Španielsko

Prvé známky ľudského osídlenia Pyrenejského polostrova sa datujú do obdobia paleolitu, konca treťohôr. Postupne sa tu objavovali okruhliakové industrie (najmä olduvan), rôzne staro- a stredo-paleotické kultúry a v mladom paleolite napríklad gravettien, epigravettien a magdalenien. K najvýznamnejším náleziskám z paleolitu patria oblasti v blízkosti Sorie, Madridu a Lisabonu, jaskyňa Castillo (Santander), terasy rieky Manzanaresu, jaskyňa Negra (Valencia) a ďalšie. Paleolitický človek sa živil najmä lovom zvierat a rybolovom.

Časť obdobia paleolitu sa v tejto oblasti vyznačovala jaskynným umením, ktoré sa okrem územia Francúzska zachovalo iba tu. Asi najznámejšou jaskynnou galériou je Altamira, objavená Marcelinom de Sautuola v roku 1879.

V mezolite asi došlo k splynutiu epigravettienského človeka a kultúry capsienu zo severnej Afriky. Na severe Španielska sa vyskytovala kultúra asturien.

Neolit je charakteristický zmenou spôsobu života: z kočujúceho lovca-zberača sa stáva poľnohospodár, ktorý sa usadzuje v blízkosti vodných tokov a zakladá prvé stabilnejšie sídla. Objavujú sa prvé nálezy tkanín, kovových predmetov a nástrojov, ale najmä keramiky. Tento spôsob života a nové zručnosti sa sem dostávajú z Mezopotámie, no má i svoje lokálne osobitosti: vzniká tu napríklad kultúra zvoncovitých pohárov, známa neskôr aj v západnej Európe. Objavuje sa zreteľný kult uctievania mŕtvych a typické pohrebiská pre toto obdobie: dolmeny.

Približne v roku 2000 pred Kr. sa v oblasti Pyrenejského polostrova rozvíja výroba bronzu – bohaté náleziská cínovca boli najmä na severozápade. Najvýznamnejšie vykopávky z tohoto obdobia sa nachádzajú v Los Millares (provincia Almería). Nastáva pomerne pokojné obdobie s rozvojom poľnohospodárstva a keramiky. Okolo roku 1100 pred Kr. sa sem z Blízkeho východu dostávajú Feničania. Usadzujú sa v Gadire (súčasný Cádiz) a začínajú ovplyvňovať dianie v tejto oblasti. Súčasne prekračujú stredoeurópske národy (najmä Kelti) Pyreneje a usadzujú sa na juhu od nich (údolie Ebra, stredomorské pobrežie). Následkom je postupné zvýrazňovanie kultúrnych rozdielov medzi jednotlivými oblasťami polostrova: juhovýchod sa dostáva pod vplyv stredomorských národov, atlantické pobrežné pásmo je pod vplyvom západnej Európy a vnútrozemie ovplyvňujú prisťahovalci zo severu, ktorí so sebou prinášajú znalosti nového kovu – železa.

Najvýznamnejší vplyv na oblasť Pyrenejského polostrova v období posledného tisícročia pred Kr. mali mesto Tartessos a Kartágo, Iberovia, Feničania, Gréci a Kelti. Najmä Kartágo tu po strate Sicílie, Sardínie a Korziky získalo vďaka generálovi Hamilkarovi Barkasovi a jeho zaťovi Hasdrubalovi veľké územia: podarilo sa im dobyť celú južnú časť Pyrenejského polostrova až po rieku Ebro a potvrdiť ich podpisom tzv. „Dohody o Ebre“ s Rímom v roku 226 pred Kr. Hasdrubalov nástupca Hannibal sa rozhodol získané územie ešte viac rozšíriť; jeho vojenský úder na Saguntum vyvolal druhú púnsku vojnu, ktorej dôsledkom bolo v roku 206 pred Kr. vyhnanie Kartágincov Rimanmi z Pyrenejského polostrova.

Grécky vplyv sa uplatňoval najmä prostredníctvom obchodu: Gréci mali na pobreží Stredozemného mora niekoľko prístavov (najvýznamnejším bol pravdepodobne Emporion), ktoré čulo obchodovali s vnútrozemím. Ich vplyv však po príchode Kartága do oblasti postupne zanikol.

Kelti pôsobili na území polostrova vo viacerých skupinách; najvýznamnejšiu z nich tvorili Keltiberi, ktorí tu žili ako samostatné spoločenstvo až do roku 133 pred Kr., kedy Rimania dobyli ich hlavnú baštu, Numanciu.

Rímska Galícia za čias cisára Diokleciána (293)

Dôležitým historickým medzníkom bolo postupné začlenenie národov Pyrenejského polostrova do rímskeho kultúrneho sveta. Začalo sa druhou púnskou vojnou (219 – 202 pred Kr.). Vojenské akcie Rimanov mali spočiatku za úlohu len odrezať zásobovaciu cestu Hannibalovi, no neskôr zmenili taktiku a rozhodli sa Pyrenejský polostrov podmaniť. Viedli ich k tomu najmä ekonomické dôvody – bohaté náleziská kovov a úrodná pôda. V tomto období sa objavuje i nové meno pre túto oblasť – Hispánia. Obsadzovanie polostrova Rimanmi prebiehalo pomerne pomaly: trvalo od roku 218 pred Kr. až do 19 pred Kr., kedy do rúk Ríma padli aj územia Galície, Astúrie a Santanderu.

Samotná romanizácia sa rozdeľuje na tri obdobia:

• 218 pred Kr. – 69 – od vylodenia Rimanov v Ampuriase po udelenie rímskeho práva (ius Latii) Vespasiánom k bližšie neurčenému dátumu (69 – 79) všetkým občanom Rímskej ríše. V tomto období dochádzalo k postupnému prerodu domorodých miest na mestá rímske; k vzniku nových kolónií, ktoré zakladali vojaci prepustení z armády; a k zužitkovaniu poľnohospodárskej pôdy, ktorá dovtedy bola zväčša nevyužitá.
• 69 – 212 – od začiatku vlády cisára Vespasiána (69 – 79) a platnosti rímskeho práva. Hoci úplnú plnoprávnosť mali len rímski občania, Hispánia sa ďalej začleňovala do Rímskej ríše a preberala jej zvyky a zákony. Najvýznamnejšími predstaviteľmi rímskej kultúry sa stali v tomto období práve Hispánci – Marcus Valerius Martialis, Marcus Fabius Quintilianus, Seneca Starší a Mladší, Pomponius Mela, Lucius Iunius Moderatus Columella, a ďalší. Z Hispánie pochádzali aj rímski cisári Traján, Hadrián a Nerva.
• 212 – 409 – obdobie od udelenia rímskeho občianstva všetkým obyvateľom ríše až do prvých migrácií barbarov. V tomto období došlo k rozvoju vidieka a úpadku mestskej správy. Výrazne sa po polostrove začalo šíriť kresťanstvo. Keď do oblasti prenikli germánske národy (z nich sa tu dlhšie udržali len Svébi), začali obyvatelia radšej žiť medzi barbarmi, oslobodení od daní a záväzkov voči Rímu.

Obdobie príchodu barbarov na Pyrenejský polostrov je chaotické a historicky málo preskúmané. Známa je zmluva medzi barbarskými národmi a Constantiom III., zrejme z roku 411. V nej si zmluvné strany rozdelili polostrov na štyri oblasti: tarragonskú (ktorá zostala pod rímskym velením), Gallaeciu, luzitánsko-kartáginskú oblast a Baetiku, ktoré boli priznané barbarom. Vplyvy a územia obsadené jednotlivými národmi sa rýchlo menili, okrem Svébov významnú úlohu zohrávali Vizigóti. Príčinou tejto nestability a častých zmien boli hlavne občianske vojny. Na konci vlády Vizigótov došlo v dejinách tohoto územia k ďalšiemu zásadnému prelomu: jedna z bojujúcich strán požiadala o pomoc moslimov. Kalif al-Walid I. sa tak stal právoplatným nástupcom posledných vizigótskych kráľov, čo malo v ďalšom období za následok masívne a dobrovoľné prestupovanie obyvateľov na moslimskú vieru.

Rozsah moslimského vplyvu v stredovekej Európe.

Začiatok tohoto obdobia kladú niektorí historici do 5. storočia (príchod barbarov), iní až do 8. storočia (príchod moslimov na Pyrenejský polostrov v roku 711). V každom prípade sa toto územie na dlhé storočia stalo moslimskou krajinou (známou ako Al-Andalus), čo výrazne ovplyvnilo miestne aj európske dejiny. Islam priniesol na polostrov jedno z vrcholných období španielskej kultúry a nastolil unikátnu politickú i hospodársku situáciu, ktorá nikde v Európe nemala obdoby. Významným faktom je aj to, že hoci sa tieto územia islamizovali, nedošlo k ich arabizácii – arabskí prisťahovalci tvorili totiž len veľmi malé percento celkového obyvateľstva. I to dokazuje, že súžitie islamu a kresťanstva bolo pokojné, islamizácia nenásilná a dobrovoľná. Kresťania v islamskom Španielsku sa nazývali mozarabi – pod podmienkou platenia určitých poplatkov mohli vyznávať svoju vieru a mať vlastné náboženské inštitúcie; moslimovia ich vo viere podporovali, prinášala im totiž zisk. Ako napísal jeden moslimský kronikár – kresťania prestupovali na moslimskú vieru len z troch dôvodov: ak chceli uniknúť kresťanskej spravodlivosti, nechceli platiť dane alebo chceli mať viac manželiek. Navyše otroci dostali slobodu.

Kresťanské kráľovstvá, ktoré na polostrove vznikli ako reakcia na moslimský vpád, boli rovnako v porovnaní so svojimi náprotivkom na východe unikátne. Panovník tu mal oveľa vyššiu, takmer absolútnu moc; šľachta a duchovenstvo nevlastnili pôdu (všetka neobrábaná pôda patrila kráľovi) a žili len z toho, čo im on sám poskytol. Navyše na hranici medzi kresťanským a moslimským svetom v tomto období existovala hranica (la frontera) – akési „územie nikoho“, kde žila veľká skupina slobodných roľníkov, ktorí tu na vlastné riziko obrábali dostupnú pôdu – pritom v ostatnej Európe vládlo nevoľníctvo. Moslimovia žijúci na kresťanskom území sa nazývali mudejári – dosiahli vysokú kultúrnu vyspelosť: v neskorom stredoveku mali v Zaragoze dokonca vlastnú univerzitu.

Vo včasnom stredoveku existovali na Pyrenejskom polostrove dve úplne odlišné skupiny: kresťanská s vidieckym, nerozvinutým a primitívnym hospodárstvom, ktorého základom bolo poľnohospodárstvo a chov dobytka, a moslimská. Tá mala výrazne obchodný charakter, s prosperujúcim hospodárstvom mestského typu, s dostatkom pevnej meny, kontrolujúca celý európsky trh so zlatom.

O znovudobytí moslimských území sa začalo v kresťanských oblastiach vážnejšie uvažovať až v 11. storočí, kedy boli kresťania už dostatočne silní: zrodila sa myšlienka reconquisty. Príčinou bol náboženský ideál „šírenia viery s mečom v ruke,“ ktorý sa v Európe objavil a viedol k vzniku prvých križiackych výprav. Dovtedy na boj nebol dôvod, pretože moslimovia na svojich územiach umožňovali slobodné vyznávanie kresťanskej viery.

Od 11. storočia prúdilo veľké množstvo moslimského zlata do kresťanských pokladníc prostredníctvom daní, ktoré moslimskí vládcovia platili vládcom kresťanským. Tieto dane, známe ako vazalské dávky (parias), sa s prestávkami vyberali až do polovice 15. storočia. V tom čase priplávali Portugalci do Guinejského zálivu a začali so strediskami v severnej Afrike (Sudán), produkujúcimi zlato obchodovať priamo. Tovar vyrábaný v moslimskej Granade stratil svoje odbytisko a Granada nebola ďalej schopná platiť. Katolícki králi potom tento štát zlikvidovali.

Hoci je Pyrenejský polostrov považovaný za veľmi príjemnú a úrodnú oblasť, skutočnosť je odlišná. Veľké výkyvy teploty a časté obdobia sucha sú tu bežné. Početné hladomory z neúrody tak výrazne ovplyvňovali stredoveké dejiny, architektúru i umenie Španielska. Rovnako slová Hispánia a „España“ (Španielsko) nemali vždy rovnaký význam. Za vlády Vizigótov slovo označovalo celý polostrov, potom do 12. storočia sa slovom „España“ v stredovekých kronikách označovali len moslimami ovládané územia. Potom sa znovu začal takto označovať celý polostrov bez ohľadu na územné členenie a aktuálnu politickú situáciu.

Stredoveký obyvateľ Pyrenejského polostrova bol vždy veriaci: či už kresťan alebo moslim. Náboženské vedomosti obyčajných ľudí však boli veľmi slabé. Navyše vieru v tomto období veľmi výrazne ovplyvňovali povery, pričom nezáležalo na postavení.

Mapa Európy v roku 814

Bolo to obdobie rozkvetu moslimských území na Pyrenejskom polostrove; ich postupný úpadok je zároveň jeho koncom. V ôsmom storočí boli vizigótski králi nahradení moslimským emirom, kresťanstvo islamom a vidiecke hospodárstvo mestským. Tento proces začal 28. apríla 711, kedy sa v oblasti Gibraltáru vylodil moslim Tárik ibn Zijád, aby pomohol stúpencom Witiza proti vizigótskemu kráľovi Roderichovi. Tárik zvíťazil v bitke pri rieke Guadalete (19. – 26. júl 711, pri meste Lakka), v ktorej Roderich zahynul; to ho však nezastavilo a pokračoval v obsadzovaní ďalších území, až 11. novembra 711 dobyl Toledo. V auguste 712 sa spája s Músá ibn Nusajrom, ktorý sa vylodil v Algecirase, dobyl Sevillu a Méridu a spoločne s Tárikom obsadil Zaragozu (714) a Lugo. Al-Hurr sa v rokoch 716 – 719 zmocnil oblasti dnešného Katalánska; as-Samh dobyl Narbonne (720) a Anbasa dokončil v tom istom roku obsadenie vizigótskej Septimánie.

Zábor území mal dve formy:

• sulh – násilné zabratie (kresťania na nich boli považovaní za chránencov)
• ahd – nenásilné zabratie po vyjednávaní (uznával vlastníctvo pôdy, zachovával slobodu vyznania a politickú autonómiu; kresťania boli považovaní za spojencov)

V oboch prípadoch mohli kresťania – ak platili dane – slobodne vyznávať svoje náboženstvo. Moslimské sily boli malé, odhadujú sa dnes asi na 10 000 mužov; väčšinu tvorili Berberi zo severnej Afriky, Arabov bolo málo. Neskôr prišli Sýrčania v počte asi 30 000.

Hranice medzi kresťanskými a moslimskými územiami v 8. storočí tvorila línia vedúca údolím Miña a Duera, navarrsko-aragonským krajom Las Bárdenas, Cinco Villas, pustinou Violada, oblasťou Los Monegros a La Litera a léridskou nížinou. Tieto územia boli väčšinou pusté, veľmi riedko obývané a medzi obomi skupinami tak zostali len dve významnejšie styčné oblasti: stredné povodie rieky Ebro a katalánske pobrežie. Kresťania v týchto miestach postavili veľké množstvo opevnení a hradov, podľa ktorých dostali neskôr svoje mená – Kastília (lat. castella – hrad) a Katalánsko (krajina castlans, hradných pánov).

Podrobnejšie informácie sú v článkoch o Córdobskom emiráte a kalifáte, Astúrskom kráľovstve.

Toto obdobie bolo charakteristické rozmachom kresťanstva a vznikli tu základy budúceho zjednoteného Španielska.

Španielsko ako štát vzniklo postupným zjednocovaním viacerých kráľovstiev v 15. a 16. storočí. Ako štátny útvar malo najväčší svetový vplyv v 16. a 17. storočí, kým nepodľahlo v boji o nadvládu nad morom Anglicku. Následné nezachytenie obchodnej a vedeckotechnickej revolúcie malo za následok ďalší pokles bohatstva i politického vplyvu až za Francúzsko a Nemecko. Krajina v oboch svetových vojnách zostala neutrálna, výrazne však utrpela v občianskej vojne (1936 – 1939). Po smrti diktátora Francisca Franca v roku 1975 nastúpila krajina cestu k rýchlej demokratizácii a ekonomickému rastu. Tento proces vyvrcholil vstupom Španielska do EU v roku 1986. V súčasnosti bojuje najmä s vysokou nezamestnanosťou a útokmi teroristickej organizácie Baskicko a jeho sloboda (ETA).

Španielsko možno rozdeliť podľa podnebia do štyroch oblastí:

• Pobrežie Stredozemného mora: najteplejšie na východnej a južnej časti krajiny; dažďové obdobia sú jar a jeseň. Pokojné letá s príjemnými teplotami.

• Vnútrozemie: Veľmi studené zimy (na severe a v Madride často so snehom, teploty až −10 °C) a veľmi horúce a suché letá (teploty až 40 °C).

• Severné atlantické pobrežie: ostré zimy s pokojnými letami (trošku chladnejšími).

• Kanárske ostrovy: subtropické počasie, s príjemnými teplotami (18 °C až 24 °C) po celý rok.

Španielsko žiada o navrátenie Gibraltáru, malej britskej dŕžavy na južnom pobreží. Bol obsadený počas Vojny o španielske dedičstvo v roku 1704 a bol priznaný Spojenému kráľovstvu v roku 1713 Utrechtskou zmluvou.

Maroko si nárokuje španielske mestá Ceuta a Melilla a neobývané Španielske severoafrické dŕžavy na severnom pobreží Afriky. Maroko vyhlasuje, že tieto územia boli získané neoprávnene, nemohlo nijako zabrániť obsadeniu týchto území a nikdy neboli podpísané zmluvy o predaji.

Portugalsko neuznáva španielsku suverenitu nad územím Olivenza. Portugalsko si podľa Viedenskej zmluvy (1815), ktorú Španielsko podpísalo, vyhradzuje navrátenie územia. Španieli uvádzajú, že Viedenská zmluva je neplatná a podľa Badajozskej zmluvy patrí územie Španielsku a iba povzbudzuje obe strany k diplomatickému riešeniu.

Jazyková mapa Španielska

██ Španielčina (kastílčina), úradný jazyk na celom území

██ Katalánčina, úradný

██ Baskičtina, úradný

██ Galícijčina, úradný

██ Arančina, úradný

██ Astúrčina/Leónčina

██ Aragónčina

Najvýznamnejším a zároveň úradným jazykom Španielska je španielčina, označovaná tu ako kastílčina. K ďalším úradným jazykom patria regionálne jazyky katalánčina (používaná na východe Španielska), baskičtina, galícijčina a arančina. Vedľa týchto jazykov sa v Španielsku vyskytujú tiež astúrčina (nie je síce regionálny úradný jazyk, ale v Astúrii je chránená miestnymi zákonmi), aragónčina, extremadurčina, leónčina a rôzne prechodné dialekty, ktoré však úradnými jazykmi nie sú.

Zatiaľčo v 20. storočí bolo Španielsko krajinou, odkiaľ emigranti odchádzali (pred občianskou vojnou, frankizmom či ekonomickými krízami), na prelome 20. a 21. storočia zaznamenala silnú vlnu migrácie, ktorá, aj keď už o niečo slabšia, pokračuje dodnes. S čistou mierou imigrácie 1,5 % v roku 2005 bolo po Cypruse na druhom mieste v EU.[8][9] V roku 2008 tvorilo 5 220 000 cudzincov 11,8 % obyvateľstva Španielska.[10]

Spočiatku prevažovali medzi imigrantmi obyvatelia Afriky a Južnej Ameriky (hlavne Maročania a Ekvádorci), v posledných rokoch však medzi prichádzajúcimi prevážili Európania. Najväčšie zastúpenie majú Rumuni (729 000), rýchlo stúpa podiel Britov (352 000) a ďalších občanov starých štátov Európskej únie. Najviac imigrantov sa usadzuje v Madride a na pobreží Stredozemného mora, naopak Galícia či Astúria príliv cudzincov takmer nepocítili.