Miocén

Kontinenty v miocéne prechádzali postupne do polohy veľmi blízkej tej dnešnej. Neexistoval však suchozemský most medzi Južnou a Severnou Amerikou, počiatok subdukcie Tichého oceánu pod Juhoamerickú platňu mal za následok začiatok formovania Ánd. To spôsobilo zmenu toku viacerých juhoamerických riek, ako sú Orinoko a Amazonka, ktorá začala tiecť na východ do Atlantického oceánu. Pokračujúce horotvorné pohyby boli príznačné pre viaceré časti sveta. Dobre zachované odkryvy miocénnych hornín možno nájsť v Argentíne a v USA v oblasti Veľkých prérií.

Subdukcia oceánu Tethys spôsobila zrážku Apulskej platne a zvyšku Africkej platne s Európskou platformou. Teplá klíma a izolácia Stredozemného mora mali za následok tzv. Mesinskú krízu, kedy koncom miocénu došlo k jeho vyschnutiu. Počas miocénu pokračovala aj zrážka Indickej a Eurázijskej platne, čo malo za následok pokračujúci výzdvih Himalájí.

Stúpala tiež aridita, spôsobená pomalým ochladzovaním a znižovaním schopnosti atmosféry pohlcovať vodu. V dôsledku výzdvihu zanikli pralesy vo Východnej Afrike, rovnako i Austrália ku koncu miocénu prešla do oblasti s menším úhrnom zrážok. Predpokladá sa, že priemerné teploty boli o 7 – 9 °C vyššie ako dnešné[2].

V oblasti tethýdy a paratethýdy mal miocén až do sarmatu morský vývoj. Zatiaľ čo tethýdnej tento stav zostal až do začiatku kvartéru, v paratethýde došlo v priebehu miocénu k postupnému vysladeniu[3]. V priebehu karpatu došlo k vrásneniu flyšového pásma Álp a Karpát. Presun veľkého množstva sedimentov z predpolia orogénu spôsobil ohyb kôry jej predpolia a umožnil vznik sústavy predoblúkových panví, označovaná ako Čelná karpatská predhlbeň. Pri subdukcii podložia flyšového pásma, ktorá bola rýchlejšia na západe ako na východe došlo k rotácií celého bloku Alcapa (Alpy, Karpaty, Panónia), čo spôsobilo rýchle poklesávanie Viedenskej panvy[4] ale aj Panónskej mnohých ďalších panví.

Začiatkom miocénu (eger – egenburg – otnang) došlo v oblasti Západných Karpát a Álp k sávskej a štajerskej fáze orogenézy[2], došlo k poklesom a začiatku výzdvihu jadrových pohorí, vznikali aj medzihorské kotliny ako Turčianska, Bánovecká či Oravská.

Miocénne sedimenty tvoria prevažne piesky a íly. Na vonkajšej ako aj na vnútornej strane Karpát prebiehal intenzívnu vulkanizmus. Na Morave a v Pieninách došlo k výlovom trachyandezitov. Na strednom a východnom Slovensku to boli výlevy andezitov, ryolitov aj bazaltov. Usadili i hrubé polohy ich tufov, ktoré sú dokumentované ako prstovito sa vkliňujúce do sedimentov okolitých panví[3]. V tomto období vznikli významné ložiská bentonitov. V miocéne sa v podstate utvorili dnešné toky riek na Slovensku.

Medzi bežné fosílie patria zvyšky žralokov a veľrýb. Známa je paleontologická lokalita Sandberg na okrajoch Devínskej Kobyly pri Bratislave.