Chorváti

Chorváti žijú aj v iných častiach celého sveta, najmä v Srbsku, južnom Maďarsku, Rakúsku (Burgenland), Slovinsku a na Slovensku.
Chorváti migrovali už v stredoveku, najmä v období tureckých vpádov na územie Uhorska. Vtedy veľa Chorvátov odišlo aj na územie dnešného Slovenska (Chorvátsky Grob, Jarovce, Rusovce…) a územie dnešnej rakúskej spolkovej krajiny Burgenland (tzv. gradiščanskí Chorváti). V období 19.storočia sa z ekonomických dôvodov sťahovali aj do Sevenej a Južnej Ameriky, hl. Patagónia (územie Čile a Argentíny). Je známe, že spolu s Chorvátmi tam žil ako lekár slovenský spisovateľ Martin Kukučín (vl. menom Matej Bencúr), ktorého manželka bola Chorvátka. Ďalšia vlna emigrácie Chorvátov je spojená s udalosťami po nástupe komunistov k moci v obnovenej Titovej Juhoslávii. Do krajín západnej Európy sa začali Chorváti sťahovať z ekonomických dôvodov, hl. po vystúpení Juhoslávie zo sovietskeho bloku po roku 1948 a po uvoľnení politických pomerov v Juhoslávii po roku 1962 (Nemecko, Rakúsko, Švajčiarsko…)

Ich etnogenéza či príchod na Balkán sú nevyjasnené, spravidla sa uvádza, že sa na Balkáne objavili niekedy v 6. storočí (Slovania sú v oblasti Chorvátska doložení zo 7., možno už 6. storočia) a ich predkami boli teda slovanské kmene (Šubiči, Kačiči, Svačiči), ktoré sídlili vo včasnom stredoveku okolo riek Dráva, Sáva (kajkavci) a brehov Jadranského mora (čakavci). Podľa archeologických nálezov väčšina južných Slovanov bývalej veľkej Juhoslávie prišla z východoslovanskej oblasti. Slovania sa v Chorvátsku zmiešali s pôvodným obyvateľstvom.

Názov „Chorvát“ sa prvýkrát vyskytuje až koncom 9. storočia.

Nacionalisticky orientovaní autori majú teóriu o príchode všetkých Chorvátov na Balkán z tzv. Bieleho Chorvátska, ktorého poloha (uvádza sa nad Podkarpatskou Rusou, nad Slovenskom, v Sliezsku a podobne) a pozadie sú značne pochybné.

Existuje aj „zmiešaná“ (a najpravdepodobnejšia) teória, podľa ktorej v súlade s tradíciou síce prišli Chorváti (a Srbi) niekedy v 30. rokoch 7. storočia z územia severne od Karpát, ale bola to len malá západoslovanská skupina, ktorá zjednotila príslušných južných Slovanov a dala im svoje meno.

V 7.-8. storočí boli pod značným avarským vplyvom, prvé štátne útvary Chorvátov začali vznikať v 9. storočí. Starochorvátska kultúra dosiahla vysokú úroveň v 9. storočí súbežne s veľkomoravskou kultúrou, s ktorou mala aj veľa styčných bodov v písomníctve, úžitkovom umení a architektúre.

V roku 1102 bolo Chorvátsko pričlenené k Uhorsku, po prvej svetovej vojne k Juhoslávii.

Chorvátčina patrí k južnoslovanskej skupine slovanskej vetvy indoeurópskej rodiny. Používa sa latinka. Počas existencie štátu Juhoslávie bola s prestávkami chápana ako súčasť srbochorvátčiny.

Sú prevažne rímskokatolíci 89 %, ďalej pravoslávni 4 %, časť sú moslimovia 1 %. Chorváti patria k horlivým prívržencom rímskokatolíckej cirkvi. Svojím rímskokatolíckym náboženstvom sa odlišujú od pravoslávnych Srbov a moslimských Bosniakov. V hlavnom meste Záhreb sídli aj arcibiskup – hlava chorvátskych katolíkov. V minulosti boli Chorváti považovaní za obrancov západného kresťanstva a vynikali najmä v protitureckých bojoch. Reformácia v tomto katolíckom národe nenašla takmer žiadnu odozvu.

Pozri aj: Chorváti na Slovensku
Chorváti sa usídľovali na juhozápadnom Slovensku na začiatku novoveku, kedy utekali z juhu pred Turkami. Veľa osád, ktoré sú dnes periférnymi časťami Bratislavy, bolo často až do začiatku 20. storočia chorvátskych.

Na Slovensku existuje teda už niekoľko storočí chorvátska komunita, ich najznámejšími centrami sú Devínska Nová Ves, Jarovce, Čunovo, Chorvátsky Grob (predtým aj Záhorská Bystrica, Dúbravka, Lamač, Rusovce, Blatné pri Senci a Šenkvice) a iné obce na Záhorí, na východnej strane Malých Karpát a na Žitnom ostrove. Niektorí si dodnes uchovávajú národné tradície a venujú sa folklóru. Ich jazyk je však značne odlišný od spisovnej chorvátčiny (ktorá bola poznamenaná srbčinou). Bývalý slovenský prezident Ivan Gašparovič, ktorý je po otcovi chorvátskeho pôvodu, k tejto komunite nepatrí, pretože ten sa prisťahoval na Slovensko z oblasti Rijeky (osada Baretići, obec Grižane, okres Crikvenica) v roku 1920.[1]

Niektoré chorvátske mená: Tomašovič, Ifčič, Dugovič, Urbanovič, Jankovič, Lančarič, Augustovič, Galovič, Milošovič, Valovič, Vidovič, Stojkovič, Banič, Valentovič, Matiasovič, Polakovič, Novak, Varenić, Vuketić, Novak, Lučenič, Brankovič, Beseda, Jajcaj, Hržić, Nosković.
Pri sčítaní obyvateľov v máji 2011[2] sa k chorvátskej národnosti prihlásilo 1 022 obyvateľov, čo je o 132 obyvateľov (+15 %) viac ako tomu bolo v roku 2001 (890 obyv.) Chorvátčinu ako materinský jazyk uviedlo 1 234 obyvateľov (+25 %), v domácnosti ju najčastejšie používa 932 obyvateľov a na verejnosti ju najčastejšie používa 383 obyvateľov.