Theodor Mommsen
Christian Matthias Theodor Mommsen (* 30. november 1817, Garding, Šlezvicko-Holštajnsko – † 1. november 1903, Charlottenburg) bol nemecký historik a politik, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru za rok 1903 ako vôbec druhý nositeľ tejto ceny. Patrí k najvýznamnejším osobnostiam antickej historiografie.
| Theodor Mommsen | |||
 nemecký historik, spisovateľ a politik, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1900) | |||
| Narodenie | 30. november 1817 Garding, Šlezvicko-Holštajnsko | ||
|---|---|---|---|
| Úmrtie | 1. november 1903 (85 rokov) Charlottenburg, Nemecko | ||
| Odkazy | |||
| Projekt Guttenberg | Theodor Mommsen (plné texty diel autora) | ||
| Commons |  Theodor Mommsen | ||
| |||
Pochádzal z rodiny nemeckého protestantského kňaza, narodil sa v Gardingu v Šlezvicku a študoval právo (predovšetkým klasické rímske) a klasickú filológiu u B. G. Niebuhra a J. G. Droysena. Po skončení štúdia získal štipendium na ďalšie vedecké štúdium vo Francúzsku a Taliansku. Študoval predovšetkým nápisné pamiatky a počas pobytu v Taliansku zhromaždil niekoľko tisíc nápisov, ktoré sa stali základom pre vydávanie súboru latinských nápisov z územia celej Rímskej ríše. Od roku 1825 začalo vychádzať dielo Corpus inscriptionum Latinarum, ktoré odborníci dopĺňajú dodnes a ktoré tvorí základ každej epigrafickej práce. Theodor Mommsen pripravil osem zväzkov z prvých pätnástich. Dnes je známych asi 300 000-400 000 nápisov.
Zoznámil sa aj s nápisom na trenčianskej hradnej skale, ale pôvodne ho dostal v takej podobe a takom prepise, že ho vyhlásil za falsum. Až neskôr dostal dokonalú kópiu nápisu, opravil svoj omyl, datoval ho približne do 2. storočia po Kr. a zaradil ho do svojho súboru (je publikovaný v 3. zväzku pod číslom III 13 439). V roku 1921 sa nápisom zaoberal československý historik Josef Dobiáš a v roku 1954 sa v africkej Zame (Diana veteranorum) našiel nápis Marca Valeria Maximiana, ktorý umožnil opraviť čítanie trenčianskeho nápisu a doplniť ho o ďalšie údaje.
Politik
Theodor Mommsen sa aktívne zapojil do politického života v Nemecku v roku 1848/1849. Stal sa poslancom nemeckého parlamentu a písal články do revolučných novín. Po porážke revolúcie 1848/1849 musel ujsť do Švajčiarska a učil na univerzite v Zürichu. Do vlasti sa vrátil až po roku 1858. V roku 1873 sa stal opäť poslancom nemeckého parlamentu a bol ním celých 22 rokov až do roku 1895.
Theodor Mommsen ostro vystúpil proti českým štátoprávnym národným snahám. Obvinil Čechov z rozbíjania jednoty nemeckého národa a ich kultúry a tvrdil, že keď nie sú schopní prijať „logické“ dôvody, treba im „rozbiť“ tvrdé hlavy palicou. To vyvolalo v roku 1897 prudký odpor českých aj Čechom naklonených politikov i historikov (J. Pekař, J. Goll, E. Denis či O. Balzer).
Vysokoškolský pedagóg a vedecká činnosť
.jpg.webp)
Po revolúcii v roku 1848 pôsobil až do roku 1851 na univerzite v Lipsku ako profesor rímskeho práva, po návrate zo švajčiarskeho exilu sa stal od roku 1861 profesorom dejín staroveku na univerzite v Berlíne a pôsobil tam až do odchodu na dôchodok.
Theodor Mommsen študoval predovšetkým rímske právo a tomu zostal po celý život verný. Hoci prednášal dejiny starovekého Ríma (dejinám starovekého Grécka sa takmer nevenoval), vo svojej vedeckej práci spracúval dejiny jednak politických inštitúcií starovekého Ríma (výsledok svojho štúdia vydal v monumentálnom trojzväzkovom diele Römisches Staaatsrecht - Rímske štátne právo, 1871-1888), jednak sa venoval trestnému právu. Výsledkom bádania na tomto poli bolo takisto monumentálne dielo Römische Strafrecht - Rímske trestné právo (1899). Svojím dielom sa stal zakladateľom systematického štúdia právnych dejín.
Dodnes tieto diela tvoria základ každého seriózneho štúdia v rámci rímskych dejín. Mommsen vychádzal vo svojich prácach z dôsledného štúdia prameňov. A nielen že ich študoval, ale ich aj kriticky a vedecky vydával. Jemu patria zásluhy na vydaní mnohých diel antickej literatúry, či už to boli právne dokumenty (z nich predovšetkým Corpus iuris civilis), alebo literárne texty (napr. Malé kroniky zo 4.-6. storočia).
Dôverná znalosť pramenného materiálu umožnila Mommsenovi napísať množstvo kratších či rozsiahlejších štúdií (celkovo viac ako 1 500), ktoré boli neskôr vydané v ôsmich zväzkoch. Dotýkajú sa mnohých stránok každodenného života Rimanov vo všetkých sférach činnosti - v politickej, hospodárskej, náboženskej, kultúrnej.
Vedecká práca Theodora Mommsena vyvrcholila v jeho najznámejšom diele, na ktoré sa odvolával aj výbor pre udeľovanie Nobelovej ceny. Römische Geschichte - Rímske dejiny, (3 zv., prvé vydanie v rokoch 1854-1856) zachytili vývoj Ríma od jeho vzniku až do polovice 1. storočia pred Kr. (konkrétne do roku 46 pred Kr. do bitky pri Thaspe). Theodor Mommsen s vysokým literárnym majstrovstvom, ale pri zachovaní vedeckého charakteru svojho diela, predstavuje čitateľovi vývoj rímskeho národa od malého mestského štátu k rozsiahlej ríši, rozprestierajúcej sa okolo Stredozemného mora. Nerezignoval na prostý opis politického, hospodárskeho a náboženského vývoja, či na opis jednotlivých inštitúcií, ale za všetkým hľadal aj nejakú jednotiacu a vedúcu myšlienku. Tú videl v zápase dobra a zla, pričom veril, a čitateľovi na mnohých príkladoch predložil i tézu, že dobro napokon zvíťazí. Zastával tiež myšlienku, že najlepšia forma vlády v starovekom Ríme bola demokratická monarchia ako ju predstavovala vláda G. Julia Caesara. Mommsen nezakrýval svoj obdiv k Caesarovi a tento svoj postoj vyjadril aj vo svojich Dejinách. Jeho postoj sa prejavoval aj v každodennom politickom živote, pretože bol zástancom vlády silného politika a štátnika, ktorý by zjednotil nemecké štáty. Takúto vedúcu osobnosť videl v pruskom kráľovi, pod ktorého vládou malo vzniknúť silné Nemecko.
Mommsenove Rímske dejiny vychovávali a vychovávajú celé generácie historikov. Na konci 19. storočia výrazne ovplyvnili i široké vrstvy čitateľov a prebudili u nich záujem o staroveké dejiny tak, ako žiadne iné historické dielo. Z toho vychádzal aj výbor pre udeľovanie Nobelovej ceny a šťastne zvolil Theodora Mommsena ako príklad vedca, ktorý písal čitateľne a zrozumiteľne pre široké vrstvy.
Theodor Mommsen sa k rímskym dejinám vrátil ešte raz, keď napísal piaty zväzok rímskych dejín v období rímskeho cisárstva. V tomto prípade jeho obraz už nebol komplexný tak ako pri prvých zväzkoch. Zameral sa na rímske provincie v období raného cisárstva a opísal ich politický vývoj a jednotlivé inštitúcie.
V roku 1902 mu výbor pre udeľovanie Nobelových cien udelil cenu za literatúru. Ocenil tým prínos Theodora Mommsena pri popularizácii dejín a dejín starovekého Ríma vôbec. Zdôvodnenie bolo nasledujúce: „...najväčšiemu súčasnému žijúcemu majstrovi spisovateľského umenia so zvláštnym ohľadom na jeho monumentálne dielo Rímske dejiny“ (citácia z odôvodnenia Švédskej akadémie).
Dielo
- Römische Geschichte (Rímske dejiny), 3 zv., prvé vydanie v r. 1854-1856
- Römisches Staaatsrecht (Rímske štátne právo), 1871-1888
- Römisches Strafrecht (Rímske trestné právo), 1899
Iné projekty
- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Theodor Mommsen