Indonézia

Názov Indonézia je odvodený od latinského slova Indus znamenajúceho „India“ a gréckeho slova nesos znamenajúceho „ostrov“.[1] Meno bolo prvýkrát použité v 18. storočí, dlho pred vznikom nezávislej Indonézie.[2] V roku 1850 navrhol anglický etnológ George Earl označenie Indunesianovia(Indunesians) a Malayunesiánovia(Malayunesians) pre obyvateľstvo „Indického súostrovia alebo Malajského súostrovia“.[3] V tej istej publikácii Earlov študent James Richardson Logan použil termín Indonézia ako synonymum pre Indické súostrovie.[4] Holandskí akademici venujúci sa východnej Ázii však termín neprebrali. Namiesto neho označovali oblasť ako Malajzijské súostrovie (Maleische Archipel), Holandskú Východnú Indiu (Nederlandsche Oost Indie), ľudovo tiež Indië, Východ (de Oost) a Insulinde.[pozn 1]

Od roku 1900 sa termín Indonézia stal štandardom v akademickom prostredí mimo Holandska a Indonézske nacionalistické skupiny ho prevzali pre účely svojej politickej prezentácie.[5] Adolf Bastian z Berlínskej univerzity spopularizoval označenie svojou knihou Indonesien oder die Inseln des Malayischen Archipels, 1884-1894. Prvým holandským akademikom, ktorý termín Indonézia použil, bol Suwardi Suryaningrat (Ki Hajar Dewantara) keď v roku 1913 otvoril tlačovú agentúru pomenovanú Indonesisch Pers-bureau.[2]

Loď vyrezaná v Borobudure

Fosílne pozostatky Homo erectus, niekedy nazývaného človek Jávsky, naznačujú, že Indonézske súostrovie bolo osídlené pred dvoma až pol miliónom rokov.[6]

Austronézania, ktorí v súčasnosti tvoria väčšinu populácie, migrovali do juhovýchodnej Ázie z Taiwanu. Do Indonézie dorazili okolo roku 2000 pred Kr. a s rozširovaním po súostroví začali vytláčať domorodé melanézske obyvateľstvo do oblastí na východe.[7] Vďaka ideálnym podmienkam pre poľnohospodárstvo a zvládnutí pestovanie ryže okolo roku 800 pred Kr.[8] sa mohli rozvíjať dediny a mestá, ktoré nakoniec dali základ prvým kráľovstvám existujúcim asi od roku 100 pred Kr. Vďaka strategickému umiestneniu Indonézie rástol obchod medzi ostrovmi, ale aj medzinárodný obchod. Obchodné spojenie s Indiou a Čínou bolo nadviazané niekoľko storočí pred Kr.[9] Odvtedy hral obchod v indonézskej histórii zásadnú úlohu.[10]

Od 7. storočia po Kr. existovalo a prosperovalo mocné kráľovstvo Šrívidžaja, ktoré bolo ovplyvnené budhizmom a hinduizmom, ktoré do neho boli prinesené vďaka intenzívnym obchodným vzťahom s okolím.[11] Medzi ôsmym a desiatym storočím na Jáve prosperovali a následne upadli dve mocné poľnohospodárske dynastie, budhistická Sailendra a hinduistická Mataram. Obe vybudovali okázalé náboženské pamiatky, Sailendra vybudovala Borobudur a Mataram za sebou zanechala Prambanan. V 13. storočí vzniklo na východe Jávy hinduistické kráľovstvo Majapahit a za vlády panovníka Gajah Mady sa jeho vplyv rozšíril do väčšiny Indonézie. Toto obdobie je niekedy označované za „zlatú éru“ indonézskych dejín.[12]

Muškátový oriešok, v minulosti jedna z najcennejších indonézskych komodít.

Hoci moslimskí obchodníci prvýkrát navštívili juhovýchodnú Áziu v období raného islamu, prvé doklady o islamizácii obyvateľstva siahajú až do 13. storočia na sever Sumatry.[13] Ďalšie indonézske oblasti začali postupne preberať islam, ktorý sa do konca 16. storočia stal dominantným náboženstvom na Jáve a Sumatre. Vo väčšine prípadov sa islam zmiešal s existujúcou kultúrou, čím vznikla dominantná forma indonézskeho islamu.[14] Prví Európania pristáli v Indonézii v roku 1512, keď sa portugalskí obchodníci, ktorých viedol Francisco Serrão, pokúsili ovládnuť zdroje muškátového orieška, klinčekov a kubéby na Molukách.[15] Britskí a holandskí obchodníci ich čoskoro nasledovali. V roku 1602 vznikla Nizozemská východoindická spoločnosť a stala sa dominantnou európskou silou. Zanikla po bankrote v roku 1800 a holandská vláda vyhlásila Holandskú Východnú Indiu za svoju kolóniu.[16]

Po väčšinu koloniálneho obdobia bola holandská kontrola súostrovia okrem pobrežných pevností minimálna. Až na začiatku 20. storočia sa holandský vplyv rozšíril po celom území dnešnej Indonézie.[pozn 2] Holandskú vládu ukončila Druhá svetová vojna a japonská invázia a následná okupácia Indonézie, ktoré podnietili k aktivite predtým potlačované hnutia za nezávislosť.[pozn 3][17][18] Dva dni po japonskej kapitulácii v auguste 1945 vyhlásil Sukarno, vplyvný nacionalistický líder, nezávislosť Indonézie a bol menovaný za jej prezidenta.[19] Holandsko sa pokúsilo opätovne získať kontrolu nad Indonéziou a ozbrojený a diplomatický boj skončil v decembri 1949, keď Holandsko pod medzinárodným tlakom uznalo indonézsku nezávislosť.[20][pozn 4]

Sukarno, prvý indonézsky prezident

Sukarno posunul krajinu od demokracie k autoritárskej vláde a udržoval sa pri moci balansovaním medzi opozíciou tvorenou armádnymi zložkami a Komunistickou stranou Indonézie.[21] Pokus o puč 30. septembra 1965 bol potlačený armádou, ktorá rozpútala násilnú protikomunistickú kampaň. Tá si vyžiadala medzi 500 tisícmi až miliónom obetí a viedla k rozprášeniu komunistickej strany.[22][23] Veliteľ armády, generál Suharto, vytlačil politicky oslabeného Sukarna a v marci 1968 bol vymenovaný za prezidenta. Jeho vláda „Nového poriadku“ [24] bola podporovaná Spojenými štátmi[25] a otvorila Indonéziu zahraničným investíciám, ktoré boli hlavným dôvodom troch desaťročí nepretržitého ekonomického rastu .[26] Autoritárska vláda „Nového poriadku“ bola však obviňovaná z korupcie a potláčania opozície.

V rokoch 1997 a 1998 bola krajina zasiahnutá Ázijskou finančnou krízou,[27] ktorá viedla k prepadu popularity vlády a masívnym protestom.[28] Suharto 21. mája 1998 rezignoval.[29] V roku 1999 sa od Indonézie po 25 rokov trvajúcej okupácii spojenej s represiou miestneho obyvateľstva, ktorá bola medzinárodným spoločenstvom odsudzovaná ako brutálna, odtrhol Východný Timor.[30] Demokratický proces po Suhartovej rezignácii obsahoval napríklad program vedúci k väčšej autonómii regiónov. V roku 2004 sa konali prvé priame prezidentské voľby. Politická a ekonomická nestabilita, sociálne napätie, korupcia a terorizmus však demokratizáciu spomaľujú. Hoci vzťahy medzi rôznymi náboženskými a etnickými skupinami sú väčšinou dobré, v niektorých oblastiach zostáva násilie významným problémom.[31] Politická dohoda o ukončení konfliktu na Acehu bola dosiahnutá v roku 2005.[32]

Zasadnutie indonézskeho parlamentu.

Indonézia je republika s prezidentským systémom. Keďže ide o unitárny štát, politickú moc drží centrálna vláda. Po Suhartovej rezignácii v roku 1998 prešli ústavné inštitúcie významnou transformáciou. Štyri dodatky k ústave z roku 1945[pozn 5] transformovali postavenie zákonodarnej, výkonnej i súdnej moci.[33] Prezident je hlavou štátu, stojí na čele ozbrojených zložiek, vedie domácu vládu a formuluje domácu a zahraničnú politiku. Vymenováva radu ministrov, ktorí nemusia byť zvolenými členmi zákonodarných orgánov. Vo voľbách konaných v roku 2004 volili ľudia prezidenta a viceprezidenta prvýkrát priamo.[34] Prezident môže byť zvolený najviac na dve päťročné funkčné obdobia.[35]

Najvyšším zákonodarným orgánom je Ľudové konzultatívne zhromaždenie. Jeho hlavnou úlohou je podpora a dopĺňanie ústavy, inaugurácia prezidenta a formalizácia štátnej politiky. Má tiež právo odvolať prezidenta.[36] Tvoria ho dve komory, Ľudová reprezentatívna rada s 560 členmi a Regionálna reprezentatívna rada s 132 členmi.[37] Ľudová reprezentatívna rada schvaľuje zákony a kontroluje exekutívu. Je volená občanmi na základe systému pomerného zastúpenia.[33] Reformy z roku 1998 výrazne posilnili jej postavenie v politickom systéme Indonézie.[pozn 6] Regionálna reprezentatívna rada je novou komorou zriadenou za účelom riešenia regionálnych tém.[pozn 7]

Súkromnoprávne spory sú riešené pred štátnymi súdmi a odvolanie pred Vrchným súdom. Najvyššie postaveným indonézskym súdom je Najvyšší súd, ktorý rozhoduje o odvolacích sťažnostiach voči rozsudkom Vrchného súdu. Ďalšími súdnymi orgánmi sú Obchodný súd zaoberajúci sa bankrotami a insolventnosťou, Štátny správny súd riešiaci správne spory namierené voči fungovaniu verejnej moci a Ústavný súd rozhodujúci o ústavnosti a zákonnosti zákonov, volieb, rozpustení politických strán a právomociach štátnych orgánov. Náboženský súd rozhoduje niektoré veci týkajúce sa náboženstva.[38]

Československý prezident Antonín Novotný pri stretnutí so Sukarnom, prvým prezidentom nezávislej Indonézie

V porovnaní so Sukarnovým anti-imperialistickým postojom voči západným vládam a roztržkám s Malajziou bola indonézska zahraničná politika za Suhartovej vlády „Nového poriadku“ založená na ekonomickej a politickej spolupráci s vyspelými západnými štátmi.[39] Indonézia udržiava blízke vzťahy so svojimi susedmi v Ázii, je zakladajúcim členom ASEANu, Hnutia nezúčastnených krajín, Organizácie islamskej konferencie a východoázijského summitu.[37] V roku 1990 krajina obnovila diplomatické styky s Čínou, ktoré boli prerušené v dôsledkov anti-komunistických čistiek krátko po Suhartovom nástupe do funkcie.[38] Od roku 1950 je Indonézia členom OSN.[pozn 8] Je signatárom dohody o zóne voľného obchodu SEAN, členom Cairnskej skupiny, WTO a do roku 2008 bola členom OPECu, ale jej členstvo zaniklo tým, že prestala byť čistým vývozcom ropy. Od roku 1966 bola Indonézia príjemcom humanitárnej a rozvojovej pomoci, predovšetkým od Spojených štátov, Japonska, Austrálie a západnej Európy.[37]

Indonézska vláda vyhlasuje, že sa snaží odhaliť a potrestať páchateľov teroristických útokov spájaných s al-Káidou a radikálnym islamizmom.[40] Najhorší teroristický útok prežila Indonézia v roku 2002, keď pri explózii na ostrove Bali zahynulo 202 osôb, z ktorých 164 boli zahraniční turisti.[41] Útok a následné varovanie pred cestami do Indonézie vážne poškodili turistický sektor v krajine a odradili množstvo zahraničných investorov.[42]

Indonézske ozbrojené sily (300 tis. mužov) tvorí pozemná armáda, námorníctvo a letectvo.[43] Pozemné sily majú asi 233 tis. mužov v aktívnej službe. Na obranu boli v roku 2006 vydané 4 % HDP, pričom časť zdrojov získavajú ozbrojené sily na základe vlastných podnikateľských aktivít a nadácií.[44] Armáda podniká v ťažbe dreva a tiež vyberá poplatky od spoločností ťažiacich ropu, zemný plyn a minerály. Takto získané financie nie sú súčasťou rozpočtu schváleného parlamentom a legislatíva nemá možnosť ovplyvniť ich využitie.[45] Dôsledkom reforiem z roku 1998 bolo tiež odstránenie formálneho zastúpenia ozbrojených zložiek v parlamente, ktoré si však v krajine naďalej udržiavajú významný neformálny vplyv.[46]

Separatistické hnutie v provinciách Aceh a Papua viedlo k ozbrojeným konfliktom s centrálnou vládou a vzájomnému obviňovaniu sa z brutality a porušovania ľudských práv.[47] S Hnutím za slobodný Aceh bola v roku 2005, po tridsaťročnom guerillovom konflikte, podpísaná dohoda o pokoji zbraní.[48] Na Papue prebieha, hoci nedokonalá, implementácia zákonov vedúcich k regionálnej autonómii a po nástupe prezidenta Susila Bambanga Judhojona došlo k poklesu intenzity konfliktu a porušovania ľudských práv.[49]

Indonézia udržiava diplomatické styky so Slovenskom a má v Bratislave veľvyslanectvo. Slovensko prevádzkuje veľvyslanectvo v Jakarte.[50]

Mapa indonézskych provincií.

Indonéziu tvorí 33 provincií (indonézsky provinsi), z ktorých päť (daerah istimewa) disponuje špeciálnym statusom. Každá provincia má svoje zákonodarné orgány a guvernéra. Provincia sa delí na kraje (kabupaten) a mestá (kota), ktoré sú tvorené okresmi (kecamatan) a tie ďalej zoskupeniami dedín (desa alebo kelurahan). Po prijatí legislatívy garantujúcej regionálnu autonómiu v roku 2001 sa regentstvá a mestá stali kľúčovými administratívnymi zložkami štátu, pretože poskytujú väčšinu verejných služieb. Na čele dedinskej správy stojí volený starosta (lurah alebo kepala desa), ktorý ovplyvňuje záležitosti bežného života v dedine.

Provincia Aceh, Jakarta, Yogyakarta, Papua a Západná Papua disponujú širšími legislatívnymi právomocami a vyššou mierou autonómie na centrálnej vláde ako ostatné provincie. Vláda na Acehu disponuje napríklad právom vytvoriť vlastný právny poriadok a v roku 2003 zaviedla nový, založený na islamskom práve šaría.[51] Yogyakarta získala špeciálny status ako formu uznania za svoju vodcovskú úlohu v podpore indonézskych republikánov počas Indonézskej revolúcie.[pozn 9] Papua, predtým označovaná ako Irian Jaya, dostala špeciálny štatút v roku 2001.[pozn 10] Zvláštnym územím je i hlavné mesto Jakarta. Hoci ide o mesto, je spravované veľmi podobne ako ostatné indonézske provincie. Napríklad má guvernéra (namiesto starostu) a jej obvody majú vlastnú administratívu podobne ako kraje.

Východný Timor bol indonézskou provinciou od roku 1975, kedy bol pripojený vojenskou inváziou, až kým Indonézia uznala jeho suverenitu v roku 1999 po rokoch tvrdých bojov proti východotimorským bojovníkom a po terore indonézskych vojakov voči východotimorským civilistom. Nasledovalo obdobie dočasnej správy Spojenými národmi a v roku 2002 sa Východný Timor konečne stal nezávislým štátom.

Mapa Indonézie.

Indonéziu tvorí 17 508 ostrovov, z ktorých je asi 6000 obývaných.[52] Ostrovy sa rozkladajú na oboch stranách rovníka. Najväčšími sú Jáva, Sumatra, Kalimantan (indonézska časť Bornea), Nová Guinea (zdieľaná s Papuou-Novou Guineou) a Celebes. Na pevnine susedí Indonézia s Malajziou na ostrovoch Borneo a Sebatik; s Papuou-Novou Guineou na ostrove Nová Guinea a s Východným Timorom na ostrove Timor. Na severe susedí cez morské úžiny tiež s Filipínami a Singapurom a na juhu s Austráliou. Hlavné mesto Jakarta sa nachádza na Jáve a je najväčším mestom Indonézie. Ďalšími veľkými mestami Indonézie sú Surabaja, Bandung, Medan a Semarang.[53]

S rozlohou 1 919 440 km² je Indonézia šestnástou najväčšou krajinou sveta.[54] Priemerná hustota zaľudnenia je 134 osôb na km², čo Indonéziu radí na 79. miesto na svete,[55] ale na Jáve, najľudnatejšom ostrove sveta, dosahuje hustota zaľudnenia 940 osôb na km².[56] Najvyššou horou krajiny je s výškou 4 884 m[57] Puncak Jaya na ostrove Nová Guinea.[pozn 11] Jazero Toba je vďaka rozlohe 1 145 km² najväčším indonézskym jazerom. Najväčšie rieky, napríklad Mahakam a Barito, sa nachádzajú na ostrove Kalimantan a slúžia ako významné dopravné trasy spájajúce sídla na svojich brehoch.[58]

Sopky Mount Semeru a Mount Bromo.

Keďže sa Indonézia nachádza na okrajoch Pacifickej, Eurázijskej a Austrálskej tektonickej dosky, vzniklo na jej území mnoho sopiek, z ktorých je približne 150 aktívnych, a dochádza tu k častým zemetraseniam.[59] Výbuchy sopiek Tambora a Krakatoa v 19. storočí sú známe pre svoju devastujúcu silu. Explózia supervulkánu Toba pred asi 70 tisíc rokmi bola jednou z najväčších známych sopečných erupcií a katastrofou s globálnymi dôsledkami.[60] Medzi posledné väčšie prírodné katastrofy patrí zemetrasenie a následné cunami v roku 2004, ktoré si vyžiadalo viac ako 150 tisíc obetí[61] a zemetrasenie na ostrove Yogyakarta v roku 2006. Sopečný prach má na druhú stranu pozitívny vplyv na úrodnosť pôdy a umožňuje nadpriemerne vysoké zaľudnenie.[62]

Vďaka polohe na rovníku sa v Indonézii prejavuje tropické podnebie s obdobiami sucha a monzúnov. Priemerné ročné zrážky dosahujú v nížinách 1 780 – 3 175 mm a v horských oblastiach až 6 100 mm. Najviac zrážok je zaznamenávaných v horských oblastiach na západnom pobreží Sumatry, na západe Jávy, na Kalimantane, Celebese a Novej Guiney. Priemerná vlhkosť vzduchu sa pohybuje okolo 80 %. V priebehu roka sa teploty menia len mierne, napríklad v Jakarte sa pohybujú medzi 26 až 30 °C.[63]

Kriticky ohrozený orangutan sumatriansky.

Vďaka veľkosti, tropickej klíme a ostrovnému charakteru dosahuje indonézska príroda druhú najvyššiu mieru biodiverzity na svete (po Brazílii).[64] Indonézska flóra je zmesou ázijských a austrálskych druhov.[65] Ostrovy Sundského šelfu (Sumatra, Jáva, Borneo a Bali), predtým prepojené s ázijskou pevninou, sú charakteristické bohatou ázijskú faunou. Indonézia je domovom mnohých druhov veľkých zvierat, ako sú tigre, nosorožce, orangutany, slony a leopardy, ale počty prežívajúcich zástupcov drasticky klesli a niektoré druhy sú teraz kriticky ohrozené. Približne 60 % územia zaberajú lesy.[66] Na Sumatre a Kalimantane v nich prevládajú ázijské druhy. Lesy na menšie a hustejšie osídlenej Jáve boli z väčšej časti odstránené kvôli rozvoju poľnohospodárstva a ľudského osídlenia. Celebes, Nusa Tenggara a Moluky, ktoré boli dlhodobo oddelené od kontinentu, si vytvorili vlastnú unikátnu zmes fauny a flóry.[67] Nová Guinea, ktorá bola súčasťou austrálskej pevniny, je domovom unikátnej fauny a flóry pripomínajúcu tú austrálsku, ktorej súčasťou je viac ako 600 druhov vtákov.[68]

Wallaceova línia.

Iba druhy žijúce v Austrálii dosahujú väčšiu intenzitu endemitov ako indonézske. Za endemity možno označiť 26 % z 1531 druhov indonézskych vtákov a 39 % z 515 druhov cicavcov.[69] Indonézske pobrežie dlhé 80 tisíc km je obklopené tropickými morami, ktoré prispievajú k vysokej biodiverzite druhov. V Indonézii sa nachádza množstvo morských a pobrežných ekosystémov, napríklad pláži, piesočných dún, koralových útesov, estuárov, mangrovov, nánosov v ústiach riek a malých ostrovných ekosystémov.[1] Britský prírodovedec Alfred Wallace popísal deliacu líniu medzi územím ázijských a austrálskych druhov v Indonézii.[70] Táto línia, označovaná niekedy ako Wallaceova, sa tiahne severojužne pozdĺž okraja Sundského šelfu, medzi Kalimantanom a Celebesom, pozdĺž Lombockého prielivu medzi Lombokom a Bali. Fauna a flóra smerom na západ od línie má viac ázijský a smerom na východ viac austrálsky charakter. Vo svojej knihe The Malay Archipelago z roku 1869 popisuje Wallace mnohé unikátne miestne druhy.[71] Oblasť ostrovov medzi jeho líniou a Novou Guineou je dnes označovaná ako Wallacea.[70]

Početná populácia a rýchla industrializácia sú v súčasnosti hrozbami pre životné prostredie, ktorého ochrana však nie je vinou chudoby a nedostatku zdrojov hlavnou prioritou vlády.[72] Aktuálnymi environmentálnymi problémami sú napríklad rozsiahle odlesňovanie[pozn 12] a s ním súvisiace lesné požiare vytvárajúce smog nad západnou Indonéziou, Malajziou a Singapurom. Ďalej tiež nadužívaniu morských zdrojov a problémy spojené s rýchlou urbanizáciou, ako je znečistenie ovzdušia, dopravné zápchy, prebytok odpadu a nedostatok kvalitnej vody.[72] Indonézia je vinou odlesňovania a ničenia rašelinísk tretím najväčším producentom skleníkových plynov na svete.[73] Vinou ničenia domovského prostredia cicavcov bolo Medzinárodným zväzom pre ochranu prírody 140 druhov označených za ohrozené a 15, medzi nimi aj orangutan sumatriansky, za kriticky ohrozené.[74]

Využitie byvolov domácich v poľnohospodárstve.

Indonézia je najväčšou ekonomikou juhovýchodnej Ázie a tiež členom skupiny dvadsiatich najväčších svetových ekonomík G-20.[75] Odhadovaný HDP bol v roku 2007 408 mld USD (1038 mld USD podľa parity kúpnej sily),[76] v prepočte na jedného obyvateľa teda 1812 USD (4616 USD podľa parity kúpnej sily).[77] Sektor služieb vytvára 45,3 %, priemysel 40,7 % a poľnohospodárstvo 14 % HDP (2005).[78] V poľnohospodárstve však pracuje 44,3 % obyvateľstva, t. j. asi 95 miliónov osôb. V službách pracuje 36,9 % obyvateľov a v priemysle 18,8 %.[79] Hlavnými priemyselnými sektormi sú ťažba ropy a zemného plynu, výroba látok a odevov a ťažba. Najvýznamnejšími poľnohospodárskymi produktami sú palmový olej, ryža, čaj, káva, korenie a guma.

Hlavnými exportnými trhmi sú Japonsko (22,3 %), Spojené štáty (13,9 %), Čína (9,1 %) a Singapur (8,9 %). Najväčšími importnými partnermi Indonézie sú Japonsko (18 %), Čína (16,1 %) a Singapur (12,8 %). V roku 2005 vytvorila Indonézia obchodný prebytok, pretože hodnota exportu dosiahla 83,64 mld USD a hodnota importu 62,02 mld USD. Krajina je bohatá na prírodné zdroje, napríklad ropu, zemný plyn, cín, meď a zlato. Hlavnými importnými produktami sú strojárske výrobky, chemikálie, palivá a potraviny.[80]

Jakarta, hlavné mesto Indonézie.

V 60. rokoch 20. storočia sa ekonomika kvôli politickej nestabilite, neefektívnej vláde a ekonomickému nacionalizmu dostala do vážnej krízy, ktorá viedla k rozšíreniu chudoby a hladomorom.[pozn 13] Po páde prezidenta Sukarna vykonala Suhartova vláda "Nového poriadku" ekonomické reformy, ktorými znížila mieru inflácie, stabilizovala menu a zahraničný dlh a prilákala zahraničnú pomoc a investície.[81] Indonézia bola jediným členom OPEC v regióne a vďaka rastúcim cenám ropy v 70. rokoch sa zvýšili príjmy štátneho rozpočtu, ktoré prispeli k ekonomickému rastu krajiny.[pozn 14] Ekonomické reformy na konci 80. rokoch prilákali ďalších investorov, predovšetkým do rozvíjajúceho sa priemyselného sektora zameraného na export.[pozn 15] Medzi rokmi 1989 a 1997 rástla indonézska ekonomika každoročne v priemere o 7 %.[82]

Krajina bola ťažko zasiahnutá ázijskou finančnou krízou v rokoch 1997-8. Cena amerického dolára sa vzhľadom k rupii zvýšila z 2600 Rp na 14000 Rp a ekonomika sa prepadla o 13,7 %.[83] Odvtedy rupia posilnila na hodnotu medzi 8 a 10 tisícmi za USD.[84] Politická nestabilita, pomalé ekonomické reformy a korupcia na všetkých úrovniach však spomalila ekonomickú obnovu.[85][86] Transparency International umiestnila v roku 2007 Indonéziu na 143. miesto zo 180 krajín podľa indexu vnímania korupcie.[87] Rast HDP napriek tomu v rokoch 2004 a 2005 presiahol 5 %. Napriek rastu nedošlo k zníženiu miery nezamestnanosti[85][88] a rastúce ceny energií a ryže pri stabilných platoch naopak viedli k rozšíreniu chudoby. V roku 2006 žilo v chudobe definovanej denným príjmom domácnosti 1,55 USD asi 17,8 % obyvateľov krajiny. Viac ako polovica obyvateľov zarábala v roku 2006 menej než 2 USD denne.[89] V roku 2008 predstavovala miera nezamestnanosti 8,46 %.[90]

Podľa sčítania ľudu z roku 2000 mala Indonézia 206 miliónov obyvateľov[91] a v roku 2006 odhadoval štatistický úrad počet obyvateľov na 222 miliónov.[92] Populácia Jávy, najľudnatejšieho ostrova sveta, predstavuje približne 130 miliónov ľudí.[93] Napriek plánom na kontrolu rodičovstva zavedených v 60. rokoch sa očakáva nárast populácie na 254 miliónov v roku 2020 a na 288 miliónov v roku 2050.[94]

Predkovia väčšiny Indonézanov boli Austronézania hovoriaci jazykom so základom v proto austronézančine, ktorá pochádza pravdepodobne z Taiwanu. Ďalšiu veľkú skupinu obyvateľov tvoria Melanézania žijúci vo východnej časti krajiny.[95] Indonézia je domovom asi 300 domorodých etník používajúcich 742 jazykov a dialektov.[96] Najväčšou etnickou skupinou sú Jávanci, ktorí tvoria 42 % obyvateľstva a sú dominantnou kultúrnou a politickou silou v krajine.[97] Sundanci, etnickí Malajci a Madurijci sú najväčšími nejávanskými etnickými skupinami.[pozn 16] Napriek rozdielom zdieľajú príslušníci etnických skupín indonézsku identitu.[98] Vzájomné vzťahy sú väčšinou umiernené, ale niektoré národnostné a náboženské spory viedli k násilným konfliktom.[99] Veľmi vplyvná čínska menšina tvorí asi 1 % obyvateľov.[100] Veľkú časť ekonomiky kontrolujú práve Číňania,[101] čo viedlo k závisti až protičínskemu násiliu.[102]

Úradný jazyk, indonézština, je vyučovaný na všetkých školách a hovorí ním takmer každý Indonézan. Oficiálny jazyk sa používa v médiách, obchode, politike a v akademickom prostredí. Indonézsky jazyk vychádza z jazyka používaného predtým v oblasti ako lingua franca a je teda príbuzný s malajčinou, ktorá je oficiálnym jazykom v Malajzii, Bruneji a Singapure. Indonézštinu prvýkrát presadzovali nacionalisti v 20. rokoch a po vyhlásení nezávislosti v roku 1945 bola vyhlásená za oficiálny jazyk. Väčšina Indonézanov hovorí jedným zo stoviek miestnych dialektov, často ako svojím materinským jazykom. Najrozšírenejším dialektom je jávčina, ktorou hovorí najpočetnejšia etnická skupina v krajine.[80] Na druhej strane sa v indonézskej časti Novej Guiney s asi 2,7 miliónmi obyvateľov používa viac ako 270 domorodých papuánskych a austronézskych jazykov.[103] Značná časť obyvateľov narodených pred vyhlásením nezávislosti hovorí tiež čiastočne po holandsky.[104]

Hoci je náboženská sloboda zakotvená priamo v ústave,[105] vláda oficiálne uznáva len šesť náboženstiev: islam, protestantizmus, rímsky katolicizmus, hinduizmus, budhizmus a konfucianizmus.[106] Hoci nejde oficiálne o islamský štát, má Indonézia najväčšiu moslimskú populáciu na svete, pretože 86,1 % obyvateľov sa hlási k islamu.[80] Kresťania tvoria 8,7 % populácie,[pozn 17] hinduisti 3 % a budhisti a ďalší 1,8 %. Väčšina indonézskych hinduistov sú Balijčania[107] a väčšina buddhistov sú etnickí Číňania.[108] Hoci ide o menšinové náboženstvo, majú budhizmus a hinduizmus stále značný vplyv na indonézsku kultúru. Islam po prvýkrát prijali obyvatelia severnej Sumatry pod vplyvom zahraničných obchodníkov v 13. storočí a v 16. storočí sa stal dominantným náboženstvom.[109] Rímsky katolicizmus priniesli do oblasti portugalskí kolonialisti a misionári.[110] Holanďania boli naopak počas koloniálneho obdobia zdrojom protestantstva.[111] Veľký podiel Indonézanov, napríklad jávanskí abanganovia, balijskí hinduisti a dajácki kresťania, praktizujú menej ortodoxnú formu svojho náboženstva, ktorá bola výrazne ovplyvnená miestnou vierou a tradíciami.[112]

Obrázok:  Mapa rozšírenia jazykov Indonézie

Tieňové divadlo wayang kulit z pohľadu diváka.

Indonézska spoločnosť je tvorená asi 300 etnickými skupinami, ktorých kultúra bola po stáročia ovplyvňovaná indickou, arabskou, čínsku, malajskou a európskou kultúrou. Tradičné jávske a balijské tance obsahujú prvky hinduistickej kultúry a mytológie, rovnako ako predstavenie wayang kulit (tieňové bábky). Štýl výroby textílií ako batik, ikat a songket sa medzi regiónmi líši.

Šport je v Indonézii orientovaný predovšetkým na mužov a medzi fanúšikmi je bežné nelegálne stávkovanie.[114] Najpopulárnejšími športmi sú bedminton a futbal. Indonézske tímy vyhrali Thomas Cup[pozn 18] trinásťkrát z dvadsiatich piatich majstrovstiev konaných od roku 1949. Indonézski bedmintonisti boli úspešní aj na Olympijských hrách, do ktorých programu bol tento šport zaradený v roku 1992. Ženský tím vyhral Uber Cup, ženský ekvivalent Thomas Cupu, v rokoch 1994 a 1996. Najvyššia indonézska futbalová súťaž sa volá Liga Indonesia. Tradičnými športmi sú sepak takraw a býčie preteky na Madure. V oblastiach s dlhou históriou kmeňových bojov sú populárne simulácie bojov ako caci na Florese a pasola na Sumbe. Pencak Silat je indonézske bojové umenie.

Tradičné indonézske pokrmy Soto Ayami (kuracia polievka), sate kerang (kebab z mäkkýšov), telor pindang (varené vajcia), perkedel (lievanec), a es teh manis (sladký ľadový čaj).

Indonézska kuchyňa sa medzi regiónmi líši, ale je všeobecne založená na čínskych, európskych, stredovýchodných a indických postupoch.[115] Hlavnou zložkou potravy je ryža, ktorá je servírovaná spoločne s mäsom a zeleninou. Podstatnými prísadami sú koreniny (hlavne chilli), kokosové mlieko, ryby a hydina.[116]

Tradičnými indonézskymi hudobnými štýlmi sú gamelan a keroncong. Dangdut je v súčasnosti populárny žáner založený na arabskej, indickej a malajzijskej ľudovej hudbe. Filmový priemysel sa dostal na vrchol v priebehu 80. rokov, keď indonézskym kinám dominovali domáce filmy,[117] ale v 90. rokoch ich produkcia klesla.[118] Medzi rokmi 2000 a 2005 počet vyprodukovaných filmov opäť postupne rástol.[117]

Najstaršou zachovanou literárne pamiatkou je niekoľko spisov v sanskrite z približne 5. storočia po Kr. Významnými postavami modernej indonézskej literatúry sú holandský autor Multatuli kritizujúci správanie kolonizátorov voči domorodému obyvateľstvu, Sumatrania Muhammad Yamin a Hamka, významní nacionalistickí spisovatelia a politici predindustriálnej éry[119] a proletársky autor Pramoedya Ananta Toer, najslávnejší indonézsky románopisec.[120] Mnoho etnických skupín má silne zakorenené tradície ústneho odovzdávania príbehov a myšlienok, čo im pomáha definovať aj ochrániť ich kultúru.[121]

Sloboda médií sa zväčšuje od konca Suhartovej éry, kedy ministerstvo informácií monitorovalo a kontrolovalo domáce médiá a cenzurovala zahraničné.[122] Na televíznom trhu pôsobí desať celoštátnych komerčných staníc. Vedľa nich existuje verejná stanica TVRI a lokálne televízne stanice. Prístup k internetu malo v roku 2009 asi 30 miliónov obyvateľov, čo predstavuje približne 12,5 % populácie.[123]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Indonézia

• FRIEND, T.. [s.l.] : Harvard University Press, 2003. ISBN 0-674-01137-6.
• RICKLEFS, MC. A History of Modern Indonesia bra c.1300, Second Edition. [s.l.] : MacMillan, 1991. ISBN 0-333-57689-X Chybné ISBN.
• SCHWARZ, A.. A Nation in Waiting: Indonesia in the 1990s. [s.l.] : Westview Press. ISBN 1-86373-635-2.
• TAYLOR, Jean Gelman. Indonesia: Peoples and Histories. New Haven and London : Yale University Press, 2003. ISBN 0-300-10518-5.
• VICKERS, Adrian. A History of Modern Indonesia. [s.l.] : Cambridge University Press, 2005. ISBN 0-521-54262-6.

1. Tento termín bol použitý v roku 1860 vo vplyvnom diele Max Havelaar kritizujúcom kolonializmus napísanom Multatulim. Justus M. van der Kroef. The Term Indonesia: Its Origin and Usage. Journal of the American Oriental Society, 1951, roč. 71, čís. 3, s. 166-171. Dostupné online. DOI: 10.2307/595186.
2. Holandskí vojaci dlhodobo potláčali rebélie na Jáve aj mimo nej. Význam miestnych vodcov, napríklad princa Diponegora na strednej Jáve, Imama Bonjola na strednej Sumatre a Pattimury na Molukách a krvavá tridsaťročná vojna na Achehu oslabili vplyv kolonistov a obmedzili priestor pre ich pôsobenie (Schwartz 1999, s. 3-4). Napriek vzájomným rozdielom boli v priebehu indonézskej revolúcie jednotlivé skupiny obyvateľov schopné zjednotiť sa v boji za nezávislosť.
3. Podľa neskoršej správy OSN zomreli v Indonézii za japonskej okupácie štyri milióny ľudí v dôsledku hladomorov a nútených prác (označovaných ako romusha) Zdroj:: Dower, John W . War Without Mercy: Race and Power in the Pacific War (1986; Pantheon; ISBN 0-394-75172-8)
4. S výnimkou Západné Novej Guiney, ktorá sa súčasťou Indonézie stala v roku 1962 na základe dohôd z New Yorku a Aktu slobodnej voľby.
5. Dodatky boli prijaté v rokoch 1998, 1999, 2000 a 2001.
6. Na základe reforiem stratila exekutíva možnosť ovplyvňovať tvorbu zákonov zákonodarnou mocou. Boli tiež odstránené mandáty vyhradené pre armádneho predstaviteľa (pozri Harijanti and Lindsey 2006).
7. Na základe ústavného dodatku z roku 2001 je v Regionálnej reprezentatívnej rade každá provincia reprezentovaná štyrmi nestraníkmi volenými obyvateľmi provincie.People's Consultative Assembly. Third Amendment to the 1945 Constitution of The Republic of Indonesia. [s.l.] : [s.n.]. [Cit. 2006-12-13]. Dostupné online.
8. Indonézia krátkodobo z OSN vystúpila v januári 1965 na protest voči zvoleniu Malajzie za nestáleho člena Bezpečnostnej rady. V septembri 1966 prejavila záujem opäť sa zapojiť do práce OSN a na konci septembra bola späť do organizácie pozvaná.
9. Prednosť v obsadzovaní miesta guvernéra majú potomkovia sultána z Yogyakarty (momentálne veľmi populárny Sri Sultan Hamengkubuwono X je de facto doživotným vládcom územia) a Páku Alama. Elucidation on the Indonesia Law No. 22/1999 Regarding Regional Governance. People's Representative Council (1999). Chapter XIV Other Provisions, Art. 122; http://www.gtzsfdm.or.id/documents/archive/Law5_1974.pdf Indonesia Law No. 5/1974 Concerning Basic Principles on Administration in the Región (preložená verzia). The President of Republic of Indonesia (1974). Chapter VII Transitional Provisions, Art. 91
10. Súčasťou autonómie je zriadenie Papuánskeho ľudového zboru, ktorý má za úlohu riešiť spory a hovoriť v mene papuánskych kmeňov. Implementácia autonómneho zriadenia je však kritizovaná za polovičatosť a nekompetentnosť. DURSIN, Richel, Kafil Yamin Another Fine Mess in Papua [online]. The Jakarta Post, 2004-11-18, [cit. 2006-10-05]. (Editorial.) Dostupné online. ; Papua Chronology Confusing Signals from Jakarta [online]. The Jakarta Post, 2004-11-18, [cit. 2006-10-05]. Dostupné online.
11. Rôzne zdroje sa v nadmorskej výške odlišujú, napríklad encyklopédia Universum uvádza starú a nepresnú hodnotu 5 030 m n. m.
12. Odlesňovanie prebieha väčšinou ilegálne.
13. V čase Sukarnovho pádu v polovici 60. rokov dosahovala medziročná inflácia 1000 %. Schwarz (1994), s. 52-57
14. V priemere viac ako 7% od 1968 do 1981. Schwarz (1994), s. 52-57
15. Kvôli nadmernej regulácii a klesajúcim cenám ropy spomalil medziročný ekonomický rast na priemerne 4,3 % ročne v období rokov 1981 a 1988. Na konci 80. rokov boli vykonané ďalšie reformy, napríklad devalvácia rupie a deregulácia finančného sektora (Schwarz (1994), s. 52-57).
16. Malé, ale významné menšiny Číňanov, Indov, Európanov a Arabov žijú hlavne v mestách.
17. Z ktorých sú asi dve tretiny protestanti.
18. Svetový šampionát mužských bedmintonových tímov

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Indonésie na českej Wikipédii.