Západný front (druhá svetová vojna)

Napriek svojim záväzkom sa prvých 6 mesiacov vojny medzi západnými demokraciami a nacistickým Nemeckom nieslo na súši v znamení nevýznamnej pozičnej vojny, ktorú neskôr po vojne nazvali príznačne čudná vojna.

Zatiaľ čo väčšina nemeckých jednotiek bojovala v Poľsku, jeho západnú hranicu, tzv. Siegfriedovu líniu bránili podstatne menšie sily. Na opačnej strane, vyčkávali francúzske a britské jednotky vo svojich pozíciách na Maginotovej línii. Francúzi pevne verili, že táto opevnená línia tiahnúca sa od hraníc s Švajčiarskom po hranice s Belgickom ich bezpečne uchráni pred nemeckým úderom. Prílišné spoliehanie sa na tento opevnený systém ako aj podcenenie nebezpečenstva nemeckého útoku cez Belgicko sa im neskôr vypomstilo.

Západní Spojenci, ako sa koalícia Francúzska a krajín britského spoločenstva označovali, najprv prikročili k urýchlenému vyzbrojovaniu, za značnej pomoci USA, ktoré v tej dobe stáli mimo konfliktu ako neutrálna krajina. Nemecko sa od začiatku pokúšalo narúšať námornú dopravu, hlavne dovoz vojenského materiálu medzi Amerikou a Spojencami v Európe, čím sa začala druhá bitka o Atlantik.

Boje medzi západnými Spojencami a Nemeckom v severnej Európe sa začali 9. apríla 1940 potom, čo Nemecko pre zabezpečenie dodávok železnej rudy zo Švédska cez Nórsko prepadlo Dánsko a Nórsko. Kým Dánsko bolo obsadené v priebehu jedného dňa, boje v Nórsku boli komplikovanejšie, pretože Spojenci už predtým plánovali vylodenie v tejto oblasti. Spojenci boli nakoniec z Nórska nútení v júni ustúpiť, nemecké námorníctvo Kriegsmarine však utrpelo ťažké straty rovnako ako nemecké výsadkové jednotky. Nemci si však zabezpečili bezpečnú cestu pre železnú rudu, čo bolo pre pokračovanie vo vojne veľmi dôležité.

V máji 1940 Nemci zaútočili na Francúzsko. Napriek tomu, že nemecké sily neboli väčšie, vojská Francúzska, Belgicka a britského expedičného zboru boli nemeckou taktikou bleskovej vojny (tzv. Blitzkriegu) zaskočené. Bitka o Francúzsko mala rýchly a nečakaný spád. Nemci zaútočili aj na neutrálne Holandsko, Belgicko a Luxembursko. Nemecký plán útoku bol pripravený generálom von Mansteinom. Útokom cez hornatý región Arden na Belgicko-Luxembursko-Francúzskom pomedzí Nemci úplne zaskočili svojho protivníka a prenikli pomerne hlboko do jeho vnútrozemia. Oblasť bola pomerne slabo bránená pretože sa podpokladalo, že tu v hornatom teréne nebude nasadenie obrnených jednotiek možné. Nemci sa následne stočili na severozápad a postupovali k mestu Calais, čím postupne odrezali väčšiu časť britských a francúzskych pohyblivých síl, ktoré sa snažili zadržať nemecký postup v Belgicku. Časti týchto vojsk sa síce podarilo uniknúť zničeniu ústupom cez prístav Dunkerque počas záchrannej operácie Dynamo, prišli však o takmer všetku výzbroj. Francúzske vojská, ktoré boli počas operácie evakuované do Británie sa urýchlene vrátili cez Normandiu do vlasti, ale Nemci zatiaľ prenikli hlboko do vnútrozemia. Francúzsko 22. júna 1940 kapitulovalo, boje si dovtedy vyžiadali 90 000 mŕtvych a 200 000 ranených Francúzov.

Spojené kráľovstvo ostalo v boji proti nacistickému Nemecku v Európe osamotené, ale odmietalo rokovať o mieri. Nemci po neúspechu možnosti rokovania o separátnom mieri pripravovali plány na inváziu na Britské ostrovy, tzv. operáciu Seelöwe. Úspešnému vylodeniu však muselo predchádzať oslabenie britského námorníctva a letectva, čo sa mohlo podariť iba nadobudnutím leteckej prevahy nad vzdušným priestorom ostrovov. Nemecké letectvo (Luftwaffe) následne rozpútalo leteckú kampaň, ktorej sa postavili britské vzdušné sily (Royal Air Force). Napriek tomu, že situácia počas bojov pre Britániu niekedy vyzerala veľmi zle, Nemcom sa nepodarilo zničiť britské letectvo ani oslabiť jeho námorné sily. K invázii do krajiny nikdy nedošlo. Namiesto toho sa nemecké velenie sústredilo na iné bojiská v južnej a východnej Európe a v severnej Afrike.

Plán útoku Spojencov cez Deň-D.

5. júna 1944 vo večerných hodinách začali nad cieľovou oblasťou v Normandii vyskakovať výsadkári, ktorých úlohou bolo obsadiť mosty, strategické križovatky a dopravné uzly, a pozdržať prísun nemeckých posíl do oblasti. V Deň-D, 6. júna 1944, v skorých ranných hodinách začali západní Spojenci hlavne Američania, Briti a Kanaďania obojživelné vylodenie známe ako operácia Overlord, počas ktorej malo dôjsť k vytvoreniu západného frontu na plážach v Normandii. Po počiatočných problémoch s vylodením na niektorých plážach sa Spojencom podarilo preraziť nemecké opevnenia na pobreží a začali rýchlo postupovať do vnútrozemia, kde sa spojili s jednotkami výsadkárov. Po stabilizácii situácie a preskupení vojsk Spojenci začali operáciu Cobra, ktorej cieľom bolo prebojovať sa do vnútrozemia.

Hitler sa z útoku na Francúzsko spamätal pomerne neskoro. Najprv nedovolil maršalom Rommelovi ani von Rundstedtovi, aby koncentrovali svoje sily na zničenie alebo zastavenie postupu vojsk z pláží všetky sily, a potom v momente, keď bolo najvhodnejšie začať s ústupom z oblasti a budovaním obrany za riekou Seinou nariadil útok hlavnými silami pri Mortain.

Pláž Omaha po úspešnom obsadení.

V tej istej dobe bola na južnom slabšie bránenom pobreží Francúzska uskutočnená obojživelná operácia Dragoon. Spojenci tak vytvorili ďalší menší front, ktorý sa čoskoro nadviazal kontakt s vojskami postupujúcimi zo severu z Normandie. Veľká časť nemeckých vojsk sa nakoniec dostala do obkľúčenia, ktoré sa pri meste Falaise uzavrelo medzi silami postupujúcimi z juhu i severu. Pri bojoch o koridor pri Falaise a v následnom obkľúčení Nemci stratili 50 000 mužov. Väčšina Francúzska tak bola do začiatku jesene postupne oslobodená spod nemeckej okupácie.

Po operácii Overlord prúdila väčšina zásob pre celý front cez normandské pláže, keďže sa Spojencom nepodarilo obsadiť Brest, Cherbourg ani Calais pred tým, ako Nemci zničili ich prístavné zariadenia. Potom, čo sa však front vzdialil vyše 800 km začínalo byť zásobovanie komplikované. Až neskôr sa Spojencom podarilo preniknúť do Belgicka a obsadiť Antverpy s nepoškodenými prístavnými zariadeniami, pre ich použitie ako zásobovacej základne však bolo potrebné vyčistiť estuár rieky Šeldy. Po troch týždňoch bojov v ústí Šeldy sa to nakoniec podarilo.

Britskí výsadkári pri Arnheme

Kvôli nedostatku zásob na strane Spojencov a narušenej nemeckej obrane išlo o čas. Britský maršal Bernard Montgomery navrhol veleniu plán výsadkovej operácie, ktorej cieľom malo byť obsadenie mostov a vytvorenie koridoru na ceste za Rýn v Nemcami okupovanom Holandsku. Išlo o odvážny ale riskantný a pomerne ľahkovážny plán. Výsadkové jednotky mali držať pozície pozdĺž koridoru do doby, kedy sa k nim po zemi priblížia motorizované jednotky. Účelom tejto operácie bolo umožniť Spojencom pokračovať v rýchlom dobývaní Nemecka.

Operácia Market Garden bola najväčšia výsadková operácia v ľudských dejinách, ktorá sa začala 17. septembra 1944 výsadkom troch (jednej britskej a dvoch amerických) divízií a poľskej výsadkovej brigády pri holandských mestách Arnhem a Nijmegen. Operácia začala dobre a niektoré jednotky dosiahli stanovené ciele, ale následný postup britských obrnených jednotiek bol oveľa pomalší, než sa očakávalo a nakoniec sa zastavil. Jednotky výsadkárov, hlavne britskej 1. výsadkovej divízie, ktorá bola zhodená najhlbšie v nepriateľskom území sa postupne dostávali do veľmi ťažkej situácie a bola postupne vyradená z bojov. Nemcom sa podarilo udržať dôležité mosty v Arnheme, čo spolu s pomalým postupom britských tankových jednotiek viedlo k rozplynutiu predstáv o rýchlom ukončení vojny.

Po operácii Market Garden sa boje na západnom fronte upokojili a Spojenci postupne postupovali k nemeckému opevneniu v podobe Siegfriedovej línie (alebo Westwall), ktorý chceli preraziť a nasledovne preskočiť Rýn. Na začiatku septembra začali krvavú vojenskú operáciu v oblasti Hürtgenského lesa, v priebehu ktorej Američania začali pomaly postupovať cez silne bránené pozície Nemcov.

Americkí vojaci počas bitky v Ardenách, január 1945

Bitka o Ardeny bola posledná nemecká protiofenzíva, ktorá mala za úlohu donútiť západných spojencov rokovať o mieri s Nemeckom útokom ktorého cieľom mali byť Antverpy. Nemci využili zlý prístupový terén v oblasti Ardenského lesa spojeného so zlým počasím, ktoré nedovolilo Spojencom plne nasadiť svoje bojové kapacity (prevažne letectvo). Keďže Spojenci útok na tomto úseku vôbec neočakávali, boli v oblasti sústredené iba slabšie sily alebo jednotky, ktoré po predošlých ťažkých bojoch boli prevelené do tohto úseku frontu na odpočinok a potrebovali doplniť stavy.

Nemci na operáciu vyčlenili väčšinu záloh a vybavenia, ich materiálne sily, predovšetkým malé zálohy a nedostatok paliva neboli dostatočné na uskutočnenie cieľov, ktoré si velenie predsavzalo. Bitka sa začala 16. decembra 1944 ráno, keď nemecké delostrelectvo začalo paľbu na spojenecké pozície. Vzhľadom na nedostatok paliva a zlepšenie počasia po niekoľkých dňoch sa podarilo útok zastaviť a Spojenci sa opäť chopili prevahy a Nemcov zatlačili. Počas operácie bolo nasadených vyše 350 000 nemeckých a 400 000 spojeneckých vojakov. Straty dosiahli približne 167 000 mužov na obidvoch stranách a vojenské operácie skončili približne 1. februára 1945, keď Spojenci dosiahli pozície aké mali v dobe protiútoku.

7. marca 1945 sa vojskám 1. armády amerického generála Hodgesa podarilo obsadiť Ludendorffov železničný most cez Rýn v meste Remagen. Most získali vďaka chybe nemeckých ženistov, ktorým sa nepodarilo most vyhodiť do vzduchu, ale ho iba poškodiť. Američania na druhom brehu rýchlo vytvorili predmostie. Most sa síce po niekoľkých dňoch zrútil, ale medzitým boli na druhý breh prepravené početné jednotky vrátane tankov. Ďalšie predmostie sa podarilo vytvoriť americkej 3. armáde pri Niersteine 22. marca. Onedlho Spojenci prekročili rieku aj na úseku medzi mestami Nijmegen a Mannheim.

Britskí vojaci pri prechode cez Rýn, Wesel, marec 1945

27. marca Spojenci obsadili Wiesbaden, nasledujúceho dňa sa americkej 7. armáde podarilo prekročiť Rýn pri meste Worms a spojiť sa jednotkami Pattonovej 3. armády, ktoré postupovali po východnom brehu rieky. Potom, čo koncom marca pri Mannheime prenikli do nemeckého vnútrozemia francúzske sily, stratili Nemci aj posledné zvyšky obrannej línie pozdĺž rieky Rýn. Ich jednotky mali ešte stále dostatok skúsených vojakov, ale proti presile, bez dostatku potravín, paliva, zbraní a munície nemohli vzdorovať. Mnoho nemeckých vojakov sa dobrovoľne vzdávalo, aby neskôr nepadli do obávaného sovietskeho zajatia.

Spojenecké jednotky mohli takmer bez odporu postupovať na východ. Podľa spojeneckých dohôd, ku ktorým došlo na Jaltskej konferencii však malo pripadnúť územie východne od rieky Labe Sovietom. Medzi predstaviteľmi západných Spojencov však nepanoval na to, či sa za rieku nepúšťať, jednotný názor. Viacerí na čele s Churchillom sa zasadzovali za to, aby jednotky čo najskôr postupovali na východ a dosiahli Berlín, centrum nacistického Nemecka a prestížny cieľ celej vojny, ako prví. Veliteľ pozemných vojsk Spojencov v Európe Dwight D. Eisenhower nakoniec presadil svoj názor, že pre západných Spojencov by bolo nevýhodné púšťať sa za demarkačnú líniu a neskôr spätne toto územie, vrátane dvoch dvoch tretín mesta, prepustiť Sovietom[2]. Z tohto dôvodu sa západní Spojenci ani nepokúsili o útok na Berlín, ktorého krvavé dobývanie prenechali Sovietom.

Namiesto toho boli väčšie zálohy a sily sústredené na južnú časť bojiska, pretože panovali obavy, že by sa Nemcom v Alpách, v Bavorsku a Rakúsku podarilo vybudovať rozsiahlu základňu pre vedenie partizánskej vojny.[3] Napriek tomu, že s týmito myšlienkami operoval aj Hitler, nikdy nedošlo k ich úspešnej realizácii. Spojenci postupovali cez Regensburg a Passau pozdĺž Dunaja až k Linzu a Českým Budějoviciam a na južnom krídle cez Stuttgart, Memmingen k Innsbrucku. Línia medzi Plzňou, Českými Budějovicami a Linzom bola demarkačnou zónou, na ktorej došlo k styku so sovietskymi jednotkami. Prvý kontakt bol zaznamenaný 25. apríla 1945 na rieke Labe pri nemeckom Torgau medzi jednotkami americkej 1. armády a sovietskej 5. gardovej armády. Nemecké sily tak boli rozdelené na dve skupiny. 3. mája sa na severe Nemecka spojili britské sily 21. armádnej skupiny so sovietskym 2. bieloruským frontom.

Alfred Jodl pri podpise bezpodmienečnej kapitulácie Nemecka, Remeš, 7. máj 1945

Po Hitlerovej samovražde, 30. apríla, a kapitulácii Berlína Nemci ešte stále držali v rukách časti Nórska, Dánska, západné Holandsko a časti Nemecka, Rakúska, Česko-Slovenska a Juhoslávie, ale aj niekoľko prístavov na pobreží Atlantiku a v Baltskom mori. Až 7. mája 1945 nový vedúci predstaviteľ Nemecka, admirál Dönitz, nariadil ukončiť bojové operácie. Kapituláciu bez prítomnosti oficiálnych vyšších predstaviteľov ZSSR podpísali západní Spojenci v Remeši. Za nemeckú stranu ju podpísal náčelník štábu ozbrojených síl Alfred Jodl. Za západných Spojencov ju podpísal Walter Bedell Smith a francúzsky generál François Sevez, za Sovietov Ivan A. Susloparov. Keďže generál Susloparov nemal na podpísanie takéhoto oficiálneho dokumentu od Stalina povolenie a navyše podpísanie kapitulácie v Remeši len malo zdôrazniť nemecké pohŕdanie Sovietmi, opakoval sa kapitulačný akt 8. mája za prítomnosti sovietskych predstaviteľov v Karlshorste pri Berlíne.