Prusko-francúzska vojna

Príčiny vzniku tejto vojny je možné vidieť v dôsledkoch vojny rakúsko-pruskej z roku 1866, pretože víťazstvo Pruska bolo vo Francúzsku považované za vlastnú diplomatickú prehru. Následné rýchle uzavretie mieru medzi Pruskom a Rakúskom totiž nedovolilo Napoleonovi III. vystupovať v roli prostredníka a žiadať za to kompenzáciu v podobe odstúpenia území na ľavom brehu Rýna.

Ďalšie diplomatické fiasko utrpelo Francúzsko pri pokuse získať Luxemburské veľkovojvodstvo, ktorý stroskotal na medzinárodných protestoch. Tie vyvolali na určitý čas krízu vo vzťahoch medzi Francúzskom a Pruskom.

Napätie sa nemohlo zmierniť ani pri pokuse Francúzska o uzavretie spojenectva s Rakúskom a Talianskom s cieľom Prusko tým obkľúčiť a izolovať. A politická situácia sa ešte zhoršila sporom o obsadenie španielskeho trónu. Napoleon III. podporoval kandidatúru portugalského princa Ferdinanda, zatiaľčo pruský kancelár Otto von Bismarck tajnou dohodou presadil princa Leopolda z rodu Hohenzollern-Sigmaringen. Keď sa informácia o tejto dohode dostala na verejnosť, napätie medzi oboma štátmi vzrástlo a princ Leopold po dohode s pruským kráľom Viliamom I. sa kandidatúry vzdal.

Napriek tomu správa o tajnej dohode bola v Paríži považovaná za provokáciu Berlína a noviny písali o obkľúčení Francúzska zo západu i východu. Francúzsko začalo od Viliama I. žiadať záruky, že Hohenzollernovci rezignujú na španielsky trón navždy. Pruský kráľ však požiadavky francúzskeho vyslanca Benedettiho odmietol a telegraficky o tom informoval Bismarcka. Ten túto emžskú depešu upravil a uverejnil tak, aby francúzsku vládu jej prehnanými nárokmi zosmiešnil. Tá pod tlakom pobúrenej verejnosti musela mobilizovať a 19. júla 1870 vyhlásila Prusku vojnu.

Z vojny proti Prusku sa však stala vojna proti celému Nemecku, pretože jej vyhlásením vstúpili v platnosť zmluvy, uzavreté Bismarckom s juhonemeckými štátmi v roku 1866. Pod pruským velením narukovali okrem pruskej a severonemeckej armády aj bavorské, württemberské a bádenské jednotky, celkovo 500 000 vojakov, v zázemí sa pripravovalo ďalších 160 000 záložníkov a 190 000 mužov zemskej domobrany.

Francúzsko, napriek sebavedomým vyhláseniam velenia, bolo na vojnu pripraveno zle. Armáda mala stav 370 000 mužov, z toho 60 000 v Alžírsku a 6000 v Ríme. Organizačné zmätky pri doplňovaní plukov spôsobili všeobecný dopravný chaos, takže začiatkom augusta malo velenie k dispozícii len 235 000 mužov a nebolo schopné ofenzívy do južného Nemecka, ako sa pôvodne plánovalo. Francúzske vojsko zaujalo len obranné postavenie pozdĺž 300 km hraníc. Vrchného velenia sa 29. júla ujal sám cisár, alsaskej armáde velil maršal Mac Mahon a lotrinskej maršal Bazaine.

Už začiatkom augusta bola v krvavých stretoch obrana prelomená, francúzske vojská ustúpili, Alsasko a Lotrinsko bolo okupované. Bazainova lotrinská armáda zostala obkľúčená v pevnosti Metz, Mac Mahonova sa spojila s jednotkami cisára s úmyslom stiahnuť sa k Parížu. Nálada ľudu však bola natoľko rozbúrená, že vláda nutne potrebovala vojenský úspech, aby v Paríži zabránila vypuknutiu revolúcie.

Mac Mahon sa teda obrátil k Metz, nemecké vojská mu však rýchlym postupom odrezali cestu a viac než stotisícovú francúzsku armádu zatlačili do úzkej kotliny medzi riekou Mása a belgickou hranicou pri meste Sedan. Okolité návršia obsadili nemecké batérie a ich paľba 1. septembra 1870 zahájila rozhodujúcu bitku. Zúfalo sa brániaci Francúzi ešte večer na príkaz cisára vyvesili bielu zástavu, 2. septembra bola podpísaná kapitulácia. Do zajatia padlo 83 000 vojakov, cisár sa stal zajatcom pruského kráľa.

Bonapartistický režim sa zrútil a v tej chvíli sa začala meniť mapa Európy, Francúzsko už v nej nebolo na prvom mieste. Vojenská konfrontácia ale pokračovala, vyhlásením republiky 4. septembra a ľudovou vojnou francúzskeho obyvateľstva proti nenávideným okupantom, ktorá mohla získať sympatie neutrálnych štátov. Bismarck preto musel, proti vôli armády, vojnu čo najrýchlejšie skončiť. Francúzsky odpor, podnietený najmä odtrhnutím Alsaska a časti Lotrinska, zlomilo až obliehanie a ostreľovanie Paríža.

28. januára 1871 bolo podpísané prímerie a 10. mája 1871 vo Frankfurte nad Mohanom bola definitívne uzavretá mierová zmluva. Francúzsko v nej súhlasilo s podmienkami kladenými Nemeckom, odstúpilo požadované územia a ako vojnové odškodnenie sa zaviazalo do troch rokov zaplatiť 5 miliárd frankov.

Porážka a najmä strata Alsaska a Lotrinska skomplikovala vzťahy medzi novým Nemeckom a Francúzskom a znemožnila zmierenie medzi oboma národmi na niekoľko desaťročí.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Prusko-francúzska vojna

• Kol. autorov: Dějiny Francie. Praha : Svoboda 1988, str. 476 – 481.
• MÜLLER, Helmut a kol. autorov: Dějiny Německa. Praha : Nakladatelství Lidové noviny 1995, str. 180 – 183.
• MAUROIS, André: Dějiny Francie. Praha : Nakladatelství Lidové noviny 1994, str. 360 – 367. ISBN 80-7106-098-4
• TARABA, Luboš: Divná válka : francouzsko-pruská válka 1870-1871. Praha : Baset, 2006. 440 s. ISBN 80-7340-083-9

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Prusko-francouzská válka na českej Wikipédii.