni. Svojim životným dielom sa Sambucus zapísal do análov európskej učenosti, ale najviac cenným a prínosným pre nás, Slovákov, je fakt, že pochádzal z Trnavy, ku ktorej sa vždy hlásil.V diele Obrazy starších a mladších lekárov a filozofov vydaných roku 1574 dáva znať svoju príslušnosť k slovenskému etniku.

• SAMBUCUS, Joannes: Emblemata. Antwerpen : Christophe Plantin, 1564. Dostupné on-line.
• ALMÁSI, G.: The Uses of Humanism : Johannes Sambucus (1531-1584), Andreas Dudith (1533-1589), and the republic of letters in East Central Europe. Leiden - Boston : Brill 2009, xviii + 387 s. ISBN 978-90-04-18185-4
• HOLOTÍK, Ľudovít - VANTUCH, Anton: Humanizmus a renesancia na Slovensku v 15. - 16. storočí. 1. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1967. 512 s.
• KLECKER, E.: Emblematika. In: RUSINA, Ivan a kol.: Dejiny slovenského výtvarného umenia – Renesancia: umenie medzi neskorou gotikou a barokom. Bratislava : Slovenská národná galéria - Slovart, 2009, 1024 s. ISBN 978-80-8085-940-4
• MRVA, I. – SEGEŠ, V.: Dejiny Uhorska a Slováci. Bratislava : Perfekt 2012, 399 s. ISBN 978-80-8046-5865
• NÁTER, M.: Literárne pramene a výtvarné umenie. Trnava : Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity 2014, 122 s.
• RAYBOULD, R.: Emblemata. Symbolic Literature of the Renaissance. New York : The Grolier Club 2009, 138 s. ISBN 1-60583-023-2
• VANTUCH, A.: Ján Sambucus: Život a dielo renesančného učenca. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1975, 255 s.