Nemecká juhozápadná Afrika

Predmety s motívmi Nemeckej juhozápadnej Afriky v obchode v Swakopmunde v Namíbii

Nemecký obchodník Adolf Lüderitz kúpil územie v oblasti Angra Pequeña od domorodého náčelníka. Po ňom bolo pomenované mesto Lüderitz aj neďaleké pobrežie. 24. apríla 1884 sa územie dostalo pod správu Nemeckého cisárstva s cieľom zabrániť možnému vplyvu Británie. Na začiatku roku 1884 loď Nautilus nemeckej Kaiserliche Marine navštívila oblasť, aby preskúmala situáciu. Priaznivá správa vláde a rezignácia zo strany Britov bola podnetom pre zakotvenie lodí Leipzig a Elisabeth. Nemecká vlajka bola v Juhozápadnej Afrike definitívne vztýčená 7. augusta 1884.

V októbri 1884 dorazil novomenovaný „komisár pre západnú Afriku“ Gustav Nachtigal do Möwe. V apríli 1885 bola založená Nemecká koloniálna spoločnosť pre juhozápadnú Afriku (Deutsche Kolonialgesellschaft für Südwest-Afrika), ktorá zanedlho kúpila majetok Lüderitzovej skrachovanej spoločnosti. Samotný Lüderitz sa v roku 1886 utopil na expedícii k rieke Orange. V máji 1884 bol ustanovený nový komisár Heinrich Ernst Göring, ktorý začal úradovať v meste Otjimbingwe. Kaiserliche Schutztruppe (Cisárske bezpečnostné jednotky) pod velením Curta von François tu začali pôsobiť v roku 1888, a pozostávali z dvoch dôstojníkov, 5 poddôstojníkov a 20 čiernych vojakov.

Kolónia sa rozrástla v roku 1890 vďaka získaniu Capriviho výbežku na severovýchode, ktorý sľuboval nové obchodné možnosti. Toto územie bolo získané na základe Helgoland-zanzibarskej zmluvy medzi Britániou a Nemeckom.

Nemecká juhozápadná Afrika bola jedinou nemeckou kolóniou, kde sa vo veľkom počte usídľovali nemeckí osadníci. Tí boli nalákaní do kolónie ekonomickými možnosťami v ťažbe diamantov a medi, no najmä poľnohospodárskymi možnosťami. V roku 1902, keď mala kolónia 200 000 obyvateľov, bolo len 2 595 Nemcov, 1 354 Afrikáncov a 452 Britov. Do roku 1914 sa tu usadilo ďalších 9 000 nemeckých osadníkov. Žilo tu takisto okolo 80 000 Hererov, 60 000 Ovambov a 10 000 Namov, ktorí boli úradmi oficiálne jednotne nazývaní Hottentotmi.

Nemeckí vojaci na ťavách, 1906

Zajatci z kmeňa Nama

V rokoch 1893 až 1894 prebehlo prvé “Povstanie Hottentotov” z kmeňa Nama, ktoré bolo vedené ich legendárnym vodcom Hendrikom Witbooiom. V nasledujúcich rokoch vypuklo mnoho miestnych povstaní proti nemeckým vládcom, najväčšie z nich bolo povstanie Hererov (známe ako Hererská vojna či Hererská genocída) v roku 1904. Odľahlé farmy boli napádané a zhruba 150 nemeckých osadníkov bolo zabitých. Hererovia prešli do ofenzívy v okolí miest Okahandja a Windhoek, a zničili železničný most do Osony.

Ďalších 14 000 vojakov, ktorí dorazili z Nemecka pod velením generála Lothara von Trothy, rozdrvilo povstalcov v bitke pri Waterbegu. Generál von Trotha vydal ultimátum Hererom, ktoré im odobralo právo byť nemeckými poddanými a prikazovalo im opustiť zem pod trestom smrti. Hererovia boli nútení ustupovať cez oblasť Omaheke, západnú časť púšte Kalahari, kde mnoho z nich zomrelo smädom. Nemecké sily strážili všetky vodné zdroje a dostali rozkaz strieľať na každého Herera, ktorého uvidia. Len hŕstke z nich sa podarilo uniknúť na susedné britské územia.

Na jeseň roku 1904 začal kmeň Nama boje proti koloniálnym silám pod velením Henrika Witbooia a Jacoba Morengu, ktorý bol neskôr často označovaný ako “čierny Napoleon”. Toto povstanie bolo potlačené v rokoch 1907 až 1908. Celkom v konflikte zomrelo 25 000 až 100 000 Hererov, viac než 10 000 Namov a 1 749 Nemcov.

Pozri aj: Juhozápadoafrické ťaženie

Počas prvej svetovej vojny sa tu prvé boje odohrali už 26. septembra 1914 - bitka pri Sandfonteine, v ktorej sa Nemcom podarilo zvíťaziť. Juhoafrickí vojaci započali víťazné ťaženie útokom na policajnú stanicu v Ramansrifte 13. októbra 1914. Nemeckí osadníci boli transportovaní do koncentračných táborov neďaleko Pretorie a neskôr do Pietermaritzburgu. Nemecké sily čelili veľkej presile Juhoafričanov. Posledný veliteľ Schutztruppe, Victor Franke kapituloval 9. júla 1915 neďaleko Khorabu.

Po skončení prvej svetovej vojny sa územie dostalo pod britskú kontrolu a potom pod mandát Juhoafrickej ligy národov. Dňa 21. marca 1990 sa táto bývalá nemecká kolónia stala nezávislou krajinou pod názvom Namíbia. V oblasti stále prežíva množstvo nemeckých názvov budov a miest a v štáte dodnes žijú potomkovia nemeckých osadníkov.

V roku 1914 bola predstavená nová vlajka a znak pre Nemeckú juhozápadnú Afriku, pre vypuknutie vojny však neboli zavedené do používania.

Situácia v roku 1915

Úradníci (1883-1884)

• Heinrich Vogelsang (1883)
• Adolf Lüderitz (1883-1884)

Komisári (1884-1893)

• Gustav Nachtigal (1884-1885)
• Heinrich Ernst Göring (1885-1890)
• Louis Nels (1890-1891)
• Curt von François (1891-1893)

Správcovia (1893-1898)

• Curt von François (1893-1894)
• Theodor von Leutwein (1894-1898)

Guvernéri (1898-1915)

• Theodor von Leutwein (1898-1905)
• Lothar von Trotha (1905)
• Friedrich von Lindequist (1905-1907)
• Bruno von Schuckmann (1907-1910)
• Theodor Seitz (1910-1915)

• Udo Kaulich: Geschichte der ehemaligen Kolonie Deutsch-Südwestfrika. Eine Gesamtdarstellung
• Otto von Weber: Geschichte des Schutzgebietes Deutsch-Südwest Afrika, Kuiseb-Verlag, ISBN 99916-40-08-8
• Deutsche Kolonialgesellschaft: Kleiner Deutscher Kolonialatlas, Verlag Dietrich Reimer, Berlin 1899
• Gerhard Seyfried: Herero, ISBN 3-7466-2026-0
• Uwe Timm: Morenga. Roman. dtv. 2004, 5. Auflage. ISBN 3-423-12725-2
• Gisela Graichen/Horst Gründer: Deutsche Kolonien Traum und Trauma, Ullstein 2005, ISBN 978-3-548-36940-2

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Nemecká juhozápadná Afrika

• chronológia Namíbie od Klausa Dierksa
• worldstatesmen.org (Namíbia)

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Německá jihozápadní Afrika na českej Wikipédii.