Atlantický oceán

Atlantický oceán alebo Atlantik je druhý najväčší oceán, medzi západnou Európou a Afrikou, východným pobrežím Severnej Ameriky a Južnej Ameriky a Antarktídou. S okrajovými moriami a zálivmi (Karibské more, Mexický záliv, Severné more, Baltské more, Stredozemné more a i.) má jeho plocha 106,46 mil. km². Priemerná výška prílivu je 1 m, najväčšia 18 m v zátoke Fundy Bay.

Päť oceánov Zeme
Tichý oceán
Atlantický oceán
Severný ľadový oceán
Indický oceán
Južný oceán
Atlantický oceán

Názov oceánu pochádza z gréckej mytológie a znamená Atlasovo more.

Oceánske dno

Najhlbšie miesto v Atlantickom oceáne je priehlbina Milwaukee v Portorickej priekope s hĺbkou 8 648 metrov pod hladinou oceánu. Priemerná hĺbka je 3 332 m, resp. 3 926 m bez okrajových morí.

Podmorskej topografii dominuje severný a južný Stredoatlantický chrbát, tvoriaci mohutný pás podmorských pohorí tiahnúcich sa od severu na juh. V jeho severnej časti, kde sa kríži s horúcou škvrnou na povrch vystupuje rozsiahly vulkanický ostrov Island, v strednej časti sú to podstatne menšie Azory.[1]

Pobrežie

Na brehoch severného Atlantiku leží mnoho z najvyspelejších štátov sveta. Atlantický oceán je tak následne pokrytý hustou sieťou celosvetovo najpoužívanejších morských trás medzi východnou a západnou pologuľou. Nachádzajú sa tu popredné svetové oblasti rybolovu; ďalšie ekonomické aktivity zahŕňajú bagrovanie aragonitických pieskov na Bahamách a ťažbu ropy a zemného plynu v Karibskom mori, Mexickom zálive a v Severnom mori.

Najväčší záliv je Mexický, s plochou 1 554 000 km².

Geológia
Stredoatlantický chrbát a topografia dna.

Atlantik je jedným z najmladších svetových oceánov. Jeho najstaršia centrálna časť začala vznikať pred asi 200 – 180 miliónmi rokov na začiatku jury na mieste zhrubnutej zemskej kôry staršieho pohoria v strednej časti superkontinentu Pangea. Vzniku oceánu predchádzal rozsiahly bazaltový vulkanizmus, ktorý umožnil vznik stredoatlantickej magmatickej provincie.

Oceánska kôra najprv začala vznikať v oblasti medzi azorským transformným zlomom a transformným zlomom svätého Pavla, približne medzi Biskajským a Guinejským zálivom. Rozpad kontinentu mal v tejto oblasti zložitejší priebeh[2]. Prvá magnetická anomália na oboch stranách Atlantiku, ktorá jednoznačne preukazuje rozpínanie oceánskeho dna v tejto oblasti je stará asi 156 miliónov rokov (vrchná jura)[3]. Vznik centrálneho Atlantiku priamo súvisel s vývojom Pienontsko-ligurského oceánu[4] a zrejme aj ďalších tethýdnych oceánskych paniev.

Počiatok vzniku južnej časti Atlantiku možno doložiť približne na hranici jury a kriedy pred 130 miliónmi rokov, pričom prvé oceánske sedimenty sú až vrchnokriedové[5].

Severná časť Atlantiku sa pôvodne začala otvárať spoločne s centrálnou, no rozpad kontinentu medzi Severnou Amerikou a Grónskom ďalej nepokračoval. V oblasti medzi Grand Banks a Pyrenejským polostrovom potom došlo oddeleniu začiatkom kriedy, zatiaľ čo severne, medzi Grónskom a Európou až vo vrchnej kriede.[6] Viac na sever do oblasti Grónskeho a Nórskeho mora prenikol oceán až v eocéne.[7]

Ostrovy

Medzi ostrovy Atlantického oceánu patria Veľká Británia, Írsko, Island, Grónsko, Newfoundland, Faerské ostrovy, Rockall, Azory, Fernando de Noronha, Madeira, Kanárske ostrovy, Kapverdy, Svätý Tomáš, Bermudy, Antily, ostrov Ascension, Svätá Helena, Trinidad, Martin Vaz, Tristan da Cunha, Falklandy a Južná Georgia a Južné Sandwichove ostrovy.

Doprava

Významné prístavy

Atlantický oceán bol dlhú dobu významnou a frekventovanou dopravnou cestou, ktorej význam približne od 50. rokov 20. storočia znížila lacnejšia letecká doprava a nové alternatívne trasy.

Európa Afrika Amerika

Referencie
  1. Kolektív autorov, 2001, Encyklopedický atlas sveta. Ikar, Bratislava, s. 66 – 67
  2. Withjack, M.O., Schlische, R.W., Olsen, P.E., 1998, Diachronous rifting, drifting, and inversion on the passive margin of central eastern North America; an analog for other passive margins. AAPG Bulletin, 82, 5A, s. 817 – 835
  3. Hutchinson, D.R., 2005, Atlantic Margin in Selley, R.C., Cocks, L.R.M., Plimer, I.R. (Editors), Encyclopedia of Geology. Volume 4. Elsevier, Amsterdam, s. 92 – 108
  4. Favre, P., Stampfli, G.M., 1992, From rifting to passive margin: the examples of the Red Sea, Central Atlantic and Alpine Tethys. Tectonophysics, 215, s. 69 – 97
  5. Basile, Ch., Mascle, J., Guiraud, R., 2005, Phanerozoic geological evolution of the Equatorial Atlantic domain. Journal of African Earth Sciences, 43, s. 275 – 282
  6. Tankard, A.J., Balkwill, H.R., 1989, Extensional Tectonics and Stratigraphy of the North Atlantic Margins: Introduction. in Tankard, A.J., Balkwill, H.R. (Editori), Extensional Tectonics and Stratigraphy of the North Atlantic Margins. AAPG Memoir 46, Tulsa, s. 1 – 6
  7. Ziegler, P.A., 1989, Evolution of the North Atlantic - an overview. in: Tankard, A.J., Balkwill, H.R., (Eitori), Extensional Tectonics and Stratigraphy of the North Atlantic Margins. AAPG Memoir 46, Tulsa, s. 111 – 129.

Zdroj
  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.

Iné projekty
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.