Lion Feuchtwanger

Narodil sa v Mníchove do početnej rodiny židovského továrnika. Študoval germanistiku, filozofiu a antropológiu v Mníchove a Berlíne (1903 – 1907), veľa cestoval, predovšetkým do Talianska a Francúzska.

V roku 1908 sa stal vydavateľom vlastného literárneho časopisu Der Spiegel a divadelným kritikom časopisu Die Schaubühne. Roku 1912 sa oženil a o dva roky neskôr bol internovaný v Tunise, utiekol do Nemecka, žil v Mníchove, písal protivojnové básne a prekladal indické, grécke a španielske drámy. Z rokov 1918 – 1919 sa datuje jeho priateľstvo s Brechtom. Od roku 1925 do roku 1933 žil v Berlíne, po nástupe Hitlera emigroval do Francúzska.

Zúčastňoval sa na protivojnových a protifašistických kongresoch, patril k najaktívnejším činiteľom antifašistických hnutí, v roku 1936 s Bertoldom Brechtom a Willim Bredelom (o 13 a o 16 rokov mladšími) založil a vydával emigrantský časopis Das Wort.

V roku 1937 navštívil Sovietsky zväz a neskôr označil túto cestu – popri 1. svetovej vojne – za rozhodujúci zážitok pre svoj život a literárne dielo. Cestopis Moskau (1937) je písaný so sympatiami k socialistickému štátu a o. i. polemizuje so známou knihou Andrého Gida (Návrat zo ZSSR, 1936). Na ceste z Moskvy sa zastavil v Prahe, jeho chystaná prednáška však bola policajne zakázaná. V roku 1940 bol vo Francúzsku internovaný a len s veľkými problémami sa dostal za hranice a neskôr do USA. Od roku 1941 žil v Kalifornii. Po vojne bol vyznamenaný štátnou cenou NDR (1953) a berlínska Humboldtova univerzita mu udelila titul doktora h. c. (1954): „Humanisticky a ostro protifašistický orientovaný spisovateľ, znamenitý rozprávač.“

Jeho dielo (ktoré patrilo v Európe k najpopulárnejším) je protivojnové a antifašistické. Začal ako prekladateľ, prekladal napríklad Aischyla, Aristofana, popri protivojnových básňach písal aj drámy, najviac potom historické romány. Napísal mnoho dejovo veľmi pútavých historických románov (prejavil tu nielen znalosť doby, ale aj svoju fantáziu), často čerpal zo židovských dejín.

Preslávil sa románmi Škaredá vojvodkyňa (1923) a Žid Süss (1925), ktorý pôvodne napísal ako drámu. Sú naplnené všeľudským humanizmom, napriek tomu bol Žid Süss za nacistického režimu pod rovnakým menom sfilmovaný a hrubo zneužitý na antisemitskú propagandu.

Po roku 1933 dospel k záveru, že proti vláde násilia je potrebné vystúpiť aj násilím. Priamou reakciou na rozmach nacizmu bola románová trilógia z nemeckej súčasnosti Čakáreň (1930 – 1940; skladá sa z častí Úspech, Oppermannovci a Vyhnanstvo). Značný ohlas mal aj historický román Nepravý Nero (1936) a trilógia Zasľúbená zem (1932 – 1942; časti Židovská vojna, Synovia a Príde deň), kde Feuchtwanger na príklade židovského historika Flavia a protirímskeho židovského odboja na začiatku 1. storočia, vytvoril monumentálne dielo, poskytujúce mnohé paralely zo súčasnosti. Hlavný hrdina prežíva situáciu spoločenských kríz, zvratov a neustáleho napätia – obdobne ako protagonisti ďalších jeho románov – ako hlboký vnútorný konflikt.

Podľa neho autor historických románov vie, že „sily uvádzajúce národy do pohybu sú dodnes rovnaké od doby, čo existuje zaznamenávaná história. Postihnúť tieto zákony je zrejme najvyšším cieľom, ktorý môže historický román dosiahnuť“. Autor historického románu „chce vykresliť prítomnosť, nehľadá v histórii popol, ale oheň“. K historickej látke pristupuje teda rovnako ako napr. Heinrich Mann.

Dobrodružné okolnosti internácie vo Francúzsku a dramatického úteku do USA zachytila spomienková reportáž Unholdes Frankreich (1942) s titulom Der Teufel in Frankreich (1954). V USA vznikli ďalšie romány: príbeh fašistického jasnovidca Lautensacka (Bratia Lautensackovci – 1943, tematicky nadväzuje na trilógiu Čakáreň), ďalej príbeh vojnou postihnutého dievčaťa Simone (1944), historická trilógia Líšky vo vinici (1947 – 1948), ktorá vyšla rovnako pod titulom Zbrane pre Ameriku (1953) a ide o rozmerný román z obdobia pred Veľkou francúzskou revolúciou. Bláznova múdrosť alebo Smrť a slávne zmŕtvychvstanie (1952) je rozprávaním o Jeanovi-Jacquesovi Rousseauovi. Goya alebo Trpká cesta poznania (1951) rozpráva životný príbeh veľkého španielskeho maliara 18. a začiatku 19. storočia Francisca de Goyu. V románe Goya aj v Židovke z Toleda (1955) autor dokladá Aristotelovu tézu, že literatúra dokáže postihnúť históriu lepšie ako veda.

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Lion Feuchtwanger
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Lion Feuchtwanger

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Lion Feuchtwanger na českej Wikipédii.